magyar
  polski
  deutsch

 Košice
 Prešov
 Miskolc
 Užhorod
 Rzeszów
 

 
ZAREGISTRUJ SA! 20. Sep 2017,  meniny má
Protinožci ze Skalice.
@ Rozhovory a reportáže      Sep 14 2007 - 11:30 GMT

Pohľad na strechy a veže Skalice. Romantika v kocke.


Aj to je Záhorie. Samá voda - plná rýb.

Protinožci nemusia byť len v Austrálii. Nájdu sa aj oveľa bližšie. My, východniari máme svoj náprotivok, v istom zmysle dokonca svoj zrkadlový obraz, na Záhorí. Medzi nami je síce iba malý zvyšok Slovenska, ale aj ten nás navzájom oddeľuje viac, ako by bolo prirodzené. Väčšina východniarov v živote na vlastné oči Záhorie neuvidí, a iba malá časť Záhorákov niekedy zazrie východ republiky. Nie je žiadnym tajomstvom, že sme si navzájom exotickými spoločenstvami a asi to tak aj ostane. Odvážim sa však tvrdiť, že prinajmenšom pre nás, východniarov, je to škoda. Záhorie je totiž krásny, zaujímavý, príťažlivý, a čo je mimoriadne dôležité, inšpiratívny kút nášho spoločného stredoeurópskeho sveta.

Záhorie, teda kraj z nášho pohľadu za „horami“, za kopcami Malých Karpát, ohraničený riekami Dunajom a Moravou z juhu a západu, a ďalšími kopcami Bielych Karpát zo severu, má doslova požehnanú polohu. Rozprestiera sa už od dôb lovcov mamutov na významnej križovatke stredoeurópskych ciest. Dnes, po otvorení hraníc, je susedstvo s Rakúskom a Českom jedným z dôležitých predpokladov úspechu Záhoria. Treba povedať, že Záhoráci sú si toho vedomí a snažia sa to čo najlepšie využiť. O Záhorí by sa dalo hovoriť veľmi dlho. O Senici a Myjave na severe, o neďalekých kúpeľoch Smrdáky, o borovicových lesoch rastúcich z piesčitej zeme, o množstve vodných plôch, ktoré sú rybárskym rajom, o pekných, udržiavaných dedinách, o pracovitých, veselých ľuďoch. O bodrých Záhorákoch, ktorí vošli do povedomia zvyšku Slovenska najmä ako humorné postavičky. Áno, je s nimi sranda, ale portrét Záhoráka, vytvorený literátmi, akým bol napríklad Elo Šándor so svojim legendárnym svákom Raganom, nie je portrétom zďaleka úplným. To len „abych nešidziu“. Od Myjavy po Kúty, od Gbelov po Stupavu, od Malaciek po Skalicu, všade tam žijú príjemní, zaujímaví a najmä pracovití ľudkovia, ktorí síce pre naše východniarske ucho vyprávjajú, ríkajú či mluvjá nezrozumiteľným nárečím s akcentom pripomínajúcim Žbirku s Polívkom, zmixovaných dokopy nejakým bláznivým zvukárom. Výsmech slovenčine i češtine zároveň, poviete si. No skúste sa trochu odosobniť a pouvažovať, ako asi musí znieť Záhorákovi taká írečitá zemplínska či šarišská reč. Nevraviac o „šlepich Špišakoch“. Inými slovami, čo sme si, to sme si. Nemáme si čo vyčítať.
Kamarátka Hana je pre mňa akýmsi symbolom dnešného Záhoria. Ženská ako lusk, ktorá dokáže udržať v chode obchodnú firmu, zrekonštruovať barák po „starenke“, vytvárať príjemný domov dcérke, manželovi i bielunkej maltezáčke Lusinke. A to všetko akoby len tak mimochodom. Keď baby susedky sedia večer s cigaretkou na balkóne senického paneláku, rovno oproti legendárnemu „Zimáku“, Hana je aj po akokoľvek namáhavom dni schopná prehlásiť, že keby dostala možnosť, tak zorganizuje hoci aj vesmír. Dohodli sme sa, že keď raz zbohatnem, angažujem ju. Prisámvačku, nebál by som sa tej nezničiteľnej Záhoráčke zveriť hoci aj posledný groš. Verím, že by z neho urobila zlatku. V Senici je vraj „najmenej“ 98 krčiem. No, na také mestečko je to naozaj slušný počet. Človek neprejde viac ako päťdesiat metrov aby nenatrafil na nejaký výčap. Len okolo oného „Zimáku“, je osem či desať bistier, kaviarničiek alebo bufetov. Tým nechcem naznačiť, že by azda Záhoráci pili viac ako iní Slováci. Iba skonštatovať, že oni majú k pitiu príjemnejšie, komfortnejšie podmienky. Nasávajú skrátka vo väčšej pohode. Keď kamarátka Hana rozpráva o Záhorí, jej slová vytvárajú plastický obraz kraja a človeku pred očami defiluje Koválov, Dojč, Šajdíkové Humence, (tie sa mi zvlášť páčia), Šaštín – Stráže. Svojrázne dedinky, do ktorých sa tak radi sťahujú bohatí Bratislavčania. Nečudujem sa im. Blahodárny pokoj uprostred krásou požehnanej krajiny je veľkým lákadlom. Na Záhorí sú však aj Gbely a nafta, človek sa pri pohľade na vahadlá ťažobných zariadení cíti ako kdesi v Oklahome, a potom Brodské a Kúty a hranica, ktorá už chválabohu čoskoro bude zasa iba spomienkou. Napriek tomu sa tam ešte občas žongluje ručnými granátmi, cvaká závermi pištolí a naposledy tam dokonca ktosi vypálil z pancierovky. To však nič nemení na fakte, že Záhorie je takmer ideálne miesto pre život. Rozhodne to tak vyzeralo, keď sme sedeli v skalickej Františkánskej záhrade, popíjali iskrivý rubín a lahodné dúšky zakusovali čerstvým trdelníkom. Uprostred vekovitých kamenných múrov a slnkom prehriateho ticha to bol priam magický zážitok. Čakal som, že každú chvíľu sa pred nami zjaví usmievavý tučný mních s plnou čašou. Nezjavil sa. Víno sme si museli sami objednať v tamojšej vinotéke, veľmi rozumne prepojenej s výstavnou galériou. Mali na výber Skalický rubín a Skalickú frankovku. Poradím vám - treba si vybrať obe značky. Skalica je pjekné mjesto. Posilnení výborným červeným sme prešli nezvyčajným lichobežníkovým námestím, centrom to prekrásnej, kvalitne zrekonštruovanej pamiatkovej zóny Skalice, ktorému dominuje mohutný, pevnosť pripomínajúci, gotický kostol svätého Michala a zamierili na hradby. Zaujímavý je najmä ich úsek pod Kalváriou, na ktorom stojí románska rotunda svätého Juraja. Najstaršia to pamiatka mesta. Jej čisté línie sú estetickým posolstvom dávnych predkov a zároveň potvrdením, že krása je naozaj predovšetkým v jednoduchosti. Od rotundy je ponad zubaté cimburie hradieb impozantný výhľad na strechy a veže starého mesta. Pripomínalo mi to pohľad na maďarský Eger z múrov jeho hradu. Treba vidieť, priatelia. Predstavte si sto, dvesto, hocikoľko rybárskych udíc v jednom šóre. A okolo nich bárskoľko rybárov, stanov, prístreškov, kresiel, fliaš piva a odhodlaných manželiek. Zašli sme na rybárske preteky, dvadsaťštyrihodinovku, na jednom zo skalických rybníkov. Lovil sa kapor, a to systémom „chyť a pusť“. Slováci, Česi, Maďari, Poliaci, pestrá medzinárodná partia, ktorá sa stretáva pri záhorských vodách veľmi rada. Ajhľa, jednoduchý recept na rozvoj turistického ruchu. Súťaž sa iba začala, tak sme nečakali a zašli o dva, tri kilometre ďalej. Práve tam uvádzali do prevádzky nový a zatiaľ jediný slovenský prístav na Baťovom kanále. Obecná prospěšná společnost Baťův kanál tak doslova zaliala ďalšiu prekážku medzi Záhorím a Moravou. Pre turistov pripravili aj „vodné pasy“, do ktorých im po absolvovaní plavby dajú pečiatku na pamiatku. Mimochodom, Baťov kanál je síce už hodne stará, no pre väčšinu Slovákov doposiaľ neznáma vodná cesta, ktorá pôvodne vznikla na prepravu lígnitu. Nuž, tak. Povedal som, že Záhoráci sú protinožci Východniarov a Záhorie je zrkadlovým obrazom východného Slovenska. Presnejšie povedané - mohlo by byť. Keby sme boli podnikavejší, aktívnejší, tvorivejší, pracovitejší. Nie, nedá sa vyhovárať na susedov a rumádzgať nad tým, že my nemáme za plotom Rakúšanov a Čechov. Úspechom našich protinožcov predsa nie sú oni, ale predovšetkým Záhoráci samotní. My máme Maďarov (a Poliakov, Ukrajincov), a keby sme to vedeli využiť, bolo by nám šeja – hoja. Dokiaľ budeme sedieť na zadku a sťažovať sa, dovtedy budeme „visieť“ dolu hlavou a robiť grimasy v krivom zrkadle.

Peter PAČAJ   |   tlačiareň
 
pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

 
(c) - autorské práva Box Network s.r.o., prevádzkovate¾ www.cassovia.sk . Všetky práva vyhradené. Opätovné vydanie alebo rozširovanie obsahu tejto obrazovky bez predchádzajúceho písomného súhlasu Box Network s.r.o. je výslovne zakázané. Viac informácií: marek@box.sk tel. 0905 942 606