magyar
  polski
  deutsch

 Košice
 Prešov
 Miskolc
 Užhorod
 Rzeszów
 

Pod prezývkou Bukši sa skrýva charizmatická osobnosť významného patológa MUDr. Ladislava Sokola
@ Aktuálne -> Rôzne      Jan 12 2007 - 06:52 GMT
Patrí neodmysliteľne ku koloritu nášho veľkomesta. Nuž, kto by si nevšimol vyšportovanú postavu uháňajúcu na bicykli už ráno o siedmej hodine, v treskúcej zime a mraze naboso, len tak, v sandáloch? Starší Košičania ho dôverne poznajú, tých mladších možno prekvapí svojská, charizmatická osobnosť MUDr. Ladislava Sokola, dlhoročného primára oddelenia patológie vo Fakultnej nemocnici s poliklinikou v Košiciach.

O tom, že to je zaujímavý typ človeka sa presvedčil aj mladý režisér Peter Begányi, ktorý nedávno natočil o pánu primárovi dokumentárny film pod názvom Bukši.

Prezývka ho sprevádza celý život

MUDr. Ladislav Sokol sa za zaujímavého človeka vonkoncom nepovažuje a po publicite netúži. Nebolo preto ľahké si s ním dohodnúť stretnutie. Nakoniec urobil výnimku, možno preto, že nezaprie v sebe opravdivého džentlemana. Stretli sme sa počas víkendu predpoludním, v dennom bare. Darmo som ho chcela počastovať štamperlíkom, zdvorilo odmietol, dokonca nepije ani kávu a cigareta je mu tiež cudzia. Pri pohári minerálky sa však rád vrátil v spomienkach do svojho detstva.

“Prezývka Bukši mi prischla ešte v tretej ľudovej, bol som vzrastovo menší, trocha guľatučký s hustými, kučeravými vlasmi. V tom období takto volali pudlíkov. Spolužiaci ma nazvali Bukši a táto prezývka ide so mnou celý život”- hovorí pán primár, ktorý svoje detstvo zväčša prežil na košickom kúpalisku.

“Odmalička som chodieval na plaváreň, každú sobotu na rohu veľkého bazéna sedela pani Lacknerová a agitovala mladých chlapcov na plávanie. Každý, kto zaplával jednu dĺžku veľkého bazéna, mohol sa zapísať do plaveckého oddielu. Odtiaľ bol už len krok k vodnému pólu. Začínali sme ako 11-12-roční chlapci. Bolo to po vojne a život na kúpalisku bol krásny. Vyrástli sme na pekných mládencov, páčili sme sa dievčatám, ale všetci sme boli chudobní ”- hovorí o svojich začiatkoch pán primár.

Povojnové obdobie bolo ťažké, žilo sa skromne, ale oveľa pokojnejšie ako dnes. Takmer všetci vodní pólisti po maturite túžili po vysokoškolskom štúdiu, ktoré aj ukončili. V tom čase mládež športovala, nepoznala alkohol, bitky, život sa odohrával na kúpalisku a na košickom korze. V takom prostredí vyrastal aj pán primár.

“Pochádzam z učiteľskej rodiny, otec prednášal na vysokej škole fyziku, matematiku, astronómiu. Mama tiež učila. Bolo nás päť detí a rodičia vedeli, že nám nemôžu dať viac ako vysokoškolské vzdelanie. Keď robili nábor na vojenské vysoké školy, prihlásil som sa na medicínu do Hradca Králové, ktorá patrila medzi najprestížnejšie fakulty v Československu. Po dvoch rokoch štúdia som pochopil, že nemám žiadne politické ambície, ktoré by som k dobrému umiestneniu po skončení štúdia potreboval. Sklamal som svojich rodičov a prestúpil na košickú medicínu. Musel som však zaplatiť náklady za štúdium, čo v tom čase nebolo málo”- vyznáva sa pán primár a spomína, ako túžil nielen po rodných Košiciach, ale aj po vodnom póle. Za mužstvo Košíc hral už od roku 1957 a dokonca v historickom zápase, keď Košice porazili dlhoročného majstra Sláviu Bratislava, dal tri góly. Vodné pólo mu nadlho prirástlo k srdcu. Pochváliť sa môže titulom Zaslúžilý majster športu, ktorý získal za plávanie i ako hráč vodného póla.

K štúdiu medicíny sa mladý študent postavil veľmi seriózne. Už v Hradci Králové, keď počul na fakulte prvú prednášku o patológii od zakladateľa československej patológie profesora Fingerlanda vedel, že si vyberie práve tento odbor. V treťom ročníku mu ponúkol profesor Igor Kutlík prácu asistenta s polovičným úväzkom za 490 korún mesačne, čo v tom období nebolo až tak málo. Po promócii ako 23-ročný sa začal profesionálne venovať patológii, ktorá ho sprevádza celý život. Napriek tomu, že sa denne stretáva so smrťou, k svojej práci pristupuje seriózne a s pokorou.

“Každý, kto si vyberie tento odbor, musí mať vážny záujem o medicínu. Patológia vznikla a existuje preto, lebo existujú choroby a patológia je vlastne náuka o chorobách, okolo nej sa točí celá medicína. Naša denná práca je teda o chorobách, o smrti. Ako sa s tým možno vyrovnať? K svojej práci pristupujem profesionálne, so všetkými plusmi a mínusmi. Denno-denne spracovávame množstvo materiálov od pacientov, ročne sú ich tisíce. Nevšímame si mená pacientov, ale vek, pohlavie, kliniku. Stáva sa, že vyšetrujeme blízkeho človeka, vtedy to aj s nami poriadne zamáva. Uvedomujem si, že smrť je súčasťou života, napriek tomu to je ťažké pochopiť aj po 46 rokoch praxe.”

Výborná škola života

Istý čas pracoval MUDr. Ladislav Sokol na Ústave patológie vo Fakultnej nemocnici L. Pasteura v Košiciach, kde sa nerobí iba rutinná odborná práca, sofistikované vyšetrenia, ale aj časť zodpovedajúca za vedu, výučbu medikov a za výskum. Iné pracoviská, ktoré sa touto výučbou nezaoberajú, sú patologické oddelenia.

“Mal som veľké šťastie, že som sa dostal ku geniálnemu patológovi a organizátorovi, akým bol docent Pavol Bilčík. Už v dvadsiatich deviatich rokoch som mal dve atestácie a stal som sa jeho zástupcom. Spomenúť musím aj profesora Igora Kutlíka, ktorý bol jedným z otcov povojnovej patológie. Dostal som výbornú školu, a tak sme predvojnovú patológiu prebudovali na modernú patológiu 20. storočia. Zaviedli sme vyšetrenie predoperačných biopsií, keď sa v priebehu operácie ešte v narkóze, odobrala pacientovi vzorka, rýchlo sa doniesla na posúdenie patológovi a ten ešte počas operácie telefonicky oznámil chirurgovi výsledok. A tak počas jednej operácie mohol rozhodnúť, či pacienta operovať, aký rozsah operácie vykonať, či je nález zhubný alebo nie.”

Druhú patológiu vybudoval pán primár v ďalekej Líbyi, v rodisku Kaddáfího v Misuráte, kam odcestoval s manželkou a malou dcérkou Julianou. Prišiel do úplne panenského prostredia a dostal úlohu vybudovať najmodernejšiu patológiu na africkom kontinente. Skúsenosti, ktoré získal od svojich učiteľov, v Líbyi dobre zúročil. Oddelenie patológie s modernými prístrojmi stálo 250 tisíc dolárov. S rodinou tam strávil tri a pol roka a čo je zaujímavé, práva tam sa im narodila druhá dcérka Alexandra. MUDr. Ladislav Sokol nezabudol ani publikovať. Na svojom konte má dve reprezentačné odborné knihy Biopsia Mammy I. a II.

Keď nadišiel rok 1968, mnohí Košičania, športovci, lekári, opustili svoju vlasť. I pán primár dostal rôzne ponuky žiť inde, ale z rodných Košíc neodišiel. V tomto meste vyrástol, tu sa cíti doma. A keď sa postavila nová nemocnica na Terase, nezaváhal ani na chvíľu. Vedel, že aj tam musí začať odznova.

Patológia so svetovými parametrami

“Vybudovať oddelenie patológie som považoval za výzvu. Začínali sme s jedným požičaným stolom a stoličkou, ale nechýbala nám odvaha, entuziazmus, mali sme bohaté skúsenosti, ktoré sme vedeli zúročiť. Skúsenosti som získal aj na stáži v Kanade, USA, Austrálii či v západnej Európe. Dnes má oddelenie patológie niektoré svetové parametre a funguje takmer 20 rokov.”


O tom, že pán primár je na oddelení veľkou autoritou, nikto nepochybuje. Dokázal stmeliť pracovný tím, vypestoval kultivované prostredie, kde hlavnú úlohu hrá prirodzená autorita, tolerancia, kompromisy, kde niet zloby, závisti ani nenávisti. Napriek nesporným odborným i ľudským kvalitám, dobrému fyzickému i psychickému zdraviu, prihlásil sa dôchodkový vek. Lekári síce rokmi profesionálne dozrievajú a v šesťdesiatke sú na vrchole svojich odborných síl, mnohí však musia odísť do dôchodku, ustúpiť mladším, pritom výchova dobrého patológa trvá aj 15 rokov. Pán primár však situáciu pochopil. Dostal ponuku na dvojročný pracovný pobyt do Anglicka, ale váhal. Bola tu rodina a najmä mladšia dcéra, ktorá v tom čase študovala na Karlovej univerzite v Prahe. Vybral si druhú ponuku, na dôchodok sa cítil ešte mladý.

“Tri dni v týždni pracujem na Morave, dva dni v Košiciach. V Novom Jičíne vzniklo neštátne onkologické centrum, nesmierne progresívne a na dnešné pomery skvele vybavené. Centrum pomenovali podľa Johana Gregoriusa Mendela, zakladateľa genetiky a slúži pacientom od prvého kontaktu až po kompletnú diagnostiku, liečbu chirurgickú, radiačnú, imúnnu, chemoterapiu aj s prognózou ochorenia. Podmienky sú skutočne exkluzívne, rád tam pôsobím.”

Žena je v živote dôležitá

I keď pán primár svoj doterajší život zasvätil najmä medicíne, nájde si čas aj na relax. Občas si zahrá so starými pánmi vodné pólo, a tak sa aspoň na chvíľu vráti do čias svojej mladosti. Každú sobotu a nedeľu ho možno nájsť v škole na Trebišovskej ulici, kde hrá futbal. Začali s tým vodní pólisti a postupne sa pridali ďalší športovci. Raz ročne vyhodnotia najlepšieho a najhoršieho futbalistu, zložia sa na občerstvenie a oslavujú. Neraz sa tam objavia aj starší priatelia z Kanady alebo Austrálie. Rád odpočíva pri džeze, získal si ho americký veľkoorchestrálny džez. A ešte jednu dobrú vlastnosť pána primára treba spomenúť. Galantnosť a úctu k ženám, ktoré sa z nášho každodenného života takmer vytratili.

“Žena je v mojom živote najdôležitejšia. Vždy som si vážil svoju mamu, sestry, manželku, kolegyne, svoje dve dcéry. Mám pekný vzťah s manželkou Julkou, vyštudovala veterinu, je autorkou niekoľkých odborných knižných publikácií. Teším sa, že sú deti samostatné, schopné, flexibilné, ale taká je dnešná mládež. Staršia dcéra Juliana vyštudovala filozofiu v Anglicku, mladšia Alexandra ešte študuje."

Stretnutie s MUDr. Ladislavom Sokolom bolo veľmi príjemné a inšpirujúce. Z plánovanej hodiny boli hneď tri. Cez otvorené okno prúdil do miestnosti chladný vzduch, až ma chvíľami striaslo. Pán primár na chlad nereagoval. Nečudo, veď aj v treskúcej zime chodí bez ponožiek a v sandáloch.

“Odolnosť voči zime som získal ešte v detstve. Plávať sme začínali prvého mája a voda v bazéne nebola vyhrievaná, mala sotva 16 stupňov Celzia. Navyše, nemám rád pohodlie, pretvárku, takto sa cítim dobre.”

Na záver nášho stretnutia mi nedalo neopýtať sa, či je MUDr. Ladislav Sokol s doteraz prežitým životom spokojný, či by predsa na ňom niečo nechcel zmeniť, keby to bolo možné?

“Domnievam sa, že po celý život ma sprevádza šťastie. Šťastie v práci, šťastie v rodine, šťastie na dobrých priateľov. Nad svojím životom sa ešte do hĺbky nezamýšľam, nemám čas pribrzdiť, zastaviť sa.”

Malva POKORNÁ
Foto: archív L.S.   |   tlačiareň
 
pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

 
(c) - autorské práva Box Network s.r.o., prevádzkovate¾ www.cassovia.sk . Všetky práva vyhradené. Opätovné vydanie alebo rozširovanie obsahu tejto obrazovky bez predchádzajúceho písomného súhlasu Box Network s.r.o. je výslovne zakázané. Viac informácií: marek@box.sk tel. 0905 942 606