magyar
  polski
  deutsch

 Košice
 Prešov
 Miskolc
 Užhorod
 Rzeszów
 

 
ZAREGISTRUJ SA! 28. May 2017,  meniny má
"Kto tvrdí, že filozofiou bojových umení je neútočiť, nebojovať, mier a láska – ten to má trocha pomýlené," tvrdí si-fu Róbert Ludvik.
@ Rozhovory a reportáže      Mar 07 2008 - 15:41 GMT

Majster BaGua Quan Si-Fu Hejinghan a Si-fu R.Ludvik.

Po publikovaní článku o úspechoch Košičana Róberta Ludvika na medzinárodne certifikovanom kurze pre inštruktorov špeciálnych zložiek a expertov v oblasti ochrany osôb v thajskej Pattay-i, sme dostali do redakcie viacero mailov, v ktorých ste sa chceli dozvedieť čosi viac o bojovom umení wing chun kung fu ktorému sa Róbert Ludvik venuje. Ako ste sa mohli dočítať už v článku o Róbertovom triumfe v Thajsku, tomuto bojovému umeniu sa venuje už takmer dve desaťročia. Je osobným žiakom Si-Fu Branimíra Šegviča a ako prvý Slovák sa stal nositeľom titulu Si-Fu v klasickom Cheungovom štýle wing chun kung fu. Veľmajster William Cheung ho poveril vedením výuky klasického Wing Chun Kung Fu na Slovensku, v Čechách a Rakúsku.

Pobočky jeho školy fungujú v niekoľkých slovenských mestách – Košiciach, Trenčíne, Banskej Bystrici, Bratislave, Piešťanoch, Hlohovci a Myjave. Viac o tomto nesporne zaujímavom bojovom umení sa dozviete v rámci nasledujúceho rozhovoru, ktorý sme s Róbertom uskutočnili priamo v priestoroch „košickej centrály“, telocvični nachádzajúcej sa na Húskovej ulici na sídlisku KVP.

Známy televízny kanál Discovery prednedávnom odvysielal dokument v rámci ktorého sa jeho autori snažili zoradiť rôzne bojové umenia podľa stupňa ich efektivity. Na prvom mieste sa umiestnilo práve wing chun...

„Efektivita wing chun spočíva predovšetkým v technikách, z ktorých sa toto bojové umenie skladá a v princípoch, na ktorých je postavené. Na rozdiel od mnohých iných bojových systémov je wing chun postavené práve na týchto princípoch, nie na jednotlivých technikách. Na princípoch, ktoré sledujú, aby samotný boj a jeho výsledok bol pre človeka takpovediac čo najprijateľnejší. To znamená, aby boj vyhral. Je pravda, že každý systém sleduje ten istý cieľ – vyhrať boj a mnohé z nich sa na seba viac, či menej podobajú. Ťažko mne osobne hodnotiť, či je wing chun najefektívnejšie... Pre mňa áno. Mne osobne maximálne vyhovuje. Wing chun dáva relatívne slabšiemu a i pohybovo nie veľmi zdatnému človeku možnosť ubrániť sa aj na pophľad vyspelejšiemu súperovi. Na rozdiel od mnohých iných systémov, pri ktorých človek potrebuje vybudovať si do určitej miery mimoriadne schopnosti na to, aby bol schopný bojovať. Či už silové, pohybové, ....“

Veľakrát diskutovanou témou v prípade bojových umení je aplikovateľnosť toho, čo sa človek naučí na tréningoch v telocvični v reálnom boji na ulici...

„To je práve tá efektivita wing chung, že systémom, akým človek trénuje bude aj bojovať. Mnohé systémy majú zostavené tréningy, ktoré sú od reality na míle vzdialené. Osobne si to však vysvetľujem skôr chybnou interpretáciou samotných štýlov, respektíve zlým prístupom učiteľov. To je však záležitosť skôr na dlhšiu a hlavne odbornejšiu debatu. Veľká chyba, ktorá sa na tréningoch často robí je, že v ich rámci bojuje systém proti systému. Napríklad ľudia, ktorí robia karate zápasia iba s ľuďmi, ktorí robia iba karate... Aj z toho dôvodu vznikli rôzne súťaže, v ktorých rámci sa mixujú jednotlivé štýly. V konečnom dôsledku je ale veľmi ťažké porovnávať medzi sebou tieto štýly, pretože všetky zápolenia sa dejú väčšinou v športovej rovine... A je úplne jedno, či sa to volá ultimátne zápasy, alebo nejako inak , akonáhle ide o zápolenie na čas, respektíve sú tam nejakí rozhodcovia, zakázané techniky, je to športová rovina, či sa toto označenie niekomu páči, alebo nie. Môžu tie zápasy vyzerať akokoľvek tvrdo – je to šport. Realita bude o niečom úplne inom. Ak zistím, že mi nefunguje jeden spôsob, budem sa snažiť nájsť účinnejší. Použijem reálne, či improvizované zbrane, veci, ktoré mám pri sebe, využijem lesť, či kvázi nedovolené techniky... Skrátka urobím všetko pre to, aby som vyhral. V klietke, či ringu musí človek postupovať iba v rámci pravidiel, inak mu hrozí, že ho diskvalifikujú. My sa pripravujeme na reálny boj, nepoznáme žiadne zakázané techniky. Mimochodom, práve techniky, ktoré sú v ringu zakázané sú v reálnom boji často najefektívnejšie. Ľudia, ktorí sa venujú bojovým športom tieto efektívne techniky často vôbec netrénujú a nepoužívajú ich – keďže ich majú zakázané. Načo budú zabíjať tréningový čas niečím, čo nemôžu použiť, že? Tým pádom mnohé bojové športy idú úplne inou cestou, ako reálny boj. V konečnom dôsledku si ale každý človek vyberie taký štýl, ktorý mu bude vyhovovať a ktorý ho bude baviť.“

V očiach laickej verejnosti je wing chun málo známym bojovým umením. Možno aj preto, že v jeho rámci veľmi nefungujú zápasy, respektíve sa s ním človek málokedy stretne v rámci rôznych exhibičných podujatí...

„Wing chun na rozdiel od mnohých iných systémov, ktoré vyzerajú dobre na pohľad možno nepôsobí až tak atraktívne. Wing chun je zbavené všetkých okrás – kadejakých mávaní rukami a nohami, či akrobatických výkonov a je predovšetkým o efektivite. Najlepšou cestou ako sa o tom presvedčiť je vyskúšať si ho. Videl som však už aj wing chunové exhibície. Problém je však v tom, že exhibičné vystúpenie musí byť zostavené tak, aby bolo pre divákov atraktívne. To znamená, že doňho musíš zakomponovať techniky, ktoré predovšetkým dobre vyzerajú. Je to vecou prístupu... V našej škole sa venujeme vyslovene bojovým veciam a osobne nemám čas ani chuť zabíjať čas nácvikom techník, ktoré nebudem reálne používať iba preto, aby som ich prezentoval na nejakej exhibícii.“

Mnoho bojových umení sa rokmi rozčlenilo do rôznych „podsystémov“. Je tomu tak aj v prípade wing chun?

„Teraz poviem niečo, s čím možno nie každý bude súhlasiť, no je to tak. Keď sa dnes povie wing chun, tak je to asi tak, ako keď sa povie karate. V rámci karate fungujú rôzne školy rôznych majstrov , ktoré si sú viac, či menej podobné. To isté sa do určitej miery stalo v rámci wing chun. Systém, ktorý robíme my je systém majstra Williama Cheunga, ktorý mne osobne spomedzi všetkých systémom wing chun, s ktorými som sa stretol vyhovuje najviac.“

Ľudí väčšinou zaujíma časový horizont, za ktorý sa môžu naučiť „dobre biť“...

„(smiech) Viem, že to ľudí zaujíma, ale to je otázka, na ktorú ťažko odpovedať. Niektorí inštruktori propagujú svoje školy štýlom, že povedzme do dvoch mesiacov človeka naučia byť dobrým bojovníkom, ale každý normálne uvažujúci človek príde na to, že tieto veci sa nedajú nejako časovo ohraničiť. Vo všeobecnosti platí, že koľko času a energie do tréningu investujem, toľko sa mi vráti. Keď cvičím raz za dva týždne hodinu a pol, tak ťažko môžem očakávať také výsledky, ako v prípade niekoho, kto cvičí denne povedzme tri hodiny. Sú však tri hodiny a tri hodiny. Niektorí počas nich skutočne makajú, iní zase v rámci tých troch hodín cvičia skutočne efektívne možno hodinu... Ani v takomto prípade teda nemožno určiť presné časové horizonty. Tie veci závisia od mnohých iných faktorov – dispozícií toho ktorého jedinca, pohybovej pamäte a tak ďalej.“

Všimol som si, že wing chun je jedno z nemnohých bojových umení, v rámci ktorého sa nepoužívajú „uniformy“ – kimoná...

„V čínskych systémoch vo všeobecnosti takéto veci nie sú obvyklé. Zaviedlo sa to až neskôr, ľuďom sa to páči... Každá z asociácií, každá zo škôl si po čase zavedie nejaké svoje tréningové úbory, alebo ako to nazvať. Kedysi sa bojové umenia cvičili v relatívne úzkom kruhu, to znamená, že ten ktorý majster mal zopár svojich žiakov. Keď ich mal povedzme dvadsať a bol s nimi v dennom kontakte, nepotreboval im dávať nejaké označenia, aby bol schopný identifikovať, na akej úrovni znalostí sa ten, či onen žiak nachádza. Neskôr, keď sa bojové umenia stali do istej miery masovou záležitosťou, začali vznikať rôzne školy a asociácie, ktoré mali desiatky až stovky cvičencov. V takom prípade bol už s tou identifikáciou problém, čiže bolo v podstate nevyhnutné označiť ich tak, aby bolo jasné, na ktorom stupni sa žiak nachádza. Japonské systémy ovplyvnila celkovo niekdajšia kvázi polovojenská štruktúra japonskej spoločnosti, v ktorej sa jednotlivé kasty od seba odlišovali aj používaním odlišných „uniforiem“. Čínske systémy sú o čosi voľnejšie, a to aj čo sa týka štruktúry tréningov, štruktúry školy a podobne.“

Koľko času by mal podľa teba venovať človek wing chun, aby sa z neho mohol čo najskôr stať dobrý bojovník?

„Momentálne sú pre verejnosť tréningy dvakrát do týždňa – v utorok a vo štvrtok. Ideálny stav by bol, ak by človek cvičil každý deň, no nie každý je to v dnešnej dobe schopný či už z takých, alebo onakých dôvodov zvládať.“

Čo tí, ktorí hľadajú v bojových umeniach duchovný aspekt...?

„Ľudia, ktorí hľadajú duchovný aspekt nech robia duchovné cvičenia – nech cvičia yogu, meditujú... Bojové umenia sú o bojovaní. Kto tvrdí niečo iné tak tomu buď nie celkom rozumie, alebo vraví hlúposti. Problém je v tom, že ľudia často používajú slová a názvy, ktorých význam nie veľmi dobre chápu. Ako napríklad filozofia bojových umení a tak ďalej. Stačí si len otvoriť výkladový slovník a pozrieť sa, čo znamená slovo filozofia. Ten, kto tvrdí, že filozofiou bojových umení je neútočiť, nebojovať, mier a láska – ten to má trocha pomýlené. Cesta bojovníka je o bojovaní. Všetky tie filozofie lásky a mieru sa do bojových umení dostali vtedy, keď sa o praktikovane bojových umení začali zaujímať rôzni učenci a mnísi, ktorí v ich rámci praktikovali určité spôsoby filozofických smerov – taoizmus, budhizmus, či konfucionizmus... Ľudia si potom začali nesprávne spájať filozofiu prezentovanú týmito ľuďmi ako filozofiu bojových umení.“

Asi väčšina bojových umení sa rokmi modifikuje, prispôsobuje sa podmienkam doby... Ako je to s wing chun?

„Každé bojové umenie by malo sledovať dobu. Inak sa predsa bojovalo pred 500 rokmi, inak v minulom storočí a inak sa bojuje dnes. Bojové umenie, ktoré takpovediac skostnatelo v určitom období je podľa mňa mŕtve bojové umenie. Na druhej strane, ľudské telo je ľudské telo a na útok reagovalo rovnako pred polstoročím a rovnako aj teraz a je možné ho použiť jen určitým spôsobom. Každý majster prinesie do daného bojového umenia čosi svoje. Veď v podstate aj wing chun vzniklo tak, že sa vybrali najlepšie veci z iných štýlov tak, aby sa vyvinul čo najefektívnejší a čo najrýchlejšie „naučiteľný“ systém. Do ktorého však dal časom každý majster to svoje – čo pokladal za vhodné a za správne. O bojovom umení je potrebné rozmýšľať ako o bojovom umení konkrétneho človeka, nie ako o celku.“

Pokiaľ viem, v tvojej škole nevyučuješ striktne iba wing chun, ale aj iné systémy...

„Áno, naša škola sa venuje aj iným systémom. Jedným z nich je systém majstra Branimíra Šegviča – Ultimate Combat Arts International. Ide o komplexný systém, založený z 80 percent na wing chun, no sú v ňom aplikované aj prvky iných systémov. Je to moderný bojový systém, v rámci ktorého sa vyučuje aj práca so strelnými zbraňami, s nožmi, s improvizovanými zbraňami a podobne. Takisto vyučujeme osobnú ochranu, ktorej súčasťou sú rôzne taktické cvičenia. Taktiež Special Forces Combative System.Jedná sa o systém vytvorený výlučne pre špeciálne jednotky.Jeho súčasťou je napr. aj Military Muay Thai, ktoré je od toho klasického muay thai, ktoré ľudia poznajú z ringov a televízie dosť odlišné. Je to neskutočne tvrdé bojové umenie, ktoré cvičia napríklad thajské špeciálne jednotky. Okrem toho sa v našej telocvični cvičí aj štýl Ba Gua (Pakua), takže prihlásiť sa môžu aj záujemcovia o takzvané „mäkké“ štýly.“

Informáciie o škole Róberta Ludvika a tréningoch získate na www.wingchun.sk.

Igor PETRUŠKA
Foto: archív R.L.   |   tlačiareň
 
pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

 
(c) - autorské práva Box Network s.r.o., prevádzkovate¾ www.cassovia.sk . Všetky práva vyhradené. Opätovné vydanie alebo rozširovanie obsahu tejto obrazovky bez predchádzajúceho písomného súhlasu Box Network s.r.o. je výslovne zakázané. Viac informácií: marek@box.sk tel. 0905 942 606