časť prvá

ROKY PRED BÚRKOU

Pred zhruba štyristo rokmi stali sa Košice dejiskom neblahých udalostí, ktoré predstavovali pre našich predkov šok a z ktorých sa toto mesto spamätávalo dlhé roky. Násilne sa vtedy skončilo obdobie akej-takej náboženskej znášanlivosti, katolícka štátna moc monarchie v ďalekej Prahe sa pokúsila veľmi nešťastným spôsobom nastoliť v oblastiach Horného Uhorska a Sedmohradska kurz brutálnej rekatolizácie, čo vyvolalo nečakane rozhodný odpor. Ten vyústil do povstania Štefana Bočkaja a urobil z Košíc na desiatky rokov mesto, o ktoré sa preťahovali cisárska strana so sedmohradskými kniežatami. Do toho všetkého sa ešte miešali záujmy Turkov, ktorí v tejto oblasti predstavovali rozhodnú vojenskú silu. Zhodou okolností je vtedajšia doba veľmi dobre dokumentovaná, takže vám môžeme o tom, ako si počas oných udalostí počínali naši predkovia a čo sa tu odohralo, priniesť na stránkach našej rubriky materiál, prinášajúci mnoho zatiaľ nepublikovaných faktov. Podkladom preň bola rozsiahla písomná správa, vypracovaná cisárskymi komisármi, ktorú v skratke nazvali po latinsky Relation /doslova "podaná správa", alebo "referencia"/.

PÄTNÁSŤROČNÁ VOJNA A PÁD JÁGRA

Už od jesene roku 1593 sa ťahala zničujúca vojna medzi Habsburskou monarchiou a jej úhlavným nepriateľom Osmanskou ríšou. Vojna, ktorej najprv hovorili "turecká", potom "dlhá" a ktorá vošla nakoniec do histórie ako pätnásťročná, sa vyvíjala pre cisársku stranu do leta 1594 pomerne priaznivo, potom sa však situácia obrátila v prospech Turkov. Keď sa cisárskej strane začalo dariť v roku 1595 obracať vojnové šťastie rozhodne na svoju stranu, rozhodol sa zasiahnuť do bojov sultán Mehmed III. osobne. V lete 1596 sa osobne postavil na čelo obrovskej mohamedánskej armády, ktorej pochod nasmeroval netypicky. Dovtedy Turci obvykle ohrozovali oblasť Zadunajska, pomedzie dnešného stredného a západného Slovenska a snažili sa ohrozovať hraničné kraje Rakúska, osobitne aj Viedeň. Tentokrát sa však vydali do východných častí kráľovstva, oblasti Hatvanu a Jágra.

Dvanásteho októbra padol dobre opevnený a silnou posádkou vybavený hrad Jáger. Padol nie preto, že by sa obliehajúce turecké vojsko vyznamenalo osobitnou odvahou, ale pre vnútorné spory v posádke, ktorú tvorili na polovicu oddiely uhorské - v nich slúžilo aj veľa Košičanov - a valónski žoldnieri z oblasti dnešného francúzsko-belgického pohraničia. Osmanská armáda obľahla hrad ešte 20. septembra a posádka, keďže nedostala včas vyplatený žold, odmietala po čase hrad brániť a naliehala na veliteľov hradu Pavla Nyáriho, Henricha z Thurnu a Viléma Trčku /poslední dvaja patrili k českej šľachte a velili valónskym žoldnierom/, aby ujednali s Turkami kapituláciu. Tak sa nakoniec stalo, že Jáger padol do rúk nepriateľa, hoci sa ešte mohol brániť.

To sa však už cisárski stihli spamätať a do oblasti Jágra mierilo vojsko, vedené cisárovým bratom arcivojvodom Maximiliánom, knieža Žigmund Báthori s posilou zo Sedmohradska a hornouhorský kapitán Kryštof Tieffenbach s posilami z Košíc. Sultán sa rýchlo odpútal od čerstvo obsadeného Jágra a stretol sa so spojenými cisárskymi oddielmi na pláňach neďaleko mestečka Mezőkeresztes. Od 26. do 28. októbra sa tu potom odohrávala bitka, ktorá mala kuriózny priebeh a fatálne následky pre cisársku stranu. Keď sa stretli v regulárnej bitke armády európskeho typu s muslimskými hordami, obvykle víťazila lepšia organizácia a hlavne disciplína kresťanov. Aj tentokrát cisárski turecké voje zdanlivo porazili a zahnali. Potom sa však nedisciplinovane vrhli na rabovanie tureckého tábora. Nečudujme sa, Turci rozumeli zjemnelému životu a do poľa si turecké armády nosievali nielen zásoby potravín, ale aj mnoho luxusných vecí, ktoré im spríjemňovali kočovný vojenský život. Hodnostári si bežne vozievali so sebou aj háremy a pri Mezőkeresztesi velil sám Padišah - sultán. To musela byť korisť! Lenže kým cisárski vojaci rabovali, Turci opäť sústredili svoje rozohnané vojsko a vrátili sa na bojisko, aby zvrátili situáciu definitívne vo svoj prospech. Cisárska strana utrpela hanebnú porážku a mestečko i hrad Jáger, s ktorých skorým oslobodením sa už počítalo v najbližších dňoch, ostali v tureckých rukách na dlhé desaťročia. Zlomený kapitán Tieffenbach sa vrátil so zvyškami svojho vojska do Košíc, aby ho tu v nasledujúcom roku 1597 zastihla smrť. V tom istom roku schválil krajinský snem v Bratislave článkom číslo 38 Košice ako nové sídlo jágerského biskupa, ktorý musel utiecť pred Turkami zo svojej doterajšej rezidencie. A tak sa do Košíc, takmer úplne protestantských, riadiacich sa Lutherovým učením, nasťahovala katolícka administratíva. Sám biskup Štefan Szuhay nie, ten sa usadil v Bratislave, bližšie pri miestodržiteľovi Uhorska. Navštíviť Košice sa mu za celý čas jeho episkopátu neuráčilo. Tu kdesi je jedna strana začiatku udalostí, ktoré mali nastať.

NOVÉ TVÁRE V KOŠICIACH

Po bitke pri Mezőkeresztesi zúrivosť vojenských akcií na čas utíchla. Obe strany boli doterajším priebehom vojny vyčerpané. Život bežal ďalej aj v Košiciach. Zomrelého hornouhorského kapitána Tieffenbacha nahradil ešte v roku 1597 cisársky mustermajster /čosi ako tylový náčelník/ Erich Lassota. Jágerská kapitula sa usadila v dome, susediacom s budovou Spišskej komory a jej kapláni obsadili nepríliš vzdialené domy na Hlavnej ulici. Aj keď v našom meste sa "náš" biskup Szuhay nezdržiaval, netrpeli sme po tejto stránke núdzou. Košice si vyvolili za sídlo hneď dvaja iní biskupi - veľkovaradínsky Mikuláš Mikácius a pätikostolský Juraj Zalatnoky. Pätikostolie /dnes Pécs v Maďarsku/ už dávno okupovali Turci, Veľký Varadín /dnes Oradea v Rumunsku/ však bol zatiaľ v rukách kresťanov, aj keď tak, ako v Košiciach, hlavne protestantov. Mikácius sa však zdržiaval v Košiciach hlavne preto, že zastával aj svetskú funkciu - bol predsedom /vtedy sa to titulovalo ako "president"/ Spišskej komory.

Martina Vencela, bohatého košického patricija, ktorý bol richtárom Košíc v roku dobytia Jágra Turkami, vystriedal v roku 1598 vo funkcii iný bohatý, hlavne však všeobecne vážený mešťan, evanjelik Melichar Reiner. Za jeho druhého funkčného obdobia v roku 1599 pozvalo mesto do svojich služieb ako správcu tunajšej reformovanej /kalvínskej/ školy z Prešova vtedy už známeho humanistického básnika, pôvodom lužického Srba, Jána Bokácia. Kalvín Bokácius, ktorý predtým pôsobil na území dnešného Slovenska už od roku 1585, bol známy oslavnou básňou na arcivojvodu Maximiliána /napriek tomu, že tento Habsburg sa najprv neúspešne snažil stať poľským kráľom, potom "zmrvil" bitku s Turkami pri Mezőkeresztesi/, za ktorú sa honosil titulom "Poeta Laureatus" a nižším /zemianskym/ šľachtickým stavom, udeleným mu 12. augusta 1598.

Kalvín Bokácius bol v luteránskych Košiciach - a toto mesto si články Lutherovej viery veľmi starostlivo strážilo - tak trochu raritou. Kúpil si dom neďaleko mäsiarskych krámov, kdesi tam, kde neskôr stála kalvínska fara a kostol /dnes uršulínsky/. Nepatril k najbohatším mešťanom, nebol však vonkoncom outsiderom, to by sa nestal pomerne rýchlo radným mesta a neskôr richtárom. V čase svojho príchodu do Košíc mu práve minulo 29 rokov /narodil sa na prvý sviatok vianočný, 25. decembra 1569/, takže z astrologického hľadiska to bol "Kozorožec".

SCHYĽUJE SA KU KONFLIKTU

V poslednom roku 16. storočia, v roku 1600, prevzal funkciu richtára Košíc opäť Martin Vencel, bolo to už ôsmy raz. V nasledujúcom roku úrad odovzdal svojmu predchodcovi Melicharovi Reinerovi - v jeho prípade to bolo iba tretie volebné obdobie, ale richtárčenia si mal užiť ešte raz toľko. Rok 1601 však konečne "obdaril" mesto novým regulárnym hornouhorským kapitánom. Doterajšieho zastupujúceho kapitána Lassotu nahradil riadne menovaný taliansky generál Ferdinand Gonzaga. Asi sa mu v Košiciach veľmi nepáčilo, pretože už v nasledujúcom roku 1602 požiadal cisára o uvoľnenie z funkcie. Dočasným kapitánom sa opäť stal Erich Lassota. To už bol košickým richtárom Andrej Matern, ktorého by bolo možné charakterizovať ako "chodiace vrece peňazí". Richtármi sa nestávali chudáci.

Rozhodne to tu, vo východnej časti Turkami rozdriapanej monarchie, nebolo v rokoch 1600 a 1601 nezaujímavé. Odohrávala sa práve napínavá politická partia o to, kto bude pánom Sedmohradska. Knieža Báthori sa najprv tejto krajiny vzdal v prospech cisára /za sľúbenú náhradu/, potom si to však rozmyslel, ale neskoro, pretože kniežatstvo už obsadili cisárske vojenské posádky. Situáciu vyhrocovala nerozmyslene zavádzaná rekatolizácia a zmätok dovŕšil valašský vojvoda Michal Chrabrý, ktorý Sedmohradsko na čas okupoval, ale ktorý tu nakoniec úkladnou vraždou prišiel o život. Cez Košice sa "mleli" vojenské jednotky a často sa tu zdržiaval cisársky generál albánskeho pôvodu Juraj Basta, zúrivý katolík, ale zároveň aj výborný vojvodca. Práve tu a vtedy si vyslúžil titul pána panstva hradu Chust /na dnešnej Podkarpatskej Ukrajine/. Nesmieme zabudnúť ani na jezuitov, ktorí začali opatrne sondovať situáciu práve tu, v protestantskej oblasti monarchie. Košicami vtedy prešiel a zdržal sa tu aj neskôr preslávený rekatolizátor kardinál Peter Pázmaň.

Na začiatku roka 1603 zvolili Košičania Jána Bokácia, muža, ktorý do tohto mesta prišiel iba pred troma rokmi, muža rozhodne ešte mladého, tridsaťdvaročného, za svojho richtára. Jednou z prvých vecí, o ktorú sa tento skôr intelektuál ako praktický človek postaral, bolo oficiálne vyhlásenie na zhromaždení Abovskej stolice, že je nositeľom šľachtického armálesu, ako to vtedy bolo zvykom. Neskôr v tom istom roku zasiahol Košice požiar. Nebol taký ničivý, ako ten z roku 1556, aj tak však zdevastoval dva mestské kvartály - tretí a štvrtý. Jezuiti a novonasťahovaní katolícki biskupi, rekatolizácia na okolí, požiar mesta a richtár-literát, to neboli pre luteránske Košice priaznivé znamenia do najbližšej budúcnosti. Nasledujúci nepriaznivý vývoj podnietila nakoniec zdanlivo celkom nesúvisiaca udalosť v ďalekom Španielsku. Zomrela tam cisárovná Mária, panovníkova matka.

SMRŤ CISÁROVNEJ MATKY

Už od roku 1572, keď sa stal uhorským kráľom, panoval v oblastiach Horného Uhorska Rudolf II. Habsburský, od roku 1575 aj kráľ český a rímsky a od roku 1576 rímsky cisár. Narodil sa ako syn predchádzajúceho cisára Maxmiliána II. a španielskej infantky Márie. Nebol to ich najstarší potomok mužského pohlavia, ale najstarší, ktorý sa dožil dospelého veku. Jeho otec cisár Maximilián bol známy ako muž, lavírujúci medzi katolicizmom a protestantizmom, v každom prípade človek nábožensky znášanlivý. Cisárovná matka, dcéra iného zo slávnych habsburských cisárov, Karola V., Maximiliánovho strýčka /takže bola svojmu manželovi zároveň aj prvostupňovou sesternicou/ však bola bigotná katolíčka, vychovaná v Španielsku. Na ilustráciu uvedieme, že jej bratom, s ktorým spoločne strávila detstvo, bol budúci španielsky kráľ Filip II., ktorý chcejúc vyhubiť protestantov v Anglicku, utrpel hroznú námornú porážku od anglického admirála sira Francisa Drakea.

Máriu - narodila sa 21. júna 1528 v Madride - už od mala vychovávali tak, aby si uvedomovala, že je kartou vo vtedajšej sobášnej diplomacii Habsburgovcov. Za manžela jej vybrali bratranca Maximiliána po tom, čo sa sprvoti uvažovalo o francúzskom kráľovi. Mala udržať na uzde jeho náklonnosť k protestantom. Zosobášili ich v Španielsku, v meste Valladolid, v roku 1548, pričom si netreba robiť ilúzie, že by sa predtým títo dvaja mladí ľudia osobne poznali, tobôž cítili k sebe náklonnosť. Dopadlo to však nad očakávanie dobre a dnešní historici tvrdia, že manželstvo Maximiliána a Márie bolo šťastné a pridávajú aj to, že veľmi plodné. Neklamali. Navyše traja synovia z jej šestnástich detí zasiahli osudovo do dejov nášho mesta. Najprv arcivojvoda Maxmilián - zhodou okolností najmladší z trojice - potom naraz vo dvojici arcivojvoda Matej a Jeho Cisárska Milosť Rudolf, toho mena druhý.

No i Mária bola pre Košice svojím spôsobom osudná. Keď v roku 1576 ovdovela, vrátila sa do rodného Španielska, kde dožívala svoj život v katolíckom prostredí, nerušená náboženskými spormi v zvyšku Európy. Tam nakoniec aj zomrela, vo Villamonte, 26. februára 1603. Pochovali ju v Madride, v kryptách kostola svätej Kláry. Jej najstarší živý syn Rudolf, vtedy už 51-ročný starý mládenec, sediaci 31 rokov na uhorskom, 28 rokov na českom a 27 rokov na tróne cisára Rímskej ríše, nariadil na počesť svojej matky v celej ríši spomienkové bohoslužby - exequiá. Tu kdesi je druhá strana začiatku budúcich udalostí.

PLODNÁ CISÁROVNÁ

Matkou bola Mária skutočne plodnou. Darovala svojmu manželovi šestnásť detí. V roku 1549 prišlo na svet prvé, arcivojvodkyňa Anna /neskôr ju vydali za kráľa Filipa II., teda opäť sobáš medzi prvostupňovými bratrancom a sesternicou/. V roku 1551 to bol arcivojvoda Ferdinand, ktorý však zomrel už v roku 1552, v tom roku, 18. júla, však prišiel na svet Rudolf, ktorý sa nakoniec stal cisárom /1576-1612/. Nasledoval arcivojvoda Ernest, v roku 1553, vojvodca v pätnásťročnej vojne a neskôr miestodržiteľ Nizozemska, v roku 1554 arcivojvodkyňa Alžbeta, z ktorej sa neskôr stala manželka francúzskeho kráľa Karola IX., v roku 1555 arcivojvodkyňa Mária, ktorá však o rok zomrela a v roku 1557 chlapec, arcivojvoda Matej, budúci cisár /1612-1619/. Potom priviedla cisárovná Mária v roku 1557 na svet mŕtveho chlapčeka, ktorého nepokrstili, v roku 1558 nasledoval arcivojvoda Maxmilián, neúspešný uchádzač o poľský kráľovský trón, z ktorého sa neskôr stal veľmajster Rádu nemeckých rytierov, v roku 1559 arcivojvoda Albrecht, ďalší z miestodržiteľov Nizozemska a v roku 1561 /cisárovná si oddýchla od pôrodov!/ arcivojvoda Václav, budúci veľkoprepošt johanitov v Kastílii. Poslednými Máriinými deťmi boli v roku 1562 Fridrich, ktorý sa dožil iba jedného roka, v roku 1564 Mária, menovkyňa svojej sestry, zosnulej v roku 1556, ktorá zomrela ešte v roku narodenia, v roku 1565 arcivojvoda Karol, ďalšie z detí, ktoré žilo iba rok, v roku 1567 Margita, ktorá sa síce dožila vyššieho veku /zomrela 1633/, ale nestala sa figúrkou sobášnej politiky rodu a bola spoločníčkou svojej matky v starobe a nakoniec dievčatko Eleonóra, ktoré sa narodilo v roku 1568.

Tento článok bol uverejnený v denníku Košický večer, 23. 6. 2000