magyar
  polski
  deutsch

 Košice
 Prešov
 Miskolc
 Užhorod
 Rzeszów
 

Exkluzívny rozhovor so skupinou NAZARETH – jediný, ktorý urobili mimo tlačovej besedy

„My sme legenda, pretože sme začali a prerazili v časoch, kedy hudba nevznikala na základe komerčných požiadaviek"
@ Kultúra -> Koncerty      Dec 05 2003 - 07:30 GMT


Warning: file(/home/marek/cassovia/news/05122003/INDEX): failed to open stream: No such file or directory in /raid/cassovia/photoset.inc.php on line 25
Skupina Nazareth má neodškriepiteľný podiel na vyprofilovaní svetovej hard-rockovej scény. O tom, že táto kapela, ktorá účinkuje na svetových pódiách vyše tridsať rokov, je stále populárna, svedčil aj nedávny koncert v Košiciach, ktorý tu zabezpečovala Umelecká agentúra GreArt. Ešte pred vystúpením sme získali možnosť urobiť mimo tlačovej besedy sólo interview so zakladajúcimi členmi Nazarethu – spevákom Dan McCaffertym a basovým gitaristom Pete Agnew.

V salóniku sme namiesto plánovaných dvadsať minút spolu sedeli vyše hodiny. To aj pretože samotní „nazareťáci“ sa cítili výborne a boli veľmi komunikatívni. Svedčí o tom aj skutočnosť, že aj keď sme rozhovor z priestorových dôvodov skrátili, v napísanej forme má osem strán. Prosím, zoznámte sa s málo známymi kapitolami histórie Nazarethu, ich názormi na hudobný biznis, ako aj s ich zážitkami z ciest.

Mnohé skupiny, ktoré začali hrať v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch sú v súčasnosti označované ako rockové legendy. Niektorí rockeri však nemajú radi toto označenie. Napríklad Ian Anderson z Jethro Tull odmieta takéto označenie, pretože má pri ňom pocit, akoby mal žiť z minulosti. Ako to vnímate vy?

Dan McCafferty: „My sme legenda, pretože sme začali a prerazili v časoch, kedy hudba nevznikala na základe komerčných požiadaviek. V osemdesiatych rokoch sme boli označovaní ako dinosaury rockovej scény. V deväťdesiatych rokoch nás začali označovať za legendy. Je oveľa lepšie, ak nás označujú ako legendy. Dinosaury – to nie! Ešte mi napadlo... Legendy, to sa môže hovoriť len mužom. Ženy to môže uraziť. Tým je lepšie hovoriť DIVA.“

Pete Agnew: „Nakoniec, legendy – prečo nie? Po tých množstvách koncertov, štátov a miest, čo sme navštívili a vydaných platniach...“

Aj keď vaše prvé dve platne – Nazareth a Exercises – považujem za dobré, dá sa povedať, že až tretím albumom – Razamanaz – ste začali raziť pre vás typický čistý hardrockový štýl, často ovplyvnený blues. Tento štýl je charakteristický vo väčšine vašej tvorby. V roku 1984, tesne po vydaní albumu Sound Elixir, ste vydali album The Catch, na ktorom ste úplne zmenili hudobný štýl. To je možné z časti pozorovať aj na nasledujúcom albume Cinema. Neskôr ste sa vrátili k pôvodnému hard rocku. Prečo ste v roku 1984 zmenili štýl a ako tento posun vnímate teraz?

Dan McCafferty:
„Pre nás je to úplne jasná kapitola. Veľmi rýchlo sme začali byť znudení tým, že sme robili stále podobné veci. V osemdesiatych rokoch nahrávacie spoločnosti začali naberať na sile, ich pozícia bola stále výraznejšia a chceli po nás, aby sme stále vydávali platne v štýle LP Razamanaz. My sme sa proti tomu postavili.“

Pete Agnew: „Presne tak. Kde sme prišli, stále len hovorili – urobte niečo ako Razamanaz. Stále to isté do kolečka.“

Dan McCafferty: „To isté sa týkalo aj slaďákov. Stále vraveli – urobte niečo podobné ako Love Hurts. My sme stále chceli, aby sa náš štýl vyvíjal, ale v tom čase sme to museli odložiť. Pritom menšiu zmenu sme si vyskúšali už pri nahrávaní albumu Malice In Wonderland (1980), ktorý vyhovoval mnohým našim fanúšikom. Začali ho počúvať aj ľudia, ktorí nás predtým nepočúvali.“

Pete Agnew: „Ak bol The Catch pre niektorých fanúšikov sklamaním, verte nám, že my sme sa v čase jeho nahrávania veľmi dobre bavili.“

Dan McCafferty: „Možno to bola výrazná zmena, keď bol dobre prijatý náš album No Mean City (1978), ktorý bol na vtedajšie časy neuveriteľne tvrdý.“

Pete Agnew: „Hneď za ním nasledoval Malice In Wonderland, ale to nezmenilo našu identitu. Nechceli sme sa opakovať, ani prispôsobovať požiadavkám, len aby sme zarobili viac peňazí.“

Dan McCafferty: „My sme len hovorili vydavateľovi, aby nás nechal urobiť vec podľa našich predstáv. Ak to mám zhrnúť, mám rád zmeny a rád tvorím rôzne veci. Typickým príkladom z hudobníkov je napríklad Neil Young. Nikdy neurobil dve rovnako znejúce platne. Je to vždy on, ale vždy iný. Aj my sme mali skladby, ktoré nám boli blízke, ale mali znieť inak ako všetko, čo sme dovtedy urobili. Potom, keď nám niektorí fanúšikovia povedali, že sa im The Catch nepáči natoľko ako predchádzajúce albumy, brali sme to ako ich právo na vlastný názor. Ale opäť sme stretli ľudí, ktorí nám povedali, že dovtedy nás nepočúvali, alebo len trochu, ale že The Catch sa im veľmi páči.“

Môžeme teda povedať, že ak tento album sa vymyká z vašej typickej tvorby a niekomu sa to nepáči, je to jeho problém a nie váš?

Pete Agnew:
„Jasne.“ (smiech)

Dan McCafferty: „Sú ľudia, čo majú vyhranený hudobný štýl a stále počúvajú to isté. Typickým príkladom sú fanúšikovia AC/DC. Tá skupina robí stále to isté. Ja nemám proti AC/DC vôbec nič, ale to nie je cesta, ktorou sme chceli ísť my.“

Pete Agnew: „Naposledy sme chceli opäť vydať album v štýle, ktorý je pre nás najtypickejší. Urobili sme Boogaloo a máme ho radi. Keď nám hovorili, urobte druhý Razamanaz, a hovorili nám to mnohí, chceli sme tvoriť po svojom. Boogaloo je taký, aký je, pretože sme ho vytvorili tiež podľa toho, ako sme práve cítili hudbu. Nie kvôli tomu, aby vznikol druhý Razamanaz, aj keď mu je štýlovo bližší ako niektoré mäkšie albumy.“

Máte aj album, ktorý by ste radšej nevydali?

Dan McCafferty:
„Takých je niekoľko.“

Pete Agnew: „Napríklad náš druhý album – Exercises.“

Dan McCafferty: „Ale v čase, keď sme ho nahrávali a keď vyšiel, sa nám páčil.“

Veď tam sú veľmi dobré skladby. Prvá verzia Woke Up This Morning, Sad Song, Fool About You...

Pete Agnew: „Áno, ale bol to čas, kedy sme ešte nevedeli, kam smerujeme. Urobili sme prvý album, potom Exercises, ale ešte sme nemali vlastnú hudobnú identitu. Tá prišla až s albumom Razamanaz. Úspech albumu Razamanaz bol z časti založený aj na tom, že sme naň dali skladby, ktoré sme už dlhší čas hrali na koncertoch a mnohí ľudia ich už poznali. Vtedy sme si povedali – Jasne, budeme rocková skupina.

Myslím si však, že je niekoľko albumov, na ktoré sme sa nemali dosť času pripraviť. Napríklad Play ´N´ The Game. Boli sme v kurze, ale ešte sme nechceli vydať ďalšiu platňu. Nahrávacie štúdiá nám ponúkali, aby sme rýchlo vydali nový album. Nemali sme ani dosť materiálu. Začali sme nahrávať coververzie skladieb iných skupín, vlastné skladby písali a okamžite nahrávali v štúdiu, aby išli rovno na platňu. Ak máš niečo v štúdiu vytvoriť a už sa to nahrá, nemôžeš tam zmeniť, hoci dodatočne dostaneš ďalšie nápady, to nie je ani dobré a ani pohodlné.“

Ktoré albumy vznikali takýmto spôsobom?

Dan McCafferty:
„Predovšetkým Play ´N´ The Game. Keď sme ho nahrali, povedali sme si, že takto už nikdy nebudeme tvoriť.“

Pete Agnew: „Máme aj ďalší takýto album. Môj Bože, ako sa volá? Aha! Snakes ´N´ Ladders. Má štyri coververzie! Opäť sme si povedali, že nikdy viac! Nemá význam nahrávať, ak nie sme v štúdiu spokojní s tempom a vlastnou tvorbou. Ak nie sme dosť pripravení.“

Dan McCafferty: „Potom sa môžeme opýtať, prečo to robíme. Aby bol vydavateľ šťastný, že má peniaze a môže pustiť do sveta nový album? Lenže to, čo potom cítime my, je také zvláštne napätie.“

Pete Agnew: „Ale je nutné povedať, že väčšinu albumov sme robili naozaj, keď sme sa cítili v pohode a bez nervozity.“

Vaša kritika niektorých vlastných albumov ma prekvapila. Najmä ak viem, aký úspech zaznamenali napríklad vo Východnej Európe. Skupiny, ktoré tu začali chodiť po roku 1990, zvyčajne nemajú prehľad o tom, aká bola vo Východnej Európe kultúrna scéna a nakoľko mládež počúvala západoeurópsku a americkú hudobnú tvorbu. Napríklad tu sa v sedemdesiatych rokoch predávali aj platne Nazareth len na čiernom trhu, keď ich niekto priniesol napríklad z Nemecka. Cena za novú LP vtedy bola 250 až 350 korún, čo bol v sedemdesiatych rokoch týždenný plat mladého človeka. A ľudia boli napriek tomu veľmi radi, že si ich aspoň takto neoficiálne môžu kúpiť. Viete si predstaviť, že by ľudia nakupovali vaše albumy za podobné ceny napríklad v Británii?

Pete Agnew:
„Nie.“

Dan McCafferty: „My sme vedeli o tom, že tu máme fanúšikov. Vedeli sme, že naša skupina je vo Východnej Európe populárna. Ale nemohli sme tu prísť hrať. Dostávali sme veľa listov z Ruska, Poľska, Československa a iných krajín.“

Pete Agnew: „Po roku 1990, keď sa hranice otvorili, sme začali hrať v Rusku a ďalších krajinách. Atmosféra bola vynikajúca. Keď ľudia majú radi skupinu a skupina to cíti, hrá sa nám fantasticky dobre. V tom období sme začali robiť naozaj mnohé turné špeciálne pre Východnú Európu.“

Dan McCafferty: „Prišli sme tam s dobrou aparatúrou, boli sme vynikajúco naladení a tie koncerty mali naozaj úžasnú atmosféru. Oveľa lepšiu ako napríklad koncerty v Amerike. Snažili sme sa fanúšikom, od ktorých sme boli aj my dlho odrezaní, vyjsť čo najviacej v ústrety. Aby lístky pre nich neboli drahé.“

Pete Agnew: „Boli to naozaj neuveriteľné koncerty, niečo úžasné. Možno to patrilo aj medzi najlepšie roky. A to nevravíme len my, ale mnohé skupiny, ktoré sa v tom čase rozhodli ísť hrať pre Východoeurópanov.“

Dan McCafferty: „Obecenstvo vo Východnej Európe je stále veľmi dobré. Pred niekoľkými dňami sme hrali v Česku v Prahe, a to tesne potom, ako tam mal koncert Deep Purple. Viem, že oni mali plnú halu, my tiež.“

Pete Agnew: „Predvčerom sme hrali v Žiline. Aj v Prahe bolo veľmi dobre, ale v Žiline úplne fantastické. Aj my sme sa veľmi bavili. Ak hráme vo Východnej Európe, ľudia si nás dlho pamätajú. V Amerike je toľko hudby, že si koncert nepamätajú ani jeden deň. Stačí sa ich opýtať – Páčil sa ti včerajší koncert? Povie – Asi áno. A kto hral? Neviem, asi Deep Purple, alebo Led Zeppelin.“

Dan McCafferty: „No a ak si neodložil vstupenku, tak si ani nespomenie.“

Dnešné technológie ponúkajú možnosti šírenia hudby, ktoré tu predtým neboli. Myslím na Napster, kde sa donedávna cez internet dali získavať nahrávky rôznych skupín zadarmo. Niektoré skupiny začali proti Napsteru bojovať. Napríklad Metallica. Robert Plant zasa povedal, že Napster hudbe pomáha. Skončilo to tak, že Napster skončil a teraz sa za nahrávky z Napster 2 platí. Na internete však existujú možnosti napojiť sa na privátne kanály a nahrávky sťahovať do vlastného počítača. Tieto ilegálne kanály však ľudia prevádzkujú s rizikom stíhania políciou pre porušovanie autorských práv. Ako vnímate túto situáciu?

Dan McCafferty:
„Je pravda, že my, ako hudobníci, z toho nemáme žiaden profit, ktorý by sme pri predaji CD mali. Ale treba povedať, že je to aj možnosť, ako ľudia môžu poznávať rôznu hudbu, ako možno šíriť rock´n ´roll, pretože už sa veľmi nevysiela. Ak ho spoznajú, potom si kúpia CD, inak nebudú kupovať to, čo nepoznajú.“

Pete Agnew: „Tieto kanály sú tiež odozvou na to, čo sa deje v hudobnom priemysle. Myslím ako a aké platne sa predávajú.“

Dan McCafferty: „Je to dobré aj pre živé koncerty. Keď skupina ide niekde hrať a niektorí tamojší ľudia o nej veľa nevedia. Keď cez takýto kanál získajú nahrávky, potom sa skôr rozhodnú, či prídu na koncert. Inak skôr nie.“

Pete Agnew: „Má to význam hlavne pre nové skupiny, nové talenty. Napríklad, keď im nahrávacie štúdio ešte nechce vydať CD. Urobia si vlastné nahrávky a dajú ich na taký kanál. My sme museli vydať tri albumy, aby sme sa uchytili. Ale dnes majú skupiny problém vydať čokoľvek, čo nespĺňa nadiktované požiadavky. Napríklad, že skladby nesmie mať viac ako tri a pol minúty.“

Dan McCafferty: „Jasne. A potom – ako má taká kapela preraziť, keď jej predstavy o vlastnej tvorbe sú iné, ako požiadavky vydavateľa? Viem, že napríklad MTV nemá rado, ak sa niekto vymyká určenému štýlu. Každá akcia má reakciu a ja takéto kanály s hudobnými nahrávkami vnímam aj ako reakciu na komerčné podmienky nahrávania a šírenia hudby.“

Pete Agnew: „Tá reakcia sa prejavuje aj v tom, že ak chce niektorá so súčasných skupín preraziť, musí mať členov, ktorí dobre vyzerajú, inak sa do televízie nedostanú. Televízie robia súťaže pre budúce pop-star tak, že talenty sa predvádzajú na karaoke. Poznáme veľa skupín, ktoré sú naozaj veľmi dobré. Ale televízie berú ohľad predovšetkým na to, ako vyzerajú. Tieto skupiny majú problém aj vydať CD, pretože už tam sa rozmýšľa, či takáto skupina získa podporu aj televízie, tiež sú tu spomínané podmienky s minutážou skladieb.“

Presne na to som sa chcel opýtať. Ako vnímate hudobné skupiny, ktorých členovia nehrajú na žiaden hudobný nástroj, ale vystupujú len ako vokalisti? Napríklad keď štyria chlapci spolu spievajú a tancujú na playback a sú vyberaní na základe castingu.

Pete Agnew:
„My ich nevoláme hudobné, ale tanečné skupiny. Pýtam sa ich – vy ste skupina? A kto je bubeník? Kto hrá na gitaru? Je to posraný spôsob, ako vytvoriť nejaký produkt, ale nie skupinu.“

Dan McCafferty: „Myslím si, že tu sa situácia skoro zmení, lebo ľudí to už začína nudiť. To sú len manažérske ťahy, ako umelo vytvoriť pop-stars, je to len obchod. Manažérov takýchto skupín vôbec nezaujíma, či majú ich interpreti nejaký hudobný talent. Majú však prepracovanú techniku, ako ich presadiť do povedomia, ako ich tlačiť cez médiá, opakujú to všade. Znova a znova a znova. Lenže takýto akože hudobníci majú životnosť dvoch, maximálne troch rokov. Keď sa ľuďom ako modely opozerajú, prestanú ich zaujímať. To nie je o hudbe. Je to len o peniazoch.“

Pete Agnew: „Hudobne cítiaci a dobrý muzikant musí hrať často, veľmi často v rôznych lokálnych kluboch. Veľa koncertov, týždňov, mesiacov, často aj roky. Ľudia si pomaly začínajú zvykať na jeho talent, jeho hudba sa im dostáva do povedomia a len postupne môže narastať jeho popularita. Najmä ak ho nepodporujú žiadne médiá. Ale tie castingové tancujúce deti jeden deň chodia v školských topánkach a druhý deň ich niekto každému predstavuje ako pop-stars. Všetko má svoj čas ich popularitu manažéri sledujú. Akonáhle začne klesať, manažéri od nich dajú ruky preč, deti po dvoch – troch rokoch slávy sú opäť na ulici a vytvára sa nová skupina tancujúcich modelov. Zarábaš nám? Ostaň! Zarábaš menej? Vypadni a nájdeme si ďalšieho!“

Dan McCafferty: „Táto stratégia finančne pomáha hudobných vydavateľstvám, ale hudobné vydavateľstvá takto škodia samotnej hudbe. Nakoniec, my hráme vyše tridsať, takmer štyridsať rokov. Kto z týchto tanečníkov bude o taký dlhý čas stáť na pódiách a stretávať sa s fanúšikmi?“

Pete Agnew: „Musím povedať, že som rád, že teraz nemám 19 rokov a nezačínam s hudbou. Aj vtedy to bolo ťažké, ale bolo to o hudbe!“

Niekto by to možno len nazval generačným rozdielom pohľadu na hudbu. Ale práve Nazareth má v tomto smere jednu zvláštnosť. Potom ako zomrel zakladajúci člen a bubeník Darrell Sweet, jeho miesto za bicími zaujal Peteho syn Lee Agnew. Cítite pri hre a názoroch na hard rock generačný rozdiel?

Pete Agnew:
„Je to zvláštne, ale jemu sa páči skoro všetka hudba, čo sa páči aj nám. Možno, že nám sa nepáčia niektoré veci, ktoré počúva on, ale to, čo počúvame a robíme my, on prijíma. Myslím si že mladší členovia Nazarethu – môj syn Lee a Jimmy Murrison, priniesli do skupiny veľa energie, je to všetko akosi čerstvejšie.“

Začal Lee hrať presne podľa nahrávok, ktoré ste urobili s Darrellom?

Dan McCafferty:
„Nie. Samozrejme, ten základ je úplne rovnaký, ale sú tu nejaké rozdielnosti, ktoré skladbám nemôžu uškodiť a dobre do nich zapadajú. Nakoniec, mali sme obdobia, kedy sme mali dvoch gitaristov, alebo sme hrali s klávesmi, takže každá naša skladba existovala vo viacerých verziách.

My nechceme, aby Lee dostal presne určené, čo má ako hrať, nechceme aby mu niekto niečo prikazoval. Dôležité je, aby to, čo hraje, v skladbe sedelo, a aby sa mu hralo dobre.“

Pete Agnew: „Môj syn Lee bol jeden z Darrellových obľúbených bubeníkov. Darrell bol dobrý a Lee je tiež dobrý, pritom nemusia hrať rovnako. Tiež Jimmy hrá gitaru tak, ako mu je prirodzené. Napríklad sólo v skladbe Whisky Drinking Woman. Všetci gitaristi ho hrajú tak, ako je na platni. Jimmy ho hrá inak, ale výborne a nám sa to páči. Je to stále tá istá skladba.“

Môžete byť rockové hviezdy, ale predovšetkým ste ľuďmi. Každý človek má niekedy dobrý a niekedy zlý deň. Niekedy večer nemá chuť nikam ísť, najradšej by ostal sám a čítal si knihu. Ako to riešite, keď máte zlý deň a musíte ísť večer na pódium a zabávať ľudí?

Dan McCafferty: „To je vec, ktorá naozaj dokáže potrápiť. Najmä keď sme na turné. Keď musíme povinne pozrieť halu, kde budeme vystupovať, keď sa musíme sťahovať z hotela do hotela a všetko, čo s takým dňom súvisí. Ľudí to vôbec nemusí zaujímať. Zaplatili si za koncert a chcú sa baviť. Nezaujíma ich, čo ste robili včera večer, ako ste unavení. Niekedy je to naozaj ťažké, ale je to aj o tom.“

Pete Agnew: „Únavu nesmiete dať ľuďom na vedomie. Nikdy sa nesmiete správať afektovane. Aspoň tri, alebo štyrikrát v našej kariére sa stalo, že naozaj nikto nemal chuť ísť na pódium. Hovoril som – najradšej by som zaplatil všetkým, nech len idú domov a nechcú, aby som dnes hral. A keď to potom v sebe všetko udusíme tak, ako to nikto nespozoroval, nastane prekvapenie. Nečakane veľký úspech. A prečo? Lebo v taký čas hráme asi dvakrát tvrdšie ako inokedy.“ (smiech)

Koncertovanie má ďalší háčik. Keď ste sa niektorej skladby tak prejedli, že už ju nechcete hrať. Napríklad Led Zeppelin, či teraz Page-Plant odmietajú hrať Stairway To Heaven...

Pete Agnew:
„U nás to býva tak, že ak niektorú skladbu hráme dlho a už jej máme dosť, tak ju do repertoáru nezaradíme. Bolo to tak napríklad pri skladbe Telegram. Môj Bože! Hrali sme ju sedemnásť rokov! Hovorím si – To už nemôžem opäť hrať. Teraz napríklad otvárame koncert skladbou Changin´ Times. Ale nehrali sme ju možno dvadsať rokov.“

Dan McCafferty: „Niekedy sa stane, že príde Jimmy, alebo Lee a povedia – Hej, poďme hrať znovu túto pieseň. A ukážu niečo z našich albumov.“

Pete Agnew: „Pre mňa je to potom, akoby som začal hrať úplne novú skladbu a cítime sa fajn. Myslím si, že dobre rozumiem ľuďom, ktorí si žiadajú stále tie isté hity. Pre nás to však nie je vždy zábavné.“

Existujú CD s hudbou Nazareth, ktoré nie sú zahrnuté vo vašej oficiálnej diskografii. Sú to zvyčajne koncertné pirátske nahrávky, ktoré vyšli bez povolenia autorov a interprétov. Ako vnímate túto situáciu?

Dan McCafferty:
„Nazareth live in Halifax a podobne. My sme urobili veľa platní, ale to sú platne. Ale niekto urobil z našich koncertných nahrávok box so štyrmi CD. Mohol by urobiť aj box so sto CD. Nemohli by byť perfektné, ako nie sú perfektné ani tie, ktoré vyšli bez nášho vedomia. Nehovorím len o horšom zvuku, ale môžu sa tam objaviť aj chyby, s ktorými by sme my CD nikdy nepustili do obehu. Viem, že fanúšikovia majú radosť, že si môžu vypočuť ďalšie nahrávky, ale my veľmi nie.“

Pete Agnew: „Aj my sme pred troma rokmi natočili jeden koncert, ktorý bol naozaj dobrý a urobili sme z neho len niekoľko raritných CD, ktoré sme predávali po 10 dolárov. A potom sme sa dozvedeli, že tieto CD sa ďalej predávali omnoho drahšie. Ale s touto nahrávkou sme spokojní. Ak chce niekto bootleg, tak nech si ho kúpi priamo od nás.“ (smiech)

Posledný štúdiový album Boogaloo ste vydali v roku 1998. Chystáte sa nahrávať ďalší?

Dan McCafferty:
„Hudobný biznis je v týchto chvíľach naozaj čudný. Nikto nenahráva rock-and-roll, každý hľadá pop-stars. Máme záujem o nový album, ale v súčasnosti naozaj veľa koncertujeme, takže je aj ťažko nájsť si čas.“

Pete Agnew: „Keď robíme napríklad Greatest hits kompiláciu, máme záujem na ňu zaradiť jednu, prípadne dve nové piesne. Je to aj tým, že urobiť dnes úplne novú rock-and-rollovú platňu, znamená, že musíš jednať s vydavateľmi, ktorí sa toho obávajú, nakoľko sa im vrátia investície.“

Dan McCafferty: „Od Boogaloo sme vytvorili dostatok nového materiálu, ktorý by sme už mohli nahrať.“

Pete Agnew: „Takže tu máme vydavateľstvá, ktoré váhajú, či bude o nové CD záujem a množstvá koncertov a turné, ktoré absolvujeme, pretože je o naše koncerty záujem. Hranie naživo je pre nás dobré.“

Mnohé skupiny počas svojich turné niečo zbierajú. Napríklad Jethro Tull si rozširuje zbierku počtu krajín, v ktorých už hrali. Čo je to vo vašom prípade?

Dan McCafferty:
„Neviem, či to možno nazvať zbierkou, ale my zbierame zážitky.“

Pete Agnew: „Aj včera po ceste sem sme spomínali na veci, ktoré boli zlé. Dobrých zážitkov je viac, ale tie zlé si treba zapamätať, aby sa neopakovali. Napríklad kde bol strašný hotel a podobne.“

Dan McCafferty: „Sme stále na cestách. Keď sme vo Švajčiarsku, naše zážitky sú dobré, ale nezapamätáme si ich tak, ako napríklad niektoré skúsenosti s organizáciou v Rusku. Nemyslím fanúšikov, lebo tí boli v Rusku vynikajúci, ale zážitky spojené s organizáciou našej cesty.“

Pete Agnew: „Nemôžeme hovoriť o turistických zážitkoch. Môžeme si akurát kúpiť nejakú knihu, sprievodcu pre turistov a pozerať, ktoré mestá sme navštívili, ale čo všetko sme v nich nevideli, pretože na to nebol čas. Myslím si však, že pokiaľ ide o cesty, neexistuje žiadna rocková skupina, ktorá by hrala na toľkých miestach ako my. Hrali sme na Sachaline, úplne na východe Ruska, vo Vladivostoku, v Nurmansku, tiež v Mongolsku v Ulambátare.“

Dan McCafferty: „Každý hral v Hamburgu, v Paríži, v New Yoruku, ale my môžeme povedať – Ha, my sme hrali v Ulambátare.“

Pete Agnew: „Je veľká škoda, že sme s tým nezačali skôr, niekedy v sedemdesiatych rokoch. Mohla vzniknúť kniha. Skutočne hrubá kniha s upozorneniami – Nechoď do toho hotela, lebo to bude strašné; navštív toto miesto, lebo sú tam veľmi príjemní ľudia. My neveríme cestovným kanceláriám. Veríme len členom iných hudobných skupín, ktorí vedia povedať, kde je aké dobré štúdio, kde sú akí ľudia, alebo hotely. Napríklad, keď sme nahrávali na Bahamách. Bolo tam dobré ubytovanie aj servis, ale zariadenie v štúdiu sa kazilo každú chvíľu. Myslím, že naše skúsenosti sú dosť veľké na to, aby sme vedeli takéhoto sprievodcu pripraviť, len keby bol čas a možnosť.“

Skúsme teda využiť vaše skúsenosti. Napríklad zvláštnosti v Rusku?

Pete Agnew: „Keď sme tam prišli hneď po revolúcii, na tlačovú besedu prišlo 300 novinárov. Boli to však ľudia, ktorí sa nielenže zaujímali o nás, ale aj nám poskytli informácie, ktoré boli pre nás zaujímavé. Napríklad jedna novinárka, asi tak štyridsiatnička, nám hovorila, že bola dlhé roky hudobnou redaktorkou v jednom rádiu. Keď sa ako mladá redaktorka prvýkrát dostala k platni Nazareth, musela poriadne zatvoriť dvere, skontrolovať, či ju nikto nevidí a nepočuje a až potom si pustiť potichu platňu, aby neprišla o prácu a nebola aj inak prísnejšie potrestaná.“

Dan McCafferty: „Bolo to naozaj neuveriteľné. Neviem ako sme kedy mohli nejakému človeku našou hudbou uškodiť. To sme neboli my, ale podmienky, v ktorých žili. Nikdy sme nerobili hudbu, ktorá by bola určená len pre určitú vyhranenú časť sveta, a ktorá by nemala znieť inde.“

Pete Agnew: „Stále sú ľudia, ktorí delia svet na východ a západ. My hovoríme – To nie je pravda. Ľudia sú ľudia. Tí normálni sú všade a všade je ich väčšina. Či je to v Rusku, alebo v Kanade. Ak majú našu hudbu radi rovnako ako my, je jedno odkiaľ pochádzajú. Niektorí hudobníci mi hovorili, že to je len póza, ale my neklameme, my to tak cítime, vieme to, sú v tom naše skúsenosti. Počas vyše tridsiatich rokov na pódiách to naozaj vieme posúdiť.“

Ďakujem za rozhovor.

Slavomír Szabó   |   tlačiareň
 

pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

 
(c) - autorské práva Box Network s.r.o., prevádzkovate¾ www.cassovia.sk . Všetky práva vyhradené. Opätovné vydanie alebo rozširovanie obsahu tejto obrazovky bez predchádzajúceho písomného súhlasu Box Network s.r.o. je výslovne zakázané. Viac informácií: marek@box.sk tel. 0905 942 606