magyar
  polski
  deutsch

 Košice
 Prešov
 Miskolc
 Užhorod
 Rzeszów
 

 
ZAREGISTRUJ SA! 20. Sep 2017,  meniny má
Dúšok bosporskej slobody.
@ Rozhovory a reportáže      May 11 2007 - 12:43 GMT



Neviem koho napadlo, že by sa malo súčasťou Európskej únie stať aj prevažne ázijské Turecko, nechcem sa vyjadrovať k rozumnosti či reálnosti tohto nápadu, nedokážem ani predpovedať ako to napokon dopadne. Keďže však táto krajina, ležiaca síce v Malej Ázii, ale tvoriaca prirodzenú bránu do Ázie veľkej, je takpovediac „na programe dňa“, chcel by som o nej povedať zopár slov. Dobrých slov. Zaslúži si ich. Turecko aj nám Slovákom totiž umožnilo okúsiť slobody v časoch, keď sa o nej dalo iba snívať. Turci nám umožnili „loknúť“ si zo slobodného vzduchu bez veľkých „cirátov“, takpovediac po domácky. Pre onú dobu bolo príznačné, že vec bezmála vznešenú umožnila vec nízka – obyčajná šmelina. Presnejšie, praktické zariadenie známe pod značkou Brano – zavírá samo.

Písal sa rok 1980, keď ma kamarát prekvapil návrhom, aby sme išli do Turecka. Dnes to vyzerá celkom obyčajne, veď hocikto hocikomu môže kedykoľvek navrhnúť, poďme trebárs aj do Tramtárie, a ak sú peniaze, tak možno vyraziť takmer okamžite. V osemdesiatom roku minulého storočia však bolo Turecko pre väčšinu Slovákov vzdialeným, neznámym, exotickým a pravdupovediac, neveľmi zaujímavým cieľom. Bol to čas, keď síce už najtvrdšia normalizácia nenápadne povoľovala, ale socializmus sa zdal neporaziteľný. Ešte žil Brežnev a o Gorbačovovej perestrojke sa nikomu ani nesnívalo. Napriek tomu predstava vidieť krajinu známu len z dejepisu, rozprávok, prípadne filmov typu Dobrodruh z Istanbulu či Vražda v Orient exprese, na mňa zapôsobila. Súhlasil som, ako sa mi vtedy videlo, s trošku šibnutým nápadom, a vyrazili sme na východ.

Ako vždy, aj s touto cestou, ktorá sa oficiálne tvárila ako päťdňový pobyt na bulharskej pláži s jednodňovým výletom do tureckého Istanbulu, bolo napokon všetko inak. Už v autobuse sme zistili, že my štyria, kamarát, ja a naše krajšie a užitočnejšie polovičky, sme jediní, ktorí sa do cieľovej stanice nevybrali výlučne za kšeftom. Celý akože spoznávací zájazd nebol totiž ničím iným, než pravidelnou šmelinárskou výpravou. Robilo sa to tak, (ako koniec – koncov celé tisícročia), že tovar žiadaný v zahraničí sa vyviezol, predal a za utŕžené peniaze sa nakúpil tovar žiadaný doma. V čase nášho slávneho výletu práve v Turecku končila úspešná éra pre nás, Čechoslovákov, celkom bežného zariadenia na ovládanie dverí – Brano, zavírá samo. V čase najväčšieho boomu dávali v Istanbule za jeden kus, ktorý stál u nás zopár stovák, stopäťdesiat amerických dolárov. My sme zažili už iba stodolárovú ponuku. Bolo to však celkom jedno, pretože sme si so sebou žiadne „Brano, zavírá samo“ nepribalili. Nuž, ale ešte k tomu obchodu. Za doláre utŕžené z predaja zatváracích zariadení nakúpili naši šikovní rodáci kožuchy, (vzhľadovo podobné našim slovenským kožuchom), ktoré potom doma predávali za niekoľko tisícok korún československých. Priznám sa, že sme, dozvediac sa to, nevedeli narýchlo z hláv vyrátať zisk v percentách. Ako isto sami uznáte, bol pozoruhodný. Iba na ilustráciu, jedna pani, ktorej sme pomáhali zodvihnúť od zeme obrovský ruksak, v ktorom vraj mala osem „bran“, povedzme po 400 korún, získala za ne po sto dolároch, a za tie nakúpila, povedzme, už „iba“ päť dlhých kožuchov, (dlhý stál 150 USD), ktoré po návrate predala za, povedzme, päťtisíc korún. Čiže z 3200 Kčs „urobila“ 25 000 Kčs. Iste, niečo stála réžia, ale tých dvadsaťtisíc korún mala istých. A počas sezóny to obrátila niekoľkokrát.

Chvíľu sme jej závideli, no potom nás, verte – neverte, predsa len opantal samotný Istanbul. Híkali sme naboso pod obrovskými klenbami Hagie Sofie, zízali na minarety siahajúce do neba a s prepáčením, „čumeli“ na ázijskú stranu mesta, ležiacu za vodami Bosporu, uprostred ktorých trčal obhorený vrak tankeru, túžili previesť sa na druhú stranu po visutom moste s rozmermi a konštrukciou, aké sme na vlastné oči nikdy nevideli. Istanbul moje rozprávkovo – dobrodružné očakávania nesklamal. Práve naopak. Bol krásny, zaujímavý, úžasný. A to aj napriek tomu, že na uliciach stáli každých päťdesiat metrov ozbrojené vojenské hliadky, (tesne po našom odchode vypukol vojenský prevrat), že v krajine, prostredníctvom ktorej prišla do strednej Európy káva, ste vtedy nedostali nikde ani šálku (iba čaj), že vidiac brehy Ázie, nedostal som sa na jej pôdu, pretože mostný poplatok stál dolár na osobu a drvivá väčšina účastníkov nášho výletu taký veľký výdavok odmietla.

Atmosféra tohto mesta na rozhraní dvoch kontinentov, mesta ktoré písalo dejiny, a ktorému tie isté dejiny mnohokrát dali riadne „zabrať“, nech už sa volalo Byzantion, Konstantinopol, Carihrad či Istanbul, je stále magická. Je to miesto, ktorému na jeho čare nič neuberú domáci ani zahraniční trhovníci, kupci, obchodníci či šmelinári. Stále tam cítiť, že bolo najväčším a najbohatším mestom sveta, stále si tam môžete živo predstaviť ako cisársky manželský pár vchádzal do najväčšieho kresťanského i akéhokoľvek iného chrámu sveta obrovskou vstupnou bránou, ktorá sa otvárala iba pre týchto dvoch ľudí. Ostatní museli stále ešte velikánskymi, ale predsa len menšími bránami po bokoch. Môžete si predstaviť bohatstvo, moc i kultúrnu vyspelosť ríše, z ktorej k nám voľakedy prišli vierozvestovia Konštantín (Cyril) a Metod. A s nimi naše prvé písmo, zárodok našej kultúrnosti. Pravda, nie všetkých zasiahla. Koniec – koncov, veľkomesto na Bospore bolo vždy aj obchodným svetovým centrom, tak čo.

Pred odchodom do Turecka nás prišiel do bulharského turistického strediska ideovo pripraviť a patrične vystrašiť zástupca československého konzulátu. Reku, aby sme sa náhodou v tej strašnej krajine nezabudli. Okrem iného nám tvrdil, že bezmála z každého zájazdu už zmizla nejaká žena. My sme sa potom, oblbnutí oným súdruhom, kráčajúc po jednom z hlavných istanbulských bulvárov, držali za ruky tak, že by nás od seba neboli odtrhli ani hordy aziatských únoscov. Trochu nás upokojovali mládenci v uniformách s dlhými automatickými puškami, stojaci na každom kroku. (a čakajúci na povel k štátnemu prevratu). Boli to milí chlapci a ochotne sa s nami fotili. Ochotní, milí, usmievaví a mierumilovní sa mi zdali aj všetci ostatní Turci. Nikto nemal záujem nám akokoľvek ublížiť a už vôbec nie kradnúť naše ženy. Možno aj preto, že už vtedy vedeli o Slovenkách svoje. (to je vtip, samozrejme). Toto moje prvé stretnutie s Tureckom vo mne navždy zanechalo dobrý dojem a o meste na Bospore ani o celej veľkej krajine nemôžem povedať krivého slova. Mimochodom, dnes už dávno nechodia do Istanbulu účastníci falošných poznávacích zájazdov, pašujúci Brano – zavíra samo. Chodia tam seriózni obchodníci na seriózne nákupy luxusných (aj menej seriózni, menej luxusných), tovarov. Istanbul je pre nich iba jednou z mnohých pravidelných obchodných destinácií. Verím však, že tam ešte aj dnes, aspoň občas, trafia hoci aj omylom romantici, túžiaci po dobrodružstve, poetické duše hľadajúce magické atmosféry, ľudia, ktorí ešte nezabudli žasnúť. A hoci sa už dávnejšie dýcha slobodne aj u nás, poviem vám, taký riadny dúšok ranného istanbulského vzduchu na brehu Bosporu, ten stojí za to stále.

Peter PAČAJ   |   tlačiareň
 
pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

 
(c) - autorské práva Box Network s.r.o., prevádzkovate¾ www.cassovia.sk . Všetky práva vyhradené. Opätovné vydanie alebo rozširovanie obsahu tejto obrazovky bez predchádzajúceho písomného súhlasu Box Network s.r.o. je výslovne zakázané. Viac informácií: marek@box.sk tel. 0905 942 606