magyar
  polski
  deutsch

 Košice
 Prešov
 Miskolc
 Užhorod
 Rzeszów
 

 
ZAREGISTRUJ SA! 18. Dec 2017,  meniny má
Bezdomovcom proti svojej vôli
@ Rozhovory a reportáže      Jan 26 2007 - 12:25 GMT
Jedni ich ľutujú, cítia s nimi, druhí ich odsudzujú a s odporom hľadia, ako sa denne hrabú v kontajneroch. Vraj len v Košiciach žije približne 1500 bezdomovcov. Presné štatistiky však neexistujú... Spoločnosť nimi zväčša pohŕda, nesnaží sa podať im pomocnú ruku. Poniektorí hodia žobrajúcim drobné do klobúka.

Dostali sa bezdomovci na okraj spoločnosti preto, že sa radi pozrú na dno pohárika alebo preto, že sú menej schopní postarať sa o seba? Vybabrali s nimi ich najbližší či život sám? Niekoľkí postávajú za každého počasia na ulici a ponúkajú okoloidúcim časopis Nota Bene. A práve prostredníctvom tohto periodika sa mi podarilo nazrieť do osudov niektorých z nich.

Životné peripetie

V historickom centre Košíc pri Dóme sv. Alžbety nevtieravo ponúkala časopis Nota Bene vychudnutá ženička. Pozrela na mňa veľkými, smutnými očami a ja som nemohla časopis nekúpiť. Vedela som, že zo získaných tridsiatich korún jej zostane polovica. Na otázku, či je bezdomovkyňa, povedala:
“Chvalabohu, v týchto dňoch mám už strechu nad hlavnou, teším sa, že bývam v ubytovni pre bezdomovcov, ktorú začiatkom decembra otvorilo mesto.“
Roman, 31-ročný Košičan, so svojím priateľom Janom, ponúkali časopis na Hlavnej ulici. Hustý sneh nepríjemne búšil do tváre, po ulici prešlo zopár ľudí. Od rána sa im s predajom akosi nedarilo. Bol čas obeda a oni si ešte nevypili ani raňajšiu kávu. V blízkom bufete si ju dali len tak, na stojáka. Kým si muži vychutnávali teplý nápoj, dozvedela som sa, ako prišli o vlastnú strechu nad hlavou.

Jano má 42 rokov, býval so ženou na košickom sídlisku v peknom trojizbovom byte. Získal ho ešte v období, keď pracoval v železiarňach. S manželkou sa často hádali a keď sa už ustavičné škriepky nedali vydržať, opustil spoločnú domácnosť. Prespával v parku alebo na železničnej stanici.
“Neraz ma prichytili v noci v parku policajti a prikázali mi, aby som išiel spať domov. Keď som im povedal, že rád pôjdem, keď mi dajú kľúče, vyťali mi poriadne zaucho. V železiarňach som mal dobrú prácu, pracoval som ako druhý strojník. Avšak nevyspaný som v robote ledva stál na nohách. Po čase som prišiel o prácu, nepriznal som sa, že žijem na ulici. V lete sa takýto život ešte dá vydržať, ale keď prídu chladné, mrazivé dni, tak to je katastrofa”- hovorí Jano. Spávať chodí do útulku, váži si vlastnú posteľ, teplý čaj i polievku, ktorú tam dostane. Na ulicu by sa už nechcel vrátiť, ale útulkov či ubytovní je na území mesta žalostne málo.

Roman je pekný, mladý muž. V čiernej vetrovke a čiernom roláku pôsobí veľmi dobre. Uchlipkáva si z chutnej čiernej kávy a rozpráva o svojom doterajšom živote.
“Vyrastal som v detskom domove, vyučil som sa v strojárskom učilišti. Po dovršení dospelosti som dostal sociálny byt, ale žiaľ, iba na jeden rok. Potom som sa musel o seba postarať sám, ale ako? Zamestnal som sa v pohrebnej službe, avšak človek ani tam nezarobí toľko, aby si našetril na byt či na podnájom. Ak zamestnávateľ zistí, že ste bezdomovec, stratí o vás záujem. I ja som ostal na ulici. Rodičov už nemám a navyše som chorý, bez liekov nemôžem existovať a tie čosi stoja. Mám síce sestru, ale tá mi nepomôže, ona je ako nebanková inštitúcia - vlož do mňa peniaze a neuvidíš ani halier”- zavtipkoval si Roman a nezabudol zdôrazniť, ako je rád, že jeho sestra býva ďaleko od Košíc. Na otázku, prečo si taký fešák nenájde ženu, ktorá by mu pomohla, odpovedal s úsmevom:
“Dnešné ženy rozmýšľajú inakšie, nie ako ženy voľakedy, nie srdcom, ale rozumom. Potrebujú muža s peniazmi.”
Roman prežil niekoľko rokov na ulici, vie, čo to je spať pod holým nebom alebo pod schodmi v paneláku. “Kiežby sa už takáto situácia v mojom živote nikdy neopakovala” - povzdychne si, pritom vie, že bývanie v útulku alebo v ubytovni je len dočasné.

Len čo muži vyšli do zasneženej ulice, pristavil sa pri nich šesťdesiatnik Peter, zababušený vo vetrovke s igelitkou v ruke. Jeho tvár poznajú mnohí starší Košičania. Kedysi výborný športovec, ovenčený medailami je poriadne pochudnutý a z vyšportovaného muža je dnes troska. Na tvár sa mu podpísal alkohol. Zrejme ten bol príčinou, že prišiel o prácu, rodinu i deti. Na otázku, či mu aspoň jeden z dospelých potomkov neponúkol pomoc, so slzami v očiach povedal: " Nerád by som o tom rozprával,” a rýchlo sa pobral preč. Predávať časopis a zarobiť si nejaké peniažky, už nedokáže. Na noc sa uchýli do niektorého útulku alebo ubytovne.

Útulok ako omrvinka

Útulkov či ubytovní pre bezdomovcov je na území mesta veľmi málo. Začiatkom decembra mesto otvorilo ubytovňu na Kukučínovej ulici, ktorá však funguje iba v zimnom období od 18. hodiny do 6. hodiny rannej a je beznádejne obsadená. Počas dňa ľudia bez strechy nad hlavou blúdia ulicami, zohrievajú sa v supermarketoch, večer v ubytovni dostanú teplú polievku či čaj, môžu si urobiť hygienickú očistu. Niektoré útulky spravuje charita, ale pre jeden a pol tisíc bezdomovcov to zďaleka nestačí. Fungovať prestal aj útulok v centre mesta, ktorý bol otvorený po celý rok a prichýlil takmer stovku bezdomovcov. Dnes budova zíva prázdnotou. Tí, ktorým sa podarí aspoň v zimných mesiacoch prespávať v útulku, sa považujú za šťastlivcov. Situácia ľudí bez strechy nad hlavou je poriadne zložitá. Zväčša žijú iba zo sociálnej podpory, ktorá im nemôže stačiť ani na skromnú stravu, nie na zaplatenie podnájmu. A predaj časopisu Nota Bene, to nie je ľahký zárobok. Často za celý deň sotva predajú tri výtlačky. Nejeden bezdomovec, ako som sa dozvedela, by sa rád zamestnal, v letných mesiacoch si občas nájdu nejakú brigádu, ale mnohí podnikatelia ich nekresťansky vykorisťujú, nesprávajú sa k nim ako k ľuďom, a pritom dnes nikto s určitosťou nevie, či sa niekedy sám neocitne v podobnej situácii?

Pani Zuzane chýba do päťdesiatky iba rok, je vdova. Pri múzeu postávala od rána a pod pazuchou zvierala niekoľko výtlačkov časopisov. Starosti a život na ulici spôsobili, že jej tvár vyzerá o desať rokov staršia. Tichá, skromná žena prezradila, že má tri dcéry, ktoré žijú v inom meste. Bolesť jej však nedovolila o nich hovoriť.
Okolo bezdomovcov prechádzajú ľudia nevšímavo Časopis nekupuje nikto, pritom mnohí vedia, že takýmto spôsobom podporia človeka na ulici. “Tridsať korún je však pre ľudí veľa, sotva predám za deň jeden”- povedala pani Zuzana.

Na Komenského ulici pred cukrárňou možno takmer denne vídať pani Katarínu. Pekné črty jej tváre prezrádzajú, že kedysi bola krásavica. Skromne a čisto oblečená s výbornou slovnou zásobou ma presvedčila, že si pamätá aj na lepšie časy. Nie, ona časopis nepredáva. Čaká, že jej okoloidúci občas vtlačia do rúk päťkorunáčku.

“Dlhé roky som žila v Košiciach, bola som dvakrát vydatá, deti sme nemali. Môj druhý manžel sa mi pred štyrmi rokmi v Prahe záhadne stratil. Pochádzal z Čiech, žili sme vyše desať rokov v mojom byte v Košiciach. Keď zdedil peniaze za polovicu domu, donútil ma, aby sme predali náš spoločný byt a odsťahovali sa do Čiech, kde je život ľahší. Poslúchla som ho, pricestovali sme do Prahy a odrazu ho nebolo. Stratil sa aj so všetkými peniazmi. Ostala som na hlavnej stanici bez haliera, nevedela som, čo ďalej. Tam som aj prespávala, podarilo sa mi predávať noviny, vždy som predala toľko, že som mala na stravu, ale na bývanie mi to nestačilo. Každý večer som sa vozila električkou na konečnú a späť dovtedy, kým ma vodič električky nevyhodil. Podobne som to skúšala aj vo vozňoch metra. Stále som verila, že sa manžel vráti, že príde po mňa. Keď sa ani po roku neukázal, vrátila som sa do Košíc, tu sú moje korene...”
Pani Katarína si zaspomínala i na obdobie, keď pracovala v administratíve a zarábala slušné peniaze. Čo bude ďalej, netuší, do dôchodku jej chýba ešte zopár rokov. Išla by robiť hoci upratovačku, ale i na také miesta sa vypisujú konkurzy, niektoré firmy si dokonca pýtajú fotografiu.

Život bezdomovcov je ťažký a nešťastný. Považujú ho za bremeno a často ako ospravedlnenie, prečo sa ocitli na ulici, si kladú otázku: Prečo sa to stále práve mne? Na to, ako povstať z popola, odraziť sa od dna a začať dôstojný život, na to im chýba vnútorná sila, pocit zodpovednosti i pomocná ruka mesta, poslancov, okolia.

Malva POKORNÁ   |   tlačiareň
 
pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

 
(c) - autorské práva Box Network s.r.o., prevádzkovate¾ www.cassovia.sk . Všetky práva vyhradené. Opätovné vydanie alebo rozširovanie obsahu tejto obrazovky bez predchádzajúceho písomného súhlasu Box Network s.r.o. je výslovne zakázané. Viac informácií: marek@box.sk tel. 0905 942 606