magyar
  polski
  deutsch

 Košice
 Prešov
 Miskolc
 Užhorod
 Rzeszów
 

 
ZAREGISTRUJ SA! 20. Sep 2017,  meniny má
S Ing. architektom Martinom Drahovským o nezavadzajúcej architektúre v Košiciach I.
@ Rozhovory a reportáže      Mar 21 2011 - 06:54 GMT

Postupne budeme hovoriť o dobrej i zlej architektúre v Košiciach, ak vás zaujala téma rozvoja Košíc, pýtajte sa. Otázky pretlmočíme pánovi architektovi.

Ing. architekt Martin Drahovský   3. 12. 2007  oficiálne prebral funkciu hlavného architekta mesta Košice, dnes ním už nie. Rodený Košičan, vynikajúci odborník, viac o ňom nahttp://sk.wikipedia.org/wiki/Martin_Drahovsk%C3%BD a k jeho odchodu vari otvorený list http://stavebnictvo.sk/profiles/blogs/otvoreny-list-primatorovi?xg_source=facebookshare

Keď sa stal šéfom ÚHA, pretože jeho prácu i charakterové vlastnosti poznám, začala som si pestovať víziu krásnych Košíc.  Ono totiž ešte za minulého režimu som s pánom architektom Maliňákom chodila  na vtedajšie UHA orodovať za to, aby sa nebúrali historické budovy na Štúrovej  a vysvetľovala som  „papálašom“ že to nie sú stariny, ale cenné stavby.

Domáci architekti asi vo svojom teritóriu nie sú naozaj „prorokmi“, napadol mi ďalší príbeh viažuci sa k projektu  - vtedy mladých košických  architektov - na premenu chátrajúcej sladovne na multifunkčné kultúrne miesto – tu doma sa s pochopením nestretli, sladovňu chceli zbúrať, ale v rámci Československa práve ich projekt vyhral. Revolúcia v podstate pozastavila tento surový postup,…lenže po čase prišli ľudia s veľkým množstvom peňazí, politickou mocou, a mesto akoby sa stalo arénou pre developerov. Zasa sa k slovu dostali čiastkové záujmy. Vždy keď prejdem okolo rozostavaného auparku, zamrazí ma. V duchu sa pýtam, kto dal tento obojok mestu v podobe tak ťažkej hmoty akou  budova bude?  Prečo musí stáť v historickej časti mesta? Je tu potrebná? A tuším nám zmizlo námestie. Nová architektúra by podľa môjho skromného názoru mala korešpondovať s jestvujúcim prostredím a s jeho kultúrnou i duchovnou atmosférou. Poprosila som teda architekta,  ktorého si veľmi vážim, Martina Drahovského, o sériu rozhovorov.

 

-Nechcem sa vracať k tvojmu odchodu z UHA, ale rada by som vedieť, čo v sebe zahŕňa etika povolania architekt.

 

„Každý z nás vychádzame z nejakého prostredia. Máme vlastnosti zdedené i nadobudnuté. Tie zdedené nás primárne posúvajú do prostredia, z ktorého zas čerpáme vlastnosti nadobudnuté. Tento proces v nás generuje postupne hierarchiu hodnôt, zásadových postojov. Tak si kreujeme svoju osobnosť. Ako deťom, nám čítajú rozprávky o zásadných hodnotách. Postupne sa k jednoznačným postojom pridávajú aj pohľady a kritéria rafinovanejšie.

Odpovede na ne, by sa však stále mali viesť v línii zásadného zvoleného smeru, zásadného postoja, zásadného charakteru vlastnej osobnosti, ktorú si kreujeme celý život. Nie je to len u architekta, je to u každého z nás v každej profesii. U architekta je to možno vypuklejšie v tom, že za peniaze iných vytvára úžitkovú aj vizuálnu hodnotu územia, ktorá musí rešpektovať aj verejné kritériá – ovplyvňuje na dlhé obdobie verejné prostredie. No a tu už jednoznačne nastupujú etické hodnoty a etické kritériá.

Etické kritériá sú hneď v niekoľkých rovinách. Asi najjednoduchšie sú v účasti, či neúčasti na veciach hodnotovo pochybných. Vyjadrenie zásadného postoja nielen neúčasťou, ale aj kritikou, je vec omnoho ťažšia. No a vyjadrenie názoru a smeru možného riešenia voči hodnotám pochybným je už nielen o odvahe, ale aj umení etiky a tvorbe.

A tu sa etika profesionála stretá s etikou spoločnosti. Pôsobiť na poste hlavného architekta je nielen o predstave, ale o komunikovaní a konfrontovaní tejto predstavy. Celková atmosféra obdobia aj spoločnosti určuje, či bude potrebné ju usmerňovať regulatívmi či stimulatívami. V súčasnosti na Slovensku stimulatíva v územnom rozvoji sú nedokonalé, nepreviazanés ekonomickými stimulmi a preto sa viac uplatňujú regulatívy.  A atak na možné porušenie regulatív sa mnohokrát spája s atakom na pokušenie porušenia etiky.

V svojom pôsobení na UHA som mal šťastie, že väčšinou kolegov sme sa zhodli na architektonických aj etických kritériách. A obrovské šťastie na vybraných nových mladých kolegov, ktorí do jedného mali naozaj vysoké mravné a etické hodnoty zatiaľ v sebe zakódované. Zodpovednosť voči nim aj voči kolegom architektom bola najväčšou dilemou odchodu v období, kedy mi bola vyslovená nedôvera. Keď však fungovanie a pôsobenie na akomkoľvek poste má byť hatené do takej miery, že by potieralo základné charakterové vlastnosti osobnosti, keď Vám takáto tendencia je priamo avizovaná, považoval som za dôležitejšie nastúpiť opäť nezávislú dráhu osobnosti, ktorá svojím pôsobením môže pomôcť aj Košiciam, aj kolegom a stavu architektonickému a aj zrealizuje ešte niekoľko stavieb.“

 

-Tvoja filozofia architektúry a v týchto súvislostiach aj Košíc?

 

„Konzistentnosť akejkoľvek činnosti v jej časovom postupe vytvára vnímateľné spoločné znaky. Môžu byť vnútorne, ale aj výrazovo prepojené. Ten vizuálny výraz, je odrazom filozofického vnútra. A ak to vnútorné je konzistentné, tak aj vonkajší výraz sa javí konzistentne. Určite sa v priebehu života tie výrazy a aj vnútorné súzvuky menia, ale základné prvky osobnosti sa nedajú tak ľahko vymazať, či potlačiť. Tak sa prejavuje tvorba každého z nás navonok. Architektúra je, veľmi zjednodušene povedané, tvorba hmoty v priestore i tvorba hmoty obaľujúcej priestor. Teda jej vizuálna stránka. Je na nás, na tvorcoch, či ten priestor chceme umocniť, či ho dokážeme ničiť. Či vieme vystihnúť, čo je v danom priestore a čase dôležitejšie, či náš výkrik hmoty, či pohladenie priestoru. Skoro všetky odôvodnenia architektov o svojej tvorbe odkazujú na inšpiráciu prírodou a prostredím. Nuž keby to tak bolo, asi by sme nestáli trápne pred mnohými výtvormi nevediacimi sa vtesnať do svojej kože filozoficky či fyzicky. Nemyslím, že by sa mi zatiaľ podarilo architektonickým výtvorom veľmi trčať, či zavadzať. To je tá základná filozofická stránka nielen mojej, ale architektúry aj mnohých mojich kolegov, priateľov. Nezavadzať svojou architektúrou. No k nej sa hneď pridáva aj ďalší atribút – snaha o kontinuálne rozvinutie lokálneho ducha i hmotového výrazu.  Štúdium tradičnej kultúry, jej výrazov i koreňov, vie dopomôcť k nadviazaniu na pôvodné a jeho rozvitiu. Je to tak v tvorbe i v pôsobení či v škole, alebo v spoločnosti všeobecne. Zvyšovanie vedomostnej úrovne každého z nás v ktorejkoľvek oblasti, architektúru nevynímajúc, je dôležité aj z toho dôvodu, aby si množstvo manipulátorov s pojmami nemohlo dovoliť ohurovať okolie a vynášať jednoznačné súdy. A aj Košice, ako už dostatočne veľké i zrelé mesto, mesto vo výnimočnej polohe spájajúcej posledné výbežky horských chrbtov s nížinnými rovinami, vie mať vlastnú svojskú filozofiu nielen fyzického prechodu, ale aj multietnického, multikultúrneho aj multikultového a ekumenického ducha, ktoré dokáže, ak má vnímavých predstaviteľov i obyvateľov, rozvíjať. Ináč by toto mesto nebolo v histórii kráľovským, nemalo najimpozantnejšiu gotickú katedrálu na Slovensku, nemalo Boccatia, výtvarnú školu a avantgardu prelomu XIX a XX storočia, či nezískalo príležitosť stať sa Európskym hlavným mestom kultúry.“

 

-Môžeme hovoriť o najväčších  prehreškoch spáchaných na Košiciach?

 

„Som presvedčený, že každé snaženie má byť smerované tak, aby dávalo zmysel aj životu prítomnému, aj tvorbe pre zodpovednú trvalo udržateľnú budúcnosť.  A história je poznaním z ktorého dnešné vzdelanie, ale aj tvorba pre budúcnosť  má vychádzať. V tej histórii, v poznaní nie sú iba prehrešky, ale aj dobré a rozumné činy. Ich rovnako dôsledná analýza, ako analýza prehreškov je pre vzdelanie a tvorbu nevyhnutná. Preto akékoľvek stretnutie, ak má viesť k tvorbe trvalých hodnôt, nemôže sa jednostranne orientovať iba na negatívne, alebo iba na pozitívne stránky. Život je príliš krásny v svojej komplexnosti aby sme ho splošťovali. Myslím si, že všetci máme dlh vo vysvetľovaní dobrých príkladov. Viedlo by to určite k pochopeniu podstaty akejkoľvek činnosti či zásahu. Viedlo by to k opätovnému nastoleniu hierarchie hodnôt, myslím si aj k ich dodržiavaniu a odsúdeniu a priori zlých riešení tak spontánne, že by si ich navrhovatelia nedovolili v budúcnosti ani predložiť. Považujem za dôležité pracovať nezávisle na dobrých riešeniach, aby sme sa stali predkladačmi riešení vhodných a nie aby sme sa stali vazalmi ponúk prehreškových.“

 

-Kedy sa dá hovoriť o dobrej a zlej architektúre? Osobne mi prekáža  napríklad Steel Aréna. Už samotným umiestnením. Uvažujem, či je vôbec vhodná na koncerty, nemáš kde zaparkovať, hluk ruší ľudí bývajúcich v činžiakoch okolo a ani o kultúrnom zážitku pri príchode na predstavenie sa nedá hovoriť.

 

„Manipulácia s faktami sa diala a stále deje. Treba ju vždy odhaľovať, ale aj pomôcť nasmerovať do pozitívnejšej roviny. Iba v prípade nerešpektovania zdravého úsudku, ju treba odmietnuť úplne. Tak je to aj s architektúrou. Ak v jednej s predchádzajúcich otázok sme hovorili o architektúre nezavadzajúcej, treba tu dodať ešte prívlastok aj nezavádzajúca. Taká má byť dobrá architektúra. Pokiaľ akékoľvek zavádzanie pretvárkou, iróniou či čímkoľvek nie celkom korektným, vieme v slovnej komunikácii aspoň z časti v ďalšej vete vysvetliť, či ospravedlniť sa, v architektúre stavajúcej hodnoty na dlhý čas, za obrovské finančné prostriedky to neplatí. A tak niekedy tvarovo dobrý počin, ale svojim umiestnením zavadzajúci je architektonicky zavádzajúci. Obracajúc k nemu oči laici, mladí adepti, či dokonca bardi architektúry a obdivujúc tvarové pozitíva vedome ignorujú negatíva vzťahové, či už fyzické či filozofické. V súčasnom technokraticko-equilibristickom svete je táto tendencia ešte vypuklejšia. Bohužiaľ sa aj ťažké obmedzenia priestorové pretvorili aj do dispozičného riešenia vnútorných častí. V prípade, že by tento objekt mal plnohodnotne slúžiť aj na kultúrne podujatia, je potrebné urbanisticky preriešiť celý nástupný blok, čo je v kontexte súčasných majetkových vzťahov nemožné. Treba si však počkať na dobudovanie zázemia a parkovacieho domu, lebo len tak sa naplní celkový zámer a bude možné aspoň súčasné funkčné využitie komplexnejšie vyhodnotiť. Podobne „dobrých“ architektúr  je v Košiciach viac prípadne sa realizujú, či sa chystali. Myslím si, že nezastavanie prírodných dominánt, či plôch parkov akokoľvek extravagantnými stavbami by malo byť prioritou. Košice disponujú mnohými vynikajúcimi potenciálnymi plochami pre akúkoľvek funkciu, bez nutnosti obmedzovať ostatnú verejnosť. Jednou z pozitívnych vecí, ktorú odporúčam každému ísť si zažiť, je od nánosov vstavieb očistený vnútorný priestor hlavnej stanice. Mali by sme si ho chrániť a stanicu zveľadiť, v ďalších smeroch, nie však prestavbou vnútorného priestoru.“

 

-Vraj si každé mesto cenilo napríklad vodu v meste, mi sme si to naše odvodnili...

 

„Zem, vzduch, oheň a voda. S týmito fenoménmi treba zachádzať partnersky i pokorne. Rekriminujúc minulé zatracujeme všetkých čo pri tomto čine stáli. To čo sa stalo, sa neodstane a je treba sa poučiť a využiť aspoň tie časti a kapacity čo zostali. Povedzme si ale ako ich využívame my súčasníci? Čo robíme preto, aby časti, ktoré ešte fyzicky jestvujú naplno fungovali? Nie je naše zatracovanie činov či osôb minulých, iba alebo z veľkej časti ospravedlňovaním našej nečinnosti, či úbohej činnosti doby súčasnej? Ako využíva prvý „dizajnový“ hotel na Slovensku prítomnosť vodného koryta Mlynského náhonu v svojom predpolí? Ako využívame od malej stanice ešte stále existujúceho koryta Mlynského náhonu až po napojenie na Hornád? Košice s odvahou zaviedli potôčik do centra. Každý z návrhov vtedajšej súťaže na riešenie rekonštrukcie pešej zóny ho tam v nejakej forme mal. Možno tá forma by mohla byť odvážnejšia i rôznorodejšia, ale voda je v centre. Tam kam tento fenomén patrí. Ale opäť ako sa k nej chováme, keď nie sme schopní sfunkčniť úsek od pódia pri Dolnej bráne po Rooseweltovu?  Košice pred viac ako 3 rokmi riešili medzinárodný program okolo rieky Hornád. Následne sa toku Hornádu a aj premene území okolo neho venovalo nielen hodne úsilia, ale podarilo sa zakotviť toto polyfunkčné kvalitnejšie využitie vo viacerých častiach jeho toku do územného plánu. Košice sú už mestom, ktoré sa dokáže svojím moderným centrom rozvíjať v blízkosti a v kontakte s Hornádom. Nemusia tak atakovať svoje historické centrum nadmernými modernými objektmi kladúcimi veľké nároky na dynamickú aj statickú dopravu. Voda a Hornád sa vedia stať súčasťou každodenného života moderného Košického centra. Východné predĺženie košického Zlatého kríža cez stanicu a Hornád sa určite stane v blízkej budúcnosti realitou a otvorí krásne možnosti využitia Hornádskej bermy.“

 

-Ako podľa Teba žijú staré budovy v meste? Ktoré a ako by sa dali využiť

 

„Historické jadro Košíc je v podstate veľmi dobre zachovalé. Realizácia pešej zóny spolu s rekonštrukciou infraštruktúry i sprístupnením archeologických vykopávok Dolnej brány dali verejnú injekciu k možným súkromným investíciám do jednotlivých objektov. Košice sa zachovali ako skutočný stimulátor podnikateľského prostredia v centre. Košice do svojho centra investovali. Čím boli kedysi budovy v meste? Boli to väčšinou paláce významných a bohatých rodov, prípadne meštiacke domy významných a bohatých mešťanov, či niekoľko nájomných domov s – na tú dobu – výnimočnými dispozíciami obývané výnimočnými nájomcami. Boli to aj významné verejné budovy, cirkevné budovy a vojenské kasárne, zväčša veliteľské objekty. Všetci títo mali svoje príjmy z rôznych činností mimo mesta, respektíve jeho centra a svoje príjmy do budov do centra mesta vkladali. Budovy v centre aj spôsob ich využitia sa stali výkladnou skriňou ich majetku a spoločenského postavenia. Je prirodzené, že aj ich architektúra bola plná a bohatá.

Ako však žijú tieto budovy dnes? Po privatizácii a reštitúcii sa mnohé dostali do rúk ľuďom, ktorí nikdy v živote nevlastnili ani nespravovali väčší majetok, ba ani teraz ho nemali, nemali vžité prirodzené zveľaďovanie „výstavnej skrine“, veď v mnohých prípadoch tvorila jediný majetok, o ktorý sa bolo treba starať a dokonca nielen že sa doň neinvestovalo, ale z neho sa chcelo žiť. A žiť dobre. A tak vlastník objektu začal objekt prenajímať užívateľom. V lepšom prípade priamo, v horšom cez správcovskú spoločnosť. Z objektu tak už nežil – neťažil iba majiteľ, ale aj správcovská spoločnosť a nájomca – povedzme obchodník. Lenže to nebol obchodník, ako rodinný obchod, v ktorom kedysi pracovala celá rodina, ale obchodník so svojimi zamestnancami – predavačmi. Ako sa môže predávať tovar zaťažený takýmto maržami, a ako sa dá ešte z takéhoto kolobehu udržiavať objekt a už vôbec investovať doň? Preto živoria mnohé objekty v meste. Preto sú také nájmy aké sú, a preto to časté striedanie funkcií a obchodov na jednom mieste. Do spektra problémov s objektmi a obchodmi v centre patrí aj možná doba návštevnosti týchto objektov. Obchody v centre sa zatvárajú – ako bežne o 18. hodine Dnešní súkromní podnikatelia sa však o 18. hodine iba vracajú zo svojho pracoviska domov. Po krátkej výmene pozdravov či informácií sa im okolo 19. hodiny už do centra mesta neoplatí vôbec nakuknúť, lebo tam nič nekúpia. A tak nasadnú do terénnych tátošov a zaparkujú pri Cassovii, či Optime alebo Galérii a strávia ďalšie dve či tri hodiny nákupom, večerou v reštaurácii, či návštevou multikina. A na centrum si ak, tak spomenú iba pri návšteve kostola či divadla. Pokiaľ nebudú rôznymi daňovými stimulmi aj obchodníci v centre mať otvorené do 21. hodiny ( tak ako je to povinnosť v každom nákupnom centre) a samozrejme aj pokiaľ sa nezlepšia možnosti parkovania v centre, na väčšie využívanie centra a objektov je ťažko pomyslieť. Bohužiaľ aj chovanie a nezáujem vlastníkov niektorých, aj veľmi významných budov v centre je zarážajúci. Využitie či nevyužívanie bývalého Klubu architektov a výtvarných umelcov na Zámočníckej, či bývalého Bábkového divadla na Rooseweltovej je smutným príkladom. Pri zlepšení možností parkovania má centrum ešte veľký potenciál aj vo využívaní podkroví na byty a pritiahnutí života doň.“

 

-Čo s panelákovými sídliskami – ako sú na tom? Ako sa im dá pomôcť?

 

„Bývanie je jednou zo základných potrieb. Je naplnenie tejto potreby na sídliskách naozaj tak zúfalé, ako ho prezentujeme a prečo? Čo je vlastne zlé na bývaní na sídliskách? Sú to byty a ich dispozičné riešenie či plošný štandard? Sú to materiály použité pri výstavbe? Je to prostredie sídliska – dvory, ihriská, zeleň? Je to parkovanie? Je to doprava do mesta individuálna či mestská hromadná? Asi všetko toto, ale v rozličnej miere a hierarchii nutnosti riešenia. Myslím si že len poctivým výskumom, vyhodnotením a cielenými zásahmi dosiahneme zlepšenie. Zánikom Stavoprojektov a Štátneho projektového a typizačného ústavu sa bohužiaľ nikto tejto činnosti nevenuje. Neprebral ju ústav architektúry a stavebníctva SAV, neprebrali ju univerzity.

Ono to zlepšenie aj prirodzene nastávalo. Až sa k nám opäť nahrnulo zahusťovanie a nadstavby, nahrnuli predaje nedostatočne využívaných centier a ich využívanie na obchody či služby veľmi nízkej úrovne, prišla výstavba vonkajších nákupných stredísk, prestavby škôlok a školských areálov, snaha o zastavanie školských ihrísk. Veci, ktoré dnes nevyužívame, lebo máme neustálenú hierarchiu, ešte neznamenajú byť zbytočnými. Štúdie, ktoré sme robili na začiatku 90 tych rokov o doplnení občianskeho vybavenia sú nerealizované, respektíve sa napĺňajú vo veľmi čiastočnej forme.

Úplne zásadnú otázku pre zlepšenie, trvalé zlepšenie situácie na sídliskách vidím v posilnení kúpyschopnosti – majetnosti obyvateľstva. To potom nielen generuje požiadavku na lepšiu kvalitu prostredia, ale aj schopnosť túto požiadavku zaplatiť, a teda sa do realizácie zvýšenia kvality svojho domu aj pustiť. Takisto to generuje požiadavku na riešenie parkovania. Dnes existujú spôsoby výstavby parkovacích kapacít v spojení s občianskou vybavenosťou takého charakteru, aby nezaťažovala prostredie ďalšou statickou dopravou.

Každé sídlisko však má vytvorené verejné priestory. Ich radikálne skvalitnenie, zatraktívnenie, vytvorenie identity sídliska, je tým čo pomôže vytvoriť vzťah k svojmu najbližšiemu okoliu a minimálne zamedzí jeho ďalšej devastácii. Košické sídliská majú svoje špecifiká. Treba ich iba rozvinúť a zvýrazniť. Na Terase je to určite zelený peší ťah paralelný s triedou SNP na ktorom sa nachádzajú Luníky, kostoly a poliklinika, na KVP je to nielen Moskovská a trieda KVP, ale aj potenciál územia pod Moskovskou medzi KVP a Terasou, Nad jazerom je to samotná vodná plocha a jej okolie i Hornád, Dargovských hrdinov je veľmi rozorvané no pozdĺž triedy generála Svobodu je možnosť doplniť ďalšiu občiansku vybavenosť v jadrách území a Ťahanovce ako jediné majú pešiu zónu, ktorú je treba doplniť a skvalitniť jej vzhľad. Toto sídlisko má neobyčajný potenciál ešte aj v území na západnej strane Americkej triedy a celej lokalite Magnezitárska a pre bývanie v koncovej lokalite za sídliskom III. Nad Helsinskou a Aténskou v nadväznosti na masív lesa. Dôležité je, aby sa aj medziúzemia začali skultivovávať a aby na nich vznikli lesoparky a parky s rekreačno športovým využitím.

 

Rozhovor pripravila Katarína Bednářová

  |   tlačiareň
 
pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

 
(c) - autorské práva Box Network s.r.o., prevádzkovate¾ www.cassovia.sk . Všetky práva vyhradené. Opätovné vydanie alebo rozširovanie obsahu tejto obrazovky bez predchádzajúceho písomného súhlasu Box Network s.r.o. je výslovne zakázané. Viac informácií: marek@box.sk tel. 0905 942 606