Lajos Kemény    5.9.1859 Košice – 24.1.1927 Košice

Košický archivár, historik a publicista Lajos Kemény (do roku 1882 Koch) vyrastal v evanjelickej obchodníckej rodine. Jeho otec Ľudovít, rodený Rožňavčan, mal v dome „U bieleho leva“ na Hlavnej ulici v Košiciach vlastný obchod s panským a dámskym odevom a látkami.

Kemény absolvoval stredoškolské štúdia na gymnáziách v Prešove a v Košiciach. Počas týchto štúdií nepatril k obzvlášť prospešným žiakom o čom vypovedajú jeho koncoročné známky a to hlavne z latinského jazyka a matematiky.  V roku 1885 nastúpil ako absolvent gymnázia do spisovne Archívu mesta Košíc, kde ho o dva roky neskôr vymenovali za spisovníka. V roku 1894 zaujal miesto hlavného mestského archivára Košíc, pričom nedisponoval odbornou kvalifikáciou ani archivára, ani historika. Svoju pozíciu si však udržal až do roku 1925.

Napriek odborným nedostatkom si Kemény nepočínal v archíve najhoršie. Síce do usporiadania archívneho fondu nevniesol žiadny systém, no zaviedol zvláštnu podaciu knihu na úradnú agendu archívu a evidenciu vedeckých návštev. Urobil tiež súpis archívneho materiálu a zariadenia i popis rozmiestnenia archiválií. Napriek týmto kladom bol pre samotného Keménya archívny fond v prvom rade iba zdrojom informácií, ktoré využíval k vlastnej publikačnej  činnosti, ktorá bola mimoriadne bohatá, no tematicky rôznorodá.

Ján Mathé    14.6.1922 Košice – 5.6.2012 Košice

Košický rodák a akademický sochár Ján Mathé patril k významným predstaviteľom európskej moderny.

Narodil sa 14. júna 1922 v Košiciach. Matka bola domáca, otec pracoval v Štátnej nemocnici v Košiciach. V roku 1928 začal chodiť do ľudovej školy a v roku 1943 zmaturoval na maďarskom cirkevnom premonštrátskom gymnáziu v Košiciach, kde prvý krát začal modelovať a kresliť. Krátko na to sa zúčastnil ako poddôstojník maďarskej armády bojov na východnom fronte v Rusku, kde bol ťažko ranený.

Po návrate z frontu odišiel do Prahy. V rokoch 1945-1950 študoval na Akadémií výtvarných umení v Prahe u profesora Otakara Španiela v medailérsko-sochárskom odbore. Po úspešnom ukončení pražského štúdia sa vracia do Košíc, kde tvoril až do konca svojho života; ateliér menil iba v rámci mesta.

50. roky 20. storočia sa považujú za prvé samostatné obdobie umeleckej tvorby Jána Mathého v ktorom prevažovala najmä portrétová tvorba. Patril k mála akademicky školených sochárov v Košiciach. Preto neprekvapuje, že v roku 1963 sa stal predsedom krajskej organizácie zväzu výtvarníkov; bol tiež členom komisie pre schvaľovanie československých mincí pri štátnej banke v Prahe a sochárskej komisie pri Slovenskom fonde výtvarných umení v Bratislave. V tomto období veľa cestoval do Prahy, Berlína, Sofie, Benátok a iných miest.

Druhé obdobie Mathého tvorby v 60. rokoch 20. storočia odráža v jeho práci nádej a lásku, ale aj úzkosti, samoty, depresie a prináša okrem komornej plastiky aj monumentálny sochársky prejav.

Narodil sa 10. novembra 1873 v Sabinove. Jeho otec bol železničný traťmajster. Vojtech Wick absolvoval štyri ročníky ľudovej školy v Sabinove, potom štyri ročníka gymnázia v Košiciach a štúdium na gymnáziu ukončil v roku 1891 v Prešove. Rozhodol sa pre povolanie kňaza a tak v štúdiách pokračoval na Rímsko-katolíckom seminári v Košiciach. Na kňaza bol vysvätený v roku 1896. Zhodou okolností bol to ten istý rok, kedy po dvadsiatich rokoch stavebných a reštaurátorských prác nanovo vysvätili Dóm sv. Alžbety.

Po vysviacke ako kaplán pôsobil v obciach Svinia, Petrovany, Zbudské Dlhé a Ľubiša. Dvadsaťdva rokov pracoval s mládežou a vyučoval náboženstvo. Z toho obdobia pochádzajú aj jeho prvé písomné práce ako brožúrky s náboženskými témami, ktoré mali pomáhať pri vzdelávaní.

V roku 1899 bol menovaný za učiteľa náboženstva na prešovskom gymnáziu. Pokračoval vo svojej publikačnej činnosti, pričom jeho dielo Sumár otázok k náboženstvu bolo vydané aj v Budapešti.

Štefan Roskoványi patril medzi najvýznamnejších umelcov konca 20. a začiatku 21. storočia, ktorí žili a tvorili v Košiciach. Narodil sa 4. 12. 1946 v Košiciach a tu i za tragických okolností opustil svet 11. novembra 2002.

Jeho dielo zachytáva viacero tematických rozmerov od figurálnej, cez abstraktnú až po krajinnú maľbu, prevažne situovanú do mestského prostredia, ktorá mu priniesla už za čias jeho života veľkú popularitu. Zaslúžene.

V decembri 2000 sme uverejnili aj jeho profil na stránkach Cassovia.sk, vtedy ešte netušiac, že jeho koniec je tak blízko.

? - 13. 10. 1880

Bol to skúsený staviteľ - dnes by sme povedali stavbyvedúci, ktorý už v minulosti spolupracoval na obnovách historických budov. To bol zrejme dôvod, prečo ho Imrich Steindl, profesor na Technike v Budapešti - zodpovedný za obnovu košického Dómu sv. Alžbety - poveril v júli 1877 vedením tejto stavby. Ako ocenenie jeho práce môžeme hodnotiť aj tú skutočnosť, že po veľkom požiari mesta Bardejov v apríli 1878 poverili Webera aj vedením opráv Chrámu sv. Egídia.

Keď Jozef Weber 13. októbra 1880 neočakávane zomrel, mesto mu vystrojilo veľkolepý pohreb: okrem pracovníkov, zamestnaných na oprave Dómu sv. Alžbety, sa na ňom zúčastnila mestská rada a úradníci pod vedením mešťanostu i široká mestská verejnosť. Pred pohrebným sprievodom kráčala hasičská hudobná kapela, za ňou nasledovali štyri remeselnícke odvetvia, podieľajúce sa na oprave kostola: kamenári, murári, sochári a kováči, oblečení vo sviatočných uniformách a s čiernym flórom na modrých či bielych čiapkach, nesúci insígnie remesla. Rakvu niesli šestnásti kamenári a sochári, oblečení v čiernom: ôsmi sa striedali v nesení a ôsmi držali smútočné stuhy. Sprievod došiel slávnostným tempom na úpätie Kalvárie, odkiaľ rakvu viezol po hrob slávnostný pohrebný koč.

Už mnoho ľudí si v minulosti lámalo hlavu nad problémom, kto je vlastne autorom v poradí druhej známej košickej kroniky, vydanej v roku 1732, z ktorej toho vieme najviac o vôbec prvej známej kronike richtára Wassa z roku 1631. Na tomto mieste nie je dosť priestoru problém podrobne analyzovať, uvedieme rovno, že jednoznačným favoritom autorstva diela "Cassovia vetus ac nova - Košice staré a nové" je jezuitský učenec slovenského pôvodu Samuel Timon. Aj keď z Košíc nepochádzal, pôsobil tu a v našom meste aj zomrel, tu ho tiež pochovali, takže je vlastne našincom, s ohľadom na jeho životné dielo doslova "Čestným Košičanom".

Narodil sa v Trenčianskej Turnej 20. júla 1675. Jeho otec Ján Timon bol úradníkom Uhorskej kráľovskej komory, matka Barbora Hrabovská mala zemiansky pôvod. Tento pôvod, ale nepochybne aj prirodzený talent, stáli za jeho štúdiami a životnou kariérou. Začínal na gymnáziu v Trenčíne v roku 1685. V školskej matrike je uvedený ako "Samuel Timon Turnensis, catholicus, nobilis, Slavus, annorum 10 - Samuel Timon z Turnej, katolík, urodzený, Slovák, desaťročný." Gymnázium dokončil v Bratislave a tu aj vstúpil do Tovaryšstva Ježišovho, teda Jezuitského rádu, stalo sa tak 14. októbra 1693. Štúdiá v dobe, keď bol novicom, absolvoval už vo Viedni.

Už počas štúdií prejavil obzvláštny talent pre históriu, čo ho sprevádzalo po celý zvyšok jeho života a napriek tomu, že ako stredo a vysokoškolský profesor pôsobil aj v mnohých iných oboroch. Rádový noviciát sa mu skončil v roku 1695. Po ňom vyučoval gramatiku v Skalici, ale zároveň aj študoval filozofiu v Trnave, kde v roku 1702 napísal pre svojich gymnaziálnych žiakov abecedný gramatický slovník a neskôr knižku "Celebriorum Hungariae urbium et oppidorum topographia - Zemepis významnejších uhorských miest a mestečiek." V rokoch 1703-1704 prednášal rétoriku v Prešove. To sa práve rozháralo povstanie Františka II. Rákóczyho.

- narodený: 11. 6. 1784 v Košiciach
- zomrel: 4. 8. 1845 v Nagybánya

G. M. Svajczer sa narodil 11. júna 1784 v Košiciach. Jeho otec a starý otec boli v službách mesta a súčasne podnikali v baníctve, a tak už v rodinnom prostredí chlapec získaval nielen základné vedomosti z tohto odvetvia, ale aj rozumový a citový vzťah k nemu.

Po skončení gymnázia ho začiatkom novembra 1802 prijali za praktikanta pri vrchnom inšpektorskom úrade v Smolníku. Táto prax bola nevyhnutná pre prijatie za poslucháča na Banícku akadémiu v Banskej Štiavnici. Po ročnej praxi tam začal v školskom roku 1803/1804 aj reálne pôsobiť a štúdium absolvoval s vynikajúcimi výsledkami. Z tohto dôvodu mu Dvorská komora vo Viedni umožnila študijnú cestu po banských revíroch monarchie a neskôr (v roku 1807) mu ponúkla miesto v Smolníku, kde vykonal pred štúdiami prax.

K takmer zabudnutým zlatoidanským ložiskám sa Svajczer dostal podľa všetkého prostredníctvom dokumentov svojich predkov, ktorí tam podnikali. Ich štúdiom dospel k záveru, že tamojšie bane ešte nemôžu byť vyčerpané. Obhliadka starých dobývok ho o tom uistila ešte väčšmi. Keď na Vrchnom inšpektorskom úrade v Smolníku so svojou myšlienkou znovuzrodenia baníctva v Zlatej Idke nepochodil, obrátil sa na Dvorskú komoru do Viedne, kde bol úspešnejší.

V rokoch 1919 až 1938 pôsobil v Košiciach muzeológ a umelecký historik JUDr. Jozef Polák, ktorý sa stal riaditeľom súčasného Východoslovenského múzea.

Narodil sa 3. februára 1886 v Prahe. Študoval na gymnáziu, potom právo. Po I. svetovej vojne odišiel na Slovensko, konkrétne v Košiciach najskôr pôsobil ako propagačný dôstojník armády hneď po ich obsadení československým vojskom. V roku 1919 prevzal vedenie vtedajšeiho Hornouhorského Rákociho múzea, ktoré je dnes známe ako Východoslovenské múzeum.

JUDr. Jozef Polák má významný podiel na obnovení muzeálnych zbierok a ich katalogizácii. Výrazne sa venoval aj ich rozširovaniu. Zachraňoval archeologické pamiatky, zbieral národopisné, historické a umelecko-historické pamiatky. Medzi jeho významné skutky patrí záchrana a inštalácia dreveného kostolíka z Kožuchoviec a drevenej zvonice z Asváre, ktoré sa stále nachádzajú za budovou múzea. Zaslúžil sa aj za záchranu Katovej bašty.

11. apríl 1900, Košice - 21. február 1989, San Diego, USA

Sándor Márai , pôvodným priezviskom Grosschmied, patrí k najvýznamnejším maďarským, ale i európskym spisovateľom 20. storočia. Jeho dielo - približne šesťdesiat zväzkov - predstavuje próza: romány, novely, poviedky, eseje, komentáre, poézia i divadelné hry. Máraiho knihy sa prekladajú do mnohých svetových jazykov. Napriek týmto skutočnostiam je jeho dielo v rodných Košiciach pomerne neznáme.

Dôvodom je nielen to, že písal po maďarsky, ale skutočnosť, že po dobrovoľnej emigrácii na západ v roku 1948 (Švajčiarsko, Taliansko, neskôr USA) sa v Maďarsku popri budovaní komunizmu, dostali jeho knihy na „index“. Temer štyridsať rokov sa jeho tvorba rozširovala a prekladala len za železnou oponou. V ostatných rokoch vyšlo niekoľko Máraiho titulov aj v slovenskom preklade.

Jeho rodina mala saských predkov, ktorí sa usadili v Košiciach niekedy v 17. storočí. Otec, Géza Grosschmied, bol právnikom, predsedom advokátskej komory, neskôr poslancom pražského parlamentu, ako aj predsedom košickej pobočky turistického spolku Karpatenverein. V období, kým boli deti malé, žila rodina v priestrannom byte dnes už nejestvujúceho domu na Hlavnej ulici, oproti hotelu Schálkház. Neskôr si rodina kúpila vlastný dom na Mäsiarskej ulici.

Stredoškolské štúdia absolvoval Márai v Košiciach, Budapešti a Prešove, neskôr študoval niekoľko semestrov žurnalistiky na univerzitách v Lipsku, Frankfurte a Berlíne. Prvé básne, fejtóny a komentáre publikoval ešte počas gymnaziálneho štúdia. Ako poslucháč žurnalistiky prispieval pravidelne do viacerých európskych denníkov.

16. 4. 1906 - 1990

Jozef Löffler patrí medzi predstaviteľov staršej sochárskej generácie. Narodil sa v Košiciach, študoval v Prahe, Budapešti a Paríži. Známy sa stal predovšetkým vďaka svojim sociálne-expresionistickým dielam. V jeho portrétnej tvorbe dominovala žena v motívoch materstva a lásky. Venoval sa však aj pomníkovým prácam, je spoluautorom Pamätníka neznámeho protifašistického bojníka na Námestí osloboditeľov, Pamätníka protifašistickým bojovníkom zavraždeným pri tuneli v Ťahanovciach, ako aj ďalších monumentálnych diel.

Počas druhej svetovej vojny zakúsil strasti zajatia sovietskou armádou. Popri vlastnej tvorbe sa venoval podpore tvorby mnohých významných umelcov. O jeho vzťahu ku Košiciam svedčí fakt, že mestu zanechal svoj dom s ateliérom a umeleckými zbierkami na Alžbetinej ulici, kde dnes sídli Múzeum Vojtecha Löfflera.

Tento muž, ktorý viedol stavbu Dómu sv. Alžbety v Košiciach v rokoch 1464 až 1490, je známy okrem toho aj tým, že jeho vplyvom sa do jej pôvodne strohejšieho slohu vnášali nové ozdobnejšie prvky. Výstavba Dómu začala v roku 1378, dokončený bol v roku 1508. Dokončený, samozrejme, do súčasnej podoby, pretože južná - tzv. Matejova veža, nebola nikdy dostavaná. Práve tá mala niesť rukopis staviteľa Štefana, pretože keď prijal svoju úlohu dokončiť stavbu, strohejšia severná veža už stála.

Archív na záznamy o živote a tvorbe majstra Štefana nie je bohatý. Nevedno kedy a kde sa narodil, ani nič bližšie o jeho mladosti. Pravdepodobne bol jedným z nemecky hovoriacich prisťahovalcov, o čom svedčí aj ním nemecky písaná korešpondencia. Prisťahovalecká vlna Nemcov je známa od 13. storočia. Vyhľadávali predovšetkým banské mestá, ale ja Levoču, Kežmarok, Spišskú Novú Ves, Košice a Bardejov. O nemeckom pôvode majstra Štefana môže svedčiť aj fakt, že v roku 1465 sa zaručil za nemeckého prisťahovalca Kolnera, ktorý sem prišiel z Kolína nad Rýnom a mal záujem usadiť sa v Košiciach. To, že zložil záruku, znamenalo, že už musel žiť a pracovať v Košiciach a mal dôveru mesta.

Je pravdepodobné, že ešte pred príchodom do Košíc pracoval na stavbe gotického Chrámu sv. Egídia v Bardejove. Aj včase svojho pôsobenia v Košiciach vyhotovoval niektoré prvky pre bardejovský chrám, ktoré tam dovážal. Jeho jediná známa podobizeň je známa práve z bardejovskej katedrály.

Akademický maliar Szilárd Kővári - Kačmarik (1882 - 1916) patril medzi umelcov, ktorí výrazne prispeli k umeleckému rozvoju v Košiciach. Tu prežil aj celý svoj život s výnimkou posledných rokov 19. storočia, keď študoval v Budapešti. Jeho vplyv na umenie na území súčasného východného Slovenska bol citeľný. Netradičné postupy štýlového stvárnenia ho vyniesli na vrchol, doposiaľ sa považuje za zakladateľa košickej výtvarnej moderny a tunajšieho najvýraznejšieho predstaviteľa secesného umenia. Tvoriť v modernom poňatí začal v časoch, keď staromilná zámožnejšia vrstva mešťanov stále preferovala klasické diela v štýle sladkastého romantizmu a postimpresionizmu. Aj keď tvoril v prostredí, ktoré moderným postupom veľmi neprialo, jeho individualita a nadšenie pre secesiu boli silnejšie. Držal krok so svetovým vývojom. Pastelová farebnosť diel a expresívne poňatie kompozície sú porovnateľné so stále obdivovanými veľmajstrami secesie, najmä s holandskou školou. Známa je aj jeho plagátová tvorba, ktorá dala vyniknúť aj jeho kresličskému umeniu, symbolizmu a secesnej ornamentalike. Szilárd Kővári - Kačmarik parí medzi umelcov, ktorí sa dočkali svojho ocenenia až po smrti. Napriek dnes už evidentnému prínosu do vývoja maliarskeho sveta v tomto regióne zomrel nepochopený a opustený, naviac i veľmi mladý. Svet opustil vo veku 34 rokov ako starý mládenec. Jeho obrazy sú zastúpené v zbierkach Východoslovenskej galérie, Východoslovenského múzea, Múzea Vojtecha Löfflera a v Budapešti. sivo

V roku 1383 bolo dedičstvo po kráľovi Ľudvíkovi - panujúcim nad Poľskom i Uhorskom, a teda aj Košicami - rozdelené. Uhorský trón patril jeho dcére Márii a poľský jeho druhej dcére - Hedvige, ktorá bola manželkou Ladislava Jagellovského. Po krátom jednoročnom vládnutí kráľa Karola II. nastúpil na uhorský trón cisár Žigmund, syn niekdajšieho českého kráľa Karola IV. (1316 - 1378) a brat českého kráľa Václava IV. Žigmund sa často zdržiaval v Košiciach, pretože bol vášnivým poľovníkom a Košice patrili medzi jeho verné mestá.

Košice boli v roku 1412 miestom konania súdu medzi poľským kráľom a radom nemeckých rytierov. V roku 1415 sa zástupcovia mesta zúčastnili i snemu v Kostnici, kde bol odsúdený a upálený majster Ján Hus. V roku 1430 Košice postihol mor. Uhorsku vládol kráľ Albert, ktorý bol zaťom Žigmunda, manželom jeho dcéry Alžbety. Po jeho smrti boli uznané slovenské župy s výnimkou Hontianskej, Novohradskej a Nemcov. Uhorským kráľom sa podľa nástupníckeho kráľa mal stať Albrechtov syn Ladislav. Problém bol v tom, že sa narodil až po otcovej smrti a bol ešte len batoľa. Preto bol tiež volaný Ladislav Pohrobok.

Maďari si zvolili za uhorského kráľa poľského kráľa Vladislava III. To pobúrilo kráľovnú Alžbetu. Mala záujem, aby jej syn neprišiel o nástupnícke právo a tak v roku 1441 povolala do Uhorska Jána Jiskru z Brandýsa, ktorý tu prišiel na čele vojska, aby chránil záujmy jej syna.

Eugen Krón - život a dielo - autor textu: Klára Samuelisová

Eugen Krón sa narodil 1. 5. 1882 v Sobranciach, zomrel 7. 1. 1974 v Budapešti.

Tento umelec patril medzi zakladateľov košickej maliarskej moderny, ktorá nadobudla svoj vrchol v 20-tych a 30-tych rokoch 20. storočia. V tom čase sa tvorba slovenských výtvarníkov delila zhruba na dve oblasti. Zatiaľ čo jedna skupina sa vyjadrovala formou tzv. "pro-slovenského národného umenia" s charakteristickými prvkami oslavy tunajšej prírody a jej ľudí (Benka, Fulla), pre skupinu okolo Eugena Króna bolo typické vyjadrovanie v súlade so svetovými umeleckými trendmi.

Po páde maďarskej komúny sa na základe pozvania Jozefa Poláka, ktorý v rokoch 1919 - 1938 v Košiciach pôsobil ako správca a neskôr riaditeľ Východoslovenského múzea, usadil sa Eugen Krón v Košiciach až do roku 1928, kedy z existenčných dôvodov mesto opustil a odišiel do Milána, a v roku 1956 do Budapešti.

Zázračná životná dráha maliara Horowitza:

PREPUSTENEC Z GETA PORTRÉTISTOM CISÁROV

2. 1. 1838 - 16. 11. 1917

V Košiciach narodený len omylom

Spomienka pri príležitosti nedožitých päťdesiatych narodenín

1950 - narodil sa 12. júla v Košiciach
1965 - základné
1969 - a stredoškolské vzdelanie
- navštevuje kurzy fotografovania
- obosiela amatérske súťaže
1971 - medzinárodný kurz agentúrneho novinárstva v Starých Splavoch
- nastupuje ako fotoredaktor do krajskej redakcie ČSTK v Košiciach
- začína študovať žurnalistiku na Filozofickej fakulte univerzity Komenského - Katedra
teórie a dejín žurnalistiky, Bratislava
1980/81 - ukončuje štúdium diplomovou prácou a v tomto roku nás Andrej Haščák navždy opustil

Narodil sa 20. októbra v Košiciach, kde ukončil základné aj stredné vzdelanie. Vysokoškolské vzdelanie - inžiniersky diplom získal vo Viedni na Technickej univerzite v roku 1873.

V roku 1874 dostal vo Viedni miesto mestského inžiniera, potom však odišiel pracovať k svojmu švagrovi Istvánovi Kauserovi- staviteľovi a podnikateľovi, do Pešti (jeho žena bola Adalberta Gersterova - speváčka ).

István Kauser pracoval na základe poverenia Istvánom Tűrrom na obsiahlom rozvíjaní vodnej sústavy rozšírenej na celú Báčku v oblasti Františkovho kanála, ktorý bol v prevádzke od roku 1802. Tieto práce obsahovali aj vybudovanie nového kanála na juh od Františkovho - kanála Františka Jozefa, ktoré Béla Gerster viedol už vo funkcii hlavného inžiniera.

Generál István Tűrr(1 si všimol talentovaného mladého inžiniera a doporučil ho svojmu švagrovi Lucienovi Bonaspartovi Wysemu(2 , francúzskemu námornému dôstojníkovi, ktorý ho zobral na medzinárodnú expedíciu v roku 1876. Úlohou tejto expedície bolo vypátranie a určenie najvhodnejšej trasy medzioceánskeho prieplavu v Strednej Amerike. Gerster splnil očakávanie Tűrra, odviedol vynikajúcu prácu.

Ako vedúceho inžiniera expedície ho poverili spracovaním celého vedeckého materiálu. Už v roku 1878 ako prvý navrhol miesto prieplavu na území medzi Panamou a Colonom. Na základe jeho správy vznikla spoločnosť Ferdinanda Lessepsa a v roku 1879 zahájili práce na vybudovaní Panamského prieplavu. Jeho dielo o tejto práci má názov " Najnovší plán Panamského prieplavu" .V roku 1891 Tűrr mohol konečne začať s realizáciou svojho starého sna - vybudovaním Korintského prieplavu.

SIBÍRSKY LEV - Časť prvá

Pravdepodobne niet v Košiciach človeka, ktorý by nepoznal charakteristickú budovu postavenú v štýle typickej „vojenskej" secesie na nároží Námestia Medzinárodného maratóna mieru a Hviezdoslavovej ulice. Dnes je v nej múzeum, ale ešte pred desiatimi rokmi sa o ňu delil Okresný národný výbor a vojaci. Pred rokom 1945 ju užívala výlučne armáda - bývalo to sídlo zborových veliteľov, prípadne zemských vojenských veliteľov. A tak ju starší Košičania poznajú pod charakteristickým pomenovaním „Divízia". Aj keď to nie je budova obzvlášť stará - na storočnicu svojej existencie si ešte počká - prebývalo v nej toľko zaujímavých a výnimočných osobností, že by bolo škoda nespomenúť aspoň niektorú z nich. Dnes prinášame úvodnú časť rozprávania o generálovi Radolovi Gajdovi, mužovi farbistého a rozporuplného osudu, človeku, po ktorom je už desiatky rokov neoficiálne pokrstená sírouhlíková minerálka vyvierajúca na lokalite známej ako Anička.

NEJASNÁ MLADOSŤ

1749 - 1805

Fridrich Jakub Fuker sa narodil v roku 1749 sa rodine košického lekárnika nemeckej národnosti Eliasa Fukera. Svoje štúdiá začal v Košiciach, pokračoval na kolégiu v Sárospataku, (1) medicínu začal študovať vo Viedni, ale pred skončením štúdia Viedeň opustil a prešiel do novozaloženej lekárskej fakulty v Trnave. V roku 1773 promoval ako prvý absolvent pôvodom z Uhorska, nedostal doktorát, ale len licenciát, pretože bol evanjelik.

19. 3. 1904 - 18. 5. 1991

Ľudovít Feld, významný košický kresliar a grafik sa narodil v početnej rodine. Jeho rodičia, František a Amália Feldovci, mali deväť detí. Jeho prvé výtvarné pokusy možno datovať do rokov 1916 až 1923. keď navštevoval vyššiu reálku a svoje dovtedajšie vzdelanie ukončil maturitou. Kreslenie ho učil profesor Samo Oravec. Čiastočne v tom istom čase, v rokoch 1920 až 1925, navštevoval kresliarsko-grafickú školu Eugena Króna, ktorá pôsobila pri Východoslovenskom múzeu. V tom čase po prvýkrát vystavoval spoločne so spolužiakmi.

Ďalšie študijné smerovanie tohto geniálneho kresliča už bolo nezvratné. V rokoch 1925 - 1933 študoval grafiku na Akadémii výtvarných umení v Budapešti. Jeho profesormi boli Viktor Olgyai Martika a Nándor Lajos Varga. V roku 1933 po návrate do Košíc sa stal členom Kazinczyho spoločnosti a hneď sa predstavil spoločnou výstavou s Alžbetou Groszovou a Imrichom Oravcom.

Ako vyštudovaný a vyprofilovaný umelec v roku 1935 založil súkromnú výtvarnú školu. Medzi jeho žiakov patrili napríklad Alexander Eckedrt, Jozef Haščák, Július Hegyessy a Arpád Račko.

Narodený: 10. 10. 1908 v Olcnave
Zomrel: 2. 12. 1984 v Košiciach

Prvý kontakt majstra Jozefa Fabiniho s Košicami nastal v jeho študentských časoch, kedy tu absolvoval časť svojich štúdií na gymnáziu. Potom odišiel do Bratislavy na štúdium Právnickej fakulty UK.

Po ukončení univerzitného štúdia práva pôsobil v Košiciach, Kežmarku i Prahe. V rokoch 1948 - 1952 bol riaditeľom Východoslovenského múzea v Košiciach. V rokoch 1952 - 1955 pôsobil ako maliar a reštaurátor Krajskej galérie v Michalovciach. Od roku 1955 opäť pôsobil v Košiciach ako výtvarník.

Kontakt Jozefa Fabiniho s umeleckým svetom sa prehĺbil najmä vďaka známej Krónovej škole. Počas rokov 1926 až 1927 Fabini navštevoval kurz kreslenia Eugena Króna. V rokoch 1927 až 1928 sa talentovaného mladíka ujal ďalší známy košický umelec - Emil Halász-Hradil.

Počas zamestnania v Bratislave navštevoval aj SVŠT na oddelení kreslenia a maľovania, kde ho viedlo viacero významných umelcov, medzi inými aj Martin Benka. Zároveň absolvoval štúdium na Filozofickej fakulte UK v odbore Dejiny umenia a archeológia.

Narodil sa 16. 9, 1846 v rodine cisárskeho dôstojníka, pričom jeho pôvod bol z časti nemecký a z časti slovenský. Jeho matka Ľudovika bola dcérou Michala Barlayho, vyučujúceho filozofiu na košickej Kráľovskej akadémii. Eugen Deil sa s jeho dcérou zoznámil tak, že bol u nich podnájomník.

Po ukončení Právnickej akadémie sa venoval hospodárskym otázkam. Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní pôsobil na finančnom riaditeľstve ako člen mestského zastupiteľstva. Bol zapojený do projektov ba zvýšenie odborného vzdelávania zriaďovaním a podporou škôl. Zároveň bol aktívny v Krajinskej priemyselnej rade v Budapešti, v Hornouhorskom spolku pre šírenie domáckeho priemyslu, v Krajinskom zväze maďarských obchodníkov, v Obchodnej a priemyselnej komore v Košiciach i v Družstve remeselníkov pri Živnostenskom spoločenstve. Je známe, že bol i slobodomurárom. Zároveň sa venoval publikačnej činnosti.

Jeho básnická tvorba vychádzala z rýdzo subjektívneho vnímania sveta a nesie výrazné znaky osobnostnej intimity. Knižničný fond Verejnej knižnice Jána Bocatia obsahuje tieto jeho zbierky: Jugendklänge (1863-1864), Schatzkästlein (1865), Haideröslein (1870-1871), Gedichte (1893-1894). Svoje diela vydával v Košiciach.

25. 12. 1569 - 31. 10. 1621

Ján Bocatius patrí medzi najvýraznejšie osobnosti starých Košíc.

Už jeho otec bol richtárom, konkrétne v nemeckom meste Vetzschau. Pôvodom bol Lužický Srb a vierou evanjelikom augsburského vyznania. Po štúdiu v Drážďanoch pokračoval na Wittenbegrskej univerzite, ktorú ukončil ako najlepší žiak ročníka s titulom magister.

Aktívne literárne tvoril a ako poétovi sa mu dostalo ocenenia "Poeta laureatus caesareus" od cisára Rudolfa II. Zároveň bol povýšený do šľachtického stavu.

Svoju kariéru začal ako učiteľ na evanjelických školách, ktoré sa nachádzali na území terajšieho Slovenska - konkrétne v Banskej Štiavnici a v Prešove. V roku 1599 sa stal rektorom košických škôl, kde jeho pôsobenie malo viac než len prísne ohraničený pracovný charakter. Známy je napríklad zápis polyhistora Mateja Bela, ktorý písal o Bocatiovom výlete so študentmi do Vysokých Tatier. Zo školskej katedry prešiel do vyššej spoločenskej funkcie a stal sa notárom. Jeho všeobecná obľúbenosť i kariéra vrcholila v rokoch 1603 a 1604, keď bol zvolený za košického richtára.

1844 - 1920

V rokoch 1846 až 1861 žil v Košiciach jeden z najvýznamnejších maliarov konca 19. a začiatku 20. storočia Gyula Benczúr. Narodil sa v Nyiregháze (Maďarsko), jeho otec bol Vilmos Bencúr, matka Paulína Laszgallnerová. Už v roku sa 1846 sa jeho rodičia so svojimi dvoma deťmi presťahovali do Košíc. Tu mladý Gyula Benczúr získal základné maliarske vzdelanie, pretože navštevoval kresliarsku školu bratov Klimkovičovcov.

Svoje mimoriadne nadanie zušľachťoval ďalším štúdiom na Mníchovskej akadémii pod vedením profesorov Hiltenspergera a Anschütza, v rokoch 1865 - 1869 navštevoval školu Pilotyho.

Do sveta maľby vstúpil ako významný portrétista a maliar veľkých plátien s historickými monumentálnymi výjavmi. Za svoj obraz Pokrstenie Vajka získal v roku 1878 zlatú medailu na parížskej Svetovej výstave. Portrétoval aj cisárovnú Alžbetu.

11. apríl 1900, Košice - 21. február 1989, San Diego, USA

Sándor Márai , pôvodným priezviskom Grosschmied, patrí k najvýznamnejším maďarským, ale i európskym spisovateľom 20. storočia. Jeho dielo - približne šesťdesiat zväzkov - predstavuje próza: romány, novely, poviedky, eseje, komentáre, poézia i divadelné hry. Máraiho knihy sa prekladajú do mnohých svetových jazykov. Napriek týmto skutočnostiam je jeho dielo v rodných Košiciach pomerne neznáme.

Dôvodom je nielen to, že písal po maďarsky, ale skutočnosť, že po dobrovoľnej emigrácii na západ v roku 1948 (Švajčiarsko, Taliansko, neskôr USA) sa v Maďarsku popri budovaní komunizmu, dostali jeho knihy na „index“. Temer štyridsať rokov sa jeho tvorba rozširovala a prekladala len za železnou oponou. V ostatných rokoch vyšlo niekoľko Máraiho titulov aj v slovenskom preklade.

Jeho rodina mala saských predkov, ktorí sa usadili v Košiciach niekedy v 17. storočí. Otec, Géza Grosschmied, bol právnikom, predsedom advokátskej komory, neskôr poslancom pražského parlamentu, ako aj predsedom košickej pobočky turistického spolku Karpatenverein. V období, kým boli deti malé, žila rodina v priestrannom byte dnes už nejestvujúceho domu na Hlavnej ulici, oproti hotelu Schálkház. Neskôr si rodina kúpila vlastný dom na Mäsiarskej ulici.