magyar
  polski
  deutsch

 Košice
 Prešov
 Miskolc
 Užhorod
 Rzeszów
 

Pavel Dobeš netušil, že sa má stať americkým hamburgrom
@ Kultúra -> Koncerty      May 21 2002 - 03:42 GMT

Warning: file(/home/marek/cassovia/news/21052002/INDEX): failed to open stream: No such file or directory in /raid/cassovia/photoset.inc.php on line 25
"...lebo to si človek sadne ku komerčnej televízii, sedí pri nej a prestáva žiť sám. Stáva sa jej poslucháčom alebo divákom a ešte sa pri tom dozvie, že robí správne, že tak to má byť, že tak to je ono..."

Po roku sa v Košiciach opäť ukázal popredný autor a interprét českej folkovej scény, známy svojim osobitým humorom - Pavel Dobeš. Spoločníka mu robil gitarista Tomáš Kotrba. Na koncerte, ktorý usporiadal Gabriel Horal, zazneli jeho staršie pesničky, ale i tie z najnovšieho albumu "K svátku", ktorého autorom textov i hudby je Josef Streichl. Pavel Dobeš sa na cédečku zhostil gitary a spevu.

Prečo ste prijali túto ponuku od Josefa Streichla?

"Josef prešiel ťažké choroby a vlani to s ním vyzeralo tak, že nemohol ani hrať ani spievať. A vyzeralo to tak, že sa ani nemá ako dostať zo svojich finančných problémov. Preto toto cédečko vzniklo."

Takže ste mu chceli pomôcť?

"Mňa by to nenapadlo a on ma o to požiadal. Chvíľu som o tom premýšľal, čo s tým mám robiť. A potom som si povedal, že je to dobrá príležitosť. Každý človek by chcel urobiť dobrý skutok. Málokomu sa to podarí a mne to osud prihral - že môžem niečo urobiť. Bol som šťastný a využil som to."

Hovoríte, akoby to bolo po prvykrát, kedy ste niekomu pomohli...

"Väčšinou človek niekomu pomôže tak, že mu dá korunu na pivo. To je otázka minúty. Ale tomuto cédečku som venoval asi rok. Je to jediná vec, kedy som niekomu pomohol. A tiež som musel tomu niečo dať. Samozrejme som sa pri tom nahrávaní a počúvaní pesničiek niečo naučil. Bolo to vzájomné, obohatili sme sa obaja."

Aké sú odozvy na cédečko?

"Od najhorších po najlepšie. Cédečko vyšlo vlani koncom roka, takže to už nie je také žhavé. Na internete ale vraj nejaká debata pokračuje. Videl som iba začiatok. Taký strach ma z tých negatívnych odoziev prepadol, že som sa na ten internet radšej ďalej nepozeral. Práve tam sa totiž objavil článok, ktorý cédečku dáva tie najhoršie referencie."

Ako vnímate takúto debatu na internete? Alebo ste za klasickú fundovanú kritiku?

"Musím si zvyknúť, že ma nebudú všetci iba chváliť. Ale po takejto vyložene negatívnej referencii už nič nemôžem urobiť. Nemôžem to zmeniť. Myslím si, že kritikou sa dá iba ublížiť, ničomu pomôcť. Počul som, že v Amerike - hoci Američanov už nemám rád, tak ako predtým - kritiku nemajú. Že to chápu tak, že každý niečo robí, a tak prečo by mu ten druhý mal jeho prácu kaziť tým, že sa o nej zle vyjadruje? Neviem to určite, iba som to počul a je to jeden z možných názorov... Ale je demokracia, každý má právo na všetko..."

Pokúsme sa teda zmeniť niečo tu - ak sa dá. Čo by ste povedali na obhajobu vášho cédečka?

"Myslím si, že je na ňom niekoľko skvelých pesničiek. Vlastne... všetky sú skvelé, ale niektoré mi sadli viac, niektoré menej. Ale to sa mi stane, aj keď nahrávam vlastné pesničky. K tejto práci som pristupoval naozaj veľmi poctivo - pozval som si šesť muzikantov, o ktorých si myslím, že sú skvelí: Radko Pastrňák, Míša Dvořáček, Josef Pak, Petr Slezák... Vybral som najlepšie štúdio, ktoré poznám. Pričom vlastné cédečka točím doma v kuchyni. Chcel som to urobiť čo najpoctivejšie, najlepšie. To je všetko, čo k tomu môžem povedať. Viac som tomu nemohol dať. Viac neviem..."

A čo ten prvý výsledok - finančná pomoc pre Josefa Streichla - dostavil sa?

"Prekvapilo ma, že viac ako finančná pomoc, Pepovi sa vracal elán a začalo sa to uňho zlepšovať úplne inak. Navštevoval nás, keď sme nahrávali v Ostrave... Čakali sme skôr finančnú pomoc a ona prišla iná, bonus naviac."

Vráťme sa k Amerike. Hovorili ste, že ste ju predtým milovali, teraz sa na ňu pozeráte kritickejšie...

"Tak ako sme predtým mali všetko z Ruska, teraz mám pocit, že všetko máme zo západu... Predstavoval som si, že to my vstupujeme na západ. Netušil som, že sa máme stať hamburgerom. Myslel som, že my sme my, oni sú oni a že každý si nechá to svoje a že to dohromady bude fungovať. Ale žeby sme sa všetci mali stať univerzálnym človekom... Ale to je dlhá debata..."

Myslíte, že sa niekedy spamätáme a uvedomíme si, že máme byť sami sebou?

"Myslím, že niekoľko ľudí to vie a dôležité je, aby zostali. Tiež máte niekoľko známych, o ktorých viete, že si to tiež myslia. A dôležité je vzájomné vedomie - že človek nie je so svojim názorom sám, že si to myslí viac ľudí. Ja ich občas stretávam, i vy. Takže to je dobre... Možno to má na svedomí televízia. Nie každá, napríklad naša česká dvojka nie je zlá. Ale tiež viem, že máme Novu a vy tu máte Joj... Teším sa, že si ju dnes u vás zapnem. Ale iba na päť minút. Lebo to si človek sadne ku komerčnej televízii, sedí pri nej a prestáva žiť sám. Stáva sa jej poslucháčom alebo divákom a ešte sa pri tom dozvie, že robí správne, že tak to má byť, že tak to je ono..."

Tí, ktorí vás poznajú, vedia, že žijete v lese. Ale ako hovoríte, zapínate si občas ´telku´ i vy. Čo by v nej malo byť?

"Ja si nebudem nič priať. Ako som hovoril, na českej dvojke je veľa náučných vecí - cestovateľských, z vedy, je tam možnosť vidieť veľa zaujímavých ľudí. Nedávno tam Jiří Grigar hovoril svoj pohľad na politiku, vesmír, televíziu... Keď viem, že je tu Jiří Grigar, viem, že človek nie je na svete sám. Viem, že je tu nádej. Jeho pohľad na svet je pekný... Niekedy, keď prídem domov, moja žena mi povie - nebol si tu, v televízii dávali to a to, nahrala som ti to. No a ja si to rád pozriem."

Môžem poslednú otázku - čo je zmysel života?

"Neviem presne... To je téma, ktorou sa ľudstvo zaoberá tísíce rokov a len niekoľko šťastných, ktorí kým zomrú, majú možnosť do toho trochu nahliadnuť. Neviem, či celú pravdu vôbec niekto pozná. Aj ja sa len tak snažím niekam priblížiť a neviem o tom veľa... Ale..., je to asi objektívny pohľad na svet. Napríklad Jiří Grigar rozprával o kritickom myslení. To je proces, keď sa človek snaží vidieť veci, svet objektívne. Nie iba zo svojho úzkeho záujmu. Ale vo väčších súvislostiach. Predtým možno tomu pomáhala i cirkev. Neviem ako u vás, ale u nás v Čechách sa to už dnes nerobí... Ale aj tak je tu vodítko: Ak dvaja ľudia napríklad porovnávajú svoje činy navzájom, majú bližšie k tomu, aby vzali flintu a ublížili si. Ale keď sa budú ľudia pomerovať cez niečo tretie, cez niečo, čo je vyššie, ako oni, povedzme Boh, absolútna pravda alebo niečo podobné, potom ku konfliktu medzi nimi nedôjde. Porovnávať sa cez niečo vyššie je veľmi dôležité. Pokiaľ v našej spoločnosti bude málo ľudí, ktorí by takéto porovnávania uznávali - sú trebárs technickejší alebo materialistickejší - neuškodí, keď majú aspoň kritické myslenie a objektívne sa dokážu pozerať na veci. V takej spoločnosti sa žije potom lepšie, ako v zaslepenejšej. A tá komerčná televízia má tendenciu nám to všetko zaslepovať. V tom vidím drobnú obavu. Nie o mňa, ale o celý vývoj. Či nejde niekam dole..."

Ďakujem za rozhovor
Ľudmila Paňáková
Foto: Karol Hatala   |   tlačiareň
 
pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

 
(c) - autorské práva Box Network s.r.o., prevádzkovate¾ www.cassovia.sk . Všetky práva vyhradené. Opätovné vydanie alebo rozširovanie obsahu tejto obrazovky bez predchádzajúceho písomného súhlasu Box Network s.r.o. je výslovne zakázané. Viac informácií: marek@box.sk tel. 0905 942 606