magyar
  polski
  deutsch

 Košice
 Prešov
 Miskolc
 Užhorod
 Rzeszów
 

 
ZAREGISTRUJ SA! 29. May 2017,  meniny má
Emil Frátrik: "Som rád sidemanom..."
@ Rozhovory a reportáže      Jan 04 2008 - 14:36 GMT

Emil Frátrik (1968) patrí bezpochyby medzi našich najvšestranejších bubeníkov. Aj to bol dôvod, prečo patril svojho času medzi najžiadanejších tunajších hráčov. V polovici 90. rokov minulého storočia sa tento absolvent bratislavského Konzervatória (odbor bicie nástroje a klavír) z domácej scény akosi potichúčky vytratil. Vídať ho bolo iba príležitostne, väčšinou v televízii ako súčasť nejakej sprievodnej kapely, či orchestra. V súčasnosti je tento hudobník, ktorý sa podieľal na nakrúcaní niekoľkých desiatok albumov opäť aktívny aj v rámci domácich hudobných projektov. Viac už v nasledujúcom rozhovore, ktorý sme s Emilom uskutočnili počas jeho nedávnej prítomnosti v Košiciach, kde ako člen Big Bandu Gustáva Broma sprevádzal českú popovú stálicu Helenu Vondráčkovú a jej hostí na vianočnom koncerte v Dome umenia.

V priebehu posledných desiatich rokov sa toho o tebe príliš veľa nevedelo. Čo sa teda počas uplynulej dekády udialo v rámci tvojho profesionálneho života?

„Udialo sa toho dosť veľa. V roku 1999 som sa mal stať členom skupiny Team, no vydržalo to cirka tri mesiace. Potom sa udialo množstvo rôznych vecí, ktoré ma ´dokopali´ k tomu, aby som sa zamyslel nad tým, či vôbec má význam ostávať v rámci živenia sa hudbou na Slovensku. Skrátka, nastalo také nie práve najlepšie obdobie...“

Čo sa týka "kšeftov"..?

„Áno aj. Jedna vec totiž je, keď máš hudbu ako hobby a živia ťa rôzne iné aktivity – nejaká reštaurácia, štúdio a tak, alebo predstavuje primárny zdroj tvojich príjmov... V jeseni 1999 som odišiel do Nemecka, kde som tri roky jazdil pre jednu muzikálovú firmu – po nemecky hovoriacich krajinách. Na začiatku som tam pôsobil ako obyčajný radový hráč, v podstate za smiešne honoráre, i keď pánboh zaplať aj za ne, no postupom času sa veci vyvŕbili tak, že som sa stal bandleaderom a napokon som to mal v podstate celé na starosti - čo sa týka výberu hudobníkov a tak. Bolo to fajn, no po niekoľkých rokoch ma to jednoducho prestalo uspokojovať, tak som v roku 2003 túto spoluprácu ukončil. Bolo to stále jedno a to isté, pričom v rámci túr sme boli na cestách aj šesť až osem mesiacov v roku. Bolo to fakt náročné. Jeden deň hráš napríklad kdesi v Hamburgu s tým, že po skončení vystúpenia, niekedy o jedenástej večer sa komplet celé divadlo zbalí a presúvaš sa povedzme do Passau. Tam dorazíš o pol ôsmej, či ôsmej ráno – keďže sa presúvaš v noci, autobusom, do jednej sa vyspíš, od jednej do tretej máš skúšku, poobede hráš a po kšefte opäť nasadneš do autobusu a ideš niekam takmer dvesto kilometrov od Hamburgu... Skrátka a dobre som priemerne osem hodín denne trávil v autobuse. V Nemecku snáď nie je miestečko, kde by som nebol...“

To musel byť život doslova rehoľnícky...

„Nebolo to jednoduché, no na druhej strane to bola ohromná skúsenosť.“

V akom zmysle? Čo sa týka hudobného vedenia takého telesa?

„V rámci muziky už len tým, že hrávaš v divadle, čo je úplne iná skúsenosť. I keď po hudobnej stránke v podstate o rockandrollovú produkciu od druhej polovice 50. rokov cez roky 60. Skrátka rôzne ´elvisovky´ a tak. Zaujímavé bolo ako som sa vlastne k tomu celému dostal... V podstate úplnou náhodou. Zavolal mi človek, ktorý do toho projektu zháňal hudobníkov s tým, že je tu takáto ´šouka´ no bubeník, ktorý je tam angažovaný nevie dobre po nemecky. Bez znalosti jazyka si v Nemecku nie len v rámci hudobných kruhov stratený, nikto na teba nebude hovoriť pomaly a zrozumiteľne... To tam neexistuje. Ja mám nemčinu pomerne luxusnú, tak som ponuku prijal, aj keď som presne nevedel, do čoho idem... Niekoľko rokov som sa teda venoval tomu a popri tom, keď bolo voľno, tak som sa snažil aktívne udržiavať kontakty, ktoré som mal v Prahe. Priebežne som sa teda objavil na akciách typu „Královny v opeře“ a podobne, sem tam sa nakrúcali nejaké muzikáli... Išlo však väčšinou vyslovene o jednorazové aktivity. Popri tom sme s Martinom Kumžákom založili v Prahe skupinu Paajky Paajk. Išlo v podstate o virtuálny band, o ktorom sa síce veľa hovorilo, nikto nikdy ho naživo nevidel... Takto sa to začalo postupne nabaľovať, veľa sa nakrúcalo, do toho účinkovanie v šouprogramoch typu SuperStar a podobne. Popri tom nejaké výletu do New Yorku s Jankom Ledeckým, ktorý sa tam stále snaží predať muzikál Hamlet... Asi pred rokom sme s Oskarom Rózsom, Umelcom Priehradníkom a Ondrejom Krajňákom dali dohromady kvarteto Hermit & The Ferryman. Nakrútili sme nejaký materiál na album, odohrali niekoľko koncertov s tým, že Oskar je natoľko časovo zaneprázdnený človek, že nemá čas v podstate absolútne na nič, takže aj toto išlo ako sa vraví ´ľadom´. Avšak s tým, že ak všetko dobre pôjde tak by sa budúci rok niečo nakrútilo a možno by aj niečo vyšlo... Medzičasom sa však Oskar v rámci tých iných aktivít s Umelcom rozišiel, plus chce budúci rok stráviť nejaký čas v New Yorku... Uvidíme. Takisto sme nakrútili minulý rok nejaké veci pre Richarda Müllera... Neustále sa teda niečo deje. Tým, že som istý čas pôsobil v Prahe, kde toho bolo naozaj veľa som aktivity na Slovensku v podstate obmedzil na minimum. Zmena nastala toho roku na jar, pretože opäť toho začínalo byť veľa a takisto z hľadiska nejakého môjho ďalšieho vývinu ma to akosi neuspokojovalo. Takisto sa zmenil kurz, čiže aj honoráre išli smerom nadol... Ďalšia vec je tá, že som robil ešte externého hudobného dramaturga v TV Nova. Mal som na starosti Silvestre a tak podobne... Summa summarum som momentálne ubral z aktivít toho striktne komerčného typu, ako je povedzme táto dnešná. Začal som opäť cvičiť, zaoberať sa muzikou... Živenie sa hudbou je teda pre mňa opäť o čosi ťažšie. Raz je to tak, inokedy onak – to je predsa normálne. Pravdu povediac, už ma ani nebavilo pozerať sa tri roky na svoj ksicht na Nove. Dojdeš niekde natankovať na pumpu a ľudia hneď šu-šu-šu... Ja som rád sidemanom."

...ktorý ale mal svojho času mal zastrešený projekt vlastným menom...

„Ak narážaš na Delmara Browna, málokto vôbec vie, o čo tam vtedy išlo. Celé to v podstate vymyslel Henry Tóth, ktorý v tom čase ešte pôsobil v Rakúsku a tu sa vlastne ešte iba začínal ukazovať. Keď sme sa bavili o tom, ako to celé uvedieme, čo sa dá na plagát, tak som najprv navrhol, že tam dáme prosto naše mená a vybavené. Henry sa však obával, čo ak na to nikto nepríde, keďže v tom čase ho tu dokopy nikto nepoznal. Či by mi nevadilo, keby sme to pomenovali ako Emil Frátrik Band. Vravím mu, že je mi to jedno, trebárs nech. I keď v duchu som si vravel, že načo je to dobré, keď aj tak ide iba o jednorázovku. V každom prípade nemám ambície mať žiadne bandy, nevidím v tom žiadny zmysel.“

Medzi tunajšími, prevažne mladými, amatérskymi, alebo polopropfesionálnymi bubeníkmi máš stále pomerne dosť veľa priaznivcov. Zaregistroval som, že s nimi rád a pomerne intenzívne komunikuješ prostredníctvom rôznych internetových diskusných fór, dávaš rady a tak podobne...

„Internet ma chytil pred nejakým rokom a pol. Ešte počas pôsobenia v kapele ktorá účinkovala v českej SuperStar som sa neuveriteľne vyžíval v reakciách na rôznych fórach. Od reakcií ´obyčajných´ ľudí, cez reakcie hudobníkov. Tam sa dalo dosť jednoducho identifikovať, kto do toho vidí a kto ti iba závidí... V tom čase som narazil na jeden bubenícky portál, na ktorom týpci rozoberali aj tie záležitosti. Medzi množstvom rôznych zaujímavých názorov a postrehov som tam neskôr narazil na názor asi v tom zmysle, že ak ešte niekedy bude skupina Paajky Paajk ´pinkať´ na superstaristov, nech si pozrie toto. A nasledovala linka. Bola to linka na skladbu v podaní Bianci Ryan, neskutočne talentovanej jedenásťročnej speváčky z nejakej americkej SuperStar. Podotýkam americkej. Teda iná kultúra, iný typ hudby, iné rozpočty... Vravím si, že ak by to napísal nejaký človek z ulice, tak na to ani nemá zmysel reagovať, je to jeho názor. Toto však bol evidentne muzikant. Nedalo mi to a odpovedal som s tým, že na záver som uviedol fajn, keď si myslíš že sa to dá lepšie, tak ťa očakávam v ten a ten deň o tej a tej hodine pred halou, v ktorej sa koná SuperStar. Tu máš a poď! Je jednoduché rozprávať, že si idiot, lebo medveď... Buď to viem lepšie ako ty a veľmi rád ti to ukážem, alebo potom držím hubu. Samozrejme, následne sa tam rozprúdila diskusia v zmysle "ty vole, to som nečakal, že tento číta Sféru..." a tak. Napísal som im: "chlapci bacha, internet je otvorená záležitosť a človek si vygoogluje rôzne odkazy"... Samozrejme, začali týpka podpichovať, aby do toho šiel, aby tú moju ponuku prijal. Dotyčný na to reagoval, že nemá čas... Tak som mu odpísal, že jasné, keby som niečo také ja napísal povedzme o Manu Katchém a on zareagoval tak, ako som zareagoval ja, tak tiež nebudem mať čas. Neskôr sme si však veci vysvetlili, vydebatili a dnes sú z nás dobrí kamaráti (smiech). Takisto som zistil, že mnohí, ktorí s bicími začínajú majú dosť skreslené informácie jednak čo sa týka výrobkov, prístupu k hudbe a tak ďalej. Tak som sa rozhodol, že tých ľudí začnem takpovediac vyvádzať z omylov a možno trošku usmerňovať. Žiaľ, málokto je ochotný prijať takéto informácie, a to aj napriek tomu, že pochádzajú od človeka, ktorý, myslím, vie čo hovorí. V podstate sa tým ľuďom snažím ušetriť kopec času, no je to ako s malými deťmi, ktorých môžeš iks-krát upozorniť, aby nerobili to a to lebo si nabijú hubu, no oni budú skúšať dovtedy, kým si tú hubu jednoducho nenabijú. Ako som tak v kuse na cestách, v rámci ktorých sa neustále kdesi vyčkáva, tak si medzitým browsujem po internete a priebežne sa zapájam do diskusií. Nie však takých, ktoré sú od začiatku nezmyselné, ale takých, v rámci ktorých sa riešia nejaké konštruktívne veci."

Nerozmýšľal si nad tým, že by si toto ´poradenstvo´ nejako skoordinoval? Či už prostredníctvom internetovej stránky, alebo workshopov..?

"Zhruba pred dvomi, tromi mesiacmi som o takom projekte začal jednať s istým obchodom s hudobnými nástrojmi, ktorý prejavil záujem o, nazvime to, hlbšiu spoluprácu. Tým, že som istý čas pôsobil v tom Nemecku a viem, ako tieto záležitosti fungujú tam si myslím, že dnes už by sa už aj na Slovensku dali takéto aktivity, vedúce k nejakému vzdelávaniu formou workshopov dali robiť."

Súdia podľa záumu, aký vyvolali povedzme workshopy Akiru Jimba, tak nepochybne.

"V rámci týchto veci je Slovensko ešte stále trošičku zaspaté, ale uvidíme... Ako som spomínal, na ďalší rok je niečo naplánované, tak sa sám nechám prekvapiť, čo z toho sa napokon podarí zrealizovať. Je tam totiž niekoľko zádrhelov, ktoré bude potrebné prekonať. Takéto akcie sú jednak identické so živým hraním, to znamená, že je potrebné zohnať miesto, kde sa to celé bude konať, s čím sú spojené aj nejaké finančné náklady. Tie síce nemusia byť nejako hrozné, no určitá investícia potrebná nepochybne bude. Otázka je, či sa na to ľudia budú chcieť ´namotať´a budú ochotní investovať nejaké drobné, aby sa to vôbec udialo. Tak či onak už mám premyslené, ako by to celé mohlo vyzerať. V konečnom dôsledku som si čosi podobné prednedávnom vyskúšal na hudobnom veľtrhu v Prahe, kde som mal ´predvádzačku´ spolu s Oskarom. Tam to zafungovalo výborne. Najhoršie je asi to moderovanie. Rozprávať o hudbe je snáď najhoršia vec na svete. V tomto sa budem musieť ešte trocha zlepšiť. V Nemecku som sa zúčastnil niekoľkých workshopov môjho obľúbenca Bennyho Greba, ktoré predstavovali presne ten model, ktorý ma oslovuje. Jednak sú tam esenciálne informácie, je to vtipné - ten človek si robí srandu sám zo seba a navyše kvalitne zahrané. Prosto tomu človek nemá čo vytknúť. Človek odtiaľ odchádza s pocitom, že nie je až tak nemožný ako si o sebe myslel."

Čomu sa v dohľadnej dobe plánuješ venovať?

"Uvidíme, ako sa bude ďalej vyvíjať spolupráca s Anrejom Šebanom. Toho pred časom oslovil jeden človek, ktorý mal zopár hudobných nápadov s tým, či by mu to Andrej nezaranžoval a nenakrútil. Je to v podstate úspešný podnikateľ, ktorý má hudbu vyslovene ako hobby. Andrej sa do toho rozhodol ísť a vyprodukoval mu v podstate celý album. Až na nejaké dve výnimky sú to čisto inštrumentálne skladby, ktoré dotyčný sám skomponoval. Tomuto pánovi sa to natoľko zapáčilo, že začal Andreja ´lámať´, či by sa to nedalo prezentovať aj naživo. Andrej to sprvoti odmietol s tým, že by na to musel zháňať ďalších hudobníkov, s ktorými by to celé musel intenzívne naskúšať, pretože nemá záujem, aby sa s tým išlo ´von´ po týždni nacvičovania, keďže tá hudba zase nie je až taká jednoduchá ako by sa mohlo zdať. Chlapík ho však stále presviedčal, až Andrej napokon súhlasil, avšak s podmienkami, ktoré sa za normálnych okolností dejú iba v Amerike, kde máš za sebou produkčnú spoločnosť s rozpočtami ako sviňa. Dva mesiace intenzívneho skúšania s ´veľkým´ aparátom s tým, že tak, ako to bude v skúšobni to bude aj na pódiu, že chce tých a tých hudobníkov, ktorí budú mať počas tých dvoch mesiacov vypnuté mobily... Skrátka exkluzivita, ktorú si môže máloktorý z tunajších hudobníkov dovoliť, pretože za ten čas ti môže odísť mnoho iných kšeftov..."

Musí to byť skrátka dobre zaplatené...

"Samozrejme. Andrej teda začal obvolávať hudobníkov, pričom zostava sa niekoľkokrát zmenila. V konečnej podobe tam figuroval Oskar Rózsa na base, bratia Bugalovci - gitary, vibrafón a perkusie, Miki Skuta - klavír, Sisa Michalidesová - spev a flauta, ja bicie, Andrej gitary a ako hosť Ondro Jurášek na trúbku. Skúšali sme od 9.novembra do 10. decembra, od pondelka do piatku, od desiatej do druhej, čiže naozaj vážna práca. Toho desiateho sme mali v divadle Aréna takú kvázi verejnú generálku, na ktorej to vyzeralo asi tak, že každý, kto ide okolo sa môže dôjsť pozrieť. O dva dni neskôr sme odohrali koncert iba pre pozvaných, z ktorého sa robil záznam v HD kvalite. Ak bude úroveň záznamu akceptovateľná, malo by z toho výjsť DVD-čko. Navyše ak všetko dobre dopadne, tak by z toho mal výjsť aj vôbec prvý slovenský HD blue ray disk so zvukom 11:8..."

Spolupracuješ aj v súčasnosti s niekým ako firemný hráč?

"Pred časom som odišiel od Zildjianu a momentálne, prostredníctvom Frantu Höniga ´fungujem´ pre značky Istanbul a Sonor. Ak všetko dobre dopadne a Nemci to ´odklepnú´, tak od budúceho roku by som mal byť oficiálnym firemným hráčom. Na spomínanom pražskom veľtrhu som sa zhováral s pánom, ktorý má na starosti tieto internacionálne záležitosti a oni sú tomu celkom naklonení, takže uvidíme."

V čom bude rozdiel? Bude to väčšia prestíž...?

"Ono je to tak, že u Sonoru je tá endorsemenská politika na rozdiel od iných firiem taká, že oni chcú, aby hráči na tie nástroje naozaj hrali. Nie, ako to funguje u Japoncov, ktorí ťa v podstate neustále otravujú, dávajú ti nástroje a ešte ti aj zaplatia, aby si na to hral. U tých top hráčov to funguje štandardným systémom a síce, že máš svetový support, plus ešte aj niečo navrch - to je už vecou dohody. No a tí "obyčajní" hráči to majú tak, že si nástroje odkupujú za takpovediac výrobné náklady, čo je v porovnaní s cenami v obchodoch akoby si to dostal vlastne zadarmo. Ja hrám na Sonoroch v podstate už nejaký siedmy rok s tým, že som im dobrovoľne robil reklamu aj na Nove - vydupal som si, aby sa neprelepovali logá a tak. Na základe toho vraj u Höniga nejako stúpol obrat a na základe toho mi bol z ich strany ponúknutý ich súkromný endorsement. Keď som odišiel od Zildjianov v podstate okamžite som prešiel k značke Istanbul. Na rozdiel od Zildjanov, kde bol výber obmedzený na nejakých osem kúskov, plus boli rôzne komplikácie pri výmenách tuto nemám žiadne obmedzenia. Nehovoriac o tom, že taký servis, aký je u Höniga som nikdy v živote nezažil. Doslova sa u nich cítim ako nejaký Steve Smith, ktorý si prosto ´naporúča´ nejaké veci a pre nich to nepredstavuje žiadny problém mi ich zaobstarať."

Na akej sade momentálne hráš?

"Od júna som začal používať de facto vlajkovú loď Sonorov, súpravu SQ2, ktorá má tú výhodu, že si ju môžeš nakonfigurovať podľa vlastných potrieb a predstáv - od materiálov, cez priemery, finiše... Má to aj svoje výhody, no aj nevýhody. Výhoda je tá, že si môžeš ´vyrobiť´ zvuk, aký nemá nikto, no v prípade, že nevieš ako tie rôzne hrúbky a priemery znejú, tak na to môžeš aj doplatiť. Ja som si zostavu vyberal nejakých osem mesiacov a dokonca som kvôli tomu vycestoval aj na veľtrh do Frankfurtu, kde som si to trocha ´omrkol´. Následne na to som urobil tri predbežné objednávky, až som sa napokon definitívne rozhodol. Na súpravu som čakal nejakého pol roka, v júni mi to prišlo a dnes som najspokojnejší na svete."

Pribudlo ti do zostavy niečo nové, čo si v minulosti nevyužíval, povedzme dvojšlapka a tak?

"V tomto ohľade sa nezmenilo nič. Ja totiž stále neviem dobre hrať na jednu šlapku, takže až sa to naučím, možno potom si ju kúpim (smiech). Oproti minulosti som sa akurát opäť vrátil ku štvortympánovému osadeniu..."

Ktorí hráči sú pre teba momentálne najinšpiratívnejší?

"Určite Jojo Mayera. Dokonca tak, že som si pred časom kúpil jeho nové "inštruktážne" DVD-čko. Normálne mi z neho spadla sánka. Vo svojich 39 rokoch tak momentálne ´prekopávam´ celý systém svojho hrania... Tých hráčov, ktorí ma inšpirujú je však viac. Keďže som hráč, ktorý má rád groovovanie a nie exhibície, tak musím opäť spomenúť napríklad Bennyho Greba a jemu podobných hráčov, ktorí viac, ako po efekte idú po obsahu, s čím sa maximálne stotožňujem."

Igor PETRUŠKA
Foto: archív   |   tlačiareň
 
pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

 
(c) - autorské práva Box Network s.r.o., prevádzkovate¾ www.cassovia.sk . Všetky práva vyhradené. Opätovné vydanie alebo rozširovanie obsahu tejto obrazovky bez predchádzajúceho písomného súhlasu Box Network s.r.o. je výslovne zakázané. Viac informácií: marek@box.sk tel. 0905 942 606