magyar
  polski
  deutsch

 Košice
 Prešov
 Miskolc
 Užhorod
 Rzeszów
 

 
ZAREGISTRUJ SA! 24. Jul 2017,  meniny má
Dueto Jara Viňarského a Tomáša Krivošíka, dvoch vyznávačov, ktorí svojmu telu dovoľujú vyjadrovať sa, ma trošku vyviedlo z miery...
@ Kultúra -> Tanec a Balet      Apr 10 2002 - 13:07 GMT












La Mosca - tanečný súbor scénickeho tanca v Košiciach - prednedávnom usporiadala pre svojich priaznivcov Večer tanca.Vzácnymi hosťami boli Jaro Viňarský a Tomáš Krivošík, nezávislí tanečníci a choreografi, momentálne pôsobiaci v Prahe. Vystupujú pod názvom Wa dance /fotografie, ktoré vidíte, sú z celého večera/.

Jara Viňarského tanečníci La Moscy poznajú veľmi dobre. Pôsobil tu popri štúdiu na strednej škole a viedol vlastný tanečný amatérsky súbor Unisono. Po maturite začal študovať na VŠMU v Bratislave - odbor choreografia tanca. Už počas štúdia vytvoril niekoľko vlastných tanečných predstavení, ktoré boli uvedené na Slovensku i v Čechách. Pôsobil v profesionálnom divadle Štúdio tanca v banskej Bystrici ako interpret. Jeho ambíciou je pôsobiť ako tanečník, kritik a predovšetkým ako choreograf. Záujem o divadlo a divadelné prostriedky rozvíja v súčastnosti na katedre autorskej tvorby a pedagogiky na DAMU v Prahe. V novembri 2001 získal cenu na medzinárodnej choreografickej súťaži Cena jarmily Jeřábkové za svoju sólovú choreografiu Sorton. Na margo La Moscy hovorí: "Bola to moja tanečná kolíska. A hoci momentálne pôsobím v Čechách, chcem sa vrátiť do tohto regiónu a podporiť tu isté veci. Ale môžem pomôcť iba sčasti. Sám sa potrebujem rozvíjať..."

Tomáš Krivošík žil do roku 1995 v Martine, kde navštevoval rôzne divadelno-pohybové inštitúcie. Tiež Konzervatórium Jána Levoslava Bellu v Banskej Bystrici - tanečný odbor. V roku 2000/2001 začal študovať na HAMU v Prahe - odbor choreografia tanca. V novembri 2000 získal ocenenice na medzinárodnej choreografickej súťaži Cena Jarmily Jeřábkové v Prahe za choreografiu V nás. Je zakladateľom občianskeho združenia Komunikácia pohybu - KOPO... Tak ako Jaro, aj Tomáš pociťuje potrebu podporiť Slovensko v scénickom tanci. "Lebo mnohí keď odíjdu ´von´, už sa nevrátia...", odôvodnil nelichotivú situáciu a ďalej rozprával, ako sa s Jarom dali dokopy:

"Osud nás k sebe zaplietol. Bolo to v období, keď Jaro hrával v profesionálnom divadle Štúdio tanca.. Vznikla istá ídea spolupráce s tým, že máme veľmi blízko k myšlienkam, tvorbe a prejavu cez tanec. Stali sme sa partnermi. Pracujeme na projektoch, popri tom robíme konkurzy /ako interpreti/ so zahraničnými pedagógmi, choreografmi...
" Jednoducho, Praha týchto tanečníkov uživí. Tu sa dajú budovať kontakty, možnosti, priestor má i každá konkurencia. Ale tej sa neobávajú. Chlapci už majú svoje meno - napr. aj za spomínané ocenenia...

Tomáša a Jara spájajú rozdiely - od myslenia až po realizáciu tvorby, ale i... "Budem veľmi otvorený, sme partneri, žijeme spolu", hovorí Tomáš. "Čo sa týka tvorby, Jaro je hĺbavejší typ, ide cez psychológiu, duchovno, duševné princípy, ja mám radšej povrch, ktorý svetom plynie..." A tak vzniklo aj predstavenie "Vnútorné práva", ktoré sme v ten večer videli. Hovorilo o ich osobných vnútorných právach. O tom, ako sú schopní poznávať svoje túžby, sny, potreby a pravdu vlastných skúseností... a cez túto otvorenosť poznávať druhých. "Snažíme sa nájsť hranicu, nakoľko môžeme byť osobní a nakoľko musíme umenie podriadiť tomu, čo zažívame v živote. Snažíme sa to, čo žijeme v živote, prežívať priamo na javisku. Akoby sme pokračovali... Samozrejme, nová možnosť - nakoľko sa ´to´dá vyjadriť - rastie s každým ďalším projektom, predstavením. Tým, že v tanci narábame s telom, ktoré má svoje obmedzenia, môžeme ísť iba do hraníc jeho schopností. Myslím ale, že prekračujeme hranice bežného používania tela. V bežnom živote sa obmedzujeme iba na gestá. Aj tie sú ohraničené tým, nakoľko sú prípustné spoločnosti - akýmkoľvek spoločenským kódom, zákonom... Tým, že umenie dáva možnosť vyjadriť sa akokoľvek, robiť čokoľvek, dáva možnosť opustiť hranice a dostatočne sa vyjadriť telom, dostať z neho to, čo chce povedať ako telesná, fyzická schránka. Je to to isté, čo robí spisovateľ so slovom alebo maliar s farbami.

A vždy chcem hovoriť o tom, čo je v ´tomto´ momente pre mňa najsilnejšie: Zvonku máme nejaký podnet a mali by sme naňho nejako zareagovať. Skôr, ako to urobíme, odohraje sa niečo vo vnútri, vznikne impulz k reakcii. Kým k tej reakcii dôjde, stane sa to, že sa prefiltruje cez spoločenské konvencie a nakoniec vyjde reakcia, ktorá nie je pravdivou. Ale iba asi takou - no, toto by som si mohol dovoliť!? Nejdeme nad rámec. A umenie sa snaží čas impulzu k reakcii skrátiť. Aby sa impulz stal reakciou. Toto sa snažíme hľadať v predstaveniach."
A reakcie odrážajúce životné akcie ako zrkadlo na javisku, si prenášajú späť do života. "Pri tanci sme schopní vidieť priame odkazy pre naše fungovanie mimo javiska... Stane sa, že niečo prežijem a nerozumiem tomu. Môže sa tiež stať, že až na javisku pochopím, čo som nepochopil v bežnom konaní, lebo som v tom bol zabarierovaný všetkými nemožnosťami..." Tomáš dodáva, že javisko umožňuje aj skúšku odvahy "či autor poodhalí veci aj veľmi osobné."

Súčasný tanec to podľa nich umožňuje do veľkej miery: "Je otvorený, abstraktný, neexistujú tu princípy, ktoré by určovali - tak toto je súčasný tanec!, na rozdiel od akademických techník ako je klasika, pri ktorej sú zakódované pravidlá. Samozrejme, že súčasný tanec sa odvíja od mnohých techník, principiálne dodržiavanie tu je... A aby tanečník mohol byť tanečníkom v dnešnej dobe, musí ovládať všetko - klasický, súčasný i ľudový tanec. Ale spôsob, ako s tým naloží, ako to dokáže pustiť von, prijať od niekoho... všetko závisí na interpretovi, choreografovi. Vyjadrenie telom je o to silnejšie, o to viac možností dáva, že je priamou súčasťou každého človeka. Ľudia si bežne neuvedomujú, že tak, ako si nesú myseľ, rozum, vnútorné prežívania so srdcom, dušou..., nesú si aj svoje telo. Vidím na mnohých ľuďoch, že sa potrebujú vyjadriť fyzicky. Už len taký všeobecný príklad - discotéky nehovoria o ničom inom, len o tom, že telo chce niečo povedať. Na malých deťoch vidieť, ako telom vyjadrujú radosť, zlosť, bolesť... Ale spoločenskou výchovou sa to darí zadupať. No a človek sa k tomu prirodzenému nevracia..."

Možno áno, možno nie, ale pravdou je, že pri tomto type tanca je potrebné nesmierne sa koncentrovať... "Pre mňa koncentrácia znamená podporu psychickú, koncentrujem sa skôr na ídeu predstavenia", hovorí Jaro. "Potom na pohybové variácie a všetko okolo... A snažím sa skoncentrovať nielen seba, ale aj divákov." Čo je ale podľa Tomáša probém. "Diváci sú veľmi pasívny. Tí typickí, ktorí chodievajú do divadla, chcú vidieť iba estetickú stránku."

Dueto dvoch vyznávačov, ktorí svojmu telu dovoľujú vyjadrovať sa ´po svojom´, divákovi naozaj ponúkalo pocítiť niečo viac, niečo iné... Ale za daných okolností - vyjadrovali svoj intímny vzťah - priznám sa, ma to trošku vyviedlo z miery. Možno preto, lebo v hľadisku sedela aj moja desaťročná dcéra. A viac, ako bozk, ktorý v rámci ich vystúpenia na javisku "odznel", som nebola ochotná akceptovať. Nebolo ani treba, lebo chlapci našťastie ďalej nezašli. "Je to všeobecný problém. Minimálne váš pocit vyplýva už len z toho, že hovoríme o téme, o ktorej hovoríme. Pre nás tu vyvstáva problém ako nájsť hranicu, aby sme nezabudli na to, že spoločnosťou nie je až tak v globále akceptovateľné a prijateľné hovoriť o týchto veciach naplno. Teda ako nezájsť za tú hranicu, a na druhej strane nestiahnuť sa, len aby nemali diváci problém zvládnuť to. Pretože nám hrozí byť umelí. To, čo ste videli, je pre nás únosná hladina, kam až to pustiť a ostať v tom pravdiví. Keby sme niečo z toho, čo ste videli na javisku prežívali so ženami, bolo by to to isté. Som si istý, že by to bolo akceptovateľné. Akonáhle sa ten istý prototyp prežívania vo vzťahu prenesie do vzťahu dvoch mužov, naoko, aj na čítanie, aj na akokoľvek, tá hranica sa prijíma ťažšie, je posunutá nižšie... Čo sa týka témy ´homosexualita´, v Prahe sa s ňou teraz veľa pracuje. Ale s tým fyzickým kontakrom sa ´ďalej´, ako ste videli, nejde. A to, že ste tŕpli, a zbytočne, pre nás znamená jedno - že sa efekt pozitívnosti prejavil." Musím priznať, že záver predstavenia ma milo prekvapil. "Či už pre mňa alebo pre diváka to bolo čosi úplne abstraktné a vyrovnané. Bol to najsilnejší moment po emocionálnej stránke. A je fajn, ak táto energia prúdi medzi tanečníkom a divákom." Myslím, že to sa môže stať iba zrelším tanečníkom.

Ľudmila Paňáková
Foto: Karol Hatala   |   tlačiareň
 
pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

 
(c) - autorské práva Box Network s.r.o., prevádzkovate¾ www.cassovia.sk . Všetky práva vyhradené. Opätovné vydanie alebo rozširovanie obsahu tejto obrazovky bez predchádzajúceho písomného súhlasu Box Network s.r.o. je výslovne zakázané. Viac informácií: marek@box.sk tel. 0905 942 606