Preklad príslušnej časti z Veľkej obrazovej kroniky (táto bohato iluminovaná kronika, predtým známa ako Viedenská obrazová kronika, bola dokončená v roku 1370 pre kráľa Ľudovíta z Anjou. Podkladom jej slúžili staršie predlohy z prvej polovice 14. storočia).
Bitka kráľa Karola a jeho spojencov pri Košiciach proti Matúšovi a Omodejovým synom.
Roku pána 1312 kráľ Karol s vlastným vojskom obliehal kráľovský hrad zvaný Šariš, ktorý na príkaz veľmi mocného pána Matúša obsadil Demeter, syn Mikuláša. Tento Matúš, syn Petra z Trenčína, vyslal Demeterovi na pomoc proti kráľovi tisíc sedemsto najatých kopijníkov a tiež skoro všetku svoju vojenskú silu, aby svojou silou zahnali kráľa spod hradu. Na čelo tohto vojska určil už spomínaného Demetera a tiež Abu, nazývaného pekným alebo veľkým.
Keď sa kráľ dopočul, že prichádzajú, nazdával sa, že proti nim neobstojí a stiahol sa na Spiš, kde mu verní Spišiaci poskytli jazdcov aj pešiakov. S tými sa kráľ osmelil a napadol nepriateľov. Títo medzitým začali dobývať mesto Košice aby sa pomstili za smrť palatína Omodeja, tohto totiž v Košiciach Košickí Nemci - presnejšie Sasi - bez príčiny zabili. Keď im zvedovia ohlásili príchod kráľa, zanechali mesto a pustili sa smelo oproti kráľovi. Aj kráľ aj oni sa ponáhľali aby zaujali čo najvhodnejšie miesto na bitku, oni ale tam došli skôr.
Medzitým kráľ s vojskom v jednom údolí pri Hornáde vykonal sviatosť pokánia a prijal rozhrešenie, potom prijal telo Pána od vyššie spomenutých križiackych rytierov a tak sa pripravil na smrť. Tamtí pritom - zaťatí nepriatelia mieru - sa obliekli do zbroje a zo svahu jedného vrchu sa náhle spustili do spomínaného údolia, pripravení na boj proti kráľovi. Na deň mučeníkov sv. Víta a sv. Modesta v piatok, na svahu hory vypukla taká krutá bitka, aká ešte nebola v Uhorsku od čias Tatárov. V tejto bitke zahynuli na strane kráľa Kokos, syn Štefana Porša, Štefan, syn Bagena, Ladislav, syn Tomáša, Jakub, syn Aladára, Michal, syn Petra, Gurke a Michal, synovia Gurkeho a Peter, berehovský kastelán, samí význační páni. Gurke niesol kráľovskú zástavu, keď ho pod ňou zabili a kráľovská zástava padla, kráľ pokračoval v boji pod zástavou križiackych rytierov. Na druhej strane syn Mikuláša, Demeter a Aba, velitelia vojska, ďalej dvaja synovia Amadea padli čoskoro zasiahnutí šípom a ešte mnohí ďalší boli smrteľne zranení, tu alebo inde splatili daň smrti. Kráľ získal slávne víťazstvo aj keď na jeho strane boli straty väčšie. Veríme a vyhlasujeme, že to bolo Božie dielo.
Na vyššie reprodukovanej iluminácii Veľkej obrazovej kroniky je zobrazená scéna bitky, keď kráľovská zástava s polámanou žrďou je na zemi, kráľovi protivníci útočia (kráľ samotný je v červenej košeli s korunou na hlave chrániaci sa štítom na pravej strane obrázku). Údolím, na svahu ktorého je z jednej strany hrad a z druhej les, prichádza kráľovi pomoc v podobe pešiakov (s vlajkou s bieločervenými pruhmi a ľaliami na modrom pozadí). Podľa interpretácie tohto obrázku uvedeného v [16] sú to Košickí ozbrojenci, ktorí v kritickej situácii zvrátili bitku v prospech kráľa (údaje o tejto skutočnosti sú aj v iných prameňoch). Následným ocenením tejto pomoci, ktorý zrejme ovplyvnil celý ďalší vývoj mesta, sa stal rad privilégií udelených Košiciam Karolom z Anjou a jeho nasledovníkmi, ktoré Košice povzniesli na jedno z najvýznamnejších miest Uhorska.
Pokiaľ je interpretácia obrázku správna a dá sa do súladu s textom kroniky, tak bitka všeobecne známa ako bitka pri Rozhanovciach sa odohrala v údolí pri Hornáde, do ktorého ústi údolie smerujúce od Košíc, na ktorého svahu z pravej strany stojí hrad a z ľavej sú hory (z pohľadu smerom od bitky). Teoreticky tomuto miestu vyhovuje oblasť označená ako 5 na mape okolia Košíc. Toto miesto je aj logické vzhľadom na cestu, ktorou kráľ s vojskom prichádzal zo Spiša ku Košiciam. Historici kladú miesto bitky na východný svah Košickej hory, ktorý sa zvažuje k Toryse smerom k Rozhanovciam.
Pod križiackymi rytiermi sú podľa niektorých zdrojov myslení rytieri Rádu Johanitov.