magyar
  polski
  deutsch

 Košice
 Prešov
 Miskolc
 Užhorod
 Rzeszów
 

 
ZAREGISTRUJ SA! 25. Apr 2017,  meniny má
PREKLIATIE včerajšie je aj dnešné
@ Kultúra -> Literatúra      Mar 21 2003 - 09:40 GMT




Romány som dávno prestala čítať. Nudili ma. Stretnutie s Petrom Holkom ma však primälo prečítať si jeho najnovšiu knižku Prekliatie. A zistiť: Je dobré dostať sa občas zo zabehaných koľají a objaviť napríklad aj takú úžasnú Katarínku Wolfgangovú. Takú, akú ju objavil Peter Holka. I mnohé iné, čo v tejto, tak ľahúčko tráviteľnej knižke, je možné nájsť...

"Už v tom bola istá mágia, že tá tristoročná lipa sa vyvrátila v našej záhradke...", hovorí autor.

Tá lipa, ktorú dal pred štyristo rokmi vysadiť bohatý ťažiar Probner, aby sa zbavil utrpenia, ktoré si privolal tým, že zviedol trinásť ročnú /išlo jej na štrnásť/ chudobnú Katarínu Wolfgangovú, urobil jej dieťa a odkopol /možno trošku pritvrdé slovo, veď on ju mal rád.../. Potom ju sťal kat, lebo svoje dieťa zabila. "Šak pán aj sami hovorili, že ho nechcú. A neveria všetkým planým rečiam o mne, veď som len chcela ísť nazad k nim do domu a slúžiť im verne a oddane. Keď som ich srdcu bola ešte milá, hovorili mi, že som ako ich sobášená, a teraz na mňa zabúdajú. A nemám ani ten môj prstienok zlatý s piatimi granátkami červenými uleženými pekne do kríža, ale oni ho ukryli kdesi pod plech...", písala Katarínka z väzenia svojmu pánovi, nech ju len preboha príde oslobodiť!

Taká bola Katarínka, každému srdcu milá, nevinná i naivná, opantaná peknými rečami pána Probnera a azda i jeho bohatstvom, ktoré išlo ruka v ruke so zaujímavejším a hlavne iným životom, aký doposiaľ poznala. Tam, u pána Probnera, ktorému slúžila, zistila, že sa môže lepšie obliekať, aj umývať sa môže, mať vlastnú izbietku a nemusí sa dokonca deliť o posteľ s ďalšími piatimi súrodencami. A pán, hoci už mali šediny, boli taký múdry...

Neviem, do akej miery spisovateľ rozumie ženskej duši, ale to, čo hovorí, ako myslí Katarína, je mi také blízke..., až mi je to divnô. Autor na margo vciťovania sa do ženy so smiechom hovorí: "Dokonca sa mi občas zdalo, že ma začínajú pobolievať prsia, že mi začnú rásť. A keď prechádzal lunárny cyklus..." Pri čítaní o Katarínke som mala pocit, že aj ja som kedysi chcela byť ako ona - oddaná, milujúca, vnímavá, dôverčivá... Dovtedy, kým ju muž neoklame. Alebo sa oklame sama. Katarínka sa totiž dala zlákať na prstienok zlatý... Odmietala rok čo rok rodiť deti svojmu mužovi, ktorý by ju možno zavše aj zbil... A nakoniec ju sťal kat. Ako hovorí spisovateľ: "Snažila sa pozdvihnúť do inej vrstvy, tak ako sa snažia dievčiny aj dnes, najmä ak zbadajú nejakého 25 ročného s bavorákom... Takže príbeh sa pokojne mohol odohrávať aj dnes."

Aj tým podľa autora Katarína môže zaujať súčasníka

"No najmä svojim životným príbehom. Na tie časy, v ktorých Katarína žila, bol úplne banálny. Odohrával sa každý druhý deň. Aby som nezbanalizoval knižku, neurobil som z ich vzťahu love story. Nakoniec, Probner si Katarínu ani nemohol vziať za ženu, lebo by bol prišiel o svoje spoločneké postavenie, hoci sa v texte s takouto myšlienkou pohrával. Ani by to nebolo reálne, pretože pri písaní knihy som vychádzal z troch reálnych riadkov. Všetko ostatné som si musel vymyslieť. Veľmi rád som si to vymýšľal. Katarína je zaujímavá pre každého muža, lebo je to krásne mladé dievča, za ktorou sa obzeral celé banské mestečko, je neobyčajne pôvabná, šikovná, i v škole sa dobre učí... Mnohých vo svete prekvapuje, že dievčatá v tej dobe vedeli čítať a písať, naše školstvo bolo v sedemnástom storočí perfektne rozvinuté. Niektoré deti sa dokonca učili po nemecky a latinsky. Katarína môže zaujať aj tým, že za svoj hriech - zabité novorodené dieťa - ju stihol krutý trest. Dnes by ju odsúdili na päť rokov, keby mala dobrého advokáta, za rok je doma, dva, tri mesiace by si posedela v psychiatrickej liečebni a bolo by to vybavené."


Podľa mňa, súčasníka môže zaujať v tejto knižke hocičo. Vlastne všetko. Lebo je to písané skúseným, a teda naoko jednoduchým perom. Je úžasné, ako Peter Holka opisuje prácu chlapov na dedine, milovanie sa so ženou... a to i z vlastnej skúsenosti. Ako opisuje, že po poriadnej robote je dobrým zvykom poriadne sa opiť. Po tej starej dobrej robote, ktorá robí človeka človekom, suseda susedom... Bez toho: kto, koľko, komu a za čo?

Ale vráťme sa ku Katarínke i k mágii, ktorá zasiahla azda i samotného Petra Holku. Pán Probner, ako už vieme, si zamiloval Katarínku, lenže nemohol riskovať, že stratí postavenie, bohatstvo... Čo ale nakoniec aj tak stratil. Katarínka mu v liste z väzenia totiž napísala: "Ak ma tu napokon zabijú, duch môj bude vás každučkú noc až do konca života mátať a pokoja vám nedá... ...pre vaše reči a pre sľuby, ktoré neplníte. Vaša milá Katarína, vo väzení ostávajúca." Eliáša Probnera po smrti Kataríny začali stíhať rôzne choroby, pohroma za pohromou, prišiel o majetok, studňu... Nepomáhali lekári. Pomohla miestna vedma - takisto z archívnych prameňov vyňatá Dorota, ktorá dostala pokutu za čarovanie. Kataríne tiež radila, že si má urobiť odvar z netaty /tuje/, vraj si prihodí potrat. Ale nepomohlo jej to. No a táto Dorota mu poradila, aby posadil stromy, ktoré Katarína milovala. Vysadil dve lipy pri tých svojich baniach - jedna bola Katarína a jedna on. Tie stromy rástli vyše tristo rokov. V roku 2000 boli vyvrátené prírodnými živlami, zhodou okolností jedna bola v autorovej záhradke, ktorú na Podlipe zdedili. Tak ten príbeh začal...

Autor hovorí: "Mal som desivý sen - mal som odísť do Bratislavy prevziať nejakú cenu, s kamarátom. Ale jemu v sne privalilo auto. Tak som išiel svojim. A tak ako vo sne, urobil som aj naozaj. A naozaj, kamaráta privalilo. Hovorím žene: Ako dobre, že som išiel svojim, ktovie, čo by sa bolo stalo. Ale v ten istý večer vyvrátilo tie lipy. Našťastie nie na chalupu.. Raz darmo, nikto pred svojim osudom neujde."

Ani autor pred tým, že táto knižka sa zrjme stane úspešnou. Je to jeho trinásta knižka a má trinásť kapitol. Toto číslo je vraj nešťastné číslo a v tarote znamená smrť. Ale môže to byť aj začiatok čohosi nového. Teda staré zaniká a nové sa rodí. A vraj táto knižka bude šťastná - povedala mu to jedna babica...

...A tak, keď sa Petrovi Holkovi tá lipa vyrvala aj s koreňmi v záhrade, začal sa autor zaujímať o Katarínu Wolfgangovú:

"Poznám ju veľmi dôverne. Prežil som s ňou veľmi krásny rok života. Chodieval som s ňou po horách, dolách, ľubietovských baniach. Dokonca so mnou aj spávala. Je to dievčina, ktorú som prvý raz stretol v knižke evanjelického farára Ctibora Jána Hanzu /prepáčte, ak je meno nesprávne - poz. red./, ktorý napísal dejiny evanjelickej cirkvi augsburského vyznania v Ľubietovej a vydal túto knižku v roku 1941. Boli v nej pasáže o všeobecných dejinách Ľubietovej. Toto mesto patrilo do zväzku siedmich banských miest, takže tam boli aj údaje zo súdnictva. Vyrábala sa tam veľmi kvalitná meď. Našiel som tam aj tri - štyri riadky o tom, že v roku 1637 Katarína Wolfgangová spolu so svojou matkou Žofiou skántrila novonarodené dieťatko, za čo ju mestský magistrát odsúdil na smrť sťatím a prizvaný kat z Banskej Bystrice ju popravil. Vtedy to nebolo nič zvláštne, aj za menšie priestupky sa popravovalo, život vtedy nemal bohvieakú cenu. Všetci viete, čo sa vtedy dialo - tridsaťročná vojna, turecké ohrozenie, stavovské povstania a jedno s druhým, luteráni sa lomili s katolíkmi, ozývali sa Slováci a začali obsadzovať námestia. Boli z toho veľké nepokoje v Žiline, Krupine, B. Bystrici..., bolo to dosť zložité obdobie a ľudský život sa minul napríklad pre krádež. Najťažšie bolo zavesenie na hák, obesenie. Sťatie bola vlastne milosrdná poprava, zrejme preto, že išlo o dámy. Otec dieťaťa, ktorý bol spomenutý v spise, sa vykúpil omágiou - peňažnou pokutou. Tak som sa ja zoznámil s Katarínou."

Keďže všetky knižky autor napísal v prvej osobe, ani táto nie je výnimkou. Ale má troch rozprávačov - súčasného - autor, Eliáša Propera a Katarínu Wolfgangovú. "Bolo pre mňa trochu ťažšie nebyť Eliášom, pretože takým chlapom, čo zvádza mladé dievča by som veľmi rád bol a viem si to živo predstaviť", hovorí zrejme žartovne, lebo bol všetkým.

Peter Holka vraj patrí medzi najúspešnejších slovenských prozaikov strednej generácie. Ako taký vie, čo všetko potrebuje naštudovať okolo jednej lipy, či troch údajných vetách o Kataríne, o dobe, v ktorej žila...

"Musel som si naštudovať storočie. Už len obliekanie - veľmi zložitá vec. Inak sa obliekali mešťania v Košiciach, inak v týchto banských mestách. Stretli ste človeka na ulici a hneď ste vedeli, že je buď sedliak, sluha, mešťan, každý mal iné oblečenie... Poviem vám jednu pikošku: Keď už som tú Katarínu dostal do postele s tým Probnerom, musel ju povyzliekať. Stiahol som jej nohavičky... a tu mi bolo povedané, že preboha nie, nohavičky sa začali nosiť až koncom devätnásteho storočia!

To bolo iba oblečenie. Trvalo mi dva mesiace, kým som zistil, ako vyplácali banníkov. Čo jedli, či mali mydlo, pričom ja som Probnera strčil do drevenej kade. Aj som ju použil - ako tú Kararínu zvádzal a krôčik po krôčiku k nahote dovádzal, bol veľmi vynachádzavý... Taký detail je v próze veľmi dôležitý, lebo tú prózu urobí vierohodnou...

Alebo som našiel v múzeu v Banskej Bystrici kachlicu zo 16. storočia. Na nej sedí nahý chlap a na ňom obkročmo nahá žena. Zakomponoval som to do knihy. Bolo to dosť prácne zisťovať, hrabať sa v histórii. Ľahšie bolo už len pohrávať sa s tým ďalším.

Čo sa týka situácie na Slovensku, vládol tu vtedy chaos. Nariadenia, napríklad kráľovské dekréty, neplatili. Alebo: uhorský snem prijal nejaké zákony a banské mestá ich nemuseli plniť - boli slobodné. Kráľ totiž prijal nejaký dodatok... Napríklad existovali národnostné zákony, ktoré určovali, aké práva majú Slováci, Maďari, Nemci v tom meste. Ale titeto mestá ich nerešpektovali. Boli v rukách nemeckých osadníkov a mestský magistrát, ako dnešné mestské zastupiteľstvo, tvorilo dvanásť ľudí plus richtár. Jeho ale volili každý rok a iba niekoľko ľudí. Nemohli všetci. Na území mesta prijali aj záväzné predpisy, pritom magistrát mal aj súdnu moc i hrdeľné právo, kata si pozývali.

Celá kniha je popreklínaná - cez ľudovú mágiu, Katarínu, Petra, krajinu, ktorá mala v tom čase šialený osud. Napríklad: Z Ľubjetovej sa vyvážala kvalitná meď, zlato, striebro do všetkých možných krajín sveta, bohatli z toho obchodníci a krajina chudobnela. Ale zdá sa mi, že toto prekliatie nás prenasleduje do dneška."


Keďže autor pracoval kedysi ako novinár a popri zamestnaní vyštudoval politológiu a v tejto svojej knižke, mimochodom vydanej vydavateľstvom Ikar, zabŕdol do našej histórie, opýtala som sa ho na to, čo je podľa neho potrebné urobiť, aby:

Aby sa nám žilo lepšie?

"O politike a politikoch som sa nevyjadril desať rokov a ani sa vyjadrovať nebudem. Ale napísal som to úplne natvrdo v knižke Prekliatie, čo si myslí o nej človek, ktorý žije v 17. storočí. To isté si ja myslím o čase, ktorý žijeme. Myslím si, že pri všetkých sporoch, ktoré sú prekrývané buď ideológiami alebo náboženstvami alebo nejakými národnostnými, národnými alebo inými rúškami, ide len o to, kto ukradne väčší kus peňazí, majetku. O nič iné nešlo, nejde a ani nepôjde v politike a obávam sa, že sa nič na tom nezmení na svete, pokiaľ nebudú tí naši politici nažratí. Dovtedy pokoj nebude. Keď pred piatimi rokmi spadla predchádzajúca vláda, mysleli sme si, že konečne po dobe temna nastane jasno. Ale je tu aféra za aférou, akoby sme naozaj žili v nejakej prekliatej zemi. Nechcem sa k tomu vyjadrovať. Dôležitejšie je, aby človek žil statočne svoj život, bol sám sebou. To je najdôležitejšie - nehrať sa na plané idoly, či už sú zo šoubiznisu alebo z politiky, veď oni majú tak blízko k sebe, že niekedy jeden nevie, či ide v politike o šoubiznis alebo naopak. Keď človek je sám sebou a snaží sa žiť svoj život autenticky, tak ako si ho sám predstavuje, môže robiť kotrmelce a chyby, ale robí ich on a robí ich tak, že si ich občas aj uvedomí a to je v poriadku. Myslím, že to je najťažšie - ostať sám sebou aj v týchto časoch. A bodaj by čím viac ľudí ostalo samo sebou, boli by individuality, tým menej podľahneme kolektívnemu klamstvu, ktoré na tomto území trvá už niekoľko storočí."

Ešte by som sa chcela poďakovať autorovi za to, čo napísal na koniec knihy: "Veď dejiny sú na to, aby si ich historici, politici, spisovatelia prispôsobovali... a keď začnú vládnuť iní historici, iní politici a iní spisovatelia, tak si ich, dejiny, opäť trošku prispôsobia, po istom čase, keď sa všetko dôkladne poprevracia, a poprekrúca, už nebude niekto vedieť, ako to naozaj bolo..."

Áno, spisovateľ hovorí o dočasnej pravde. A myslím si, že aj prekliatie môže také byť. Práve v tejto chvíli môžeme pretnúť všetku minulosť. Začnime dodržiavať, čo sľúbime, buďme si vedomí svojich činov, myšlienok, slov... z momentu na moment. Tak budeme zodpovední aj za to, čo sa nám stane zajtra, o týždeň, aj potom, o štyristo rokov.

Prekliatie vyšla vo februári 2003 v náklade 4000 výtlačkov, cena knihy je 179 Sk.

Ľudmila Paňáková   |   tlačiareň
 
pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

 
(c) - autorské práva Box Network s.r.o., prevádzkovate¾ www.cassovia.sk . Všetky práva vyhradené. Opätovné vydanie alebo rozširovanie obsahu tejto obrazovky bez predchádzajúceho písomného súhlasu Box Network s.r.o. je výslovne zakázané. Viac informácií: marek@box.sk tel. 0905 942 606