magyar
  polski
  deutsch

 Košice
 Prešov
 Miskolc
 Užhorod
 Rzeszów
 

 
ZAREGISTRUJ SA! 21. Sep 2017,  meniny má
Potulky medzi tromi moriami – časť tretia: Tam hore to máme dobré.
@ Rozhovory a reportáže      Feb 23 2007 - 14:25 GMT

Starý Jeruzalem pôsobí mohutne, no jeho ozajstná sila je neviditeľná. Tisícročné kamene sa vznášajú na vlnách viery, túžby a nádeje.


Z Fasaelovej veže Citadely vidno obyvateľom všetkých štyroch štvrtí starého Jeruzalema (kresťanskej, arménskej, židovskej a moslimskej), až do hrncov.


To je "najnovší" chrám postavený (na niekoľkých predchádzajúcich), na hore Sión na pamiatku Panny Márie, Ježišovej matky. Pod nohami mám zasa Večeradlo a hrob kráľa Dávida.


Múr nárekov. Ďalej bez komentára.


Napravo od tejto zapratanej štrbiny som si našiel priehlbinku pre moje neskromné prianie.

Tel - Aviv sú prachy. Jeruzalem zasa idey. Zjednodušene povedané, samozrejme. Ale v podstate táto charakteristika platí. Málokde na svete je na takom malom priestore, akým je jeruzalemské staré mesto, sústredených toľko myšlienok, toľko viery, skrátka intenzívnej duševnej energie. Jeruzalem je vďaka tomu miestom povznášajúcim predovšetkým dušu a myseľ každého smrteľníka, nech už vyznáva Jahveho, Ježiša Krista, alebo Alláha. Idey sú tým, nad kameň pevným základom, ale zároveň aj povestným balvanom na krku. Byť Jeruzalemčanom, znamená na jednej strane radosť, uspokojenie, ba až opojenie, na druhej latentný strach a nepokoj. Život na uzle spletenom z troch pevných lán monoteistických náboženstiev, pripomínajúcich skôr zápalné šnúry, je riadna fuška. Je to strach i odvaha zároveň, neustály prísun adrenalínu. Predovšetkým však pocity inšpiratívne, povzbudzujúce. A to platí aj pre vnímavých návštevníkov Svätého mesta.

Hoci fyzická podoba Jeruzalema pôsobí mohutne, nezničiteľne, priam večne, je to miesto naozaj naskrze duchovné. Ako sa už neraz ukázalo, každé fyzično má svoje limity. Jeruzalem bol, vrátane svojho Chrámu, v histórii dvakrát zničený a z toho raz dokonca vymazaný z povrchu zemského. Tie nepochopiteľné „vlny“, to „chvenie“, tie „vibrácie“, tá tajomná a nesmierna príťažlivosť magickej atmosféry, ktorú chtiac – nechtiac v starom meste ucítite, nech už máte akokoľvek hrošiu kožu, tá však pretrvala. Myšlienka, viera, túžba a nádej sa ukázali pevnejšími nad všetky kamene.
Ríše sa rúcajú a zanikajú, myšlienka ostáva. A tak nečudo, že v Jeruzaleme sú aj pri tej jeho kráse, zaujímavosti a mohutnosti ľudskou rukou vytvorené diela len akousi pominuteľnou nadstavbou. Práve vďaka onej, síce neviditeľnej, no jasne prítomnej atmosfére je Jeruzalem duchovným „hlavným mestom sveta“, a nie iba zhlukom po tisícročia skladaných kameňov. Kamene sa skôr, či neskôr zrútia a vytratia z pamäte. Na Jeruzalem však, bez ohľadu na jeho fyzickú existenciu, zabudnúť nemožno.

V Jeruzaleme je dobre podchvíľou spomaliť, z hlboka sa nadýchnuť a poriadne rozhliadnuť. Oplatilo sa mi to pri nedočkavom postupe k Múru nárekov. Neplánovaná odbočka doprava ma priviedla k Siónskej bráne, za ktorou je prastará „hora“ Sión. Je doslova preplnená významnými pamiatkami, ako je hrob slávneho židovského kráľa Dávida, Večeradlo - miesto poslednej večere Ježiša s jeho učeníkmi, chrám Zosnutia Panny Márie, a napríklad aj hrob Oskara Schindlera na neďalekom kresťanskom cintoríne. Na hore Sión sú pamiatky doslova jedna na druhej. Len kostolov a chrámov postavených na pamiatku Panny Márie, Ježišovej matky, bolo na rovnakom mieste v priebehu stáročí postavených niekoľko.

Na jednom z balvanov Múra nárekov som si našiel priehlbinku, do ktorej som vtlačil poskladaný papierik s napísaným želaním. Bola to vlastne taká kolektívna, en bloc prosba, do ktorej som, asi neskromne, zahrnul všetkých priateľov. Dúfam, že „tam hore“ jej napriek tomu popriali sluchu. Problémom však bolo vopchať papierik do priehlbinky kameňa. Bol priveľký. A tak som ho vtláčal, ako keby som chcel prevŕtať celý Múr nárekov. Napokon sa podarilo.

Možno je to rúhanie, ale v súvislosti s Jeruzalemom sa mi okrem iného zjaví pred očami aj sympatický kňaz s tvárou herca Antonia Banderasa. Akiste si spomeniete na film, odohrávajúci sa v Jeruzaleme, kde príťažlivá archeologička objaví hrobku s kostrou muža, ktorá by podľa viacerých znakov mohla patriť Ježišovi. Vyvolá to reťazovú reakciu, plnú násilia, zloby, úkladov a sklamaní. Nikto, kresťania, židia ani mohamedáni, nemajú záujem zistiť pravdu. Z rôznych dôvodov chcú prípad zlikvidovať a napokon sa im to aj podarí. Filmový príbeh je jedna vec, problémy s vierou druhá. Jeruzalem je vystavaný na viere a zároveň je jej stelesnením. Viera ho povznáša, ale zároveň i sputnáva. Nech už si pod tým predstavíte čokoľvek. A isté je aj to, že Jeruzalem je stále plný tajomstiev. Azda ešte viac, ako inde tam platí povestné rabínovo „všetko je inak“.

Nevyznám sa v politike Vatikánu, nerozumiem náboženským rozporom ani zákulisným politickým bojom. Navyše, nezažil som v Izraeli žiaden teroristický útok. Dve veci z filmu si predsa len dovolím komentovať. Archeologička, ktorá spolupracuje s katolíckym kňazom „XY“, stvárneným sympatickým Banderasom, je vdova s dvomi malými deťmi. Muža jej zabili počas jednej z vojen v Libanone. Na kňazovu otázku, či bol vojakom, odpovie, že jej muž bol básnikom. A to je pravdivý obraz skutočnosti. Izrael totiž bránia všetci – aj básnici. Obrane vlasti sa nikto nevyhýba. Naše niekdajšie „modré knižky“ sa tam nepestujú, ani žiadne iné ulievanie sa. Hoci sa nám to môže zdať čudné, brániť svoju krajinu je pre Izraelčanov prirodzenou potrebou. Tá druhá vec akosi vyplýva z tej prvej. Hneď v úvode filmu vezie archeologička Banderasa autom z letiska. Chce si zapáliť cigaretu a zistí, že nemá čím. A tak požiada o oheň posádku najbližšieho auta. Chvíľu sa dve autá rútia vysokou rýchlosťou vedľa seba, to druhé v protismere, ľudia v nich si podávajú zapaľovač a pokojne spolu komunikujú. Banderasa obchádza infarkt. V poslednej chvíli sa druhé auto zaradí do svojho prúdu a vyhne sa tak zdanlivo neodvratnej zrážke. Aj to je pravdivý obraz, predstavujúci všadeprítomnú nespútanú (hoci dosť nebezpečnú), radosť zo života. V dnešnom Izraeli to ale skrátka „žije“ na plný plyn.

"Where are you from? From Slovakia. I´ts dangerous country. Why?? Mafia! I d´ont understand. Slovakia, everywhere mafia, very dangerous, very."Tak nejako prebehol minirozhovor s pomocníkom predavača obuvi iba zopár desiatok metrov od najsvätejšieho miesta všetkých kresťanov – chrámu Božieho hrobu. Pravdupovediac, dotklo sa ma to. Uprostred všetkého toho nadšenia z Jeruzalema, mi tu niekto šprichne do ksichtu, že moja krajina je plná mafie. Po chvíli som sa nad tým pousmial. Keď som však po návrate domov otvoril noviny, zdalo sa mi, že ten predavač mal pravdu.

Keď odchádzate z Jeruzalema, ste plní emócií. A medzi nimi nechýba ani pocit akejsi zvláštnej úľavy. Sväté mesto je totiž takým náporom na vaše zmysly, že vám zo všetkých tých zážitkov ide prasknúť hlava. Jedno je však celkom isté, Jeruzalemu sa už nikdy nezbavíte. Ostane vo vás kdesi veľmi, veľmi hlboko. A ak máte šťastie, tak vám aj pomôže. Napríklad vás vyprovokuje porozmýšľať o vlastnom živote a možno aj zmeniť sa k lepšiemu. Ak aj neplatí, že všetky cesty vedú do Jeruzalema, tak naopak je to určite pravda. Jeruzalem ide všade s vami. Myslím, že to je dobrá vec.

Text a foto: Peter PAČAJ   |   tlačiareň
 
pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

 
(c) - autorské práva Box Network s.r.o., prevádzkovate¾ www.cassovia.sk . Všetky práva vyhradené. Opätovné vydanie alebo rozširovanie obsahu tejto obrazovky bez predchádzajúceho písomného súhlasu Box Network s.r.o. je výslovne zakázané. Viac informácií: marek@box.sk tel. 0905 942 606