magyar
  polski
  deutsch

 Košice
 Prešov
 Miskolc
 Užhorod
 Rzeszów
 

 
ZAREGISTRUJ SA! 21. Jul 2017,  meniny má
"Chcem sa naučiť odlievať bronz, to je moja najväčšia, ešte nesplnená túžba," vraví sochár György Ferenc.
@ Rozhovory a reportáže      Apr 05 2007 - 13:36 GMT

Krátke rozjímanie pri šálke kávy...


...a majster pokračuje v práci


Sošky, ktoré nesú stopy učiteľa Löfflera


V dome Ferencovcov je aj mala predajna umeleckych diel

Za Györgyom Ferencom, sochárom Medzibodrožia a Použia, som sa vybral do Veľkých Kapušian pred niekoľkými dňami v čase predveľkonočného pôstu. Vedel som, že ho nájdem tvoriť, no iba som tušil, akú tému spracováva. A nemýlil som sa. Čo iného by mohlo uňho v takomto čase pripadať do úvahy, ak nie finalizácia sakrálnej tematiky?

"Je to zhmotnenie predstavy, ako anjel ukazuje radostnú správu: Kristus vstal z mŕtvych! Samotné zmŕtvychvstanie nevidel nik, preto je iba predstavou a tak sa to píše aj v biblii. Ja ju ryjem do drevenej tabule, ktorá bude umiestnená v mojom rodisku, v Lelese v kaplnke na konci krížovej cesty. K vysväteniu kaplnky i monumentu dôjde 14. apríla po Veľkej noci a dúfam, že všetko bude hotové. Lebo čo veľmi chceme, to sa aj stane," povedal hneď po privítaní.

Je to teraz tvoja vari najhorúcejšia práca alebo máš rozrobené aj niečo iné?

"Robím paralelne na viacerých veciach. Práve som dokončil jednu dvojmetrovú plastiku, pôjde do Domu smútku v Ižkovciach. Motívmi sú kľukato rozvetvený strom života, ako býva samotná cesta počas nášho pozemského bytia, kríž a kalich ako symboly vierovyznaní, na oboch stranách sú brány znázorňujúce prechod medzi bytím a nebytím. Chcem tým vyvolať, aby sme pouvažovali nad tým, aký má náš neustály zhon zmysel, keď raz príde všetkému koniec... Prednedávnom ma oslovili z Kráľovského Chlmca. Na východnú stenu tamojšieho rímskokatolíckeho kostola pripravujem šesť metrov vysoký a tri metre široký kríž aj s telom ukrižovaného."

Ako a kde dokážeš opracovať materiál takýchto rozmerov?

"Potrebujem na to naozaj ohromne veľkú plochu. Obyčajne pracujem sám, o pomoc stojím iba vtedy, keď si už sám neviem poradiť. Našťastie som takú plochu našiel tu vo Veľkých Kapušanoch aj so žeriavom či pneumatickým kladivom."

Dráha každého sochára sa začína pravdepodobne drevorezbami, a to do mäkkého dreva. Aj ty si tak začínal?

"Ja som etapu mäkkého dreva vypustil, s tvrdým robím aspoň 30 rokov. Teda tento materiál poznám natoľko, že o ňom viem takmer všetko. A povedal som si: musíš vykročiť, robiť niečo nové, tak prečo by si neskúsil kameň? Toto rozhodnutie padlo asi pred šiestimi rokmi doslova z večera na ráno. Začal som hneď zháňať pomôcky na otesávanie kameňa a priznám sa, že tento druh tvorby mám rád aspoň tak ako prácu s drevom. Teda v súčasnosti robím oboje.

Pamätáš sa na svoje začiatky?

"Akoby nie, som rodák z Lelesu, neďaleko odtiaľ a svoje detstvo asi do 15 rokov som strávil tam. Mohol som mať tak dvanásť, keď sa mi, ako každému chlapcovi v tomto veku, zapáčili vojaci a ich zbrane. Ja som si ich vystružlikal z dreva. Teda už vtedy som cítil, že vo mne niečo drieme. V tom čase sa mi zdali byť pekné drevorezby rodáka z obce, Binó Pišta báčiho, a za svoj vzor som si vybral jeho. Potom nasledovali roky štúdia na priemyslovke v Košiciach a toto obdobie bolo pre mňa rozhodujúce. Mohol som byť tak druhák, začiatkom 70-tych rokov, keď nás v rámci otvorenej hodiny zobrali do ateliéru Vojtecha Löfflera. A tam sa mi otvorili oči. Veď to je ono...toto ja chcem robiť...ja chcem byť sochárom! Neskôr som sa tam často vracal, lebo ak Béla báči videl, že v niekom drieme talent, pomáhal mu, zaoberal sa ním. Pre mňa veľa znamenala už len atmosféra ateliéru, no najmä duch samotného Béla báčiho. Do tej miery, že som asi tri roky nerobil nič iné, než „Löfflerove sochy“. Ale aby som sa príliš nerozširoval, skrátka, predsa som sa vybral svojou cestou. Čo som sa naučil, to som dosiahol sústredeným odpozorovaním, chcením dozvedieť sa čosi nového a vytrvalosťou. To neznamená, že som sa nešiel spýtať na niečo, čo som nevedel. Ale ten, kto odpovedal na moje otázky, nie vždy ma vedel uspokojiť. Rada vždy príde vhod, ale v rozhodujúcich okamihoch sa sám musíš rozhodnúť, ako dosiahnuť to, o čom máš predstavu, že to má byť tak a nie onak. Tak, ako sa hudobníci musia zdokonaľovať neustálym cvičením, aj ja som musel kresliť a kresliť a potom vyrezávať a vyrezávať.

Spomínaš rád na Leles?

"Tam som vždy vedel natrafiť na zaujímavých ľudí, s ktorými sme vnútorne ladili. Vtedy boli nablízku moji rovesníci, Karči Kiss, Štefi Sárog i ďalší talentovaní mladí ľudia, ktorí rozvíjali svoje talenty v niektorom z výtvarných disciplín. Ak je človek mladý, vždy chce pretvoriť svet. Vtedy sme mali pocit, že môžeme dosiahnuť veľa a tak prečo by sme si nemohli založiť klub výtvarníkov? Tak vznikol v Lelese, tuším v roku 1977, Klub Tice, ktorý funguje vlastne dodnes, iba s inými ľuďmi. Zakladajúci členovia totiž už „zostarli“ a musia sa starať o to, aby z tvrdého výtvarného chlebíka uživili svojich blízkych.

Kedy si sa rozhodol, že budeš žiť iba z umenia?

"Asi v roku 1997 po dlhých strastiach. Dovtedy som pracoval vo vojanských elektrárňach a k vyrezávaniu, čo som miloval, som sa dostal iba vo voľných chvíľach, teda po šichte alebo cez víkendy. A to mi nestačilo. Musel som sa teda rozhodnúť, lebo na dvoch stoličkách sa nedalo sedieť. Buď Vojany alebo výtvarníctvo. Ostal som pri tom druhom.

Ako sa pozerám na tvoju tvorbu, dominuje sakrálna tematika.

"Je to iba zdanie. Teraz sa veci vyvíjajú tak, ako keby táto téma mala prednosť. Jednoducho, nevyberám si a beriem si objednávky zaradom. Teraz sú také. Ale ak sa prejdeš po okolí, moje práce uvidíš od Malých Trakan po Boršu, ba až po Moldavu nad Bodvou na námestíčkach, v kostoloch, sobášnych sieňach, domoch smútku. Napríklad vo Vojanoch pred kostolom stojí moja veľkorozmerná kamenná socha Bélu II, na čo som zvlášť pyšný. A mohol by som menovať ďalšie."

Čo by si ešte chcel v živote dosiahnuť, naučiť sa? Motivuje ťa ešte niečo?

"Pravdaže, chcem sa naučiť odlievať bronz, to je moja najväčšia, ešte nesplnená túžba. Zopár rokov príprav a... v šesťdesiatke to aj začnem. Ak som sa ako 45-ročný dokázal osamostatniť a ísť „na voľnú nohu“, čím som sa vlastne stal slobodným a nezávislým človekom, tak sa pýtam, prečo by som nemohol dosiahnuť aj to?"

Čo sa umeleckého remesla týka, máš v rodine pokračovateľa?

"Dcéru veľmi zaujíma, čo robím, ona však už okrem talentu má aj vyššie umelecké vzdelanie. Teraz žije v Budapešti."

Rád chodíš na výstavy?

"Ani sa nepýtaj, nerád. Nie som ten typ. Keď som mal 50 rokov, slušalo sa urobiť výstavu a štýlovo som vystavil 50 svojich prác najprv tu vo Veľkých Kapušanoch, potom v Kráľovskom Chlmci a napokon aj v Košiciach. Keďže som členom Zväzu maďarských výtvarníkov na Slovensku, zúčastnil som sa aj na niektorých spoločných výstavách v zahraničí. Podobné niečo sa chystá teraz v máji v bratislavskej Umeleckej besede."

Ladislav KULIK   |   tlačiareň
 
pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

 
(c) - autorské práva Box Network s.r.o., prevádzkovate¾ www.cassovia.sk . Všetky práva vyhradené. Opätovné vydanie alebo rozširovanie obsahu tejto obrazovky bez predchádzajúceho písomného súhlasu Box Network s.r.o. je výslovne zakázané. Viac informácií: marek@box.sk tel. 0905 942 606