magyar
  polski
  deutsch

 Košice
 Prešov
 Miskolc
 Užhorod
 Rzeszów
 

S Martou Kubišovou o šesťdesiatke, biznise, radostiach i starostiach... Skrátka o živote
@ Kultúra -> Koncerty      Oct 29 2002 - 06:57 GMT

Warning: file(/home/marek/cassovia/news/29102002/INDEX): failed to open stream: No such file or directory in /raid/cassovia/photoset.inc.php on line 25
Jedným z ďalších ťahákov práve prebiehajúcich Višegrádskych dní 2002 v Košiciach, bolo včerajšie predstavenie komorného muzikálu Andrewa Lloyda Webbera a Dona Blacka "Líp se loučí v nedeli", v hlavnej úlohe s českou speváckou legendou Martou Kubišovou (ktorá si na pódium divadelného štúdia Smer ´priniesla´aj hosťujúceho klaviristu Petra Maláska. Toto rozhodne nie nezaujímavé predstavenie s českými textami básnika Pavla Vrbu, ktoré vznikalo pod režijnou taktovkou Zdeňka Kaloča a ktoré pražské divadlo Ungelt uviedlo v premiére presne pred rokom je vlastne tragikomickým príbehom o živote a láskach anglického dievčaťa, ktoré sa v Amerikie snaží získať pracovné povolenie, tzv. Zelenú kartu, o jej ceste sebapoznávania. Mimochodom, postavu mladej Angličanky na pódiu prvýkrát stvárnila Marti Webbová. O niekoľko rokov neskôr úlohu prevzala popová hviezda Lulu a neskôr i Sarah Brightmanová. Tento muzikál bol vždy vnímaný ako náročný majstrovský kus pre jedinú ženskú postavu, vyžadujúci si mimoriadnu hlasovú i hereckú výdrž. Kvôli prípravám m,uzikálu v pražskom Ungelte povolila firma Andrewa Lloyda Webbera - The really Useful Group Limited pretransponovať spevácke party špeciálne pre alt Marty Kubišovej, rovnako, ako aj dramaturgickú úpravu príbehu, ktorý sa odohráva v spomienkach hlavnej a jedinej predstaviteľky.

Marta Kubišová podala na pódiu naozaj veľkolepý výkon, a to ako po stránke hereckej, tak i speváckej, za čo sa jej vypredaná sála Smer-u odmenila búrlivým, neutíchajúcim potleskom.

Krátko po predstavení sa nám naskytla príležitosť položiť pani Kubišovej niekoľko otázok.

Všimol som si, že novinári vám v poslednom období akoby pripomínali, že o niekoľko dní sa dožívate dôchodkového veku. Akoby mal nastať nejaký zásadný zlom vo vašom živote. Keď sa však človek zamyslí nad tým, ako sa vlastne uberala vaša životná cesta, možno iba ťažko očakávať, že by trebárs aj príchod šesťdesiatky mali sprevádzať nejaké podstatné, či už životné, alebo profesné zmeny...

"To si myslím aj ja. Šesťdesiatku vôbec nevnímam nejako tragicky. Navyše som zásadne proti akýmkoľvek oslavám. Ešte tak keď by sa mali oslavovať osemdesiatiny, to povedzme, ale inak... Všetkým známym, ktorí si mysleli, že budem chcieť toto okrúhle výročie osláviť nejakými pompéznymi oslavami som už vopred oznámila, že pre mňa to bude jeseň, ako akákoľvek iná. A tú ja začínam vždy na cintoríne. Vždy týždeň pred narodeninami idem poupratovať okolo hrobu dedka a babky. Potom zájdem pre mamu, ukážem jej, v akom perfektnom stave je hrob, položíme kytičku, zapálime sviečky a povieme si, že ten kvietok tam už do večera nebude... To je môj každoročný rituál."

Stretol som sa s mnohými úvahami o tom, prečo sa po revolúcii neuberala vaša profesná kariéra takým smerom, akým by sa očakávalo - že sa z vás po páde režimu stane domáca superstar...

"Pravdu povediac, ono to ani veľmi nešlo. Ja som sa totiž do svojej ´druhej kariéry´dostávala veľmi ťažko. Po technickej tránke som mala totiž úplne iné zázemie, ako v ´prvej kariére´, pred dvadsiatimi rokmi. Vtedy som mala mamu, síce zamestnanú, ktorá mi ale bola takmer permanentne ´za zadkom´, brata... Tým pádom som mala o všetko postarané a mohla som cestovať kade-tade, kedy sa mi zachcelo a vedela som, že po návrate doma nájdem všetko v takom stave, ako keď som byť opúšťala. Po revolúcii som však štartovala z desať a polročnou dcérou, v hrozne maličkom byte, do ktorého keď prišlo sedem Japoncov, tak som takmer musela vyskočiť z okna, aby sme sa tam zmestili... Keď mi potom pestúnka, ktorá mi strážila Kačenku ohlásila, že marodí, musela som prísť, odviesť ju do Vysočan, odkiaľ som sa potom vracala do Motola, aby som si vôbec mohla ľahnúť do vlastne postele... To znamená, že v prvom rade som musela nejako vyriešiť tieto záležitosti a až potom som sa mohla venovať muzike. Okrem toho, v tom období som nemala šťastie na žiadnych skladateľov - to bol ďalší zlom, na ktorý som si prosto nevedela zvyknúť...".

V tomto ohľade zrejme zohráva podstatnú úlohu aj fakt, že zrejme nie ste ochotná robiť v tejto branži toľko potrebné kompromisy. Keď si človek vzeme niektoré vaše súputníčky - samé plastické operácie, permanentné návštevy kozmetických salónov, fitness centier...

"Tieto veci išli vždy nejako mimo mňa...."

Osobne z vás mám pocit, že to všetko beriete asi v tom štýle, že buď vás ľudia príjmu takú, aká naozaj ste, alebo bohužiaľ...

"To máte pravdu. No vidíte a náhodou sa do toho dokážete strafiť práve takouto hrou, respektíve muzikálom akým som sa predstavila dnes v Košiciach. Režisér Kaloč to všetko vymyslel naozaj fantasticky. Prídem na pódium ako stará dáma, no odspievam sama celý part, ktorý Webber napísal, no povedzme, že pre trochu odrastenejšiu dorastenku."

Monodráma predstavuje snáď pre každého herca akýsi pomyselný umelecký vrchol. Tento ´muzikál jedného herca´ pre vás musel byť obrovskou výzvou...

"...a to som ešte medzi tým trikrát absolvovala operáciu... My sme to celé skúšali veľmi dlho, pretože nám do príprav zasiahli ešte divadelné prázdniny. Fungovalo to asi tak, že desať dní som pobudla v nemocnici a potom okamžite do televízie, pred kameru, alebo na skúšky do divadla... Tým pádom sa prípravy natiahli až takmer na deväť mesiacov. Všetci z toho boli dosť nervózni, ale nakoniec sa ukľudnili. Zvlášť, keď som za to predstavenie získala cenu Thálie..."

Napriek tomu, nezdá sa vám to tak trochu paradoxné, že povedzme v Japonsku vás vnímajú takmer ako národnú hrdinku a tu na vás mnohí už takmer zabudli...

"Pred dvoma rokmi o mne Japonci nakrúcali dokument, no nikdy by ma nenapadlo, že bude mať taký obrovský úspech. Vysielali ho tam tuším dvakrát, a to priamo v hlavnom vysielacom čase. Aj keď som v tom snímku zaspievala akurát dve pesničky, ohlasy boli fantastické."

Odmysliac vaše ´zvieracie´programy, môžu podľa vás za to, že nedostávate v televízii toľko priestoru, koľko by ste si ako speváčka zaslúžili, skôr nejaké osobné nezhody...

"To nie sú osobné nezhody. Problém je skôr v tom, že do mnohých relácií by som radšej ani nešla. Respektíve som to aspoň skúsila, ale bola to pre mňa natoľko zlá skúsenosť, že si ju už nechcem zopakovať. Okrem toho, na mnohé veci prosto nie sú peniaze... Pred časom sa mi ozvali z televízie, že by chceli pripraviť nejakú reláciu pro príležitosti mojich šesťdesiatín s tým, že hudobné aranžmány by mal na starosti Petr Malásek. Za honorár vo výške päťtisíc korún..! Aj v jeho mene som im odkázala, že pokiaľ nemajú peniaze, nech sa do podobných projektov radšej ani nepúšťahú, veď ja v konečnom dôsledku, ako som už spomínala, hccem oslavovať až osemdesiatiny."

Pokiaľ sa nemýlim, ´honorárová skepsa´ u vás v istom období prepukla do takého štádia, že ste mali ambície skoncovať s muzikou...

"To bolo v období, keď mi z Pragokoncertu oznámili, že pokiaľ chcem, aby moji muzikanti dostávali za koncert po tisícke na hlavu, tak im vraj mám dávať z vlastného vrecka. Pritom ja som v tom období brala za vystúpenia tri tisícky... Ja som totiž zistila, že napríklad Helena Vondráčkova si už v roku 1990 pýtala za jedno vystúpenie tridsať tisíc... Vravím si: ´Ježišmária, veď my tie ceny musíme nejako upraviť´. Helena mi vtedy poradila, aby som si našla vlastného agenta, že si predsa vystúpenia nemôžem dohadovať sama. Tak som začala spolupracovať s Adamom Novákom, ktorý sa v tom období staral o comeback Golden Kids. Pravda je taká, že som síce začala dostávať o čosi vyššie honoráre, ale napriek tomu som bola v jednom kuse bez peňazí. On mi totiž vždy vravel, že ho to mrzí, ale honorár za to a to vystúpenie ešte nedošiel... Pripadala som si vtedy asi tak, ako by som bola vydatá za nejakého lakomca, Harpagona... Dva roky som to takto vydržala a potom som sa rozhodla, že sa o tieto veci budem predsa len starať sama. Samozrejme, snažil sa ma od toho odhovoriť, vraj je to náročné a sama to prosto nemám šancu zvládnuť... A pritom to v skutočnosti nie je nič zložité. Fungujem normálne, na zmluvy, takže s usporiadateľmi sa akurát dohodnem, kedy mám dôjsť, čo mám urobiť... No a čo sa divadla týka, tam je to úplne bezproblémové."

Máte si vlastne so svojimi kolegami-rovesníkmi vôbec čo povedať?

"Ale áno..."

...ale ste predsa len na inom brehu, zaťažená inými problémami, ako majú oni...

"Ja by som to povedala asi tak: mám veľa práce. Prakticky permanentne mi horia termíny. Keďže som si ani nedokázala zjednať niekoho, kto by mi trebárs poumýval okná, tak si ich umývam sama - raz ročne. Ono to bolo čiastočne aj kvôli psíkovi, ktorého mi síce pred časom zrazilo auto, no keď by žil a ktosi by si v mojom byte pristavil k oknu rebrík a dotkol sa záclony, okamžite by po ňom vyrazil... Nechcela som riskovať, že by si u mňa niekto zlomil ruku, alebo nohu..."

Tak ma napadá... Prečo sa vlastne aj napriek svojim obrovským hlasovým dispozíciám bojíte experimentovať? Vás hlas je podľa môjho názoru priam predurčený na čiernu hudbu, máte veľmi podobné zafarbenie, ako napríklad naša Jana Kociánová, napriek tomu sa tento dar akosi bránite preniesť do moderného soundu...

"Kde ale mám zobrať pesničky? Všetci skladatelia, ktorí sa vždy okolo mňa motali sú odrazu vyťažení písaním muzikálov, či filmovej muziky... Keď som potrebovala nájsť niekoho, kto by mi napísal skladby na nový album, musela som sa uchýliť k tomu, že som brebrala pesničky od Vlasty Průchovej, či Evy Olmerovej. Bohužiaľ, sama si hudbu nedokážem skomponovať."

Spomínali sme niekdajší comeback Golden Kids. Pokiaľ sa nemýlim, vtedy, v 1994-om to celé neprebehlo práve v najlepšej atmosfére...

"Vašek s Helenou sa akurát neustále ´pošťuchovali´, tak, ako pred dvadsiatimi rokmi. Akurát som Helen povedala, že pokiaľ už Vaškovi musí povedať, že je tlstý ako prasa, tak nech tak radšej urobí až po predstavení, nie pred, pretože ho tým úplne ´rozhodí´."

Osobne sa poznáte s mnohými vplyvnými ľuďmi, v rátane prezidenta Havla. Napriek tomu, že väčšina vašich kolegov sa snaží využívať každú užitočnú známosť, vám bolo slovo protekcia zrejme vždy cudzie...

"Čo sa pána Havla týka - akceptujem, že je už osem rokov prezidentom, že má svoj protokol a množstvo povinností, takže ho nehcem uberať o drahocenný čas. Iné je, keď dôjde do divadla, vtedy je čas porozprávať sa. Pamätám si, ako ma raz tak pri takomto divadelnom posedení hecoval, aby som si dala panáka. Ja na to, že nemôžem, veď som autom, na čo on zareagoval slovami: "To nevadí, ja ti dám milosť" (smiech). Ale nedala som si."

Nosíte v hlave nejakú víziu toho, ako by ma vyzerať nasledovník vášho posledného albumu "Bůh ví", respektíve, je šanca, že sa vaši priznivci v dohľadnej dobe dočkajú?

"V súčasnosti sa predovšetkým snažíme dostať na cédečko toto predstavenie, avšak je s tým množstvo problémov, ohľadom autorských práv a podobne. Okrem toho chystám aj nový radový album, ktorý by mal obsahovať skladby z pera Petra Hapku a Zdeňka Rytíře. Chceli skomponovať nejakú romantickú hudbu a tak sa rozhodli schladiť zi žáhu na mne (smiech). Trošku sa ale obávam, že tých dvanásť piesní z nich vypadne až keď sa už budem blížiť k rakvi. V kútiku duše ale pevne verím, že to bude skôr (smiech)."


Igor PETRUŠKA   |   tlačiareň
 
pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

 
(c) - autorské práva Box Network s.r.o., prevádzkovate¾ www.cassovia.sk . Všetky práva vyhradené. Opätovné vydanie alebo rozširovanie obsahu tejto obrazovky bez predchádzajúceho písomného súhlasu Box Network s.r.o. je výslovne zakázané. Viac informácií: marek@box.sk tel. 0905 942 606