Pod písmeno B tohoto historického lexikónu by sme mohli pokojne priradiť i heslo Boží vrch a celý ďalší text ponechať nezmenený. Zemepisné miesta zvyčajne nedostávali svoje mená náhodne. Objavovať pôvod ich názvov by bolo dozaista zaujímavé pátranie, ale asi často bez úspešného konca. Tak sa asi ani my nikdy nedozvieme, prečo neďaleko obce Seňa nesie nenápadná vyvýšenina takýto honosný názov.

Zaregistrovať Boží vrch môžete jednoducho. Cestou do Sene si všimnite po pravej strane smerovú značku oznamujúcu, že do obce vám ostávajú ešte tri kilometre. Od tohoto miesta napravo pohľadom cez pole uvidíte malý kopček, či skôr zvlnený terén porastený agátmi. v tejto rovine nemôže újsť vašemu pohľadu. A možno práve tu stála jedna z mála historickými listami registrovaných pohanských pamiatok. Možno obrovská socha, ba dokonca vylúčená nie je ani megalitická kamenná stavba. Jej základy neobjavili a ani ich nikto nehľadá. Pravda je však taká, že túto oblasť obýval už praveký človek, takže o dlhodobom a často nedokonale poznanom historickom vývine i kultúrnom rozvoji tu môžeme hovoriť.

Blízka Seňa v tomto roku oslavuje 750. výročie prvej písomnej zmienky o obci. Pri tejto príležitosti jej rodák i súčasný obyvateľ, súčasne pôsobiaci ako zástupca riaditeľa knižnica Jána Bocatia, Mgr. Štefan Kolivoško, vydal knihu s názvom Seňa/Szina. Práve v nej kladie otázky, ktoré okolo významu Božieho vrchu ostali i ostanú nezodpovedané. Po prečítaní jeho diela sme sa spoločne vybrali na kedysi snáď kultové miesto, ktoré mu dozaista prirástlo k srdcu.

"Po koľkýkrát tu stojím? Neviem, chodím tu od detstva. Nechcem zbytočne precitlivelo štylizovať, ale pre mňa je na tom mieste niečo, čo nedokážem presne definovať. Žeby nejaké fluidum? Neviem to nazvať. Veď už len to, že práve tu spievajú vtáci, kvitnú agáty, človek čosi cíti... I keď je tu v blízkosti cesta a hučia autá, mňa to neruší... A pritom v minulosti to tu mohlo vyzerať úplne inak," nebál sa vyznania k miestu, ktoré väčšina vníma len z večne sa náhliacich áut. A ako to mohlo kedysi vyzerať? S povolením autora spomínanej knihy uverejňujeme časť, v ktorej sa to dočítate.

Slavomír Szabó

V roku 1267 mladší kráľ Štefan daruje synovi Thekusa Powsekovi zem po Izradovi, ktorý zomrel bez potomkov. Vymedzí sa toto územie a jedným z orientačných bodov na rozhraní seňaského chotára je ... "ad statuan lapidean, que dicitum balwankew". Historici neskôr situujú balwankew na vyvýšeninu severne od Sene, ktorú ešte starší Seňančania poznajú pod názvom Isten-domb.

Nie je ani potrebné, aby sme boli veľmi zbehlí v semantike a zistíme, čo znamená balwankew. Jedná sa o obdobu maďarského názvu bálvány kö, teda ide o kamennú modlu. Názov vrchu Isten-domb - Boží vrch na nej kamenná modla, aj laik si domyslí, že v minulosti tu bolo kultové miesto. Historici tento predpoklad potvrdzujú. Varsik uvedením len nepriamych dôkazov upozorňuje na spojitosť medzi Starým hradom /Óvár/ Božím vrchom /Isten-domb/ a posvätným hájom, ktorý sa nachádza neďaleko Božieho vrchu. Priame dôkazy neexistujú, a preto vznikajú pochybnosti. Ak pri vymeriavaní územia použili tento kameň ako hranicu, môžeme predpokladať, že sa jednalo o výrazný prvok v krajine, ktorý bolo možné zďaleka vidieť. Feudáli využívali tieto výrazné kamene v krajine ako medzníky pri určovaní hraníc aj v iných krajinách. V Anglicku sa tak udialo podľa písomných správ už v 10. storočí a v Nemecku v 11. a 12. storčí. Teda pravdepodobne sa jednalo o útvar stĺpového charakteru alebo ináč povedané vztýčený kameň.

Je písomne dokumentované, že kultový kameň na Božom vrchu existoval. Tento fakt však nastoľuje viacero otázok. Odkiaľ sa tu vzal? Kedy a kto ho umiestnil na toto miesto a v konečnom dôsledku, kde zmizol?

Na rozdiel od Varsika predpokladáme, že balwankew je pomerne staršieho dáta ako je prítomnosť Slovanov na území Sene. Súvisí to s veľkosťou kameňa a jeho pôvodným poslaním. V roku 1267 bolo už dvesto rokov od prijatia kresťanstva v Uhorsku. Starý náboženský kult prijatím kresťanstva automaticky nezmizol, bol tajne pestovaný ďalej. Cirkev sa všemožne snažila potlačiť tieto prejavy. Jedna z jej aktivít bolo ničenie starých kultových symbolov. Napriek tomu, že v roku 1267 každý presne vedel, že načo slúžil, balwankew nebol zničený. Ako je to možné? S nejakou náboženskou toleranciou v stredoveku nebolo možné rátať. Tiež nie s nedôslednosťou. Seňa už dávno pred tým bola náboženským strediskom, bola sídlom farára. Jediná odpoveď, ktorá sa nám núka je, že kameň bol taký veľký, že ľudia v tom období ho nedokázali rozbiť.

Ak prijmeme tézu o veľkosti balwankew, o jeho výraznosti v krajine môžeme predpokladať, že išlo o megalit, respektíve o menhir samostatne stojaci kameň.

Megalit podľa R. Galtesa, znamená v archeológii veľký kameň či balvan, viacmenej neopracovaný, ale vytrhnutý z prírodných súvislostí a použitý pravekými ľuďmi k splneniu nejakého účelu, prípadne vyjadreniu myšlienky. Menhir je kameň pozdĺžneho tvaru /"dlhý kameň"/ zasadený kolmo do zeme. Výskumy megalitických stavieb a menhirov jednoznačne poukazujú, že tieto stavby stavali praveký ľudia. Ak by sme mali byť presnejší, mali by sme hovoriť o mladšej dobe kamennej /7000-1800 pred. n. l./. V tomto období sa ľudia živili poľnohospodárstvom, ale ešte nepoznali praktické využitie kovov. Archeologické nálezy dokladajú osídlenie Sene od najstarších dôb. Jendoznačne je dokázané osídlenie tak v staršom, ako aj mladšom paleolite, ale aj maldšej dobe kamennej. Výskumy poukazujú na zrejmé kontinuálne osídlenie, pravda so striedaním rôznych kultúr. Štrkovňa pri železničnej stanici bola známa ako nálezisko predmetou kultúry s kalnelovanou keramikou. Jedná sa o kultúru rozšírenú v mladšej dobe kamennej od Sedmohradska cez Slovensko až po Čechy.

V zbierkach Východoslovenského múzea sa nachádza v celosti zachovaná nádoba kultúry s kanelovanou keramikou. Bola nájdená v 30-tych rokoch práve na Isten-dombe. Odborníci predpokaldajú, že pochádza z hrobu. Pre úplnosť treba poznamenať, že na tomto mieste sa našli stopy osídlenia už zo staršej doby kamennej. Teda žili zu ľudia, ktorí mali svoj materiálny ale aj myšlienkový - duchovný svet, o ktorom máme len sprostredkované správy cez predmety, ktoré denne používali a vzácne sa vyskytujúce kultové predmety.

Čím vlastne balwankew bol, na čo slúžil? Nepoznajúc presnú podobu modly je veľmi ťažko odpovedať. Sú však indície, ktoré poukazujú na to, že pravdepodobne išlo o vztýčený kameň na pravekej mohyle, alebo stál v tesnej blízkosti podzemného hrobu, resp. stál na pohrebisku. Túto teóriu podporuje aj nález už uvedenej nádoby. Napriek vyslovenej teórii, ktorá sa javí ako veľmi reálna, pre úplnosť treba uviesť, že balwankew mohol byť postavený aj pre iné účely. Český autor Karel Sklenář vo svojej knihe Tanec obrů k tejto problematike uvádza: "Menhir môže byť označením svätyne, môže byť ústredným bodom otvoreného posvätného miesta, obetným kolom" v monumentálnom prevedení. Mohol ovšem mať svoj vlastný význam. Fetiš? "Svetový stĺp" ako symbol či prostredník spojenia síl nebies a zeme? Falický symbol kultu plodnosti? A medzi symbolické účely patrí koniec koncov i funkcia prestížna: svetské znamenie moci, bohatstva, obecného uznania, územných nárokov. KOnečne nechýbajú ani názory o "prízemných" a praktických funkciách menhirov - orientačné stĺpy pre námornú plavbu alebo suchozemských ciest, miľníky, hraničné kamene a dokonca i body akejsi pravekej trigonometrickej sústavy.

Označenie sídla snemu a súdov, slnečné hodiny alebo pomôcka astronomického pozorovania. Sklenář vymenuváva množstvo možných funkcií menhirov. Každá táto funkcia mohla byť naplnená balwankewom, ale či to v skutočnosti tak bolo, dnes už nik nemôže hodnoverne dokázať ani vyvrátiť. Prikláňame sa k názoru, že balwankew bo postavený ako pohrebný pamätník, ktorý časom nadobudol aj iný kultový význam. Veď v konečnom dôsledku veľký kameň vztýčený k nebesám, tam kde iné kamene neboli, musel pôsobiť monumentálnym dojmom. V mysli vtedajších ľudí určite vyvoláva dojem a predstavy pojítka medzi človekom a vesmírom, človekom a neznámymi silami, ktorého ho obklopovali.

Pokúsili sme sa vysvetliť účel a dobu postavenia balwankew zostáva však otázka, kde sa zobral v krajine, kde široko ďaleko nie sú žiadne skaly? Možnosti ako tento kameň sa distal na Isten domb, sú prinajmenšom trojaké. Prvá z možností je, že sa jedná o meteorit, ktorý spadol na toto miesto a pre pravekých ľudí bola už ich modla na mieste "pripravená", stačilo ju už len trochu "upraviť" - kameň vztýčiť. Pri tejto teórii hovorí fakt, že meteorit takej veľkosti by zanechal taký kráter, ktorý by v teréne bol vnímateľný aj v súčasnosti. Terén však nasvedčuje tomu, že by tu niekedy bol spadol meteorit. Ďalšia z možností je, že sa jednalo o tzv. bludný balvan, ktorý na toto miesto priniesli ľadovce počas ľadovej doby. Táto domienka je tiež málo pravdepodobná, lebo ľadovce územie Košickej kotliny nezasahovali.

Zostáva teda tretia možnosť. Kameň bol na Isten-domb premiestnený ľuďmi. Ale ako a odkiaľ? Druhá časť otázky je ľahšie zodpovedateľná. Takmer s istotou môžeme tvrdiť, že sa hľadal najvyšší zdroj odkieľ by mohol byť kameň dovezený. Najbližšie miesto výskytu veľkých kamenných balvanov je Slanské pohorie, ktoré tvorí prirodzenú hradbu východnej strany Košickej kotliny. Avšak minimálna vzdialenosť medzi Slanskými vrchmi a Isten dombom je 10 km. Akým spôsom bol balwankew prepravený na svoje miesto? Tu treba vysloviť názor, na veľkosť kameňa. Menhiry, ktoré ešte stále existujú v západnej Európe majú 5-9 m. Sklenař, už v citovanej publikácii uvádza, že stredoeurópske vztýčené kamene sú nižšie. Napriek menšej výške stredoeurópskych menhirov jednalo sa o kolosy s úctihodnou váhou. Doprava ťažkého kameňa určeného na kultovné účely bola analogickým problémom dopravy kamenných blokov na egypské pyramídy. Egypťania ho riešili akýmisi drevenými sánkami, na ktoré naložili kameň aotroci ťahali sánky po piesku. Pre zmiernenie trenia pod sánkami, poliavali piesok vodou. Táto technológia, v prípade balwankew nebola využiteľná. Terénne podmienky sú a boli diametrálne odlišné od egyptských púští. Medzi Slanskými vrchmi a Isten-dombom bolo nutné prekonať terén, ktorý má malú nosnosť. Akékoľvek prepravné zariadenie toho obdobia by sa beznádejne zaborilo do pôdy bez možnosti ďalšieho pohybu. tento problém bol znásobený aj tým, že bolo nutné prekonať rieku Hornád, riečku sartoš a sná´d aj Belžanský potok. Tieto vodné toky popri svojom koryte mali aj záplavové územie, kde únosnosť terénu bola ešte menšia. Ako teda bol balwankew pemiestnený? POdľa nášho názoru existuje len jediná možnosť, ktorú Egypťania nemali. Kameň sa premistňoval v zime, keď mráz spevnil povrch pôdy. Vytvorením klznej dráhy pomocou snehu, vody a mrazu podstatne sa znížila trecia sila aj veľmi ťažkého kameňa. jeho premiestňovanie sa tak stalo menej náročnou záležitosťou, ktorá nevyžadovala veľký počet ľudí.

Samotné vztýčenie menhiru predpokladalo určité znalosti a skúsenosti. Pôda musela byť vysušená a spevnená. V našom prípade o vysušení pôdy sa nemuselo uvažovať, lebo pôda na Isten-dombe má štrkový podkad a podkladové vrstvy tu nemohli byť rozmočené. Vztyčovanie sa dialo až po vykopaní základov, ktoré mali hĺbku zodovedajúcu pätine až štvrtine celkovej dĺžky menhiru. Po čiastočnom zasunutí kameňa do zákadov pomocou pák a klinov sa kameň dvíhal do vertikálnej polohy. Kvôli stabilizácii bol v zákaldoch vyklinovaný menšími kameňmi. Pre úplnosť je potrebné opätovne sa vrátiť k dokumentu z roku 1267. Ak si latinskú citáciu preložíme do slovenčiny zostaneme prekvapení. Preklad totiž znie: "...pri kamennej soche zvanej balwankew". Teda nie len vztýčený kameň ale socha. Žiaľ dokument ďalej tento monument neopisuje. Čo je aj pochopiteľné, veď účelom dokumentu bolo vymedzenie darovaného územia. Nevieme teda nič o vzhľade sochy, čo znázorňovala, ako bola spracovaná. V súvislosti sbalwankew existuje ešte jedna regionálna skutočnosť, ktorá nás núti zamyslieť sa. V listine z roku 1262 spomína sa chotárny názov z Kokšova, "Baba Zuge". Vo voľnom preklade to znamená, miesto Baby, kút Baby. Stredoázijskí kočovníci v raných historických dobách vztyčovali nad hrobami kamene, ktoré nazývali balbal. Jedná sa o staroturecký termín, ktorý znamená zabitého alebo obetovaného nepriateľa. Rusi, ktorí sa dosatli do kntaktu s týmito monumentmi si tieto jazykovo prispôsobili a nazvali ich baba. Tento názov v rôznych modifikáciách prešiel aj do iných slovanských jazykov.

Nesignalizuje tento chotárny názov, že tu tiež stál v minulých dobách kamenný monument podobný seňanskému balwankew? Je potrebné ešte zodpovedať jednu zo základných otázok, ktoré sa vynárajú v súvislosti s balwankew. kam sa po roku 1267 podel? Kto a ako ho odstránil? Archívne dokumenty o jeho ďalšom osude mlčia, nevydávajú žiadne svedectvo. Ak sme začiatkom tejto kapitoly vyslovili názor, že balwankew prežil rok 1267 hlavne kvôli svojej veľkosti, tak v neskoršom období už iní ľudia s inými znalosťami a skúsenosťami ho dokázali rozbiť. Jendou z možností ako to urobili bolo zahriatie kameňa ohňom a následné prudké ochladenie vodou. Lamiová uvádza ústnu tradíciu z Hanisky, že kamene z rozbitej modly boli použité do základov miestneho kaštieľa. Ďalšia možnosť likvidácie kamenných modiel, čo je aj historicky doložené, bolo vykpanie hlbokej jamy tesne pri mdle a jej zvalenie do jamy. Takto zvalená modla sa zahrabala a problém nežiadúceho kultu bol vyriešený.

Mgr. Štefan Kolivoško