magyar
  polski
  deutsch

 Košice
 Prešov
 Miskolc
 Užhorod
 Rzeszów
 

 
ZAREGISTRUJ SA! 27. Jul 2017,  meniny má
"V úsmeve, pokore a chuti pomáhať... je sloboda", tvrdí Bolek Polívka
@ Kultúra -> Divadlo      Apr 09 2002 - 17:45 GMT


















"Kapurková je zreťazenie chlastu"

Jeho Marcelka /Černá, hrá divadlo a žila vo Švajčiarsku/ mu povedala nádhernú vetu: "Som taká šťastná, že ma máš..." Keď som sa v ten večer s Bolkom Polívkom lúčila, bola som rada, že som ho zasa mala na chvíľu ja. Vlastne bol tam s nami ešte jeden môj bývalý kolega, takže interview sa konalo v trojke...

Poniektorí tvrdia, že Polívkovo predstavenie Don Quijote, s ktorým nedávno bavil Košičanov v Jumbo centre, je ´slabé´. Nechcem sa hádať, ale mám silný pocit, že nič, čo stvorí tento Pán Klaun, Herec, Autor, nemôže byť ´slabé´. Pretože Bolek Polívka nielenže oplýva majstrovstvom, ktoré v sebe dokázal nájsť a tiež má odvahu ho rozdávať, ale robí to tak jemne, rafinovane... Práve v tom je jeho kumšt, že nám dokáže naservírovať hlboké pravdy s citlivým humorom, možno by niekto povedal - i vulgárnym. Ale keď on to vie povedať tak pekne...

"Ľudia nechcú vulgárne slová", hovorí Bolek v jednom interview. "Ale tým odmietajú aj humor ako taký. Pretože humor vždy vyrastá z nejakého tragického pocitu, z pocitu niečoho zlého, z nejakej osobnej ujmy, zo smútku, ktorý komik, klaun prekonáva tvorčím gestom - srandou. A taký výraz tam koľkokrát patrí, hodí sa. Nemôžete predsa povedať: "Unavujete ma", keď je na mieste, aby ste niekoho niekam poslal. A ľudia sú urazení, keď sa v televízii ozve slovo ´prdel´. Sami také výrazy používajú úplne bežne, ale z úst umelca ich to uráža. Čím ďalej, tým viac si uvedomujem, že ľuďom nezáleží na obsahu, na výpovedi..." Aj o tom sme sa s Bolkom rozprávali v hoteli Hrabina na Bukovci, kde si po predstavení išiel oddýchnuť. Sedeli sme dlho. Bolek má ľudí nesmierne rád a dokáže s nimi ´prekecať´ hodiny. Akoby mu nestačilo javisko. Nečudo. Veď robí jednu z najúžasnejších vecí na svete - baví ostatných, rovnako ako seba, povzbudzuje unavených, utešuje sklamaných, upokojuje chorých... Jednoducho, na jeho predstavenia sa nezabúda a človek s nimi žije ešte dlho potom, keď on už dávno hrá na inom javisku. Ak ste jeho Quijota nevideli, poviem len, že dej sa odohráva v protialkoholickom ústave.

V Quijotovi sa Sancho pýta, prečo musí hrať sluhu a nie Sancha, ktorý by sa mohol stať guvernérom ostrova, opiť sa a na všetko zabudnuť. A vy, teda Don Quijote mu odpovedáte: "Pretože potom by si sa prebudil s "kocovinou" a nenávidel by si seba, svoju ženu, deti, okres, svet... A my predsa, Sancho, nemôžeme nenávidieť svet, okres, deti, svoju ženu. Nemôžeme nenávidieť sami seba..." Mám pocit, že predstavenie ste stvorili práve preto, aby ste túto myšlienku mohli povedať. Dobrá sranda vraj vzniká z hlbokej analýzy...

"Ono to vyzerá tak, že ´náš´ Quijote to má naučené na rozdiel od Servantesovho Quijota, ktorý to mal vžité. Je to tak, ale aj tak je to hlboká pravda a hlboké pravdy sa môžu hovoriť..., mali by sa citovať. Klaun, šašek, to sú bratranci. Šašek sa môže ľahko posmievať i pravdovravným. Aj oni majú v sebe niečo smiešne. Ale nejde o srandu. Ide o to, že aj z takého tabu, ktoré si ľudia za tabu zvolili, alebo z vecí, ktoré ľudia pokladajú za výlučne vážne, by sa mala robiť sranda. Je to veľmi užitočné, pretože zo všetkého, čo je citlivé a všetko, čím človek trpí, mal by si urobiť srandu. Vážne by sa malo znevažovať. Nielen preto, aby sa pochopilo, ale aby sme si uvedomili, že to vážne tu je iba na chvíľku, že príde iné vážne, že to zasa preváži to iné... Neviem ako inde, ale v našej rodine... Bol som pri tom, keď si strýko a bratranec robili srandu z otca, ktorý bol v nemocnici. Smiali sa. Ale fakt, že ho mali radi, bol prítomný, očividný. Sranda bola dôležitá, iní by napríklad plakali... Naozajstná sranda je z vážnych vecí. Inak by to nemalo zmysel. Potom by sme si mohli robiť srandu akurát z toho, ako ´ten´ kuľhá, alebo ako ´tamten´ račkuje. Humor je skôr metafyzický."

Rozdávate zábavu, kto ju rozdáva vám?

"Mám šťastie, že môj jedenásťročný syn, či chce, či nie, pripadá mi veľmi humorný. Urobil si tam v Olšanoch takú pevnosť, bunker, a my na ňu útočíme. On ju bráni väčšinou so svojimi troma, štyrmi kamarátmi, nás - chlapov vo svojom veku - je päť či šesť, nedávno nás bolo dvadsaťpäť... A ten môj syn mi hovorí: "Tato, s Tomášom sa nekamaráť, on nedokáže uznať, že je mŕtvy." Alebo minule sa ho pýtal Peca: "Tak čo chlapče, čo v škole?" A on: "Dobré, dobré." Peca: "Ale nehovoríš to veľmi isto." A Vladimírek: "Ále, dostal som dnes trojku." A ja na to: "A prosím ťa z čoho?" On: "No z ničoho nič". Vladimírek má kanistru humoru."

Chodievate na rodičovské združenia? A vôbec, viete byť prísny?

"Niéééé. Bohužiaľ alebo chvalabohu... Vždy sa držím nórskeho príslovia - dobré deti sa vychovajú samé. Ja im pomáham, aby boli dobré. S výchovou veľmi nepomáham, ani to veľmi neviem a naozaj neviem byť prísny. Viem, že keď dieťa dostane trojku, niekde "zazlobí" alebo má chuť sa prebehnúť po chodbách, je to ľudské. Keď sa má k tomu vyjadriť taký otec ako ja, je to na škodu veci. Na rodičovské združenia? Vladimírek chodí do katolíckej školy a tam vždy začínajú školu omšou. A tak hovorím, že si idem zafajčiť nie ´za´ ale ´pred´ kostol... Keď bol Vladimírek po prvykrát na omši, farár im povedal: "Decká, zavrieme si klapačky..." Druhý rok som počul tiež peknú vetu: "Bratři a sestri, rozejdeme se v pánu. Ale nikam nechoďte, pretože prehovorí pani riaditeľka..." Takže sme veriaci s humorom."

Boli na vás rodičia prísni?

"´Tatínek´ ma vychovával tak, že asi vedel, že mi ´to´dojde za pätnásť rokov. Bolo to také taoistické - akože skús počuť, aký je zvuk jednej tlieskajúcej ruky. Mama bola prísna, pretože mama by asi taká mala byť. Každej matke oveľa viac záleží na tom, aby dieťa našlo zmysel na tomto svete - aby malo úspech, aby bolo poriadkumilovné..., pretože matka bez poriadku je vlastne šmudla... Matka sa dieťaťa nikdy nezriekne - aj keby bol vrah. Preto vždy kričíme, keď nás niečo bolí "mamííí!" Otec skritizuje dieťa a v kritickej chvíli by sa k nemu možno ani nepriznal."

S divadlom veľa cestujete. Rád sa potom vraciate domov? Čo tam ľadáte?

"Hlavne som doma doma. Nad krčmou v Olšanoch. Keď ráno vstávam a vidím pastviny a kone, je mi dobre. A k tomu vedľa mňa je moja priateľka, ktorá je shodou okolností moja láska a zároveň je do mňa zamilovaná... To je ešte dobré, nie? Máme nejakých psov, dvoch kocúrov... Marcelka je žena, ktorá má rada prírodu, zvieratá, prechádzky, úsmev... To už stačí, nie? A raz mi povedala jednu pozoruhodnú vetu: ´Som taká šťastná, že ma máš´..."

Hovorí sa, že človek je taký šťastný, aký šťastný si dovolí byť...

"To je krásna veta... Koľko si človek trúfne, však? Naozaj pekná veta, takú ani nepoznám... Takže to vyzerá tak, že som odvážny!? Ale ja nie som šťastný. Teda nie som šťastný tak, ako sa na prvý pohľad zdá. Vlastne takto môžu byť šťastní všetci, majú na to dôvod, sú zdraví, nie sú takí starí... Ale potom, ten druhý pohľad odkryje, aký je život komplikovaný. Človek si za sebou nesie ´vlečku´ smútku - tu mu umrie brat, človek sa nezastaví tam, kde by chcel byť - a všetko je také bolestné... Verím úsmevu, ale aj úsmevu nostalgickému, tiež jeseni, ktorá má plno všelijakých bôľov a nielen tých sladkých, ale aj takých najsmutnejších. Napríklad keď si spomenieme na blbé dušičky, na to, že by sme chceli niekoho stretnúť a nemôžeme, ako by sme plno vecí chceli napraviť a už sa nám to nikdy nepodarí..."

Spomínali ste taoistickú výchovu otca. Tá vlastne hovorí o šťastí, ktoré pramení z momentálneho prežívania prítomnosti, na sto percent. Napríklad aj dnes, keď som dobre videla, ste sa bavili na vlastnom predstavení...

"Áno, bavím sa na divadle rád, pre mňa je to zábava. V divadle sa veľa dozvedáme, pretože veríme... Tak ako keď sa môj syn Vladimírek dozvedá pri hraní na vojakov práve o vojakoch a umieraní, ale nielen o romanticko-akčnom, ale aj o hrôze. Pretože... vrátim sa k bitke medzi chlapcami a nami dospelákmi... Všetci mali maskáče a samopaly, delobuchy, rôzne dymy. Chlapov bolo viac a tak som si povedal, že nemôžem s nimi bojovať. Pridal som sa k môjmu synovi, stal som sa spolubojovníkom, bratom, ktorý bráni pevnosť. Keďže som vedel, ako sa dospelí chovajú, bol som užitočný. Ustúpili sme, nechali sme v pevnosti jedného - Ondreja. Protivníci sa uspokojili, že dobili pevnosť a keď si už odložili zbrane, my sme sa priplížili, prepadli ich a všetkých zajali. Peca sa rozhodol vlastnoručne odstreliť - vraj nechce padnúť do rúk takým krutým nepriateľom ako ja, Ondrej, Vladimír a Ríša... Ale mŕtvola bola pristihnutá, ako si v ľahu dojedá klobásku..."

V jednom rozhovore ste pekne povedali, že najlepšie je sa meniť k tomu, aby bol človek taký, aký bol. Pretože najlepší sme boli v tých osemnástich, dvadsiatich, zasiahnutí všetkým, čo bolo pekné a milovali sme naplno veci, ktoré sa nám páčili... Takže možno práve so svojim synom sa vraciate do tých čias alebo lepšie povedané do predprípravných čias...

"Popisujem vám to ako nejakú srandu, ale: "S Tomášom sa nekamaráťte, nedokáže uznať, že je mŕtvy", to sú dôležité vety..."

Nechceli by ste sa vrátiť do doby, keď boli rytieri?

"Čo by som tam robil? Rytiermi môžeme byť aj v texaskách, nemusíme byť v brnení."

Aj v sakách.

"Obrnené sako..."

Motáme sa okolo veku, rytierov. Nedávno ste oslávili päťdesiatjeden rokov. Považujete abráhamoviny za míľnik?

"Pre mňa je to dôležité, pretože viem, že môžem hrať zachovalého šesťdesiatnika alebo splundrovaného štyridsiatnika... Keď som bol mladý, bol som nesmrteľný. Môj brat to vydržal dlho, do sedemdesiateho tretieho roku. Možno mal nejaké skryté úzkosti, keď mu srdiečko pokuľhávalo, užil si svoje... Ale pôsobil rytiersky, nesmrteľne. Zrazu bum! A bolo... He, jeden satirik chcel mať na náhrobku: "Zde leží J. R. Pik, satirik náš čelný, ať byl nesmrtelný."

Prišli ste na Slovensko tiež krútiť film, resp. hrať...

"Režisér to obsadil dobre - budem v ňom hrať krachujúceho statkára. Toho snáď viem..."

Keď ste dnes vyšli na javisko, už vám ľudia tlieskali. Zrejme vás teší, že sa bavia, ale predsa vás trápi, že väčšine ľuďom na obsahu nezáleží...

"Vždy si prajem, aby potom, keď sa zasmejú, "pobavia", teda aspoň na druhý deň ráno, sa zobudili a povedali si: ´Kurva, čomu som sa to včera smial?´ To je pre mňa vždy dôležité - čomu sa smejeme."

Stalo sa vám niekedy, že ste sa ráno prebudili a do smiechu vám nebolo?

"Veľakrát. Raz sa mi stalo, že som sa prebudil a mal som sedemdesiatpäť rokov. Práve tu na Slovensku som ukazoval svojim kamarátom, ako vieme piť - borovičku. Kapurková je najväčšia sviňa, je to zreťazenie chlastu... Keď som sa teda posadil po tej borovičke na tej posteli a uvidel sa v zrdkadle, zhoršilo sa mi to na osemdesiatdva rokov. Chvíľku som sa sústredil na šesťdesiatpäť, dal som nohy z postele dole - šesťdesiatdva, jedna, ľahol som si, osemdesiatdva. Vytiahol som to na nejakých päťdesiatosem, vstal som, išiel krok po krôčku, aby som tých päťdesiatosem dodržal, opláchol som sa a videl som päťdesiat. Tých päťdesiat som naozaj mal a bol som rád, že sa mi ich podarilo z tej sedemdesiatpäť-ky dostať."

Sme síce v Košiciach, napriek tomu, spomeňte si na nejakú historku z Košíc.

"Krátko pred revolúciou, niekedy v roku 1986, som tu hral. Prišli aj folkári, pesničkári. Moje predstavenie sa im páčilo a zrazu sme sa ocitli v jednom byte. Nechcel som, aby mi lichotili, pretože lichôtka nemá väčší zmysel, iba ten, že človeku urobí radosť... Tak sme si užívali do tretej, štvrtej a potom sme išli cez hroznú fujavicu k jednej kamarátke do jej bytu a tá mi už vôbec nelichotila. V tej zime všetky lichôtky zamrzli..."

Máte veľa obdivovateliek?

"Mal som šťastie, že takého škaredého chlapca ako ja, považovali dievčatá za veľkého krásavca. Naozaj ma mali rady pekné dievčatá. Je to od nich pekné... Akoby jestvovala nejaká tajná organizácia, ktorá zvolila - nájdeme mu nejakú peknú, aby dal pokoj! Na ženské mám naozaj šťastie."

Nepáčite sa sám sebe?

"Mám sa rád, ale to neznamená, že sa sám sebe páčim. Keď som sa po prvykrát videl z profilu, mal som šesnásť rokov. Matka sa chystala na ples a keď si upravovala účes v zrkadle, uvidel som sa. Neveril som svojim očiam, neveril som svojmu profilu... Najnádhernejšie ale je, že aj pekné dievčatá nájdu na sebe nejakú chybičku. Pritom nemajú najmenší dôvod... Ono tí ľudia si na sebe vždy nájdu niečo, čo im vadí. Nevedia pochopiť, že ´toto´ je jediná možnosť, ako prežiť tento život. Nie sú za to ani vďační. Jeden môj kamarát, vskutku výrazne pekný chlapík, má peknú, dobrú ženu, dve deti, ale, kurva, tie tenké lítka! Stavím sa, že keby som mu položil otázku: ´Rozhodni sa, chceš mať hneď teraz manželku a deti alebo dobré lítka´, on by možno povedal - lítka."

Máte vadu, o ktorej ľudstvo nevie?

"Všimol som si, že ono sa to vlastne posúva. Ako som hovoril o tom profile v šesnástich, potom som objavil pehy a postupne mi začali vadiť ďalšie a ďalšie veci. Zrazu má človek problém, ktorý ho nečakane zaskočí. Napríklad tomu vadí, že už nemá toľko vlasov ako mal... No a mne momentálne rastie bruško. Vôbec proti tomu nebojujem, pretože to považujem za súčasť života, ale aj tak, keď sa pozriem do zrkadla, spomeniem si na Lasicu ako hovoril: ´Nechápem, ako sa také veľké zviera ako kôň udrží na takých tenkých nožičkách´."

V čom, podľa vás, spočíva múdrosť človeka?

"Múdrosť je o čase. O čase, ktorý máme pridelený a ktorý môžeme využívať, zneužívať, používať. Múdrosť je o vedomí času a o tom, že sa naňho môžeme pozerať alebo v ňom plávať. Je to tiež o viere. Človek môže byť obdarený vierou, môže a nemusí sa naučiť, čomu veriť a nebyť poverčivý. Ak človek má šťastie, že žije dlhšie, ako osobná nesmrteľnosť, mohol by sa z toho poučiť, zduchovňovať, spiritualizovať a vedieť o tom, že niečo je možné, čo nechápeme a že čo nechápeme je možno oveľa cennejšie než to, čo sme pochopili. Ale potom aj vieru je dôležité praktikovať. Je to o pokore. Ale viera by mala byť usmievavá."

A sloboda?

"Myslím, že aj tá spočíva v úsmeve. Vôbec nie v tom, či ´to´ a ´ono´ môžem alebo nemôžem. Ale že sa môžem pousmiať nad akoukoľvek cestou, ktorá čaká mňa alebo kohokoľvek iného. Sloboda je oslobodenie od "cetek" - nazývam tak áutá, baráky... Jeden múdry ray napísal: "Nikto sa ťa nikdy neopýta, v akom aute si chodil, aký dom si mal, s akými príbormi si dopravoval jedlo do úst... Ale možno sa ťa niekto opýta, či si niekedy vykúzlil úsmev na tvári dieťaťa, starca, starenky..."

(28. november 2000)

Ľudmila Paňáková
Foto: Karol Hatala   |   tlačiareň
 
pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

 
(c) - autorské práva Box Network s.r.o., prevádzkovate¾ www.cassovia.sk . Všetky práva vyhradené. Opätovné vydanie alebo rozširovanie obsahu tejto obrazovky bez predchádzajúceho písomného súhlasu Box Network s.r.o. je výslovne zakázané. Viac informácií: marek@box.sk tel. 0905 942 606