magyar
  polski
  deutsch

 Košice
 Prešov
 Miskolc
 Užhorod
 Rzeszów
 

 
ZAREGISTRUJ SA! 17. Dec 2017,  meniny má
Spoločnosť ešte nie je na nich pripravená...
@ Rozhovory a reportáže      Aug 01 2007 - 09:08 GMT

Všetci ľudia majú právo na rovnaké zaobchádzanie bez ohľadu na pohlavie, rasový alebo etnický pôvod, náboženské vyznanie alebo vieru, zdravotné postihnutie, vek alebo sexuálnu orientáciu. Ako vieme, nerovností je v tomto smere dosť, preto Parlament a Rada EÚ vyhlásili tento rok za Európsky rok rovnakých príležitostí pre všetkých. Je dôležité hľadať príčiny nerovnosti, ktorými trpia niektoré skupiny a komunity v Európe a najmä podniknúť kroky, ktoré povedú k ich postupnej eliminácii. Rozmanitosť kladie pred spoločnosť nové výzvy, na ktoré chce únia reagovať.

My sme sa pozreli na jeden zo segmentov hendikepovaných, na zdravotne postihnutých, presnejšie, podľa terminológie EÚ, na ľudí so zníženou pohyblivosťou a orientáciou, čiže na vozičkárov, ako u nás cestujú.

Iba s boľavou nohou

Vari ako zahrievacie kolo by nám mohol poslúžiť prípad blogára Juraja Tkáča, ktorý s výronom na ľavej nohe musel začiatkom roka cestovať z Trnavy do Bratislavy. On, našťastie, mal iba boľavú nohu, ale musel chodiť na železničnej stanici hore-dole po schodoch, kým nasadol na vlak a docestoval do cieľa. „Na vlastnej koži som skúsil pocit čiastočne imobilnej osoby, to ešte nehovorím o tom, ak by som bol na vozíčku. V Rakúsku majú na zastávkach metra výťahy, ktoré pomáhajú prekonávať bariéry takýmto osobám“, napísal vtedy.

Téma nie je cudzia ani televíznym redaktorom. Jedna zo staníc odvysielala v približne rovnakom čase aj prípad Anky Oroszovej z Košíc, už v tomto prípade vozičkárky, podľa ktorej „ je tu problém dostať sa na nejaké nástupište. A potom, keď chcem z nástupišťa na ďalšie nástupište, tak tam takisto musím prechádzať cez koľajnice...“

Slovenský trend

Na jar sme sa na túto tému rozprávali s vtedajšou šéfkou košického centra Slovenského zväzu telesne postihnutých (SZTP) Drahoslavou Fridmanskou, ktorá, žiaľ, už nie je medzi živými. Vtedy nám charakterizovala slovenský trend v tejto problematike takto: „ V ostatnom čase sme sa doslova vyrojili na verejnosť a zdá sa, že spoločnosť na nás nie je ešte dostatočne pripravená. Stalo sa, že nás naložili do vagóna pre batožiny, hoci nimi nie sme, peróny a prechody cez koľaje nie sú nám prispôsobené a napriek tomu, že sme sa na prepravu riadne a včas nahlásili, sprievodca o nás nevedel. V Čechách už to funguje lepšie, ak vo vlakoch nie je plošina, na staniciach majú mobilné.“

Najlepšie je byť pri tom

Helenu Kašickú, ktorú sme videli blysnúť sa v relácii Bailando, je doma v Spišskej Novej Vsi. Vypomáha v košickom centre SZTP, na pracovisko dochádza z druhej strany Košíc, z Vyšného Opátskeho, kde prechodne býva. Teda denne cestuje nízkopodlažným autobusom na pracovisko, domov na víkendy vlakom. Okrem toho cestuje aj na väčšie vzdialenosti, tak isto vlakom. Na jednej ceste sme ju odprevadili aj my, o svojich skúsenostiach nám cestou hovorila takto: „ Ak cestujem na úseku Košice – Spišská Nová Ves, tam nebýva problém, lebo sa už so železničiarmi obyčajne poznáme a vedia, čo majú robiť. Strach mám z toho, keď nastupujem tam, kde nie sú ani mobilné plošiny, vtedy so mnou manipulujú ručne. Alebo ak k tomu všetkému sú vlakvedúce ženy. Sú ku mne zlaté, ale... nemajú takú silu ako muži. Vadia mi nespoľahlivé plošiny, najmä tie novšie, pri skladaní ešte aj pískajú, vzbudzujú pozornosť cestujúcich. Ďalej mi vadí to, keď sa dopredu musím nahlásiť a kdesi sa preruší informačný tok, napokon pri vlaku o mne nevedia. Keby spoľahlivo fungovali vyznačenia, priechody ku nástupištiam a plošiny, nepotrebovala by som vari ani sprievodcu, lebo ak som sa dokázala dostať stanicu a do vlaku, tam je mi môj sprievodca už vari aj zbytočný. Som predsa zákazník ako každý iný. Ale ak mám pochybnosti, radšej so mnou chodí priateľ“.

Mobilné plošiny naozaj chýbajú

Na vysvetlenie azda treba dodať, že plošiny by nemali slúžiť na prekonávanie výškového rozdielu medzi nástupiskom a podlahou vozňa iba pre ľudí odkázaných na invalidný vozík, alebo pre ľudí, ktorí trpia len dočasnou indispozíciou, ale aj pre matky s kočíkmi. Zabudované sú v niektorých rýchlikoch a IC vlakoch, tam je problém nástupu relatívne vyriešený. Horšie je na tom na túto službu odkázaný človek v kombinácii, keď nastupuje do vlaku bez zabudovanej plošiny na stanici, kde mobilná plošina nie je, a to na Slovensku zatiaľ nie je ani jedna. Inak sa o tejto téme bavia v susedných Čechách, kde je vyše 50 mobilných plošín !
Prvá lastovička (mobilno-plošinová) však priletela aj k nám. Železničná spoločnosť Slovensko (ZSSK) začiatkom druhej májovej dekády pripravila v Nových Zámkoch (aspoň) prezentáciu takejto plošiny. „ Konečne, že je, za takýto nápad treba toho, kto s ním prišiel, hoci aj finančne ohodnotiť“, tvrdila vtedy predsedníčka Občianskeho združenia SZTP v Bratislave Ing. Monika Vrábľová, ktorá si ju sama odskúšala. Ako sme sa dozvedeli, ZSSK by chcela týmito zariadeniami postupne vybavovať všetky stanice významnejšieho charakteru z hľadiska počtu cestujúcich a v závislosti od bezbariérovej prístupnosti danej stanice. My železničiarom fandíme, aby sa to udialo čím skôr, veď už aj teraz je neskoro.
Pani predsedníčka, ktorá je sama odkázaná na invalidný vozík, tak poopravila názor na kontakty so železnicou, lebo predtým napríklad o rekonštrukcii bratislavskej železničnej stanice sa dozvedela z médií a od syna. „On tam chodil ako geodet. Nik nebol zvedavý na to, ako by sme si tam pohyb a informovanie vozičkárov predstavili my sami“.

Bude to aj u nás?

Pani Vrábľová súčasne poslúžila aj príkladom, ako by to malo všade byť, ale ten je z Glasgowa. „Tam som vlani v novembri cestovala lietadlom na jednu konferenciu v sprievode svojej asistentky. Z Glasgowa sme išli na návštevu ešte asi 60 km, kde sme boli pozvané usporiadateľom. Volili sme vlak, na stanici sme nemuseli dopredu nič oznamovať. Prišli sme na nástupište, tam pri označenom stĺpiku stála služba, ktorá ma hneď kontaktovala a odprevadila ku vlaku, kde ma naložila aj s vozíčkom do vagóna. Všetko fungovalo bez problémov. Pýtam sa, prečo to tak nemôže byť u nás?“

Podľa hovorkyne ŽSR Mgr. Martiny Pavlikovej zrekonštruované stanice a do budúcna rekonštruované i nové, projektované stanice musia mať všetky v zmysle platnej legislatívy zodpovedajúce výťahy na transport ťažko telesne postihnutého človeka (výťah musí byť taký, aby sa tam zmestil aj invalidný vozík so sprievodom). “Na každej stanici a každej zastávke musia byť do budúcna mimoúrovňové kríženia a prístupová rampa s presným sklonom, ktoré sú uspôsobené aj pre pohyb imobilných spoluobčanov. Pre nevidiacich a slabozrakých niekde už sú (napr. hlavná stanica v Bratislave) a určite budú budované mozaikové dlažby v určenej vzdialenosti od hrany nástupišťa, aby sa títo občania mohli bezpečne na železničných staniciach pohybovať. Všetky chystané projekty sa robia aj v spolupráci s Úniou slabozrakých a nevidiacich Slovenska a so Slovenským zväzom telesne postihnutých. Pri staniciach, ktoré ešte neboli rekonštruované, je možné, že vyššie uvedené technické možnosti pre telesne postihnutých chýbajú. Bezpečnú dopravu však v tomto prípade určite zabezpečia na každej železničnej stanici prednosta a výpravca, avšak musia byť o zamýšľanej ceste ťažko telesne postihnutého včas informovaní“.

-lak   |   tlačiareň
 
pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

 
(c) - autorské práva Box Network s.r.o., prevádzkovate¾ www.cassovia.sk . Všetky práva vyhradené. Opätovné vydanie alebo rozširovanie obsahu tejto obrazovky bez predchádzajúceho písomného súhlasu Box Network s.r.o. je výslovne zakázané. Viac informácií: marek@box.sk tel. 0905 942 606