Štefan Roskoványi patril medzi najvýznamnejších umelcov konca 20. a začiatku 21. storočia, ktorí žili a tvorili v Košiciach. Narodil sa 4. 12. 1946 v Košiciach a tu i za tragických okolností opustil svet 11. novembra 2002.

Jeho dielo zachytáva viacero tematických rozmerov od figurálnej, cez abstraktnú až po krajinnú maľbu, prevažne situovanú do mestského prostredia, ktorá mu priniesla už za čias jeho života veľkú popularitu. Zaslúžene.

V decembri 2000 sme uverejnili aj jeho profil na stránkach Cassovia.sk, vtedy ešte netušiac, že jeho koniec je tak blízko.

Redaktorka Katarína Bednářová ho vtedy priblížila slovami:
"Štefana Roskoványiho som osobne spoznala v roku 1986, kedy získal Cenu Martina Benku. Už vtedy zamestnával výtvarných kritikov prorokujúcich mu významné miesto medzi nielen košickými ale i slovenskými výtvarníkmi. Výrazný rukopis, expresívne ťahy špachtľou, žiarivé motívy krajiny, príbehy ako Posledné pivo pred večerou, Večerníček či v tom čase rodiace sa štúdie k obrazom koní - bohatstvo ľudského ducha a perfektného remesla - to všetko akoby zmenšovalo priestor vtedajšieho ateliéru. Jeho diela ma (napokon tak ako mnohých ostatných) však už dávno predtým vždy prinútili postáť hodnú chvíľu pred obrazom. Prečo? Jednoducho preto aby som sa mohla ponoriť do nádhernej farebnosti, alebo hľadať pointu v tvárach zobrazených ľudí a obdivovať ako sa mu podarilo zastaviť čas. Dať jedinečnú chuť atmosfére. Hra farieb a svetla ako u starých majstrov, vari impresionistické prevedenie v ľahkosti ťahu ale predsa presne vypočítanom, láskavá karikatúra - to všetko naozaj pohládza vnútro prizerajúceho sa, vťahuje ho ako jemné pozvanie na prechádzku do sveta, po ktorom my ostatní zvykneme kráčať často ako slepí.

Aký je? Štefan Roskoványi je svojim naturelom typický Košičan - kozmopolita, s veľkým zmyslom pre humor. Svoje vnútro si však veľmi, veľmi chráni a zakrýva ho vtipom. A aká je jeho duša? Taká akú majú deti, ktoré sú výbornými a citlivými pozorovateľmi, ktorým ešte príkazy a zákazy neotupili schopnosť vidieť veci také aké sú, a ktoré majú ten svoj svet zaplnený postavičkami stvárňujúcimi a utvárajúcimi svojimi gestami a charakteristickými vlastnosťami bezprostredné teritórium."

Zraneného maliara našli ležať v bezvedomí iba niekoľko metrov od domu v ktorom býval. Lekársku službu prvej pomoci k nemu zavolal anonym. Štefan Roskoványi niekoľko dní ležal v kóme a 11. novembra 2002 opustil tento svet. K smrti ho dohnal neznámy útočník...

Z pera teoretikov výtvarného umenia

Z katalógu k autorskej výstave

„Vstup akademického maliara Štefana Roskoványiho do výtvarného diania Slovenska bol prudký, spontánny, s vyhraneným maliarskym prejavom. Už od prvopočiatku bolo jasné, že do výtvarného života nielen východoslovenského umenia, ale do celoslovenského dejepisu maliarstva vstúpil maliar, ktorý má svojský náhľad na život okolo nás.“

Mgr.Eva Gottlíbová

Štefan Roskoványi sa zúčastnil aj na zaujímavom projekte, interpretovať dejiny prostredníctvom výtvarného umenia. Bolo to v barokovom zámku Halbturn (Rakúsko) na výstave Koruna, meč a hojdací kôň.

Mária Horváthová o ňom napísala:

„Roskoványi, ako vášnivý pozorovateľ života v jeho prchavých okamihoch, dokáže zachytiť neopakovateľnú atmosféru danú miestom a časom a sprostredkovať divákovi autentický príbeh čo dramatickosť deja. Bez rozdielu, či ide o mondénnu spoločnosť, alebo neidentifikovateľný dav, jeho suverénny maliarsky štýl mu umožňuje zvládnuť i najnáročnejšiu figurálnu kompozíciu, umocniť prchavý dojem z vážnosti okamihu, nájsť rovnováhu medzi výrazom a gestom a zaujať diváka dynamickým a expresívnym maliarskym rukopisom, zmyslom pre žiarivý kolorit a monumentalitu tvaru. I keď autor po prvý raz siahol po takejto téme, možno povedať, že v jeho interpretácii sa stala logickým pokračovaním jeho vlastného programu v oblasti figurálnej maľby, portrétu a žánru.“

Rozhovor z decembra 2000

Štefan sa so svojou rodinou presťahoval sa do centra starého mesta. V byte si s Anuškou a dcérami vytvorili nádhernú a pohodovú atmosféru. Z ateliéru vidno strechy staručkých domov. On si pochvaľuje dopadajúce svetlo zo severu a my s kolegom obdivujeme veľké plátna. Objavíme aj, u neho nie práve obvyklé, abstraktné obrazy.

Posunul si sa k abstraktnej forme?

„To je taká hra s farbami. Vnútorné vyjadrenie. Počúvam klasickú hudbu, od Bacha, Vivaldiho, slovom všetko. Podľa nálady...“

Aj Cíkera?

„Toho nie ...“ A so smiechom po chvíli zaváhania dodáva: „Len sa ma prosím ťa nepýtaj na názvy, mená a čísla.“

Vlastne som si to mala uvedomiť. Štefan Roskoványi naozaj nie je encyklopedický typ. Vníma atmosféru, vytiahne z nej ten najpresnejší, najcharakteristickejší moment, aby mohol štetcom povedať príbeh. Jeho interpretácia je už na divákovi. On len ťukne na čosi ukryté v nás.

„K tým abstrakciám. Dal som im názov Variácie.“

Vždy ma fascinovala atmosféra tvojich obrazov. Povedz, zmenili sa azda témy, ktoré ťa oslovovali?

„Nepovedal by som, že ide o námet. Doménou mojej tvorby bola a je figúra. Vieš, niekedy mi vyčítali, že nerobím abstraktne, že nejdem dopredu. Nechcem tu hovoriť o tom či je abstrakcia ľahšia alebo ťažšia. To sa naozaj nedá povedať a je to aj celé trocha sprofanované, pretože všetko je ťažké ak to chce urobiť človek dobre. Mne osobne abstraktná tvorba až toľko nedá ako figurálna... Maľujem to, čo som prežil a pri samotnom maľovaní to ešte raz prežívam... akosi v tom žijem.“

Je to len nejaký okamih? Vnem?

„Niečo sa Ti v šedej hmote uloží a po určitom čase to vyjde von. Sú situácie, keď si poviem, idem domov, musím to urobiť. Väčšinou to ale zostane odložené v myšlienkach. Nenamaľujem to ihneď.“

Keď si dobre pamätám, hovoril si, že nie si z tých, ktorí maľujú svoje diela veľmi rýchlo, respektíve sa k obrazu viac raz vraciaš.

„To áno, ale ja som veľmi nedočkavý, keď vidím biele plátno, musím ho rýchlo zatrieť.“

Mnohé ale na dokončenie „chvíľku“ čakajú...

„Aj pol roka. Ako tam tie kone vzadu, ako keby mi unikala téma...“

Ako unikala?

„Ako keď človek zabúda.“

Zo smiechom: „Asi tak ako keď ideš pre niečo po schodoch dole a musíš sa znovu vrátiť hore, aby si spomenula čo si to vlastne chcela. Aj ja sa trocha vrátim a pozerám sa na to z mierneho nadhľadu. Objavím chyby a všetko čo treba napraviť.“

Predsa by ma len zaujímalo, čo je TO, čo tvoja mozgová kôra pokladá za potrebné uložiť. Radostné veci? Smútok?

Štefan Roškoványi odpovedá veľmi rýchlo: „Ja nemám rád smútok! Dosť pesimizmu je v živote. Možno niektorých smútok ťahá a vytvoria si z neho aj umelecký program. Ja mám rád „srandičky.“

V tvojich obrazoch človek rád hľadá, hádam by sa dalo povedať, že pomaly číta práve ten tvoj príbeh. Je zašifrovaný vo výrazoch tvárí postáv, v ich gestách a vlastne pointu po chvíli nájde. Chystáš zámerne toto prekvapenie?

„Nerobím to ako stroj. Vieš, je to tam kdesi v podvedomí a počas tvorby to vychádza na povrch, objavujú sa nápady...“

Rozosmeje sa: „Keby som Ti na to vedel odpovedať, tak som básnik.“

No veď práve. Chcem ťa trocha potrápiť. O tvorivosti sa totiž zvykne hovoriť s hlbokou vážnosťou. Takže poďme k aktu tvorivosti.

Štefan ešte stále so smiechom hlase zvolá: „Je to vášeň! Vášeň...“

A už vážne dodáva: „ Je to naozaj vášeň. Človek cíti silnú duševnú potrebu niečo vyjadriť, povedať. To nie je zamestnanie, to nie je povolanie. Mňa tvorenie napĺňa. Uspokojuje ma, vyplní ma určitými kladnými myšlienkami. Neviem ako Ti to mám inak povedať...“

V očiach sa mu zasa objavia iskierky. „Na to sú krásni ľudia, ktorí Ti povedia, čo sa pri tvorbe vo mne odohráva,“ dodáva s láskavým ale predsa len ironickým podtónom.

Dobre, tak poďme k tým vášniam. Kedy si ich v sebe objavil?

„Ono to začína vzťahom. Najprv je radosť z kreslenia a potom sa to vyvíja. Pravda, niekto si časom nájde aj iné záujmy...“

Nemáš pocit, že ten pravý „kumšt“ má umelec jednoucho v sebe? Akosi je mu vnútorne daný? Si niekomu vďačný, že si pri umení zostal? Cesta umelca nie je najľahšia.

„U mňa to určite bolo dané. Vždy som to chcel robiť. Vďačný som svojej Anuške (manželka).“ Pohľadom ukáže na obrazy v ateliéri.

„Bez nej by asi toto tu všetko nebolo. Vždy ma maľovanie a predtým perspektíva že budem maľovať, držali nad vodou. Bol to môj cieľ. Kto mi pomohol v začiatkoch? Známi, cudzí ľudia.“

A rodina?

Štefan si zapálil cigaretu a začal hovoriť ľahostajne. Iba z úsečnosti viet som azda správne pochopila, že je to téma, ktorú nechce a ani rozvíjať nebude.

„Úplne ranné detstvo som mal krásne. Potom mi zomreli rodičia a bolo všelijako. Úniky hore i dole. Chcel som ísť do školy, dali ma do učňovky. Vyučil som sa za chladiara, večerne som si urobil maturitu no a potom som robil všeličo. Aj fotografa. Na akadémiu som sa dostal na piaty raz. Študoval som u L. Čemického a J. Želibského. Bol som odhodlaný chodiť na prijímačky pokiaľ ma nezoberú.“

Prešli sme na súčasnosť, zaujímalo ma či ako dobrý pozorovateľ života vníma zmenu ľudí.

„Teraz je to nejaké choré. Predtým sme boli družnejší, porozprávali sme sa. Teraz má každý svoj piesok na hranie. Ľudia sú k sebe menej úprimní.“

Evidentne rozladený hovorí: „Nerozumiem tomu. Čo ja viem? Boja sa jeden druhého ? Vzťahy sa naozaj zhoršili.“

Máš z toho depresie?

„Nie, nemám depresie. Keď by sa im človek oddal a nesnažil sa proti nim bojovať vnútorne, bolo by to zlé. Tak si ich radšej bližšie k sebe nepripustím.“

A kam by si zaradil taký vzletný zvrat z kritiky ako tvorivá trýzeň?

„Do rozprávok a do filmov...“ A po chvíli: „No, kto tvorí tak ju má.“

Srdečne sa rozosmeje: „Ty a čo je to trýzeň?“

Vážne, tak mávaš ju, a ak, tak kedy ?

Štefan naozaj zvážnel: „ Mám ju. Vtedy, keď sa mi nedarí. Vidím ten moment pred sebou a nemaľujem ho. Mám ho v hlave a robím niečo iné, ruka akoby išla inak. A potom si poviem, že to len babrem a babrem a že to nie je dobré a ani ono. Odložím to a idem robiť niečo iné.“

„???“

„Treba to odložiť a len sa pozerať. Alebo si zapnem MAX 1 a pozerám na podmorský svet.“

A nejaký mexický seriál, alebo takú Esmeraldu?

Smiech: „To ozaj nie, ale keď to niekomu robí dobre, nech sa na to pozerá. Je to jeho vkus, tak nech sa páči.“

Spočiatku som tvoje diela na výstave spoznala už z diaľky. Zvláštna, krásna červená...*

„Každý máme tú svoju farbu. Ide z nášho vnútra. Ťažko si povedať a teraz budem maľovať len tou, alebo tou. Ale pred niekoľkými rokmi, na jednej výstave, mi začali rozprávať výtvarníci, že Roskoványi vykúpil všetky červené farby. Tak som namaľoval dva obrázky len modrou farbou. Žiadna iná tam nebola len modrá. Začali rozprávať, že som farboslepý, že strácam zrak.“

Máš obľúbených výtvarníkov a diela ktoré sa ti obzvlášť páčia?

„Mám a je ich strašne veľa, len nechci po mne mená. To, že robia inak neznamená, že ich neuznávam. Pokiaľ vidím kvalitu a za ňou veľa práce a dielo má šťavu, či už ide abstraktné alebo iné umenie, tak prečo nie? Keď vidím obrázky len tváriace sa ako veľké umenie, tak to ľutujem, to nemám rád.“

Hovorili sme, že si sa pokúšal niekoľko raz dostať na akadémiu. Dnes ale ako keby na tom nezáležalo, či niekto študoval alebo neštudoval. A neplatí to len vo výtvarnom umení.

„Pozri, šesť rokov a to je dosť dlhá doba, žije človek v „tom.“ Je pod určitým vedením. To, čo človek môže nadobudnúť za dlhé roky aj ako samouk, ti na škole povedia, naučíš sa to. On na to musí prísť sám. Niekto k určitým veciam príde ako slepá kura k zrnu a aj preto, že je šikovný a talentovaný. Lenže žiť šesť rokov medzi kolegami pozerať sa kto a ako to robí, zobrať si z toho niečo pre seba...Ono zo školy si naozaj buď niečo zoberieš, alebo nie. Máš aj takých, ktorí idú na školu len kvôli titulu. Ja si ani titul nepíšem. Ale akadémia mi dala veľa. Hlavne profesori. Viedli ma ako prejaviť určitý názor i k určitému vzťahu k veciam, a to je veľmi dôležité.“

Čo je pre teba v umení prvoradé

„Treba ovládať remeslo, základy. Teraz ale remeslo nie je veľmi v móde. Lenže len na jeho základe si každý umelec môže zvoliť individuálnu cestu.“

Ako funguje výtvarný život?

„Sú skupinky, ktoré preferujú sami seba. Chýba mi vzájomné stretávanie sa. Kde sú časy keď sme sa porozprávali a aj sa pohádali? Možno ostatní necítia potrebu. Neviem. Dosť málo ľudí žije na voľnej nohe. Za hranicami je to ale o mnoho zložitejšie ako u nás. Na voľnej nohe žijú iba veľmi renomovaní umelci.“

Máš nejaký vnútorný program a aký?

„Samozrejme že mám. Vraciam sa okrem iného aj k starším témam, ktoré chcem reprodukovať už nejako inak. Teraz robím skôr oddychové veci...“

Mal si obdobie krásnych krajiniek, potom prišli na rad aj kone. Prečo práve kone?

„Pozeral som raz Veľkú pardubickú...a veľa koní tam zomrelo. Odvtedy už zmenili Taxis, ale vtedy som to všetko prežil. Myslím, že osem koní zomrelo...“

V tvojej tvorbe dominuje predovšetkým figúra. Je rozdiel čomu sa venuješ a čo to vlastne podmieňuje?

„Okrem figurálnej sa teraz venujem aj portrétnej tvorbe. Pri nich naozaj nič nemôžeš oklamať.“

Robil si aj primátorov

„Áno, troch. Sú v starej radnici“

A z niečoho treba aj žiť...

„No a to ti tvoj vnútorný program ovplyvní.“

Odmietol si niekoho portrétovať?

„Nie, výnimkou sú iba celkom maličké deti...a ťažko sa portrétujú aj ženy,“ hovorí Štefan a oči sa mu zasa doširoka smejú.

Lebo nemajú fúzy, alebo v čom je problém ?

„Lebo sú každú chvíľu iné a sú aj urážlivé. Má trebárs veľký nos a chce ho mať menší, ale ja nie som plastický chirurg. Bola za mnou aj sedemdesiat ročná pani, ktorá chcela, aby som ju namaľoval bez vrások. Stalo sa mi tiež, že chceli portrét premaľovať po dvoch rokoch. Z úprimného a mladého dievčaťa sa stala medzi časom žena ako z Play boya. Odmietol som to.“

Chceš mi hádam povedať, že muži hádam nie sú ješitní!

„Ajáj a ešte ako.“

Zhodli sme sa napokon na tom, že portrétna tvorba je vskutku najnáročnejšia. A čo z nej?

„Zachytiť ducha osobnosti.“

A chodia k tebe ľudia len s duchom?

„Ide o to spoznať človeka, musí prísť kontakt.“

Ako ho dosiahneš? A keď nepreskočí iskra?

„Na to ti neviem odpovedať. Ak iskra nepreskočí tak je problém.“

Nezoberieš ho trebárs na štamperlík?

Štefan sa úprimne rozosmeje.: „Stalo sa ako hovoríš, lenže potom sme sa zmaľovali my do úplného víťazstva a nemaľovalo sa vôbec. Veľa sme však hovorili o tom, ako sa bude maľovať. Ale potom som ho namaľoval už z hlavy.“

Štefan ukázal obraz jednej rodiny. Portréty boli zaradené do karnevalovej slávnosti. Obraz bol fantastický. Napokon ako inak práve u Štefana Roskoványiho. Po ceste domov sa mi zacnelo za časmi, keď vo Východoslovenskej galérii organizovali bienále, vlastne tam som po prvý raz akademického maliara Štefana Roskoványiho videla po prvý raz. Teda jeho veľké plátno s názvom Sladký život. S jeho vidím ten život mal naozaj sladkú príchuť.