magyar
  polski
  deutsch

 Košice
 Prešov
 Miskolc
 Užhorod
 Rzeszów
 

 
ZAREGISTRUJ SA! 23. Aug 2017,  meniny má
"Slovensko až trestuhodne zanedbalo budovanie historického vedomia"
@ Kultúra -> Literatúra      Apr 09 2002 - 20:48 GMT







V rámci akcie s názvom Týždeň slovenských knižníc navštívil Štátnu vedeckú knižnicu v Košiciach známy slovenský historik, spisovateľ a autor niekoľkých desiatok televíznych dokumentov Dr. Pavel Dvořák. Dôvodom jeho návštevy bola prednáška, beseda a verejné premietanie dokumentárneho filmu o nálezisku z doby bronzovej v Nižnej Myšli, ktorý vznikol v rámci cyklu dokumentov Stopy dávnej minulosti. Ešte pred začiatkom akcie sme ho požiadali o rozhovor.

V úspešnej a podľa môjho názoru i veľmi dobrej knihe Krvavá grófka, sa okrem historických dokumentov o živote Alžbety Báthoryovej venujete aj informáciam, ktoré ste vyhľadali na internete. História je veľmi striktná veda. Akú hodnotu teda v tomto smere pripisujete internetu?

"Pre mňa je internet veľkou novinkou a dlho som ho aj odmietal. Lenže ja som dlho odmietal aj počítač a dnes by som už bez neho nevedel existovať. V rokoch 1997 - 1998, keď som písal Krvavú grófku, som ešte internet nemal k dispozícii. Pomohol mi teda priateľ, ktorý len tak zo zábavy začal tieto informácie hľadať. Vtedy som zistil, aká je to neuveriteľná záležitosť, pretože informácie sa len tak hrnuli.

Samozrejme, informácia z internetu nemá pre mňa tú hodnotu, ako napríklad informácia z archívu. Ťažké je to i citovať. Nakoniec, nemusia byť ani pravdivé. Tie informácie, ktoré som aj získal, naozaj neboli z väčšej časti pravdivé. Boli však pre mňa neuveriteľnou informáciou o pohľade na prípad Čachtickej panej v zahraničí. Teda internet je úžasný a jeho problém je len to, ako triediť to úžasné množstvo informácií."

Vaše knihy s názvom Odkryté dejiny sú podľa môjho názoru písané o niečo odbornejšou terminológiou ako napríklad Krvavá grófka, ktorá dostala ocenenie knihy roka. V jej prípade ide o viac beletrizovaný dokument. Známy je aj vaša epická poloha literárnej tvorby, napríklad kniha Hriešnikov návrat. Aké knihy s historickým obsahom majú podľa vášho názoru najväčšiu možnosť vzbudiť vo verejnosti záujem o dejiny?

"Po prvý raz som skúšal demonštrovať históriu na príbehu, keď som písal Zlatú knihu Bratislavy. Vtedy som si jej dejiny rozdelil do istých období, ku ktorým som hľadal príbehy. Fakty boli k príbehom pridané tak, že človek, ktorého zaujímal napríklad osud nejakého človeka, si potom rád prečítal aj tie reálie, ktoré s opisovanou epochou súvisia. Ohlas bol úplne jednoznačný. Potom som sa pokúsil aj o spracovanie ďalších príbehov, napríklad v knihe Podivný barón, kde som po prvýkrát spracoval život jedného človeka, ktorý som pochopil v troch časových rovinách - historický príbeh človeka z 19. storočia, rovina poznania príbehu z 1. až 2. storočia, ktorý človek 19. storočia objavil a treťou rovinou je pohľad z nášho času, ktorý v nás tiká ako časovaná bomba. Opäť som zistil, že príbeh uľahčuje prístup čitateľa k histórii.

Keď ma fotograf Karol Kállay navštívil, aby sme urobili Krvavú grófku, trochu som sa obával obohranosti témy. Zhodou okolnosti v tom istom čase vyšli tri, alebo štyri knihy o Alžbete Báthoryovej. Počas práce som však prišiel k záveru, že na téme je práve vzrušujúca jej obohranosť. Historický príbeh je už dávno vykoristený, ale súvislosti, akými sa ďalej podával, to je niečo nesmierne zaujímavé. Príbeh Čachtickej panej objavili v 18. storočí, vrchol témy bol v 19. storočí a v 20. storočí došlo na absolutnú beletrizáciu príbehu. Zistil som, že čaro spočíva práve v možnosti urobiť v tej džungli pravdivých informácií a výmyslov poriadok. To bolo príjemné a človek mal dokonca taký pocit nadradenosti, keď som napríklad mohol začať triediť, kto čo urobil. Kniha pre širšiu verejnosť by mala obsahovať príbehy."

Poznáme situáciu zo západných krajín, alebo napríklad aj z Čiech, kde sa knihy o histórii stali populárnymi práve vďaka spracovaniu osudov známych osobností. Oproti iným krajinám je však Slovensko vo vydávaní publikácií tohto druhu slabé. Známe sú tu napríklad knihy vydavateľstva Ikar, ktoré približujú viacmenej životné príbehy zahraničných panovníkov. Vy ste vstúpil prostredníctvom svojho vydavateľstva Rak-Budmerice aj do knižného priemyslu. V čom vidíte opísanú situáciu. Nie je na Slovensku dostatok autorov, ktorí by dokázali vytvoriť historicky verné dielo pre širokú verejnosť?

"V Českej republike aj v iných inojazyčných literatúrach je v tomto smere oveľa silnejšia tradícia. U nás naozaj dominuje literatúra faktu, ktorej veľmajstrom je Vojtech Zamarovský. Sú tu i ďalší autori literatúry faktu, ktorí sa venujú aj histórii. Myslím si, že aj medzi vedcami sú ľudia, ktorí sú majstrami pera. Dokážu napísať knihy, ktoré sa čítajú na jeden hlt. Veľa takýchto príkladov nájdeme napríklad v Čechách. Na Slovensku sa to robí len posledných 10 až 15 rokov. História bola dovtedy veľmi uzatvorená. V odbornom okruhu to takto aj musí byť. Ale už sa objavili autori, ktorí sa znažia oslovovať aj širšiu verejnosť.

Vo vydavateľskej činnosti vydávam aj pramennú literatúru, ktorej podoba je takáto, ako sa od pramennej literatúry očakáva. Napríklad knihy Kroniky stredovekého Slovenska, alebo Legendy stredovekého Slovenska. Ale napríklad teraz aj Anonymus, ktorého som mohol vydať po latinsky aj po slovensky. (Anonymova kronika z čias kráľa Belu.) To už je vedecké vydanie, ktoré môže čítať aj Američan, ak ovláda latinčinu. Ale kto robí stredovek, musí vedieť aj po latinsky. Toto dielo môže poslúžiť historikom celého sveta. Som však presvedčený, že slovenské preklady latinských textov sú dostatočne zaujímavé aj pre širšiu čitateľskú verejnosť. Táto kniha je na trhu dva mesiace a predali sme 1 500 kusov, čo je neuveriteľné.

Anonymova kronika aj v neskorších dejinách zohrala mnohorakú úlohu. V 18. a 19. storočí bola nástrojom maďarizácie, potom odporu proti maďarizácii... V tej druhej časovej rovine, o ktorej sme hovorili, tam je vlastne tiež neuveriteľne vzrušujúca, nielen priblížením udalostí z čias svojho vzniku. Preto si myslím, že ľudia sú asi zvedaví, čo sa v tej anonymovej kronike píše, keď už o nej počuli toľko roličných názorov. Aj táto pramenná literatúra má dosť široký okruh záujemcov. Napríklad Kroniky stredovekého Slovenska sa vypredali v náklade 4 000 kusov. Ktorý slovenský spisovateľ, beletrista sa môže pochváliť toľkými predanými knihami?"

Je mi známa Vaša pozícia v Národnom truste Slovenska, ktorý sa zaoberá aj pripomienkovaním a návrhmi pre legislatívu ochrany kultúrnych pamiatok. Hmotné kultúrne pamiatky sú jedna časť histórie. Poznanie dejinných udalostí a ich súvislostí v regiónoch, kde ľudia žijú, sú motivačným prvkom k budovaniu silných komunít so zdravým lokálpatriotizmom. Nebolo by podľa Vášho názoru vhodné pripraviť aj legislatívne návrhy pre ministerstvo školstva, ktoré by iniciovali vyučovanie regionálnej histórie, aktuálne podľa toho, kde ktorá škola pôsobí?

"Základom histórie sú pre každého dejiny jeho bydliska. Tam je aj to pozitívne pôsobenie histórie. Pozrite sa na Slovensko, ako je neuveriteľne zbúrané. Pozrite sa, koľko kaštieľov spadlo a koľko padá dodnes. V obciach, kde je isté miestne vedomie, sa toto nestane. Spoluzodpovednosť za zachovanie pamiatky cítia miestni obyvatelia.

Všimol som si, že ľudia majú oveľa silnejšie historické vedomie v obciach, kde sú hrady, ako tam , kde hrady nie sú. Keď sa niekto pozerá denne na hrad, alebo románsky kostolík, tam sa historické vedomie rodí samo o sebe. Slovensko až trestuhodne zanedbalo budovanie historického vedomia. Výsledkom sú práve zbúrané mestá a dediny. Ja som sa dočítal, že až 80 percent historických jadier slovenských miest je beznádejne zrúcaných. V Bratislave sa zbúralo obrovské podhradie. To sa dialo aj v Košiciach. Pozrite sa na niekdajší Prior, ktorému padli za obeť meštianske domy. V Košiciach som pôsobil v rokoch 1963 až 1966. Vtedy to bol čas veľkolepých projektov, kde na malo zbúrať aj moje niekdajšie bydlisko na terajšej Poštovej ulici. Na všetko už boli projekty, ako sa to socialisticky zapanelákuje. Naštastie k tomu nedošlo a Košice si zachovali charakter mesta. Ale pozrite sa po Slovensku, koľko tu máme miest, ktoré majú charakter predmestí. Keď som tu mal návštevu z Nemecka, stále chceli, aby som im ukázal mesto. Hovoril som, že sme v meste. Bolo to v Púchove a dotyční si mysleli, že sme stále na predmestí. Áno, Púchov vplyvom zlých stavebných zásahov zmenil svoj charakter na jedno veľké predmestie. Z mnohých miest ostali len čriepky, ktoré až teraz ožívajú. To je podľa môjho názoru práve výsledok ignorovania regionálnej histórie.

Malo to svoje dôvody, prečo tomu tak bolo. História bola nekontrolovateľná. Veľké dejiny sa dali kontrolovať. Historici dostali od politikov za úlohu vypracovať tézy k veľkým dejinným udalostiam. Ale história v regiónoch je plná osudov ľudí, ktorí nemuseli vyhovovať onému požadovaného kádrovému profilu. Boli to napríklad farári, statkári, takže bolo z politických dôvodov lepšie nasilu regionálnu históriu umlčať. Písali sa nové kroniky, tzv. nová história. A výsledok? Slovensko je nenapraviteľným spôsobom zbúrané.

Som teda za to, aby sa regionálna história dostala aj na školy. Ale opäť tu vzniká problém, kde ju vlastne zaradiť. Školy sú preplnené vedomosťami do takej miery, že žiaci sú chudáci. Mám dve školopovinné deti a čo tí vláčia v hlave a na chrbtoch, to je neuveriteľné. Tam sa ešte aj výchovné predmety a telocvik skúša. Absurdné, že behajú na známku... Škola je preťažená, zúradovaná. Ak by sa do nej vložila regionálna história, možno by to bol aj klim, ktorý by rozbil tento pancier nezmyselnosti."

Za určitý pozitívny módny trend možno považovať súčasnú situáciu, kedy si obce samé snažia vydávať knihy o svojich dejinách. Tie majú zvyčajne lokálny úspech. Ale sú tu osobnosti ako Ján Bocatius, William Drugeth, Ján Jiskra, ktoré na svoje beletristické spracovanie životných osudov ešte len čakajú. Patria knihy takého štýlu medzi tie aktivity, ktoré by sa dali zahrnúť do plánov vydavateľstva Rak?

"Historici to označujú s úsmevom, že je to hodová literatúra. Každá dedina chce mať svoje dejiny a príležitostné publikácie s vlastnou históriou vydávajú pri príležitosi osláv, keď sú v obci hody. Ja bývam v Budmericiach, ktoré sú rodiskom vynikajúceho historika Jána Tibenského, ktorý spracoval dva hrubé vyše sto stranové zväzky dejín Budmeríc. Pripravuje už tretí zväzok. To znamená, že Budmerice teraz majú také dejiny, aké nemá ani Bratislava, ani Košice. Zábranou bývajú zvyčajne len peniaze. Tie knihy sú veľmi drahé a obec si to nie vždy môže dovoliť. Ale tieto knihy by mali vychádzať, lebo aj profesionálny historik v nich nájde strašne veľa. Keď niekto niekde žije, má úplne iný pohľad, ako historik cez archív. Je napríklad veľa stratených hradov, o ktorých sa nevie, kde stáli. Som presvedčený, že miestni ľudia by vedeli približne určiť, kde ktorý hrad stál. Myslím si, že je to neuveriteľne pozitívne. Podmienka je však, aby kniha bola dobrá. To záleží od autora, takže sú aj knihy, ktoré túto podmienku nespĺňajú. Viem to posúdiť, pretože sám mám vo svojej knižnici časť vyhradenú pe regionálnu históriu.

Pokiaľ sa kniha postaví na osobnostiach, môže to obsiahnuť väčší počet čitateľov a to je vec, ktorá si zaslúži podporu. Nakoniec, v regióne je možné aj z pamäti ľudí nájsť príbehy, ktoré majú šancu vzbudiť širší záujem.Tieto príbehy stále prežívajú, podávajú sa z generácie na generáciu a bola by veľká škoda, keby zanikli. Dobre spracované príbehy by sa mali dočkať aj knižného spracovania."

Divácky obľúbený sa stal váš televízny seriál Stopy dávnej minulosti. Budete nakrúcať ďalšie pokračovania?

"Predovšetkým to televízia prestala vysielať. V roku 1999 to vysielala každý týždeň celý rok. Ostalo však päť filmov, ktoré sa do daného roka nevmestili. Tieto neodvysielali doteraz. Celkovo je to 50 filmov. Aj vlani sme jeden nakrútili a tohto roku nakrútime tri. Seriál teda pokračuje, ale je to otázka zaradenia do vysielania. Televízia hovorí, že nemá peniaze a pritom hotové filmy v hodnote jeden a pol milióna korún sa nedostali na obrazovku. Ale STV nekritizujem. Je malý zázrak, že už desať rokov je ochotná tento cyklus udržiavať a vkladať doňho peniaze. To v dnešnej absurdnej komercionalizácie televízie je čosi chválychodné. To by Markíza nikdy neurobila."

Ďakujem vám za rozhovor.

(29. 3. 2001)
Slavomír Szabó   |   tlačiareň
 
pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

 
(c) - autorské práva Box Network s.r.o., prevádzkovate¾ www.cassovia.sk . Všetky práva vyhradené. Opätovné vydanie alebo rozširovanie obsahu tejto obrazovky bez predchádzajúceho písomného súhlasu Box Network s.r.o. je výslovne zakázané. Viac informácií: marek@box.sk tel. 0905 942 606