magyar
  polski
  deutsch

 Košice
 Prešov
 Miskolc
 Užhorod
 Rzeszów
 

 
ZAREGISTRUJ SA! 21. Jul 2017,  meniny má
Potulky medzi tromi moriami – časť prvá: Malá obhajoba veľkého Herodesa.
@ Rozhovory a reportáže      Feb 09 2007 - 13:02 GMT

Dobré ráno svet. Slnko vychádza spoza jordánskych hôr nad Mŕtve more.


Tak ani toto vedľa mňa nie je´stará Lótová. Kde len môže trčať?


Pred prijatím u jeho veličenstva Herodesa.

Obloha nad Masadou mala farbu očí Petra O´Toola, ktoré sa spod prilby rímskeho vojvodcu zahľadeli do výšky legendárnej nedobytnej pevnosti. Odrážali sa v nich veky letiace nad týmto prastarým svetom. A hoci to nebolo vidno, kdesi v tej blankytnej hĺbke sa vznášalo zvečnené telo kráľa Herodesa.

Poznáte výraz „vzduch stojí“? Na Haďom chodníku, kľukatiacom sa do takmer štyristo metrovej výšky nad púšťou, zvierajúcou južný koniec Mŕtveho mora sa vzduch naozaj zastavil, a ako obrovská horúca dlaň ma pricapil k rozpálenej skalnej stene. Tá dlaň bola síce priehľadná – videl som cez ňu na kilometre ďaleko, ponad trblietajúce sa vody Mŕtveho mora až k vzdialeným jordánskym horám, ale pevná, dusivá. Odrazu mi chýbala povestná rímska pevná vôľa a disciplína, s ktorou som sa pôvodne vybral na peší výstup, hoci na vrchol Masady premáva pohodlná lanovka. Pomaly som sa vliekol strmými schodmi popri rozpálenej skale nahor. Ten Herodes, aj keď neviniatka, ako ho už vyše dvetisíc rokov obviňujú, nevraždil, sa zjavne rozhodol zabiť nevinného slovenského pútnika.

Ja som na Masadu prišiel zďaleka, ale na tú vysokú neprístupnú skalu je vždy ďaleko. Letí nad ňou čas, ako oblaky hnané silným vetrom. Kým však na ňu peši nevystúpite, kým sa vám pritom nerozbúcha srdce tak, že by najradšej vyskočilo z hrude a vrhlo sa do hĺbky pod vašimi nohami, môže sa stať, že prídete o dôležité poznanie. Tam hore, pod nekonečnými blankytnými nebesami, vám totiž kadečo začne celkom rýchle dochádzať. Veci, udalosti, cesty v čase i priestore ohraničujúcom váš život, sa zhŕknu, stretnú vo vašej hlave, všetky súvislosti sa vám zdajú odrazu jasné a prudké slnko, zavesené nad najnižším miestom zemegule, vám do mozgu vypáli heslo otvárajúce emocionálny Sezam. Môže znieť klasicky – všetko je inak. Alebo je tiež možné, že budete iba bezmyšlienkovite preklínať horúčavu a túžiť po akejkoľvek pitnej tekutine. Treba vyskúšať.

Masada je aj ako kotúč filmu krútiaci sa dozadu. Vďaka tomu sa celkom ľahko prenesiete trebárs o dvetisíc rokov do minulosti. Ja som sa vracal proti času podstatne skromnejšie – cesta z Masady späť k Mŕtvemu moru, do kempu plného stanujúcich a grilujúcich výletníkov, najmä Rusov, ktorých je v Izraeli ako maku, trvala dokopy iba zopár hodín. Vrátil som sa pred stan s perfektnou vyhliadkou na to Mŕtve more (Židia mu hovoria krajšie a presnejšie Slané more – Jam melach). Opäť som zažíval úchvatný východ slnka nad jordánskymi horami, ťahajúcimi sa po náprotivnom brehu za slanými, hladkými liečivými vodami. A potom som sa z najnižšieho miesta na Zemi vracal nahor, nad „hladinu“ svetového oceánu. Po štyristo metrovom stúpaní, hľa, rovnakú výšku som prekonal Hadím chodníkom na Masadu, ktorá by tým mala aj pri potope trčať nad vodou. Dobre to mal ten prešibaný kráľ Herodes vymyslené. Nikto naňho v Masade nemohol. Ani vody svetového oceánu. A potom ešte ďalších dvakrát štyristo metrov po kľukatej ceste, stúpajúcej medzi bielymi kopcami, pripomínajúcimi okolie vápenky či magnezitky, a už na hrebeňoch vrchov vidno obytné štvrte trikrát svätého Jeruzalema. Znovu som vošiel do toho mesta miest, ktoré sa nedá s nijakým iným porovnať, O tomto meste ale až neskôr.

Som stále na terasách Masady, nie nepodobných prove Titaniku, letiaceho oceánom. Sedím spotený a unavený na mozaikovej dlažbe bývalej hodovacej miestnosti židovského kráľa Herodesa I. Veľkého, ktorý dal tento architektonický zázrak vybudovať na osamelej skale uprostred ľudoprázdnej púšte. Človeka tam, hľadiaceho tu do horúčosťou rozochveného vzduchu nad južným okrajom Mŕtveho mora vyzerajúcimi miestami ako vyťažený veľkolom,, tu do hlbokých priepastí pod príkrymi svahmi okolitých hôr, na ktorých vidno obrysy rímskych vojenských táborov, napadajú rôzne veci. Napríklad, že nechvalne známy Herodes mal okrem svojich zlých vlastností aj dobré. Svojou takpovediac pragmatickou krutosťou nevybočoval z radu mnohých iných orientálnych vládcov staroveku, v staviteľskom úsilí ich však vysoko prevyšoval. Masada (ale zďaleka nielen ona), je toho excelentným dôkazom.

Alebo, že more už dávno nazvané Mŕtve, paradoxne ešte iba zomiera. Jeho hladina sa rok od roku znižuje. Keby vyschlo úplne, bola by to nepochybne škoda. Na druhej strane – vysychať je údelom slaných jazier. Zvažujú sa možnosti priviesť doň morskú vodu, ktorá by vysychanie zastavila. Technicky je to možné. Ostalo by však Mŕtve more tým, čím bolo doteraz? To nikto nevie. Tak, ako všade v Izraeli, ani na takomto vyprahnutom mieste (ba práve tam nie), nemožno vynechať vodu. Veď Herodesovým staviteľom sa na vrchole Masady podarilo vybudovať podzemné cisterny s objemom tisícok kubických metrov vody. Tento zásobovací systém nebol nikdy v antike prekonaný a svojou podstatou, zachytením dostatočného množstva vody v najnáročnejších podmienkach, aké si len možno predstaviť, slúži ako pozitívny príklad dodnes. Je to zároveň odkaz potomkom, že ono, „keď sa chce, tak sa aj dá“, platilo už pred Kristom a platí stále. Ani geniálni Herodesovi architekti však netušili, že neďaleko Masady sa nachádzajú oveľa väčšie prírodné zásobníky, obsahujúce miliardy kubíkov podzemnej vody, pochádzajúcej z konca poslednej doby ľadovej. Práve ony majú poslúžiť veľkolepému zámeru zúrodnenia a následného intenzívneho osídlenia púšte. Voda tam v hĺbke zeme i času prespala nejakých 14 000 rokov. A tak, paradoxne, na jednom z najsuchších miest sveta vznikla myšlienka o dostatku vody. Myšlienka, ktorá sa už začína uskutočňovať.

A film sa zasa odvíja od začiatku. Po ceste vedúcej zhora z Jeruzalema k Mŕtvemu moru medzi tými srandovnými kopcami, je každých sto výškových, či presnejšie hĺbkových metrov označených veľkými číslami na blízkych skalách. Klesáme z plus osemsto do mínus štyristo. Ten ponor do hĺbok geologických i časových sa skončí, keď sa v diaľke ako fatamorgána prebleskne strieborná vodná hladina. Ale nie je to prelud. Mŕtve more je priamo predo mnou. A keby len ono. Kdesi tam za neviditeľnou hradbou „stojaceho“ horúceho vzduchu, končí v slaných vodách svoju púť biblický Jordán. Trochu doľava sa na pahorkoch črtá najstaršie známe mesto sveta – Jericho. A trochu doprava, hore v skalách, sledujú márne ľudské pachtenie sa prázdne očné jamky Kumránskych jaskýň. Vzácne zvitky esejcov sú z nich ale už dávno „vydolované“. Ďalej na juh sa prepadli hriešne mestá Sodoma a Gomora a Lótova žena si pri tom nedala (ako každá) povedať. Otočila sa a skamenela. Pri Mŕtvom mori však jeden kameň nehrá rolu. Skál je tam nad mieru. Ale je tam krásne, priatelia.

Peter PAČAJ
Foto: archív autora   |   tlačiareň
 
pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

 
(c) - autorské práva Box Network s.r.o., prevádzkovate¾ www.cassovia.sk . Všetky práva vyhradené. Opätovné vydanie alebo rozširovanie obsahu tejto obrazovky bez predchádzajúceho písomného súhlasu Box Network s.r.o. je výslovne zakázané. Viac informácií: marek@box.sk tel. 0905 942 606