magyar
  polski
  deutsch

 Košice
 Prešov
 Miskolc
 Užhorod
 Rzeszów
 

 
ZAREGISTRUJ SA! 23. Jun 2017,  meniny má
Kréta, láska moja po druhé: Keď kamene dostanú krídla.
@ Rozhovory a reportáže      Mar 09 2007 - 12:50 GMT

Najvyšší boh starých Grékov Zeus sa narodil na Kréte v jaskyni Dikté. Aby ho kanibalský ocko Kronos nezhltol, ako predtým všetkých súrodencov, mamka Rheia zabalila do plienky namiesto kojenca kameň. Kronos to vraj nezbadal. Nakreslil som vám to.


Impozantné, čiastočne zrekonštruované pozostatky rozľahlého palácového komplexu zdobia symboly býčich rohov. Pre unaveného turistu môžu poslúžiť aj ako lavička.


Jedna z tisícok zvedavých turistiek hľadí na odkryté podzemné zásobnice (oleja, vína, obilia?), ktoré evokujú tajomný labyrint. Labyrintom však bola najskôr samotná komoplikovaná stavba paláca.


Na replike Mínosovho kamenného trónu sa sedelo tvrdo. Asi mal menší zadok ako autor.

Heraklion, novodobé hlavné mesto Kréty na mňa, pravdupovediac, príliš veľký dojem neurobilo. Ešte ako - tak starý opevnený prístav s mramorovým okrídleným levom, zaklineným v kamennej hradbe a držiacim v pazúroch evanjelium. Zamurovali ho tam Benátčania, ktorí ovládali Krétu niekoľko storočí a sedemnásť rokov sa obkľúčení v meste, vtedy zvanom Kandia, bránili proti Turkom. Ale o to nejde. Ja som sa na mesto jednoducho nevedel sústrediť. Akoby ma akási neviditeľná ruka, uviazaného na konci vlneného vlákna, jemne, ale rozhodne navíjala na klbko. To fungovala gravitácia Knóssu a mýtus Ariadny, zachraňujúcej svojou láskou a prefíkanosťou Thésea. A v diaľke – bola to ozvena lodnej sirény alebo býčieho zručania? Turci, Benátčania, ale aj Byzantínci, Rimania, či Gréci mi mohli byť v tú chvíľu ukradnutí. Už som videl iba rozľahlý, poschodový palác s mnohými farebnými stĺporadiami, tienistými terasami, širokými schodiskami. To ma volal Knóssos. Lákal labyrint. Prepadol som sa do hĺbky bezmála päťdesiatich storočí.

Knóssky palác nazývali Mínojci „Domom dvojitej sekery“. Podľa krétskeho kultového nástroja či zbrane, sekery, menom „labrys“. Od tohto slova sa vraj odvodil výraz „labyrinthos“, označujúci palác vládcu majúceho v znaku sekeru. Až oveľa neskôr, v gréčtine a latinčine získalo slovo „labyrinthos“ význam bludisko.
Už päťtisíc rokov si ľudstvo, (pravda väčšinou len podvedome), rieši záhadu, ktorú možno zhrnúť do otázky „ako vonku z labyrintu?“. Inými slovami, ako rozlúštiť záhady našej existencie, čiže zistiť, kto sme, odkiaľ sme prišli a kam kráčame? Azda bol k odpovediam bližšie ako my múdry a predsa nešťastný (práve preto?) kráľ Mínós. Možno aj statočný Théseus, ktorý prvý vyšiel živý z temného labyrintu. Najskôr však tretí muž, ktorý mi od návštevy v Knósse často nedá spať – najväčší „grécky“ vynálezca Daidalos. Okrem vynálezcu bol aj najväčším sochárom a staviteľom gréckej mytológie. Okrem iného vraj postavil pre Mínosa labyrint, do ktorého potom krétsky vládca ukryl obludu Mínotaura. Pre naše rozprávanie je však podstatné, že Daidalo bol prvým človekom, ktorý sa vzniesol zo zeme na krídlach, zhotovených ľudskou rukou, a potom šťastne pristál.

Prechádzajúc sa po čiastočne zrekonštruovaných zrúcaninách prastarého sídla mínojských vládcov, rozmýšľal som nevdojak o veciach povznesených nad tie tisícročné kamene (a ich moderné betónové doplnky), naveky ukotvené v krétskej zemi. A to napriek tomu, že pod nohami som pravdepodobne mal zároveň aj zvyšky oného bájneho labyrintu. Nech mi objaviteľ Knóssu, pán Arthur J. Evans odpustí.

Vidieť Krétu zhora, to bol celé veky nesplnený sen jej obyvateľov i návštevníkov. Tento uhol pohľadu, či skôr nadhľadu Kréťanom chýbal. A kvôli tomu nebol obraz ostrova úplný.
„Kréta je krásna“, hovoril si, „veľmi krásna. Eh, kiež by som bol orlom a mohol ju obdivovať z vysokých oblakov v celej jej kráse! Ako sa chveje zovretá slnečnou žiarou, ako svietia jej brehy, jedny biele a piesočnaté, iné drsné a červené ako krv. Tešil by som sa z pohľadu na jej mestá, domy, monastiery, kaplnky, ako sa belejú na temných horských zrázoch...“
To som dal som slovo Nikosovi Kazantzakisovi, pretože ktože už dokáže krajšie hovoriť o tom božskom ostrove.

Je však presvedčenie o nesplnenom sne starých Kréťanov, vidieť svoju krajinu zhora, naozaj pravdivé? Veď my o histórii mnohé veci stále nevieme. Už neraz sme si museli priznať omyly a z logiky veci vyplýva, že je to pravdepodobné aj v mnohých ďalších prípadoch. Je teda celkom možné, že ľudia už v staroveku (v našom prípade v dobe bronzovej), získali vedomosti, technické znalosti či konkrétne technológie zdanlivo nezlučiteľné so svojim historickým obdobím. Napokon, onú nezlučiteľnosť predpokladáme iba my. Namyslení ignoranti novoveku.

Čo ak Mínojci naozaj poznali tajomstvo lietania? Čo ak bol Daidalos skutočnou postavou (o čom mnohí nepochybujú), a naozaj zostrojil lietajúci prístroj, povedzme moderným slovníkom - rogallo? Jednoducho krídlo, vetroň? Je známe, že kráľ Mínós vládol prostredníctvom vojnovej flotily všetkým okolitým moriam. Nemohlo sa teda stať, že zatúžil ovládnuť aj vzduch? Pri pohľade na plachtiaceho Daidala (aj keď pri tejto činnosti jeho syn Íkaros tragicky zahynul), si pokojne mohol predstaviť stovky takýchto letcov znášajúcich sa na nepriateľa. Veď k tomu stačilo trochu tŕstia, nití, jemného plátna a príhodný, pokiaľ možno vysoký, strmý kopec. Takých je na Kréte i v celej Egeide požehnane.

Ale to ešte nie je všetko. Pri návšteve Knóssu sa vám v hlave môžu zrodiť i ďalšie, fantasticky, ba dokonca celkom šialene znejúce otázky. To tajomné miesto totiž vyložene provokuje ľudskú predstavivosť. Rozhodne sa jej netreba brániť. Bola by to škoda. Takže, ak pripustíme, že starovekí Mínojci (vďaka nejakému múdremu daidalovi), dokázali lietať, tak môžeme pokojne pripustiť, že ovládali i iné tajomstvá. Napríklad diaľkovú komunikáciu. Kréta je považovaná za jedno z miest, kde mohla ležať bájna Atlantída a Mínojci za potomkov Atlanťanov. A čo ak je to tak, že Mínojci boli pôvodnými obyvateľmi zničenej Atlantídy, ktorí sa zachránili a našli si na Kréte novú vlasť? Alebo to boli atlantskí kolonisti? Tejto myšlienke nahráva fakt, že Mínojci boli mimoriadne vyspelou civilizáciou, ktorej sa v staroveku mohla iba máloktorá rovnať. To by bola tá fantázia. Pridajme ešte malú „šialenosť“. Čo ak si so sebou do nového domova priniesli aj nejakú ničivú zbraň, ktorú však už nevedeli dobre ovládať. Zánik mínojskej civilizácie dodnes vyvoláva mnohé nezodpovedané otázky. Pripisuje sa síce z veľkej časti výbuchu sopky na ostrove Théra (dnešný Santorin ležiaci cca 100 km na sever od Kréty), len Zeus, ten krétsky rodák, však vie, ako to bolo naozaj.

Navštíviť Krétu a nevidieť Knóssos je to isté, ako byť v Paríži a nezájsť do Louvru, alebo na Montmartre. Samotné vykopávky, ktoré pán Evans „svojvoľne“ doplnil, dalo by sa povedať, že „dobudoval“ s hojným použitím moderného betónu, môžu vyvolávať rozpaky. Podstatné však je to, čomu sa múdro vraví genius loci, čiže duch, atmosféra miesta. A tú doteraz ani Evansov betón, ani milióny turistických nôh nepoškodili.

Pri vstupe do areálu vykopávok knósskeho paláca stojí Evansova busta. Starý pán, ktorý Knóssos objavil pre moderný svet, sa v tom bronze tvári láskavo. Povedal by som, že chápavo. Má výraz človeka, ktorý „vedel“. A keby mu to ten bronz dovolil, asi by sa nad naivitou a nevedomosťou dnešných ľudí, navštevujúcich Knóssos, aj šibalsky usmial.

Peter PAČAJ
Foto: autor   |   tlačiareň
 
pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

 
(c) - autorské práva Box Network s.r.o., prevádzkovate¾ www.cassovia.sk . Všetky práva vyhradené. Opätovné vydanie alebo rozširovanie obsahu tejto obrazovky bez predchádzajúceho písomného súhlasu Box Network s.r.o. je výslovne zakázané. Viac informácií: marek@box.sk tel. 0905 942 606