magyar
  polski
  deutsch

 Košice
 Prešov
 Miskolc
 Užhorod
 Rzeszów
 

 
ZAREGISTRUJ SA! 25. Jul 2017,  meniny má
Deväťdesiattriročný kňaz ThDr. Anton Harčár: “Kto chce dobro konať, musí dobro poznať.”
@ Rozhovory a reportáže      Mar 01 2007 - 08:58 GMT

Dr. Anton Harčár, 93-ročný, ešte donedávna pracoval na počítači.


Rodný dom v dedinke Močidľany, ktorá je dnes súčasťou Jarovníc.


Kňaz ThDr. Anton Harčár v mladosti.

Dožiť sa vysokého veku a byť pritom ešte aj aktívnym, je zaiste snom nejedného človeka. Žiaľ, len málokomu sa to v dnešnej, uponáhľanej dobe podarí. Kňaz ThDr. Anton Harčár medzi takýchto šťastlivcov patrí, aj keď jeho život nebol priamočiary. V deväťdesiatke dokončil knihu o svojom pohnutom živote a naučil sa pracovať na počítači. Dnes má 93 rokov a je stále činný, sťažuje sa len na zrak a sluch, že ho už prestali poslúchať, za to nohy mu slúžia výborne. Denne sa vyberie bez paličky na prechádzku či do kostola. Má výbornú pamäť, na svoje životné peripetie sa detailne pamätá.

Spomienky na detstvo

“Pochádzam z východoslovenskej šarišskej dedinky Močidľany, ktorá je dnes už súčasťou Jarovníc. Rodičia mali osem detí, ja som sa narodil v januári v roku 1914. Do deviatich rokov som detstvo trávil v rodnej dedinke, potom som býval v Košiciach u strýka, ktorý bol generálnym vikárom a kanonikom. Mladosť som prežil v dome na Roseveltovej ulici, kde aj teraz bývam. V osemdesiatych rokoch minulého storočia som sa sem opäť nasťahoval. V Košiciach sa mi veľmi páčilo, chodil som do základnej školy a mal som výborného pedagóga, Antona Prídavku, spisovateľa a neskôr riaditeľa rozhlasu. Ako desaťročný som začal študovať na gymnáziu na Kováčskej ulici, kde som v roku 1932 zmaturoval” - spomína na svoje mladé roky kňaz Anton Harčár.

Po maturite túžil stať sa lekárom, ale osud to zariadil inak. V rakúskom Innsbrucku začal študovať teológiu. Sľubná kariéra ho čakala po absolvovaní vysokoškolského štúdia, keď vtedajší biskup Košickej diecézy Jozef Čársky ho pozval prednášať už ako menovaného profesora do seminára pre výchovu rímsko-katolíckych kňazov v Košiciach, kde pôsobil niekoľko rokov.

“V jeseni 1938 Košice obsadilo horthyovské Maďarsko, biskup Čársky opustil svoju diecézu a odišiel na Slovensko. Jeho nástupca, maďarský biskup István Madarász, pôvodom Slovák z Trnavy, ma z funkcie profesora kňazského seminára odvolal. Dôvod sa našiel, vraj som pôsobil ako rušivý element jednotnej výchovy maďarského kléra. Pre Slovákov žijúcich na okupovanom území to boli veľmi kruté časy. Dostal som možnosť učiť náboženstvo na meštianskych školách, samozrejme, v maďarčine. Tento jazyk som si osvojil ešte ako chlapec na košických uliciach, ale v maďarčine som sa musel zdokonaliť.”

Okupáciu prežil kňaz Anton Harčár v Košiciach. Podrobne ju opísal vo svojej knihe Žil som v Košiciach. Príchod Sovietskej armády na územie Slovenska považoval za národnostné oslobodenie. Spolu s prvým povojnovým košickým primátorom JUDr. Štefanom Kaiferom sa prihlásili na sovietskej okupačnej správe mesta s tým, že chcú pomáhať pri obnove stavu v Košiciach.

Z väzenia do väzenia

“Ešte pred oslobodením v jeseni 1944 nás spolu s JUDr. Štefanom Kaiferom zaistili maďarskí fašisti- nyilásovci. Pred trestom smrti sa nám podarilo zachrániť tak, že nás dvoch legálne prepustili, ale ostali sme pod policajným dozorom, preto sme sa skrývali pod kryptou v Dominikánskom kostole. Krátko po oslobodení som sa však ocitol vo väzení. Maďari nás udali NKVD, že sme fašisti, mali sme organizáciu Slovenská jednota. Uväznili nás v cele, ktorá bola pre dvoch ľudí a už vtedy sa tam tiesnilo 20 väzňov. Celú noc som prestál na jednej nohe. Bolo to ponižujúce a neľudské”- hovorí Dr. A. Harčár.

Životné peripetie sa pre kňaza týmto neskončili. Po Víťaznom februári sa opäť dostal do väzenia. Demokratická strana ho menovala za člena SNR, i keď sa politicky nikdy neangažoval. Po Februári všetkých demokratov, ktorí neopustili Slovensko, zaistili.

“Bol som opäť väzňom v Bratislave, ale keď som dokázal svoju nevinu, prepustili ma na slobodu. Vrátil som sa do košického seminára, kde som pôsobil ako profesor až do likvidácie v roku 1950.”

Začiatky päťdesiatych rokov 20. storočia boli pre cirkev veľmi ťažké. Kňazské semináre sa likvidovali a kňazov buď uväznili, alebo ich poslali na prevýchovu do táborov. A tak sa kňaz Anton Harčár ocitol v prevýchovnom tábore v Močenku pri Nitre, kde v tamojšom kaštieli žilo asi sto kňazov. Aby mali nejakú činnosť, postarali sa im o kuraciu farmu. Stranícki funkcionári im vtĺkali do hlavy marxizmus-leninizmus a snažili sa kňazov obrátiť na ateistov...

“Po čase ma odtiaľto odviezli do väznice v Leopoldove, kde som strávil na samotke 150 dní. Neumožnili mi ani denné vychádzky. Pobyt za mrežami bez oficiálnej žaloby a v takýchto neľudských podmienkach, sa prejavil na mojom zdraví. Lekári mi zistili tuberkulózu. Silný organizmus si však poradil s touto zákernou chorobou a nakoniec som zostal aj kňazom. Komunisti mi určili miesta, kde som mohol vykonávať svoje životné poslanie. Začínal som v Lipovciach, potom v Nižnom Slavkove pri Sabinove, kde nebola ešte zavedená elektrina, vo Veľkej Lodine a nakoniec v Nováčanoch pri Košiciach, kde som pôsobil 17 rokov. Vyše 40 rokov som vykonával aj funkciu predsedu Cirkevného diecézneho súdu.”

Optimizmus a láska k ľuďom

Po celý život si kňaz Anton Harčár zachoval optimizmus a lásku k ľuďom. Nehumánnosť, ktorú neraz zažil na vlastnej koži, ho dojímala , a preto sa snažil ľuďom vždy pomáhať. Napriek ťažkému životu sa dožil vysokého veku.

“Určite to je aj vďaka športu, stále som bol v pohybe a možno aj hladovke, ktorú som zažil na samotke vo väzení. Knihu od Solženicyna “Jeden deň Ivana Denisoviča” som prečítal na jedno posedenie. Knihu môže pochopiť len ten, kto naozaj hladoval, kto to zažil. Hladovka je tvrdý úder na ľudskú psychiku, viem, že vtedy sa môj organizmus úplne vyčerpal a potom som opäť nazbieral silu.”

Knihu o svojom pohnutom živote začal písať ako 87-ročný. Najprv rukou, neskôr na písacom stroji. Známi, ktorí ho navštevovali, mu radili, aby si kúpil počítač a prácu si uľahčil. Nechal sa nahovoriť a urobil dobre. Rehoľná sestra Františka ho zaúčala do tajov počítača, v začiatkoch mu pomáhala, ale nakoniec to zvládol aj sám. Publikáciu, ktorá má 500 strán, písal tri roky.

“Zistil som, že počítačové písanie je jedinečné. Teraz, keď som už slabozraký, počítač som daroval rodine. Teší ma, že sa kniha stretla s veľkým ohlasom. Usiloval som sa, aby po stránke historickej bola vierohodná.”

Kňaz Anton Harčár sa dožil aj zmeny režimu, na Slovensko prišla demokracia. Aký má na ňu názor?

“Keďže mám postihnutý zrak, zväčša počúvam slovenský a maďarský rozhlas. Kým maďarský propaguje nacionalizmus, v slovenskom rozhlase akoby národné povedomie vymizlo. Keď som sa opýtal detí v škole, akej sú národnosti, nevedeli odpovedať. Pedagógom dnes chýba prísnosť a ja som bol ako učiteľ veľmi prísny. Staral som sa, aby si žiaci osvojili náboženské a mravné vedomosti. Trápi ma, že sa dnes na život pozeráme cez hmotné statky, chýba nám duchovno a ja mám obavy, akým smerom sa bude ľudstvo ďalej uberať? Kto chce dobro konať, musí dobro poznať.”

Rozprávanie kňaza Antona Harčára sa chýli ku koncu a nám prichodí sa ešte opýtať, či pozná recept na dlhý život?

“Striedmosť v jedení, striedmosť v pití a veľa pohybu. Do vysokého veku som lyžoval v Kavečanoch ešte s nebohým nestorom slovenskej chirurgie Dr.Kňazovickým, v lete som veľa plával. Vysoký vek však je aj o láske a dobrote v srdci.”

Malva Pokorná
Foto: archív A.H.   |   tlačiareň
 
pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

 
(c) - autorské práva Box Network s.r.o., prevádzkovate¾ www.cassovia.sk . Všetky práva vyhradené. Opätovné vydanie alebo rozširovanie obsahu tejto obrazovky bez predchádzajúceho písomného súhlasu Box Network s.r.o. je výslovne zakázané. Viac informácií: marek@box.sk tel. 0905 942 606