magyar
  polski
  deutsch

 Košice
 Prešov
 Miskolc
 Užhorod
 Rzeszów
 

 
ZAREGISTRUJ SA! 19. Aug 2017,  meniny má
Michal Soltész sa už nebojí nikoho a ničoho a ide mu iba o jedno - aby mu divák veril : Keď je herec "iba" komediant
@ Kultúra -> Divadlo      Apr 09 2002 - 20:13 GMT








stav: slobodný
znamenie: Baran
farba: modrá
film: je ich viac, z najnovších Fajn chlap
jedlo: pizza
kniha: Momentálne čítam Castanedu, je fajn, mám rád Texas
relax: snowboard a riadny život

"Nemám rád, ak niekto zneužíva pozíciu moci, sily. Samozrejme s výnimkou účinného prostriedku. Ale na konzervatóriu som stretol ľudí, ktorých zničil režim a obrátili všetko naruby. Mali byť učiteľmi a boli vychovávateľmi. Poučovali, trestali, kládli polená pod nohy. Pri tom sami nevedeli žiť. Tým veriacim odkazujem, že od Ježiška raz na Vianoce nič nedostanú..."

"Talent, ktorý má každý umelec, sa nikdy nestratí, aj keď ho nepoužíva stále." Takto by sa dalo jednou vetou charakterizovať herca činohry Štátneho divadla Košice Michala Soltésza. Hoci zaňho veľa hovoria menšie i veľké postavy, ktoré stvárnil na prešovskom i košickom javisku a v neposlednom rade ocenenie Literárneho fondu, ktoré nedávno dostal za stvárnenie Truffaldina v inscenácii "Sluha dvoch pánov", tiež prémie za postavu Estragona v Godotovi a v rozprávke Javor Zlobíjca za postavu Krutovládcu, trúfam si povedať, že košické divadlo nevie, s kým má tu česť. Za Michalovým talentom komika sa skrýva obdivuhodná duša človeka. A tá z neho robí všetko, čo môže byť pre diváka príťažlivé. Ovšem, divadlo jeden herec nerobí - aspoň nie také, akým by mohlo byť košické. Výstižne to hovorí Michal: "Rád by som spolupracoval so všetkými ľuďmi, ktorým ide o to isté, čo mne - o dobré divadlo".

Asociál so štvorkou zo správania

Že chce byť hercom, si po prvykrát uvedomil ako siedmak. "S mamou sme boli u známych. Ich otec - svojho som stratil ako desaťročný - vtedy prihlasoval svoju dcéru na Ľudovú školu umenia, čo bolo potrebné zabsolvovať pred nástupom na Konzervatórium - odbor herectvo. Nevedel som, čo taká škola obnáša, ale pozdávalo sa mi to." V ôsmom ročníku ho prijali na herectvo. Jeho prvým učiteľom bol režisér Emil Spišák. "Zrejme odvtedy ho nemám rád. Pokúšal sa nás viesť, ale bolo to choré. Podľa mňa vôbec nemal šajnu, čo obnáša byť pedagógom. Pani Sidorová - dodnes vedúca hudobno-dramatického odboru, ktorá má pod kontrolou ašpirantov na herecké umenie a úplne jasno, čo divadlo je - nám vtedy, zrejme zo strachu straty vlastnej funkcie, poradila, aby sme písomne vyjadrili svoju nespokojnosť so Spišákom." Po ňom nastúpila pani Masníková. "Viedla nás rok, bola to zaujímavá ruská škola. Akurát, že sme robili ťažšie veci, ktorým sme až tak nerozumeli - ruské dramatické zmesy Dostojevského atď..."

Ku koncu druhého ročníka nabral Michalov život nový spád - ´obdarovali´ ho dvojkou z chovania. "Prepadol som zo slovenského jazyka. V komisii boli vtedy štyri ´vážené dámy´..." Keďže odbor herectva sa otváral každý druhý rok, Michal nemal kam prepadnúť. A tak sa ako šestnásťročný ocitol na ´voľnej nohe´. Odišiel do Talianska, zarobiť si nejaké peniažky. Po roku sa vrátil a opäť zabsolvoval prijímačky na to isté košické konzervatórium. "Masníková medzitým odišla, lebo sa časom takisto stala nepohodlná pre pani Sidorovú. Nová alternatíva učiteľky bola Táňa Radeva, ktorá vtedy asi nemala nič lepšie na práci. Prišla učiť s tým, že zrejme pomôže mladým ašpirantom..." Všetko išlo ako po malse. Až kým Michal na vysvedčení neuvidel štvorku zo správania. "Dôvod mi nikto nevysvetlil. Vraj z morálno-etického hľadiska. Mal som totiž v ročníku priateľku. Keďže som bol o dva roky starší, nesmel som sa jej dotýkať, pretože vraj môj dotyk na spolužiačky pôsobí tak, ako si to ešte ani samé neuvedomujú." Oficiálne bol vylúčený za štyri neospravedlnené hodiny, ktoré mimochodom strávil skúšajúc už v Štátnom divadle. A dostal nálepku - nespôsobilý. Nielenže vykonávať herecké povolanie, ale vôbec sa zaradiť do spoločnosti.

Herec či obchodník s autami

Opustil školu a začal sa venovať... divadlu. Ponúkol sa košickej činohre. Vzali ho. Podľa Petra Raševa bol však Michal ešte nezrelý na veľké postavy. A tak hral menšie. Neskôr sa stal šéfom Peter Gažo, ktorý na Michalovi nespozoroval herecké ambície, aké by mal mať a neponúkol mu zmluvu. "Podľa neho som sa skôr zaujímal o obchodovanie s autami. Dnes mu je už dúfam jasné, že som to s herectvom myslel aspoň trochu vážne." A tak skúsil šťastie v Prešove, kde ho do Divadla J. Záborského prijal Milan Antol. "Dostal som hneď pekné postavy - po Peťovi Trníkovi, ktorý veľmi zaujímavo stvárnil postavu grófa Kostovického v Zmierení. Predstavenie bolo postavené, ja som si už iba hľadal cestu, ako pracovať s divákom, kolegami a textom. Podobne príjemný záskok som dostal po Robertovi Kobezdovi v Antolovej réžii Na skle maľované. Takisto som sa už iba hral s tým, čo stvoril Kobezda." Prišli na rad menšie, väčšie postavy - teda práca. Pre Miša najväčšia motivácia. "Plat? Strašná mizéria. Hneď po výplate som bol sedemsto korún v mínuse. Ale to sú nepodstatné veci..." Michal chcel hrať, robiť divadlo. "S Milanom Antolom to išlo. Vedel, čo chce a mal veci pod kontrolou..." Potom sa ale silný Prešov rozutekal do Košíc, kde sa zmenilo vedenie. Michal opäť odišiel na voľnú nohu, dali ho dokopy s Milanom Markovičom a inými hercami a spoločne sa túlali po Slovensku i Čechách s predstavením pod agentúrou Paczelt. Po pol roku, keď sa spojili košické a prešovské divadlá, sa opäť vrátil v domnienke, že sa bude veľa hrať v obidvoch mestách. "Bol tu stále Milan Antol, ktorý dával ľuďom prácu, motivoval ich. Pekné obdobie. Robilo sa, predstavenia boli vypredané... Škoda len, že ľudia začali všetko spolitizovávať. Podľa mňa je Milan dodnes najschopnejší človek na východnom Slovensku, čo sa týka odhodlania, zvládania dotiahnuť veci do konca. Ale ono sa vždy ubieha od podstaty. Riešia sa komplexy ľudí, choré ambície... Keď sme hrali Godota, prišli sme na to, že človek by si mal nájsť svoje prázde miesto v sieti. A nemať choré ambície byť šéfom všetkých šéfov, všetkých šéfov..."

Nech nemudrujú!

Na divadlo sa podľa Michala čudne pozerajú mnohí. "Nemalo by sa zabúdať na srandu. Ale v princípe, nie filozoficky, ako ju takzvaní kritici nadsadzujú a chcú jej rozumieť cez všelijaké obrazy. Pričom zabúdajú, že nejde o nič iné, iba sa postaviť na javisko a hrať. Princíp divadla je úplne jasný odkedy vzniklo - prísť, zabaviť ľudí, možno poučiť. A nie špehovať formy, spôsoby - či tak alebo onak, že takto to nemá byť... Nech s tým idú všetci domov spať! Buďme radi, že sa v tom divadle aspoň niečo deje, že ho držíme nad vodou. Sme to my, čo sa postavíme na javisko. Nie chytráci dookola. Aj šéfovia - prídu a myslia si, že to, čo bolo, je zlé a že oni to vedia lepšie. Napríklad nový riaditeľ sa dva roky učí, ako má divadlo viesť. Nakoniec to zistí - naučí sa všeobecné bláboly, ktoré som dávno počul z iných úst... zatvári sa dôležito, pritom nie je schopný nič urobiť. Niečo držať pri živote je síce chvályhodné, ale to dokáže hocikto... Ak divadlu nevedia pomôcť, nech sa na to vykašlú. Momentálny stav určite nie je riešenie. Všetko lieta vo vzduchu a ľudia sa hrajú, že teraz je to ono. O roku 1999 každý hovoril, že to bol divadelnícky rok. Hovorili za to čísla, ľudia. Vtedy sa veci diali..."

Zmiznú vychytralci?

Michal odohral nemálo inscenácií, zažil rôznych režisérov. Vždy hľadal ideálnu prácu a pátral po tom, prečo sa mu nechce chodiť na skúšky... "Z režisérov mi najviac vyhovoval Holub. Vždy prišiel pripravený. Nielen preto, že išlo o jeho scenáre, ktoré sú mimochodom veľmi divadelné a všetci kritici majú samozrejme naňho zlosť - ľudská závisť je nekonečná... Ale vrátim sa k môjmu objavu. Prišiel som na to, že mi najviac vyhovuje, keď zúčastnení majú jasno - vedia, o čom sa v texte hovorí, aká je situácia, okolnosti... Nie keď hľadáme. Hoci aj to je zaujímavá práca - pokiaľ ale nejde o základné veci. Napríklad inscenácia ´Koniec´ /ostatná - pozn. red./ sa mi robila výborne. Tvorcovia prišli pripravení, situácia im bola jasná a herec spĺňal iba svoju prácu - mal na ňu od režiséra všetky ingrediencie a pohodu, akú má mať. Toto ak človek robí desať hodín denne dva mesiace, zanechá na ňom stopu, že to má zmysel. "

Michal rozumie svojej práci. Tvorí, aby postava, hra, bola zaujímavá, nezavádzajúca, jednoduchá, uveriteľná, naozajstná. "V prípade ´Konca´ pravdepodobná, pretože nikto nevie, ako by sa ľudia správali, ak by prišiel koniec sveta... Možno nebudú dôležité peniaze, bohatí ľudia. Ale ten, kto vie nájsť vodu... Možno zmiznú aj vychytralci a bude zaujímavé aj divadlo. Nežijeme dobu divadla. Pre mňa je to tréning, práca... Po každom skúšaní, cykle, je herec o krok ďalej, ani o tom nevie. Škoda len, že to zostáva iba v rovine vnútornej práce jednotlivca. Že sa tá energia nemôže sústrediť do celku. V divadle vidieť čoraz väčšiu neochotu, apatickosť hercov, nevedomosť nováčikov, ktorí nemajú k divadlu vzťah a princíp im nikto nevysvetlí. Málokto si už uvedomuje, že finálny výsledok je predstavenie. Manažment nie je nepružný, ale smiešne kŕčovitý... Potreba divadla sa stráca z každej strany. Ľudia chcú muzikály, väčšie vzrušenie, nedokážu sa nadchnúť príbehmi. Druhá vec je, ak je herec schopný udržať pozornosť diváka... Poznám ľudí, ktorí sú vďační za to, čo robíme. A ja si ich vážim."

Slovo chlapa je slovo chlapa

Je jasné, že zábava mladých sa dnes posunula iným smerom. No Michal mnohých stiahol do divadla. "Bývajú nadšení... Som rád, že sa nám podarilo presadiť verejné generálky pre kamarátov. Takých, ktorí si do divadla sadnú iba tak a počúvajú. Pre nich vlastne človek hrá. Ak nebudú mať o divadlo záujem mladí, môžeme to zabaliť. Potrebná energia, ktorá utiahne divadlo, je v mladých a o mladých. Starší sa na veci pozerajú z iného uhlu pohľadu... Každý časom zistí, že sa mu spomaľuje energia, hoci vnímanie je ostrejšie, pokojnejšie. Podľa mňa práve tá zmena je čaro života." Momentálne vraj dospel a nachádza sa v inom leveli. "Je veľmi zábavné, ak človek môže dokázať, že veci zvládne a že nikto o tom nepochybuje. Ani starší, ktorých som spomínal. Oni vlastne čakajú, chcú, aby mladá energia išla von. Na to sa ale hlavne musí myslieť, dať tomu priestor."

Niet pochýb, že Michal na svoj vek 26 rokov vyzrel. Najmä ak vie, že sa dokáže postarať nielen o seba, ale i o tých, ktorí to potrebujú. "Veľká otázka znie - kedy je mláďa ako človek schopné postarať sa o seba? Možno v Taliansku /mal šesnásť a musel opustiť školu - pozn. red./ som to robil!? Možno som to zvládol iba vďaka mladíckej energi. Bola to veľká ´sranda´... Ale netreba mať strach. Ja sa ničoho a nikoho nebojím. Žiadne bu, bu, bu! na mňa neplatí." Kedysi platilo. "Od ľudí, ktorých som prirodzene rešpektoval. Môj otec sa na mňa pozrel a vedel som, že je zle. Bol to vnútorný psychický masaker, keď som niečo naozaj nezvládol. Ale naučil ma rešpektovať čas, neurážať ľudí, dodržiavať určité veci... Som zodpovedný človek. Je pravda, že viem zaspať. Ale to nemá nič spoločné so zodpovednosťou. Dohody rešpektujem. Slovo chlapa je pre mňa slovo chlapa." Michal rozprával aj o tej zodpovednosti, ktorá sa týka celého ľudstva. "Raz, zrejme až keď príde katastrofa, ľudia prídu na to, že majetok nebude mať žiadnu hodnotu. Že bude vzácny ten človek, ktorý vie zohnať jedlo, vodu, dokáže inak myslieť. Chcem tým povedať iba - buďme pokojní a nerobme kraviny! Neubližujme si. Pretože každý máme dosť problémov sami so sebou. A je zbytočné pozerať sa na druhých. Povedal to pekne Werich: Čo s tým, keď už raz človek je, má pozerať, aby bol. A keď pozerá aby bol a je, tak má byť to, čo je a nemá byť to, čo nie je, ako tomu v mnohých prípadoch je. "

Dobrodruh

Michal je dobrodruh, prešiel pol Európy, má rád náhodu. "Vždy som si vymýšľal výlety rôznych typov. Milujem náhodu. Napríklad... vyberiem sa do Krompach. Ak mi tam bude dobre, zostanem tam spať, ak nie, pôjdem ďalej, trebárs do Liptovského Mikuláša a na Chopku bude fajn. Stačí všetko hodiť za hlavu a takých ľudí stretneš, také veci pozažívaš..." Aj pracovne. Michala momentálne čaká ´filmovačka´ v Prahe, ktorú zorganizovala jedna Miriam a kde si zahrá spolu s Tondom, s ktorým hrá v Krisařovi... "Je potrebné vytvoriť tím. Ono je vždy všetko o ľuďoch - musia sa nájsť, držať sa spolu a kašľať na to, kto kedy komu čo urobil. Poznám piatich, šiestich, ôsmych takých. No z toho piati, šiesti, ôsmy blúdia. Hľadajú, tak ako ja. Ale jediná cesta je stretnúť sa a zatlačiť strašným spôsobom." Zdá sa, že Michal má ďalší skvelý návod na bytie - nechá sa unášať životom, pritom stojí pevnými nohami na zemi. "Žijem v Košiciach, kde mám mamu. Svoje riešenie nenachádzam v zmene miesta. Naposledy som bol dva mesiace v Londýne. Len tak - jazdil som na motorke, roznášal pizzu, spoznával ľudí, uličky... pešo, žiadne metro. Iba som sa tak motkal... Šesť dní som robil, deň a noc žil. Poznám Londýn. Napriek tomu stojím rovnými nohami na zemi, pri mame v Košiciach. Práve sme domaľovali kúpelňu, máme z toho veľkú radosť..."

Za dobrým divadlom

Hoci Košice sú mu primalé vzhľadom k tomu, že prešiel pol Európy, zatiaľ chce hrať pre nich. "Som vďačný za každú postavu, ktorú dostanem. Chcem robiť a budem robiť všetko, čo má len troška zmysel. Ale rád by som pracoval s ľuďmi, ktorí vedia, čo chcú a naozaj tomu rozumejú. Vysvetlia a presvedčia ma, že stoja za to. A ja im z toho urobím... Teší ma, že sú aj takí a na divadle im záleží. Lebo každá dobre napísaná hra, ak ju pochopíš, zistíš, že stojí za zamyslenie. Ale keď sa ľudia nechcú zamýšľať a chcú komédie, prečo nie? Zahrám, veľmi rád. Na druhej strane mi niekto vytkne - len komediant! Podľa mňa je to najväčšia satisfakcia, ktorú herec dostane za prácu... Súhlasím, sú aj dobrí tragédi, ale v inom myslení, pokoji, vnímaní... Byť komediantom, to je ako keď chceš povedať dobrý vtip a okolo sú traja neznámi ľudia. Trošku sa ti podlomia kolená, čo ja už mám dávno za sebou. Ale ten pocit, keď to skúšaš, španuješ do tej hranice, že to budeš hrať s toľkou energiou, koľko jej sám unesieš, je neklamný. Ak robíš niečo, čo je pre teba neprirodzené, každý to zbadá... Nikto nemôže dať viac. Aj na aute ideš iba takou rýchlosťou, akú zvládneš. Ale musíš byť na sto percent za volantom. Vtedy ideš bezpečne, nič ťa neprekvapí. Ak si na javisku, dávaš zo seba takisto maximum. A žiadne LEBO tam nesmie existovať. Lebo divák mi musí veriť a ja mu musím niečo porozprávať."

Komu brnkeneme keď budeme sami?

Možno sa vám zdá, že Michala škrie až príliš mnoho vecí. No hovorí o nich iba preto, že by rád zmenil svet k lepšiemu. Tiež ho trápi princíp vzťahov. "Vôbec predstava žien o vzťahu. Myslia si, že im partner bude istým spôsobom riešiť život. Čudné pozeranie sa na svet. Každý nech si rieši sám seba spôsobom, aký vie, aký je preňho najpokojnejší, najschodnejší v krokoch k sebe samému. Nech človek nehľadá chyby, nevytvára si v hlave názory, ktoré sú vždy zbytočné. Nech bude sám sebou a dokáže reagovať. Samozrejme vo svojej hlave, kde má poukladané určité veci. Nie v pedantnom poriadku, ale prirodzenom bordeli. Lebo iba tam sa môže človek o seba postarať, stretnúť sa so šťastím..." Podľa Michala má väčšina ľudí partnera ako riešenie. "Často hádžu svoje problémy len tak, akoby do autu. Ale raz ich niekto musí riešiť. Podľa mňa je dôležité sa s človekom vedieť porozprávať. Ale nie plniť jeho voľný čas. Lebo všetci raz môžeme zostať sami. Čo potom? Komu brkneme? Najlepšie je byť na všetko pripravený. Aspoň teoreticky. Lebo prax ukáže... Ale viem pískať deviatimi spôsobmi, možno aj desiatimi. Takže popiskovať si desať minút môžem, pestrofarebne..."

Prezradím, že Michal mal vzťah, ktorý považuje za ideálny. "Celé tri roky sme sa nepohádali. Ona nevedela, čo robím a ja som neriešil jej problémy. Ak nejaký mala, vysporiadala sa sa ním sama, nezaťažovala ma tým. Nenašli sme problém." Prečo sa rozišli, nebudeme rozoberať. Ale Michalova reakcia na rozchod je zaujímavá. "Ak niečo nemá zmysel, pochopím to a nepotrebujem k tomu dôjsť cez hádky. Veci si treba vydebatovať, ale poznám rozhovory, ktoré nemajú význam. A tak, ak dôjdem k tomu, že je nejaká potreba dokázať si svoju pravdu viac, než nechať to tak len preto, aby som toho človeka pochopil možno neskôr, radšej odídem. V tej chvíli to stráca pre mňa hodnotu. Riešiť to ďalej - ale predsa, lebo - to je podľa mňa kŕč. Ale nájdu sa aj takí, ktorí si lásku vynucujú."

Michal žije ako žije. A je spokojný. "Zatiaľ je všetko O.K. Mám celé končatiny... A potom sú už len hlúposti. Strašne by som nechcel, aby sa niekomu stalo niečo zlé. To ma veľmi trápi... A sme zasa pri tom, keď niekto použije voči druhému silu... Neviem, akú až bitku by som zniesol, aby nemusela prísť taká šupa. Ale... treba žiť plné šupy. Ani chvíľku nečakať. Zubná kefka a bežíš. Taký stres mám rád. Ale bez potreby riešiť. Treba vymýšľať ďalšie dobrodružstvá..." Pri tom si Michal vie posedieť aj dve hodiny v parku, lebo vie, že tam ide práve preto. Vie byť aj sám, aj pokojný. "Ale rád si zoženiem partiu, veľmi rýchlo." Jednoducho, žije život naplno a skúša, čo to dá. "No čo už s ním?"

Ale aby sme skončili pri divadle... Michal by si rád zahral s Borisom Farkašom, ktorý má bohužiaľ problémy so srdcom a kto vie, či ešte bude niekedy hrať. "Bola by to veľká škoda. Je to vynikajúci chlapík. A ešte by som si rád pokecal s Werichom a s mojim otcom..."

Ľudmila Paňáková
Foto: Karol Hatala   |   tlačiareň
 
pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

 
(c) - autorské práva Box Network s.r.o., prevádzkovate¾ www.cassovia.sk . Všetky práva vyhradené. Opätovné vydanie alebo rozširovanie obsahu tejto obrazovky bez predchádzajúceho písomného súhlasu Box Network s.r.o. je výslovne zakázané. Viac informácií: marek@box.sk tel. 0905 942 606