V dnešnom článku si priblížime osud významnej košickej divadelno-kaviarenskej stavby, ktorá bola dostavaná práve pred 230. rokmi (1790) a popri Kaplnke sv. Michala a Dómu sv. Alžbety tvorila architektonickú podobu tzv. mestskej insuly - ostrovčeka, ktorú vytváral rozdvojený potok tečúci cez Hlavnú ulicu.
Košické divadlo má svojho predchodcu, ktorého nahradilo koncom 19. storočia. Pôvodná divadelno-kaviarenská budova bola v minulosti ozajstným strediskom košického kultúrneho života. Ale pekne po poriadku...
Na jednom z najreprezentatívnejších miest v Košiciach, uprostred Hlavnej ulice vyrástla v priebehu 14. storočia mestská radnica. O jej osude je málo zmienok, nepoznáme ani jej presnú podobu a svojmu účelu slúžila len do konca 16. storočia. Z priebehu 17. storočia sú zápisy o tom, že tu bol sklad vojska a dlhé roky budova chátrala. Mestská rada bola rozhodnutá radnicu zbúrať začiatkom 18. storočia, nakoniec ju však ponechali, zrekonštruovali a v jej vynovených priestoroch zriadili prvú košickú kaviareň.
Na Mariniho pláne z roku 1781 je stavba zaznačená ešte ako Alte Rathhaus (stará radnica), ale na Svajczerovom pláne z obdobia 1784 – 1786 už ako Domus Caffearia (kaviarenský dom). Kaviareň v budove však fungovala podstatne skôr, už v roku 1756.
V Korabinského lexikóne z roku 1786 sa opisuje ako kaviareň, kde sa organizujú aj plesy a bály, čo svedčí o jej rozlohe. Stáročná budova však už nevyhovovala a mesto s ňou malo iné plány. V roku 1786 inicioval gróf Vojtech Sztáray aktivitu v snahe postaviť nový stánok pre stále divadlo práve na tomto mieste.
V 18. storočí sa divadelný život v meste sústredil pri cirkevnom ráde jezuitov, ktorí organizovali predstavenia vo svojom univerzitnom komplexe budov. V roku 1773 bol však rád jezuitov zrušený, a tým aj tieto ich aktivity. Hilverdingova kočujúca divadelná spoločnosť si postavila v roku 1781 dočasnú drevenú divadelnú sálu na Hlavnej ulici, ktorá však nevyhovovala bezpečnostným opatreniam a tiež z estetického hľadiska nevyhovovala, a tak bola o rok neskôr asanovaná.
6. mája 1786 vydala mestská rada rozhodnutie o výstavbe kamenného stánku divadla. Vypracovaním projektu bol poverený miestny staviteľ Štefana Brocký. Miestodržiteľská rada v Budíne mala k jeho projektu pripomienky a dala ho prepracovať komorskému staviteľovi Thallerovi. Mesto prepracovaný projekt následne odsúhlasilo a vedením stavby poverilo mestského inžiniera Antona Svajczera.
Komplex sa delil na divadelnú a reštauračno-zábavnú časť. Divadelná zaberala jeho južnú, reštauračná severnú časť. Do každej bol osobitný hlavný vstup a zároveň tu bol aj spoločný vstup z dvorčeka, ktorý obe prevádzkové časti oddeľoval.
Potom, čo na jar v roku 1787 bola zbúraná kaviareň, začiatkom leta sa začalo so samotnou výstavbou. Hrubá stavba novej kaviarne a tanečnej sály bola hotová v marci 1788. Výstavba divadelnej časti však trvala dlhšie, bolo potrebné vopred asanovať predajné krámy, nakoľko nové divadlo výrazne zasiahlo do zástavby „Ostrovčeka“. Uloženie základného kameňa divadelnej časti sa tak oddialilo až na koniec leta 1788. Pre verejnosť sa však prvé predstavenie hralo už 6. decembra toho istého roku v priestoroch tanečnej sály novej reduty.
Ani v nasledujúcej sezóne 1789/1790 ešte nové divadlo neslúžilo svojmu účelu. Predstavenia sa odohrávali v tanečnej sále v čase, keď sa v divadle dokončovali interiéry. Po dokončení strop hľadiska zdobila maľba deviatich múz od viedenského maliara talianskeho pôvodu Brioschiho. Opona a dekorácie boli vypracované Erazmom Schröttom a viedenským umelcom Felixom Hegelom.
Košické divadlo bolo šieste v poradí v celom Uhorsku. Druhé na území dnešného Slovenska po bratislavskom z roku 1730. Jej architektúra sa niesla v duchu klasicizmu.
Na prízemí reštauračnej časti sa vstupovalo priamo do kaviarenskej miestnosti. Na základe opisu Jozefa Duchoňa, ktorý podrobne skúmal staré projekty a plány divadla zachované vo Východoslovenskom múzeu, vieme, že komplex tvorili – Kaffe und Billiard Zimmer – z ktorej sa prechádzalo do jedálne – Gast Stube – na západnej strane a do ďalšej biliardovej izby – Biliard Zimmer – na východnej strane.
Za jedálňou bola miestnosť čašníkov, vtedy nazývanej Kelnerei, z ktorej bol prístup do kuchyne s veľkou murovanou pecou. Bola tu tiež akási komora a dve vykurované, ale neosvetlené a nevetrané miestnosti za vstupnou sálou. Vedľa nich boli suché záchody s dvoma sedeniami. V komplexe sa nachádzali aj početné krámy. Boli to jednopriestorové malé nájomné obchodíky na úrovni trafiky. Oproti dnešným divadlám malo to vtedajšie oveľa skromnejšie priestorové i technické pomery. Samotné javisko bolo menšie, poskytovalo priestor 17,2 x 8,4 metra.
V diele vydanom v roku 1825 od autorov Szepesházy a Thiele sa kaviareň opisuje nasledovne:
„Kaviareň majú Košice iba jednu, táto sa však môže merať s najlepšími ustanovizňami svojho druhu na iných miestach, dokonca aj v hlavných mestách. Je v najkrajšej časti mesta, stojac uprostred Hlavnej ulice, odkiaľ má výhľad na sever, na krásnu promenádu a na všetky strany na najobľúbenejšie a najľudnatejšie časti mesta. Jej vnútro tvorí niekoľko klenutých vymaľovaných sál vybavených biliardom, veľkými jedálenskými stolmi, hracími stolmi a iným sem príslušným nábytkom.“
(preklad Jozef Duchoň)
Pre tanečné zábavy sa v minulosti používali termíny ples alebo bál, ale tiež aj z francúzštiny prevzatým výrazom „redoute“ – reduta. A tak sa veľká sála na poschodí nad kaviarňou nazývala aj „redutová“. Jednou z najväčších udalostí, ktoré táto sála hostila, bola nepochybne slávnosť na prelome rokov 1805/1806 za účasti ruského generála Goleniščeva-Kutuzova a jeho suity zloženej z významných ruských i rakúskych vysokých dôstojníkov.
Ako opisujú vyššie spomenutí autori vo svojom diele, v Košiciach sa medzi zabávajúcu honoráciu nemohol pridať hockto:
„Ak však príde rozťahovačný holič, holdovateľ predsiení a hrdina nožníc z rytierskych polí zježených vlasov svojich zákazníkov, a zanechajúc lavór, nasleduje ducha doby a priam sa derie do tejto spoločnosti, vidia tí najlepší v obave, že by tancovali v jednom rade so svojimi slúžkami a komornými, potrebu spojiť sa v núdzi do uzavretého, od vstupného nezávislého kruhu, do ktorého je zamedzený vstup kadejakému, nie celkom vhodnému indivíduu, aby ho vyhostili z kasín a spoločenských bálov, na základe čoho mu osobitne určení členovia spoločnosti nezakryte zamedzia návštevu reduty. Tá je však v súčasnosti málo navštevovaná najnoblesnejšou časťou verejnosti, a preto viditeľne upadá."
(preklad Jozef Duchoň)
Vráťme sa teraz k divadlu. Prvé divadelné spoločnosti boli všetky nemecké. Prvýkrát z javiska zaznela maďarčina až v máji v roku 1816, keď tu hrala maďarská kočovná divadelná spoločnosť. Maďarské predstavenia sa tu odohrali ešte v rokoch 1817 a zimnej sezóne 1818/1819. Následne po niekoľkoročnej pauze sa maďarské predstavenia striedali s nemeckým, ale stále prevládali tie nemecké.
„Lokál vo vlastníctve mesta, slušne vystrojený a vkusne vymaľovaný, ktorý sa nachádza vo veľkej kaviarenskej budove, je pre potrebu mesta zbytočne veľký a priestranný, okrem pevných sedadiel a noblesného parteru vybavený troma, celý jeho obvod zaberajúcimi galériami, z ktorých dve sú pre abonované lóže a najvyššia pre posledné miesta. Javisko je vybavené primeranými dekoráciami a všetko, čo je tu prichystané príjemne prekvapiť cestovateľa, ukazuje, že táto ustanovizeň si praje zabezpečiť pre obecenstvo miesto oddychu, z ktorého možno čerpať vkus i poučenie. Pokiaľ sa vzdelanejšej časti obecenstva nie vždy zapáči výber hier, herecká interpretácia a tak podobne, má to následný dopad na malú, prinajmenšom ak kolísajúcu návštevnosť divadla počas celej zimy a z toho vyplývajúci malý príjem divadelného riaditeľstva."
Pozn. výraz „lokál“ v texte znamená divadelnú sálu, nie výčap. (preklad Jozef Duchoň)
Jednou zo zaujímavostí je, že v divadle neprerušili predstavenia ani počas karanténnych opatrení za morového povstania v roku 1831 z dôvodu zabezpečenia aspoň malého príjmu pre herecký súbor v týchto ťažkých časoch. V 50. rokoch sa divadlo už čoraz viac stávalo stánkom maďarskej kultúry. Problémom však bolo, že budova prestávala vyhovovať, kapacitne i technicky. I keď v zlom stave, ale divadlo fungovalo ďalej až do 90. rokov.
V roku 1882 došlo k tragickému požiaru vo viedenskej opere, pri ktorom zahynuli stovky ľudí, čo malo za následok prijatie bezpečnostných opatrení v celej monarchii. Pre zabezpečenie v prípade núdze rýchleho vyprázdnenia budovy bola postavená okolo divadelnej časti provizórna drevená ochodza a únikové schodištia. Zo 16. augusta 1887 sa zachovalo hlásenie do Budapešti, že stav košickej divadelnej budovy je havarijný, no trvalo ešte niekoľko rokov, kým sa definitívne spečatil jej osud.
8. marca 1894 bol vyslaný do Košíc stavebný expert Antal Mihalovits, ktorý rozhodol o okamžitom zatvorení stavby. Posledné predstavenie sa v starej divadelnej budove hralo 19. marca 1894.
Následne sa košické divadlo dočasne presťahovalo do koncertných priestorov hotela Schalkház. Starú divadelnú budovu uprostred Hlavnej ulice začali búrať 16. mája 1894. Na mieste pôvodnej divadelno-kaviarenskej budovy vyrástlo dnešné divadlo podľa projektu Adolfa Langa.
Zdroj: HistoricKE https://www.kosiceonline.sk/
