magyar
  polski
  deutsch

 Košice
 Prešov
 Miskolc
 Užhorod
 Rzeszów
 

 
ZAREGISTRUJ SA! 29. May 2017,  meniny má
Kréta, láska moja, po tretie: Tiché vyznanie.
@ Rozhovory a reportáže      Mar 23 2007 - 11:56 GMT

Ulička široká na rozpaženie rúk. Takáto doslova ľudská miera je charakteristická pre staré krétske mestečká.


Pohoda v chanijskom prístave.


Kréta vždy bola domovom i cieľom odvážnych námorníkov. Tí šťastnejší na nej zakotvili navždy.


Na mape som zakrúžkoval tri miesta, o ktorých som vám rozprával. Nešlo o nič viac, ako o letmý pohľad na prepestrú mozaiku zloženú z obrazov prastarého i dnešného sveta.

Nemám rád „vychytené“ letoviská plné Košičanov. Nerád chodím tam, kde stretnem počas niekoľkých dní viac známych, ako doma. Kréta ma lákala dávno predtým, než ju zaplavili Slováci. Ale riadením osudu som sa na ňu dostal až v čase, keď záujem slovenských „opekacích“ turistov o tento ostrov práve vrcholil. Našťastie každé nadšenie pominie, každá móda sa zmení. Krétu vystriedajú „Kanáry“, tie zase „Sejšely“, potom je hitom „Karibik“, Thajsko... Ale čo je dôležitejšie, davovej turistickej psychóze môžete uniknúť kedykoľvek. Ak sa nenecháte zmanipulovať bedekrami a lenivými krajanmi, ktorým je jedno kde sa opekajú a opíjajú, hlavne nech to znie exoticky, dokážete sa vymaniť zo stereotypu bežnej letnej dovolenky. Ak zapojíte vlastnú predstavivosť a fantáziu, ak sa nebudete brániť hravosti, bláznivým nápadom, a najmä ak budete používať vlastný rozum, bude vám báječne vždy a všade. A pre krajinu, akou je Kréta, to platí zvlášť.

Kréta je stále krajinou prirodzenou, nezničenou hotelovými komplexmi. Je to krajina vidiecka, hoci Kréťania, samozrejme, už dávno zistili, že turistika je výnosnejšia ako roľníctvo. V žiadnom prípade však turistom nelezú do zadku. Kréťania poznajú svoju cenu, zachovali si celými vekmi vypestovanú hrdosť. Krétou sa vnímavý človek dokáže nakaziť. Kto však šiel na Krétu slepý, hluchý, necitlivý, ten tam radšej nemal chodiť. Necitlivým ľuďom sa ozajstná Kréta skryje, zatají, zahalí obyčajnosťou. Stane sa nudnou, nepeknou, nezaujímavou. Otravnou. Výsledkom je, že obidvaja, návštevník i Kréta, sú napokon radi, že sa viackrát nestretnú. Tí druhí však ostanú s Krétou navždy. A to aj vtedy, keď sa im na ostrov už nikdy nepodarí vrátiť.

Kréta je pieseň, modlitba, pohladkanie, dobré ľudské slovo. Kréta je výkrik i hlboké ticho uprostred vôd. Kréta je ako sám ľudský život - večné hľadanie. Ona je symbolom života. Nájsť si tú svoju Krétu, znamená nájsť lásku i šťastie. Aspoň taký kus, aký vám bohovia doprajú. A tí sú na Kréte obyčajne žičliví. Berte, kým dávajú! Mňa na Kréte azda najviac zaujala taká tá povznášajúca pustota. Na mnohých jej miestach som priam fyzicky cítil akúsi nadzemskú prázdnotu, také vesmírne ticho, pravda, presvietené horúcim krétskym slnkom a vykreslené krétskymi farbami, v ktorých palete prevládajú nespočetné odtiene hnedej a zelenej. To všetko, samozrejme, obrúbené modrou farbou oblohy a mora. Aby sme si rozumeli, Kréta je plná zvukov, ba aj riadneho hluku, ako napokon všetky kraje v stredomorí. Už len cikády dokážu narobiť „randál“, nevraviac o ľuďoch. Napriek tomu je krétske ticho plnoprávnou súčasťou prírody, tváre i duše ostrova. Ticho na Kréte je ako dobrý priateľ. Krásne sa s ním mlčí. Ticho je súčasťou charakteru prostredia, akousi až božskou nadstavbou.
Rád spomínam na svoje prvé stretnutie s krétskym tichom. Po pristátí na chanijskom letisku, ležiacom vedľa pásu holých hnedých kopcov pripomínajúcich cudziu planétu, sme sa autom viezli krajinou nasvietenou mäkkým podmračným svetlom, hodným starých holandských majstrov. Plynuli sme krajinou doslova zabalenou do ticha. Ešte aj nad hladinou vody v bazéne vedľa nášho apartmánu sa ticho vznášalo ako nejaký opar. Krásne ticho, ktoré sa z nášho hlučného života čoraz viac vytráca. Je to ohrozený druh bytia. Na Kréte ešte ticho nájdete. Mnohotvárne, liečivé ticho.

Lenivo sme sa vyvaľovali na tom malom kúsočku piesčitej pláže, ktorú uprostred kamenného útesu krajkovito vyhrýzol nekonečný príboj. Ležali sme na minipláži hrdo nazývanej Blue beach – po našom „blúbíč“ – a čumeli na šíre Egejské more. Za chrbtom sme mali domy dedinky Stavros, čo je na Kréte i v ostatnom Grécku meno rovnako časté, ako u nás povedzme Lehota. Medzi nami, Stavros (pri Chanii), je čistý vidiek, ktorý na niekoho môže pôsobiť (a viem o takých našincoch, na ktorých tak pôsobil), ako nudná pustatina, otravné vyhnanisko. My sme za humnami obyčajného krétskeho „valalu“ boli spokojní. My sme si tam (medzi jednotlivými výletmi), UŽÍVALI. Bol tam božský pokoj, pohoda, všetko na dosah ruky – a ticho. TICHO!

A z toho „domáckeho“ ticha sme vyrážali cez všakovaké zvuky, pazvuky, hukoty, buchoty i rachoty (tradične podfarbené tónmi sirtaki), za tichom krétskych hôr, tichom opustených, akoby zabudnutých pláží, tichom malebných taverien skrytých pod stáročnými korkovými dubmi, za tichom kamenných pamätníkov dávnej minulosti. Na Kréte sa môže prihodiť kadečo. Napríklad dôležité sa z ničoho nič môže stať malicherným, vytúžené nezaujímavým. lákavé zbytočným. A naopak. Človek sa jednoducho môže začať pozerať na svet okolo seba i na svoj vlastný život inými očami. A to, čo nimi uvidí, ho určite posunie ďalej. Kréta vás môže inšpirovať ku kadečomu. Trebárs k tomu, že život so zdravým jedlom, na čerstvom vzduchu a najmä bez stresov, je dlhší. Predstavte si, že Kréťania žijú v priemere o dvadsať rokov dlhšie ako Slováci. A to fajčia, s prepáčením, ako Turci. Ale ten dlhší život bude asi zásluhou všadeprítomnej zmesi olivového oleja, neuponáhľanosti, pokoja a fyzickej práce. Kréťania sú temperamentní, dokonca (vraj) trošku blázniví, vášniví a súčasne nesmierne tradiční. Čosi ako u nás „šalene vychodňare“. Však sa im pevninskí Gréci často posmievajú. Ale potichu im asi aj závidia. Napriek svojej horúcej krvi ich totiž nekosia infarkty ani porážky. A hoci všade zúri globalizácia, Kréťania ostávajú sami sebou.

Nachodili a najazdili sme sa po Kréte do vôle. A všade, v úzkych uličkách skvostných prístavných mestečiek, v širokých zálivoch, strážených horami a poloostrovmi, pripomínajúcimi prehistorické tvory, na serpentínach horských ciest, na trhoch, medzi rybármi i pastiermi, na archeologických vykopávkach, v obchodíkoch, reštauráciách, tavernách, v autobusoch, či len tak, potulujúc sa pešo ulicami, všade sme nachádzali plnokrvný život. Taký samozrejmý, obyčajný, a možno práve preto zaujímavý. Raz darmo, v jednoduchosti je krása. To platí všade. A bude to platiť stále viac. Ľuďom vo svete už pomaly začína dochádzať, že predovšetkým pohoda, jednoducho oddych v pokojných, zdravých podmienkach čistej, zachovanej prírody je cennejší, ako všetky adrenalínové zábavné podniky dohromady. A v tomto, čoraz viac žiadanejšom spôsobe príjemného oddychu hrá významnú úlohu práve ticho. Žiaľ, napríklad u nás, na Slovensku, sa to dôsledne, takmer plánovite ignoruje. Dúfajme, že iba zatiaľ. Nech sú mi najvyšší boh všetkých Grékov Zeus, mocný krétsky kráľ Mínós, najväčší staroveký vynálezca Daidalos, pán spisovateľ Kazantzakis i jeho vymyslený, ale o to živší Zorbas svedkami, že aj ticho môže hovoriť jasnou, zrozumiteľnou rečou, že môže spievať, ba aj kričať. Napokon, bez ticha by nebolo ani zvukov, tónov, melódií, vrátane tých krétskych. Ticho, buď teda pochválené!

Petr PAČAJ   |   tlačiareň
 
pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

 
(c) - autorské práva Box Network s.r.o., prevádzkovate¾ www.cassovia.sk . Všetky práva vyhradené. Opätovné vydanie alebo rozširovanie obsahu tejto obrazovky bez predchádzajúceho písomného súhlasu Box Network s.r.o. je výslovne zakázané. Viac informácií: marek@box.sk tel. 0905 942 606