magyar
  polski
  deutsch

 Košice
 Prešov
 Miskolc
 Užhorod
 Rzeszów
 

V Detskom klube pre telesne postihnuté deti a mládež
@ Aktuálne -> Medicína      Apr 09 2002 - 18:43 GMT
Do školy, medzi ostatné, lenže...

Bezprostrednosť, pochopenie pre každého, nádej a optimizmus, hádam tak by sa stručne dalo charakterizovať to, čo si z Detského klubu pre telesne postihnuté deti a mládež vždy odnášam. A nielen ja. Ako som sa presvedčila, v podstate každý, kto prekročí jeho prah. Tento tón, či atmosféru mu hneď pri vzniku dali do vienka jeho „rodičia“, manželia Kozákovci. O to viac ma mrzelo, že včera na druhom seminári Postavenie matky s dieťaťom s ťažkým zdravotným postihnutím u nás a vo vyspelej spoločnosti v rámci projektu Ženy, matky detí s ťažkým zdravotným postihnutím chýbalo oveľa viac hostí, teda kompetentných, ktorí by mohli „školskú“ problematiku posunúť zasa o krok ďalej ako na minulom stretnutí so sociálnou témou. Integrácia detí so zdravotným postihnutím do bežných škôl je daná síce zákonom, ale je s ňou zatiaľ spojených množstvo nezodpovedaných otázok.

Tento raz bola teda reč o vzdelávaní a pracovnom uplatnení sa detí s postihnutím. Matky detí, ktoré si vyžadujú špeciálnu starostlivosť, ak si odmyslíme ich nadmerné fyzické zaťaženie, pripočítame nedostatok finančných prostriedkov a odsunieme pocity z nedostatku vlastnej sebarealizácie, sú vystavené ešte ďalšiemu obrovskému stresu. Oprávnene ich v jestvujúcich podmienkach trápi obava z budúcnosti dieťaťa. Tá bezprostredne súvisí s možnosťami jeho adekvátneho vzdelania a potom následného uplatnenia sa v živote. Práve neskoršie pracovné a tým aj spoločenské zaradenie sa je pre týchto ľudí veľkým, a nebudem ďaleko od pravdy ak poviem najpodstatnejším motívom vedúcim k osobnému šťastiu.

Matky presadzujú to, čo by malo byť úplne samozrejmé, že na školách budú akceptované špeciálne potreby ich dcér a synov. Vedia, že ich dieťa je síce iné, ale to neznamená, aby bolo vyčlenené zo spoločnosti svojich rovesníkov. Naopak, väčšina z matiek by dala a dáva prednosť integrácii do bežných škôl. Stačí sa zamyslieť už len nad príspevkami mamičiek. Napríklad pani Elena Frischerová si kládla otázku či urobila pre vzdelanie svojho dieťaťa všetko. Ing. Renáta Krekáňová hovorila o tom ako obišla špeciálnu školu, JUDr. ¼udmila Slunečková konštatovala, že pre nich to boli galeje, Paedr. Anna Kocúrová do diskusie prispela úvahou, na tému, že výchova a vzdelávanie jej dcéry, to bolo vlastne šťastie v nešťastí. Spomeňme ešte vystúpenie Drahoslavy Fridmanskej: Integrovať áno, ale kde začať a vystúpenie Ing. ¼udmily Tušekovej pod názvom Hľadanie cesty k vedomostiam, alebo priam alarmujúcu úvahu Olívie Mlynarčíkovej: Kto je zodpovedný za to, že jej dcéra nebola vzdelávaná?

Táto problematika má niekoľko rovín. Nejde tu len o také základné veci ako bezbariérovosť škôl, jej adekvátne vybavenie, ale vyvstáva i tu otázka, či samotní učitelia sú pripravení vzdelávať aj žiakov so špeciálnymi potrebami. Oslovili sme preto PaeDr. Alicu Petrasovú, z Pedagogickej fakulty UPJŠ, ktorá na seminári hovorila o využití modelov integrácie vo vzdelávaní sa detí so špeciálnymi potrebami v USA.

Zaujímalo by nás ako sa k tejto problematike dostali?

„Predtým, než som prišla na fakultu, učila som na základnej škole, kde som mala i takýchto žiakov. Vtedy som si uvedomila, že vysoká škola ma nepripravila na prácu s deťmi či už s mentálnym alebo telesným postihnutím. Obávala som sa, aby som svojim prístupom dieťaťu neublížila. Pomáhala mi vtedy a veľmi intenzívna a úzka spolupráca s rodičmi a samozrejme s odborníkmi.“

Teraz sa už pedagógovia na vysokých školách pripravujú na integrované triedy?

„Študijné plány sú dodnes žiaľ postavené tak, že síce absolventi ovládajú terminológiu špeciálnej pedagogiky, vedia napríklad čo potrebuje dieťa na vozíčku, ale chýba im to základne - naučiť sa prostredníctvom modelových situácií riešiť konkrétne problémy dieťaťa, a tým mu aj pre neho zostaviť individuálny učebný plán.“

Vy osobne ste za integrované triedy?

„Jednoznačne.“

Obávajú sa učitelia takýchto žiakov?

„Domnievam sa, že áno, pretože ich nikto v tomto smere nevyškolil. Je to dlh vysokých škôl voči pedagógom.“

Vy ste sa k informáciám dostali na seminári, ktorý pripravili americkí lektori...

„Áno, ale to situáciu nerieši. Problematika by mala byť zaradená do študijných plánov vysokých škôl.“

Čo tvorilo základ spomínaného seminára?

„Učili sme sa o hodnotách, o spolupráci odborníkov, rodičov a školy smerujúcich k pomoci dieťaťu. My máme prvý typ - multidisciplinárny, kde je komunikácia limitovaná. Každý zainteresovaný robí vlastné rozhodnutia. Na rozdiel od prístupu, ktorý by bol zameraný na dieťa, sa každý sústreďuje na úzko odborné hľadisko. Hodnotenia sa robia izolovanie. Individuálne učebné plány sa zostavujú za minimálneho prispenia členov tímu. Poskytovanie služieb je izolované v rámci každej odbornej disciplíny. Najvhodnejší je trnasdisciplinárny prístup, kde je komunikácia mnohostranná a častá, kde sa rozhodnutia urobia na základe dohovoru a záujem všetkých je orientovaný na dieťa. Poskytované služby, hodnotenia a učebné plány majú integrovaný a holistický charakter. Členovia tímu si navzájom vymieňajú informácie.“

Ako by to malo teda vyzerať v triede?

„Keď mám ako učiteľka v triede takéto dieťa, nie ja rozhodujem podľa akého učebného plánu pôjdeme, ale poradím sa s rodičom, ktorý dieťa najlepšie pozná, ďalej s príslušným odborníkom a spolu urobíme individualizovaný plán. A to je to, čo naši učitelia nevedia, lebo ich to nik nenaučil.“

Aby sa toto všetko pedagógovia naučili, čo k tomu chýba?

„Dobrá vôľa. Zaviesť predmet s týmto obsahom do učiteľských smerov na vysokých školách.“

Váš názor, prečo chcú rodičia, aby ich dieťa navštevovalo integrovanú triedu?

„Nazdávam sa, že je to preto, že rodičia túžia, aby ich deti niekam patrili. Segregované vzdelávanie chápu ako izolované a nespravodlivé. Chcú aby im deťom boli poskytnuté rovnaké možnosti, aké sa poskytujú deťom, ktoré nie sú postihnuté. Túžia po tom, aby ich dieťa navštevovalo rovnakú školu ako ich súrodenci, alebo deti od susedov. Chcú aby ich deti mali úžitok z toho, že sú v priamom kontakte s normálnymi modelmi rolí. Chápu integráciu ako prípravu na neskoršiu existenciu v reálnom živote.“

V Amerike vyšiel zákon o integrovaných školách v roku 1976. U nás iba nedávno. Ako vidíte vývoj na našich školách ?

„Máme veľa a kvalitných odborníkov a pedagógov. Ak budú učitelia všetkých typov škôl pripravovaní na vysokých školách, alebo budú mať možnosť získať si vzdelanie z tejto špeciálnej problematiky formou postgraduálneho štúdia, verím že prognóza bude dobrá.“

Keď ste sa dostali k celému „balíku“ ťažkostí vyplývajúcich z postihnutia, čo vo vás najviac zarezonovalo.

„Asi to, že od postihnutia každého, nás delí trebárs jedna odhodená banánová šupka na zemi...“

Mnohí sa domnievajú a mylne, že postihnutí potrebujú súcit. Podľa vás je to čo?

„Spolupráca. ¼útosť nepomôže ani dieťaťu ani rodičom. Postihnutie prináša život a treba situáciu riešiť.“

A závery zo seminára? O tie sme poprosili koordinátorku celého projektu a riaditeľku Detského klubu, pani Ing.Dagmar Kozákovu.

„Voľakedy existoval inštitút oslobodenia od vzdelania. Chceli by sme, aby v rámci nového zákona, kde sa hovorí o povinnej školskej dochádzke, sa dostal i paragraf o možnosti nadobudnúť vzdelanie sa dnes už mladým ľuďom, ktorým bola táto šanca v minulosti odoprená. Pripravili sme odporúčanie pre Ministerstvo školstva, aby organizovalo na Slovensku pre vysokoškolských pedagógov semináre zamerané na problematiku integrácie detí s postihnutím, a aby do učebných plánov zaradilo teoretický i praktický výcvik študentov s tou istou problematikou. Našou snahou je poukázať aj na fakt, že optimálnejším riešením by pri integrácii bolo vytvoriť tým odborníkov - terapeutov pri jednotlivých školských správach, ktorý by poskytoval služby, než ako doposiaľ existujúca prax psychológa na danej škole. Nazdávame sa tiež, že zákon by sa mal doplniť o normu, aby už pri zápise dieťaťa s ťažkým postihnutím, škola na základe avíza na príslušnú školskú správu, dostala adekvátne vybavenie tak, aby žiak mal vytvorené podmienky pre návštevu školy.“

Katarína BEDNÁØOVÁ
Foto: Karol HATALA   |   tlačiareň
 
pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk

Zdielať tento článok na Facebooku

 
(c) - autorské práva Box Network s.r.o., prevádzkovate¾ www.cassovia.sk . Všetky práva vyhradené. Opätovné vydanie alebo rozširovanie obsahu tejto obrazovky bez predchádzajúceho písomného súhlasu Box Network s.r.o. je výslovne zakázané. Viac informácií: marek@box.sk