magyar
  polski
  deutsch

 Košice
 Prešov
 Miskolc
 Užhorod
 Rzeszów
 

Koniči va, teda Dobrý deň!
@ Aktuálne -> Medicína      Oct 30 2002 - 15:03 GMT
S M. Kozákom mladším o Svetovom kongrese zdravotne postihnutých v Japonsku


V Japonsku - Sappore sa v uplynulých dňoch konal VI. Svetový kongres zdravotne postihnutých občanov. Zúčastnilo sa na ňom 3 500 zdravotne postihnutých. V sekcii nezávislý život reprezentoval Slovensko Košičan, Marián Kozák jr., študent Fakulty sociálnych vied Univerzity Konštantína filozofa v Nitre. Mariana sme požiadali po návrate o rozhovor.

Ako ste sa vlastne do Sappora dostali?

„Bol som delegovaný ako kandidát Asociácie organizácií zdravotne postihnutých občanov Slovenska. Mal som prednášku na tému: Osobná asistencia. Spolu so mnou tam bola ešte Alenka Kánová, naša majsterka sveta v pingpongu.“

Viem, že práve v osobnej asistencie Klub zdravotne postihnutej mládeže a detí urobil na Slovensku veľmi veľa. Na tomto programe ste sa osobne podieľali. Mala prednáška úspech?

„Áno, stretla sa s veľmi pozitívnou odozvou. Len pre zaujímavosť, mnohí dovtedy nevedeli, kde vlastne Slovensko je. Pre Japonsko sme možno trochu exotickí. Ilustroval by som to na jednej príhode. Keď som sa zoznámil s pani zo Singapuru, tak sa ma okrem iného spýtala, či našim materinským jazykom je angličtina a bola veľmi prekvapená, že nie je. Slovák sa po japonsky povie Sulovakodžin, tak si nás možno niektorí už budú pamätať.“

O čom sa najviac na tak veľkolepom stretnutí debatovalo a v čom je podľa vás prínos týchto stretnutí?

„Najviac sa diskutovalo o tom, že zdravotne postihnutí sú rôzni a keďže postihnutie je naozaj individuálne a chce to ku každému aj špecifický prístup so všetkým čo k tomu patrí. Hovorili sme tiež o tom, že všetci zdravotne postihnutí majú právo na nezávislý život, na rovnaké príležitosti, právo na právo a aj právo bojovať za seba, atd. Prínos vidím najmä v množstve kontaktov, ktoré budú osožné pre ďalšiu spoluprácu. Zaujali ma informácie, ako riešia problémy v konkrétnych krajinách. Napríklad v mnohých ázijských ešte stále ťažko vznikajú organizácie telesne postihnutých.“

Ako sa Vám cestovalo a čo ste obdivovali?

„Cesta bola dlhá, ale úžasná. Zážitky ďaleko predčili moje očakávania. S autom sme išli najprv do Bratislavy, stadiaľ do Viedne, odtiaľ do Frankfurtu a potom do Tokia. Z Tokia do miesta konania, do Sappora. Prvé čo ma asi prekvapilo, že v Japonsku sa jazdí po ľavej strane ako vo Veľkej Británii a tiež slnečné a veľmi teplé počasie.

Čo by som chcel vyzdvihnúť, je správanie sa Japoncov nielen voči sebe navzájom, ale aj k nám. Sú úplne iní ako my. Neprestajne sa usmievajú, pri pozdrave sa uklonia. Je to ich zvyk a musím povedať, že veľmi dobrý, vlastne ešte pred komunikáciou vzdáte úctu tomu druhému. Aj keď nevedeli dobre jazyk /angličtinu/ , získali si vás týmto prostým gestom, vychádzajúcim z ich prirodzenosti. Naučil som sa niekoľko fráz i pozdravov a oni boli šťastní, že s nimi takto naväzujem kontakt.“

Ako ste vnímali rozdiely medzi Európou a Japonskom?

„Vidím ich jednak v technickej vyspelosti. Rozdiely človek musí zákonite vnímať aj v obrovských vzdialenostiach tejto veľkej a pozoruhodnej krajiny. Mal som dojem, že lietadlá tam používajú ako my autá. Ale najväčšie rozdiely sú práve v jedinečných zvykoch ľudí, v ich mentalite. Neprezentujú trebárs problémy tak ako my. Nepostrehol som tam závisť. Oni - ak aj majú a iste ich trápia problémy - nikdy ich nenosia na tvári a nezaťažujú nimi druhých. Toto ich, dalo by sa povedať životné krédo, mi vysvetlila pani pochádzajúcej zo Slovenska, ktorá sa vydala do Japonska a žije už 17 rokov v Sappore.“

To je síce pravda, ale telesne postihnutý problém má.

„Vo vyspelej krajine, a to by som chcel zdôrazniť, nie je problém s existenciou zdravotne postihnutých. Zistil som, že vo vyspelých krajinách napríklad môžu cestovať všade. Ani ja som nemal žiadne problémy dostať sa trebárs do lietadla. Šiel som cez špeciálny tunel, dokonca ako prvý. Keď sme išli z Tokia do Sappora, tak v lietadle cestovalo asi 70 vozíčkárov a nebol žiadny problém. Trpezlivo každého naložili…“

Chodníky v meste sú absolútne bezbariérové, dokonca dlažba je prispôsobená aj pre nevidiacich / tzv. chodiace drážky /. Nebolo zaťažko dostať sa ani do obchodov. Sú v tejto oblasti naozaj vyspelejší, najmä v spôsobe a systéme dopravy. Japonci sú obdivuhodní v organizácii. Vrátim sa ku kongresu. K dispozícii bolo asi 30 autobusov a 20 taxíkov. ¼udia boli rozmiestnení v rôznych hoteloch a bolo potrebné ich zviesť do veľkej kongresovej haly. Pomáhali nás veľmi pokojne, bez stresujúcich momentov vyložiť, naložiť… Taxíky boli priestranné. Dobrovoľníci mali podľa druhu pomoci vždy rovnakej farby tričká, čo bol výborný nápad, pretože sme sa hneď mohli obrátiť na toho pravého. Napríklad tlmočníci boli v bielom, v inom tí, čo mali na starosti jedlo, v inej farbe „dopraváci“ atd. Organizácia bola bezchybná, taká perfektná, že v nás vzbudzovala nesmierny obdiv. Hotel bol bezbariérový, útulný, moderne vybavený, je samozrejmosťou nastaviť si do kúpeľa presnú teplotu vody, alebo taká maličkosť – voňavý toaletný papier.“

A jedlo s paličkami?

Snažil som sa, ale nešlo mi to. Našťastie v Japonsku veľmi dobre vedia, čo je to príbor. Jedli sme najmä ryby a strava to boli vlastne japonské špeciality, pili ich typické čaje.“

Ak by ste mali porovnať život telesne postihnutého u nás? Ako reaguje okolie?

„Porovnanie? Tam zdravotne postihnutý človek nemá problémy s existenciou. V Sappore bol program veľmi nabitý, ale predsa len som chcel aspoň niečo vidieť z mesta. Predstavte si, len mňa do centra odviezol autobus bez toho, aby sa niekto začudoval, že nie je kapacitne vyťažený. Neviem si predstaviť, že by to u nás bol ochotný urobiť šofér pre jedného človeka. V rámci kongresu nám Japonci ukázali niečo z ich kultúry a pre mňa to bolo fascinujúce. Napríklad aj to, že zdraví ľudia v jednom z programov tancovali na vozíčkoch. Podstata vystúpenia bola v tom, že všetci sa môžeme stať inými a že sa toho nemusíme báť. V takomto prevedení sme videli aj balet. S týmto som u nás ešte nikdy nestretol.“

Aké ste si urobili závery z cesty?

„Na kongrese sme komunikovali väčšinou anglicky. Oficiálne sa prekladalo do šiestich jazykov. Čiže musíme pochopiť, že bez učenia jazykov to jednoducho nejde ale keď už sa vieme dohovoriť myslím si, že nezáleží odkiaľ prichádzame. Veď všetci sme ľudia, a keď sa vieme porozprávať je to výborné.

Pre mňa vyplýva z cesty, že je potrebné hovoriť o problematike nezávislého života ľudí s postihom vo svete, ale najmä u nás. Je potrebné zmeniť ešte veľmi veľa vecí, trebárs v doprave, ale najmä v nás samotných. Prestať si závidieť a začať si pomáhať a dopriať si navzájom. Chýba nám otvorenosť. Viete, my nechceme žiadne výhody, len možnosti a šance presne také aké majú ostatní.“

„Naj“ zážitky?

„Pocit radosti z rozhovorov s novinármi, ktoré som mal tu česť poskytnúť ako občan Slovenska zahraničným médiám.“

Dodajme, súdiac podľa množstva fotografií zachytávajúcich Mariana na kongrese, že sa práve náš Košičan medzi domácimi tešil nesmiernemu záujmu. Jeho príjemné vystupovanie, znalosť problematiky a výborné jazykové znalosti /niečo sa pred odchodom naučil aj v japončine/ si získali obdiv.

Katarína Bednáøová
Foto: Marián Kozák
Karol Hatala
30.10.2002   |   tlačiareň
 
pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

 
(c) - autorské práva Box Network s.r.o., prevádzkovate¾ www.cassovia.sk . Všetky práva vyhradené. Opätovné vydanie alebo rozširovanie obsahu tejto obrazovky bez predchádzajúceho písomného súhlasu Box Network s.r.o. je výslovne zakázané. Viac informácií: marek@box.sk