Po Námestí Maratónu mieru či Komenského ulici prechádzame často a možno ani nevieme, že práve budova na rohu Komenského a Strojárenskej ulice je najstaršou priemyselnou školou v bývalom Uhorsku a v strednej Európe vôbec.

Leží 279 metrov nad morom, na východnom Slovensku, v Košickej kotline, 10 km na juh až JZ od Košíc. Teraz tvorí mestskú časť mesta Košice.

História

Poľov bola pôvodne samostatná cestná dedina. Zachovali sa domy z konca 19. a začiatku 20. storočia. kostol (katolícky) Sv. Michala archanjela, klasicistický postavený v roku 1822, veža postavená v roku 1858, renovácie v rokoch 1896 a 1901.

Územie obce bola paleolitická stanica z obdobia mousterieu. Výskum dokladuje sídliskové nálezy z neolitu a eneolitu ako aj zmladšej doby bronzovej.

Profesor Branislav Varsík vo svojom diele Osídlenie Košickej kotliny I., na strane 277 uvádza: "Poľov (maď. Pólyi) je veľmi stará dedina. Už v roku 1248 pri opise hraníc zeme Zebus (Nižný Žebeš) sa uvádza, že táto zem hraničí na západe so zemou dediny Poľov (villa Paul), teda už v roku 1248 to bola vyvinutá dedina (villa)."

Poľov sa uvádza už v pápežských desiatkoch z r. 1332-1337 (Pauli). Bola tam pomerne stará farnosť.

V roku 1427 tam bolo 24 port - údaj: Thalóczy Lajos, A kamara haszna (lucrum camerae) története, Budapest 1879, str. 172. Za portálneho súpisu 1553 tam bolo 8 port - údaj: Portálny súpis Abaujskej stolice z roku 1553. V roku 1715 sa tam nachádzalo len 5 poddanských usadlostí.

Históriou heraldiky Poľova sa v Košiciach zaoberá kunsthistorik Gabriel Kládek. Hľadal dokumenty a ich pečate v starých archívoch, aby mohol v spolupráci so synom Matejom Kladekom predložiť Heraldickej komisii Slovenska návrh na obecný erb a vlajku. Tieto Heraldická komisia Slovenska uznala a Poľov ich prijal za svoje obecné symboly.

Časť siedma: Povojnové expozície

PRVÁ PODOBA MÚZEA

V lete roku 1942 bola rekonštrukcia Miklušovej väznice ukončená, expozícia v nej inštalovaná a sprievodná knižka Alexandra Mihalika „A Miklós börtön" /Miklušova väznica/ vytlačená. Expozíciu mestských dejín sprístupnili verejnosti. Zo série fotografií v spomínanej knižke, ale aj osobitne vydanému portfóliu pohľadníc, máme veľmi dobrú predstavu, ako to v Mikluške vyzeralo. Bez preháňania možno konštatovať, že kolektív okolo Mihalika sa svojej úlohy zhostil s veľkým citom a snáď ani dnes by sme to nedokázali lepšie.

Inštalácia bola striedma, vyvážená, predstavovala dobový nábytok, katovské meče, mučiace nástroje, keramiku, staré plány mesta zo zbierok premonštrátskeho profesora Hadriána Szabóa, rôzne pamiatky na mestskú samosprávu a mestské cechy a trhák drevený model mesta s opevnením v merítku 1:1000, ktorý dodnes priťahuje návštevníkov. Tento model vyrobili osobitne na mieru expozície v Mikluške a zodpovedá vtedajšiemu stavu poznania minulosti Košíc, takže dnes už vieme, že nie je veľmi verný, ale základnú predstavu o vzhľade Košíc kedysi v prvej polovici 18. storočia sprostredkúva celkom dobre.

Časť šiesta: Úspech v čase vojny

V lete onoho prelomového roku druhej svetovej vojny, keď sa Wehrmacht predieral k Stalingradu a maďarské vojská kempovali kdesi na strednom Done, dokončili v Košiciach s veľkou slávou rekonštrukciu Miklušovej väznice. Ľudia okolo Alexandra Mihalika, ale aj mešťanosta Pohl, mali byť na čo hrdí. Väznicu dali dokopy pekne a odborne zároveň, takže aj dnes by sme im ťažko mohli niečo vytknúť. A nielenže túto akciu dovŕšili, ale ju aj podrobne zdokumentovali v knižke vydanej ešte v lete roku 1942, ktorú napísal Mihalik. Volá sa jednoducho Miklušova väznica /A Miklós börtön/, už sme z nej neraz citovali a siahneme po nej aj v tomto pokračovaní.

SATMÁRI ČI HANGÁČI?

Časť piata: Veľká rekonštrukcia

RAZANTNÝ ZAČIATOK

Rekonštrukcia Miklušovej väznice sa začala ešte na jeseň roku 1940 a práce pokračovali aj cez zimné mesiace. Už spomínaný redaktor Felvidéki újságu Karol Samosvári o akcii informoval v dvoch článkoch publikovaných na samom sklonku roka. Cítiť z nich, že už na začiatku rekonštrukcie, vlastne ešte v čase, keď sa objekt vypratával, došlo k objavom, ktoré podnietili fantáziu nielen kolektívu reštaurátorov, ale aj celej verejnosti mesta. Pod titulkom Miklušova väznica bývala domom veľmoža stálo napísané toto:

Časť štvrtá: Koniec mestského áreštu

V sledovaní osudov Miklušovej väznice sme sa dostali k zlomovému obdobiu jej histórie, keď prestala byť mestským áreštom a záchytkou a rozhodlo sa, že z nej vytvoria múzeum. No kým sa tak stalo, takmer došlo k tomu, že ju mesto dalo v rámci skrášľovania zbúrať. Pokúšalo sa o to v časoch prvej ČSR hneď niekoľkokrát. Aj tunajšia maďarská komunita, ktorá sa nehodlala zmieriť s príslušnosťou Košíc k Československu a stále rátala s rekonštrukciou pôvodného Uhorska, plánovala využiť Miklušovu väznicu na svoje ciele. Objekt nakoniec prekonal všetky nástrahy osudu a hlavne politiky, aby sa premenil na romantické múzeum mestských dejín.

KOŠICKÝ ZELENÝ ANTON

Časť tratia: Berecinec

VNÚTORNÁ PODOBA VÄZNICE

O tom, ako vyzerala a bola zariadená Miklušova väznica v priebehu 17. storočia veľa nevieme, pretože pomerne presný opis rozmiestnenia ciel, ktorý nám v roku 1942 zanechal vtedajší riaditeľ Hornouhorského múzea Alexander Mihalik, zachytáva až stav z konca 19. storočia. Stavebné úpravy v bývalých meštianskych domoch sa však pri zriaďovaní väznice spraviť museli. V prvom rade upravili obom domom okná a vstupné dvere, zmenšili ich a osadili mrežami. V prípade okien veľmi masívnymi a navyše zdvojenými. Pravdepodobne práve okolo roku 1618 oba domy spojili šikmou chodbičkou, ktorá viedla vedľa vežičky východného domu tak, že časť jej hmoty musela byť odbúraná.

Časť druhá: Komunálna väznica

Mestská väznica, ktorá neskôr dostala meno „Miklušova", začala fungovať až na začiatku novoveku, keď teda budeme hovoriť o tom, ako sa svojho času väznilo a ako sa trestalo, nejde v žiadnom prípade o časy „temného stredoveku", aj keď prostredie väznice je do dnešných dní také romanticky stredoveké. Navyše málokto si uvedomuje, že v dávnejšej minulosti nebolo zvykom trestať delikventov tak ako dnes, teda viacmesačnou či dokonca viacročnou väzbou. Dôvod nebol humánny, ale ekonomický. Živiť väzňa stojí peniaze a tak kriminálnika v 16. či 17. storočí vystavovali v pranieri, palicovali, prípadne mu odťali ruku a v najhoršom prípade ho popravili. Päť rokov nepodmienečne by však vtedy nikomu nenapadlo. Preto sa na Miklušovu väznicu musíme pozerať skôr ako na celu predbežného zadržania, než ako na „malý Leopoldov".

ZÁHADY OKOLO JEJ VZNIKU

Časť prvá: Prastarý dom

Táto malebná budova je asi jedinou košickou stredovekou stavbou, ktorá si dodnes zachovala pôvodný kolorit meštianskeho obytného domu z dávnych storočí, keď boli Košice bohatým obchodným centrom horného Uhorska. Presnejšie povedané je Miklušova väznica dvojbudova, pretože ju svojho času „stvorili" z dvoch domov. Paradoxne sa jej gotický charakter zachoval práve preto, že prestala fungovať ako obytný dom a začala slúžiť mestu ako väznica. To zafixovalo jej stavebný stav natoľko dokonale, že dnes je to jediná stavba v historickom jadre, na ktorej sa zachovali starobylé valbové strechy, krásne kamenné okná či zvyšky prastarých uzáverov dverí. Najväčším paradoxom je však fakt, že za zachovalý stav vďačí Miklušova väznica hlavne tomu, že sa o ňu po roku 1945 nikdy nezaujímali pamiatkové orgány.

FAKTY A FÁMY

Časť štvrtá: Najnovšie radničné dejiny

S mapovaním minulosti košických radničných budov sme sa dostali až na sklonok 19. storočia. To už budova začala vážne chátrať, čo najviac postihlo Krausovu sochársku výzdobu na balustráde nad uličnou fasádou. Už v dvadsiatom storočí, tesne pred vypuknutím prvej svetovej vojny, sa začalo mesto zaujímať o tento problém a hľadať riešenie - rekonštruovať, či odstrániť alegorickú výzdobu? Vtedy ešte nik nemohol tušiť, že vypukne obrovský vojenský konflikt, vznikne Československá republika a magistrát Langerovu radničnú budovu opustí. Ba práve naopak, čím viac bola skutočná katastrofa bližšie, tým viac sa situácia zdala hrať v prospech Uhorska.

DNI PRED SARAJEVOM

MÁLO ZNÁMA TVÁR MESTSKEJ RADNICE

Časť tretia: Budova Ladera von Langera

Košickí kronikári sa všeobecne zhodujú na fakte, že v roku 1756 bola budova starej radnice na ostrove uprostred mesta v takom katastrofálne schátranom stave, že ju mesto pre istotu dalo strhnúť a dočasne miesto nej vybudovať letnú zasadaciu sieň. Ale čosi tu nehrá! Načo stavali letnú zasadačku, keď podľa autora Košíc starých a nových starú radnicu aj tak na zasadanie nevyužívali, ba dokonca ju proti zdravému rozumu nevyužívali vôbec? Logika v takom prípade hovorí, že ju mohli zbúrať pokojne bez starostí o jej náhradu! Ostatne, detaily zániku najstaršej radničnej budovy boli opísané už v seriáli o divadelno-kaviarenskej budove.

MODERNÁ, PEKNÁ A REPREZENTAČNÁ

Nevysvetlených zvláštností okolo najstaršej známej košickej radnice je, ako vidieť, celý rad, a to nielen z čias jej výstavby, obdobia „heretických" richtárov - tak nazvala katolícka mestská správa v 18. storočí svojich protestantských predchodcov zo storočia 16. a 17. - ale dokonca aj z obdobia búrania radnice. Pokiaľ niekde neobjavíme nejaké dnes neznáme dokumenty, ktoré by do spomenutých záhad vniesli jasno, ostane v dejinách radnice stojacej na mieste dnešnej divadelnej budovy mnoho neobjasniteľného. Venujme sa teda radšej radničnej budove stojacej dodnes na Hlavnej ulici číslo 59 a známej ako „stará radnica".

MÁLO ZNÁMA TVÁR MESTSKEJ RADNICE

Časť druhá: Relation a kroniky

Rozsiahlejších textových zmienok o starej radnici sa z minulosti zachovalo iba veľmi málo. Prvý obsiahlejší text prináša až Relation z rokov 1603/04. Až stodvadsaťosem rokov po ňom sa objavila druhá významnejšia zmienka vo vtedy čerstvo vydanej kronike neznámeho jezuitského vzdelanca, za ktorým tušíme slovenského profesora tunajšej univerzity Samuela Timona. Dôveryhodné grafické zobrazenie tejto radnice nepoznáme dokonca žiadne. Možno si len domýšľať, že typovo sa stará radnica Košíc podobala dodnes zachovanej radnici v Levoči, meste na sklonku stredoveku zhruba podobne veľkom a bohatom ako Košice. Veľmi zjednodušené vyobrazenia na vedutách, kde má radnica výrazné štítové múry, naznačujú, že jej posledná architektonická podoba bola renesančná.

DVE RADNICE V RELATION

Časť prvá: Od richtára Arnolda po kráľa Mateja

Už niekoľkokrát v minulosti sme na stránkach rubriky Písané históriou priniesli materiály, týkajúce sa košických radníc - množné číslo je tu namieste, pretože naše mesto malo radníc v minulosti viac a v dvadsiatom storočí až požehnane veľa. Seriál, ktorý začíname dnes, bol inšpirovaný starými kresbami a plánmi, deponovanými vo Východoslovenskom múzeu a nedávno „vykutranými" počas fyzickej kontroly a štúdia toho, čo vlastne depozity obsahujú. A keďže sa v posledných rokoch zistilo viacero doteraz neznámych faktov o našich najstarších radniciach, situácia dozrela na to, aby sme im venovali osobitný materiál.

SYMBOL DÔLEŽITOSTI MESTA

Časť dvanásta - Alžbeta a Albrecht

Dnes sa seriál o luxemburskej ére v Košiciach končí. Dovedieme ho až po smrť jedinej Žigmundovej dcéry a poslednej luxemburgovny, Alžbety. No už predtým skončila sa tu, na východnom Slovensku, éra šťastných a bohatých rokov. Keď dobré časy trvajú príliš dlho, čo možno povedať takmer o celom Žigmundovom panovaní v Uhorsku, musí sa to zákonite skončiť šokom. Po roku 1437 sa začalo nad budúcnosťou Košíc a celého okolitého kraja zaťahovať nebo a z roka na rok boli chmáry hustejšie a strašnejšie. O tom však pojednáme až v ďalších pokračovaniach seriálu.

NÁŠ PRVÝ HABSBURG

Po Žigmundovej smrti došlo prvýkrát v našich dejinách k personálnemu spojeniu Uhorského a Českého kráľovstva s rakúskymi krajinami pod panovníkom z Habsburskej dynastie. V skutočnosti to však bola Žigmundova dcéra Alžbeta, košické krstňa z roku 1409, prostredníctvom ktorej sa únia uskutočnila - nie Albrecht. Alžbeta sa narodila 28. februára 1409, za Albrechta ju zasnúbili v Bratislave 28. septembra 1421 a vydali vo Viedni 26. apríla 1422. Svojho trochu ťažkopádneho, ale priameho, verného a nábožného manžela Albrechta časom plne ovládla. Porodila mu štyri deti, pričom to posledné, následníka trónu Ladislava, až po manželovej smrti.

Časť jedenásta - Žigmundova smrť

Dostali sme sa k predposlednému pokračovaniu seriálu o dejinách nášho mesta v časoch dlhého panovania posledného Luxemburgovca Žigmunda. Trvanie jeho vlády bolo pre Košice obdobím ekonomickej prosperity a rastu politickej moci mesta. V posledných rokoch života, najmä však po zvolení za nemeckého a českého kráľa, sa Žigmund zdržiaval v Uhorsku stále menej. Pohlcovala ho európska veľká politika, život neustále komplikovali ideové problémy v rímskokatolíckej cirkvi, husitská revolúcia v Čechách, tlak Turkov na Balkáne, striedavé vojny v severnom Taliansku a mnoho menších nepríjemností. Tento muž niesol na pleciach nesmierne bremeno, pretože doba, v ktorej žil a kraľoval, bola mimoriadne komplikovaná. Dnes vieme, že napriek všetkým výhradám historikov v nej Žigmund obstál mimoriadne dobre.

POSLEDNÉ PRIVILÉGIÁ

Časť desiata - Mesto sa mení

Kráľ Žigmund bol mestu Košice mimoriadne priaznivo naklonený a málokedy sme prežívali také hojné časy, ako práve počas jeho vlády. Bilancovaním luxemburskej éry dochádzame k poznaniu, že až v tomto čase dostali stredoveké Košice svoj definitívny charakter a stavebnú podobu, ktorá sa potom už v nasledujúcich storočiach iba dopĺňala novými stavbami. Európsku úroveň vtedajších Košíc potvrdzuje najväčší dobový investičný počin - výstavba Dómu svätej Alžbety, ktorý je až podnes pýchou mesta. Je doslova neuveriteľné, že tunajšia mestská komunita, odhadovaná maximálne na desaťtisíc duší, dokázala financovať a realizovať v jedinej generácii toľko náročných stavebných diel. Pozrime sa teda na ne:

VYSTUŽENIE ARPÁDOVSKEJ HRADBY

Časť deviata - Druhá erbová listina

Začiatkom roka 1423 navštívili Košičania kráľa Žigmunda počas jeho zimného pobytu v Bratislave. Kráľ, zaneprázdnený teraz už okrem uhorského aj ríšskym a českým kráľovským trónom, sa stával v krajine stále zriedkavejším hosťom. Navyše ho pohlcovali problémy s husitským odbojom v Čechách, kde síce bol korunovaným kráľom, ale krajina ho prakticky odmietala. Jeho druhá krížová výprava do Čiech v roku 1421 stroskotala prehratými bitkami pri Žatci, Kutnej Hore a Nemeckom brode. Navyše hrozil nepríjemný rozkol s Poľskom, ktoré začalo koketovať s možnosťou zasahovať do českých pomerov. Časť českej šľachty totiž ponúkla českú korunu kniežaťu Zikmundovi Korybutovičovi, synovcovi poľského kráľa Vladislava II. Jagella.

POSOLSTVO V PREŠPORKU

Časť ôsma - Koncilové roky

Jedným z prvých veľkých medzinárodných problémov, ktoré musel nový nemecký kráľ riešiť popri poľsko-rádových treniciach, bolo odstránenie hrozného cirkevného rozkolu - trojpápežstva. V celej svojej histórii neupadla rímska cirkev nikdy tak hlboko, ako práve v tomto období. A práve na spôsobe, akým Žigmund tento hanebný stav pomohol cirkvi odstrániť, ukázal svetu, že je skutočne veľkým európskym panovníkom a diplomatom nevšedného formátu. Počas koncilu, ktorý trval tri a pol roka, nemal kráľ možnosť prebývať v Košiciach, takže správ a záznamov je z tohto obdobia pomerne málo. Potom, po krátkej diplomatickej epizóde, ktorej dejiskom boli opäť Košice, ho opäť pohltil vír vysokej politiky. 16. augusta 1419 zomrel v Prahe na záchvat mŕtvice kráľ Václav a Žigmund sa vydal do Čiech za novým dedičstvom.

JAGELLO OPÄŤ U NÁS

Po skončení vojny medzi Poľskom a Rádom nemeckých rytierov ostávali vzťahy Žigmunda a Vladislava II. Jagella stále nedoriešené. Od roku 1411 síce panovníci uzavreli medzi sebou prímerie, ale to malo v auguste 1412 vypršať a tak bolo potrebné ďalšie, definitívne mierové rokovanie. Odohralo sa na Spiši na jar a kronikár Tutkó podáva o nich nasledujúcu správu:

Časť tretia - Barchetový monopol

V takmer každom sprievodcovi po našom meste, každom historickom prehľade či úvode špecializovaných publikácií o Košiciach, sa spomína celouhorský monopol na výrobu barchetu, ktorý v roku 1411 udelil Košiciam kráľ Žigmund Luxemburský. Málokto, ak vôbec niekto, však pozná bližšie problematiku súvisiacu s touto výsadou, kde prím hrajú otázky, ako k jeho udeleniu došlo a nakoľko reálny tento monopol skutočne bol. Rovnako málo dnes bežní ľudia vedia, čo sa pod pojmom barchet v stredoveku myslelo, a že produkcia tejto tkaniny závisela na diaľkovom obchode so vzdialenými oblasťami severnej Afriky a Malej Ázie. Dnešné rozprávanie na barchetovú tému čerpá z prác doktora Halagu Košice - Balt a Listina o barchetovom monopole Košíc z roku 1411.

VOJNA S BENÁTKAMI

Časť šiesta - Grunwald

Slávnu bitku pri Grunwalde poznajú hlavne čitatelia historických románov z knihy Henryka Sienkiewicza Križiaci. Na túto tému bol dokonca nakrútený aj výpravný veľkofilm, primeraný začiatkom šesťdesiatych rokov 20. storočia, keď vznikol. Porážka križiackeho Rádu nemeckých rytierov však mala svoju predohru i dohru aj v Košiciach a bola príčinou jediného známeho obdobia nepriateľského postoja mesta voči kráľovi Žigmundovi. Zároveň je spojená s jediným pripravovaným pokusom o mocenský zásah kráľa a jeho ľudí do mestskej politiky, o ktorom vieme. Samozrejme za podmienky, že dedukcie historika doktora Halagu sú presné.

NEČAKANÝ VÝSLEDOK BITKY

Posledné diplomatické pokusy predísť vypuknutiu vojny medzi Rádom nemeckých rytierov a Poľským kráľovstvom sa udiali opäť na východnom Slovensku. Napriek predchádzajúcim dohodám s križiakmi dával Žigmund predsa len prednosť mierovému riešeniu a v podstate veril, že v prípade vojny Rád strhne víťazstvo na svoju stranu. Pozval teda poľského kráľa na rokovania do Kežmarku, Vladislav II. Jagello však neprišiel hneď osobne, ale nechal sa zastúpiť svojím bratrancom litovským veľkokniežaťom Vitoldom /to je poľská podoba jeho mena, v litovčine znie Vytautas a v strednej Európe bol známy aj ako Alexander/.

Časť štvrtá - Košická mestská kniha

Z čias panovania kráľa Žigmunda pochádza aj jedna z najstarších a najcennejších košických písomných pamiatok - Kniha súdnych zápisov mesta Košice. Vznikla v rokoch 1393 až 1405 a doktor Halaga, ktorý ju študoval, analyzoval a pred pár rokmi vydal v modernej edícii tvrdí, že je to "najstaršia mestská kniha svojho druhu zachovaná v pôvodnom celku kompletne na území bývalého Uhorska". Existujú síce aj staršie mestské knihy - banskoštiavnická je z roku 1364 a banskobystrická z roku 1386, tam však prevládajú účtovné, nie súdne záznamy. My dnes túto knihu čitateľom našej rubriky predstavíme a budeme hovoriť o tom, čo všetko sa z jej záznamov dá vyčítať.

ŠTYRIA PISÁRI

Časť tretia - Pakty s Krakovom

Časy, keď v uhorsku panoval kráľ Žigmund, boli zároveň aj dobou mimoriadne prajúcou rozvoju Košíc, ktoré tento panovník priam zasypal svojou priazňou a rôznymi privilégiami. No mesto malo vo vtedajšom obchodnom svete natoľko veľkú váhu, že si i samo dokázalo presadiť svoje záujmy, dokonca aj za uhorskými hranicami. Príkladom dobovej mestskej diplomacie sú styky a zmluvy medzi Krakovom a Košicami, uzatvorené na sklonku 14. storočia a udržiavané až do dvadsiatych rokov 15. storočia. Veľmi podrobnému a dôkladnému štúdiu košickej obchodnej činnosti a politiky tých čias sa venoval známy historik Ondrej R. Halaga, ktorého práce boli podkladom pre dnešné pokračovanie seriálu.

NA RÁZCESTÍ OBCHODNÝCH TRÁS

Časť druhá - Zlatá doba kostolov

Už v minulej časti seriálu o luxemburskej ére v Košiciach sme začali hovoriť o stavebných premenách mesta, ktoré priniesol jednak prirodzený pokrok, jednak žičlivý nový kráľ. Dnes sa pristavíme pri dvoch stavbách, ktoré najlepšie ilustrujú veľkoleposť prestavby mesta, jeho obrovské finančné možnosti a v neposlednej miere vynikajúci vkus a kultúrnu úroveň vtedajších Košičanov. Reč bude o františkánskom kostole svätého Mikuláša a Dóme svätej Alžbety, nádherných stavbách európskej úrovne, ktoré vznikli v tesnom slede za sebou a ktoré vďačia za svoj vznik dobovým veľmožom. Františkáni vtedajším dedičným abovským županom Perényiovcom a dóm samému kráľovi a cisárovi Žigmundovi.

KOSTOL SVÄTÉHO MIKULÁŠA

Časť prvá - Kráľ Žigmund

Je takmer neuveriteľné, že posledná časť súvisle písaných stredovekých dejín nášho mesta, známa z tejto rubriky pod titulkom Košice v stredoveku, vyšla ešte v minulom storočí a tisícročí, presnejšie pred vyše tri a štvrť rokom, úplne presne 23. októbra 1998. Seriál sa zaoberal obdobím od čias, keď ešte mesto Košice nestálo, cez roky jeho vzniku, jeho zásah do boja o uhorský trón a došiel až po éru nám tak priaznivo naklonených anjouovských panovníkov. Na rade je ďalšie obdobie, keď nám panoval kráľ Žigmund Luxemburský a keď sa mestu obchodne a kultúrne darilo rovnako dobre ako za Anjouovcov a rovnako tak boli mestom, kde sa stretávali uhorská a poľská diplomacia, ktoré povýšila osoba kráľa a neskôr cisára Žigmunda na európsku úroveň.

REKAPITULÁCIA

Povedzme si teraz pár slov aj o Svätom Jánovi Nepomuckom. Narodil sa v západočeskom Nepomuku okolo roku 1345 ako syn českého Nemca. Ako generálny vikár pražskej arcidiecézy sa v spore arcibiskupa Jana z Jenštejna s českým kráľom Václavom IV. o obsadenie uvoľneného miesta opátskeho úradu v kladrubskom kláštore postavil na stranu pravdy a svojho nadriadeného. Nového opáta potvrdil v úrade v súlade s cirkevnými pravidlami, avšak v rozpore s prianím kráľa. Za tento skutok a údajne aj za to, že kráľovi neprezradil spovedné tajomstvo jeho manželky Žofie Bavorskej ho ten nechal zatknúť a po mučení polomŕtveho v noci zhodiť do Vltavy. Jeho mučenícka smrť 20. marca 1393 sa stala symbolom cti, mlčanlivosti a zachovania tajomstva. Svätý Ján Nepomucký je preto najčastejšie zobrazovaný s 5 hviezdami okolo hlavy, krucifixom, palmou, knihou, zapečateným listom, kladkou, alebo ružencom v náručí, s prstom pred ústami, často na moste. Je zemským patrónom Čiech a Bavorska a patrónom mlynárov, spovedníkov, pltníkov, topiacich sa, dobrej povesti, mostov, bezpečného putovania a šťastného návratu. Preto sú jeho sochy spravidla na rázcestiach a pri mostoch. Je ochrancom pred povodňami, útrapami svedomia a ohováraním. Vyhlásený za svätého bol pápežom Benediktom XIII. v roku 1729. Predlohou väčšiny zobrazení Sv. Jána Nepomuckého sa stala socha na pražskom Karlovom moste. Jej hlinený model zhotovil v roku 1681 Matthias Rauchmüller z Viedne. Podľa neho v roku 1682 vyhotovil drevenú sochu Jan Brokoff z Prahy. Túto v roku 1683 odlial do bronzu Hieronymus Herold z Norimberku a na pražský Karlov most ju osadili ako vôbec prvú sochu ešte v tom istom roku.

Pozornosti návštevníkov košického Bankova, ktorí sem zavítajú za občerstvením či oddychom, určite neunikne pekne vynovená kaplnka pri konečnej zastávke autobusu mestskej dopravy. Tí, ktorí sa z Bankova vydajú po Starej spišskej ceste smerom na Alpinku, od rázcestia na ostrej zákrute po necelých 400 metroch uvidia ďalšiu kaplnku, ktorá stojí opustená v tieni vysokých stromov vľavo nad cestou. Kto sa zamyslí nad príčinou a časom ich vzniku asi predpokladá, že prvé sakrálne objekty na Bankove a v jeho blízkom okolí vybudovali naši predkovia už v dávnej minulosti. Pokúsim sa teda priblížiť ich zabudnutú históriu a na základe niekoľkoročného výskumu bližšie objasniť okolnosti, za akých vznikali.

Už od nepamäti viedla z Košíc vozová cesta na Spiš, od severozápadného cípu intravilánu mesta, stúpajúc smerom k bankovským lesom pomedzi kalváriu a cintorín sv. Rozálie. V 40. rokoch 19. storočia po vybudovaní novej vozovej obchodnej cesty vedúcej na Spiš cez Čermeľské údolie, dostala vozovka medzi kalváriou a Rozáliou pomenovanie Stará spišská cesta. Bankovskí výletníci a pocestní smerujúci na Spiš touto cestou, mohli rozjímať už pri malej kaplnke Nanebovstúpenia Krista Pána stojacej ešte pri mestských záhradách tam, kde zo Spišskej cesty vpravo odbočovala cestička k cintorínu sv. Rozálie.

Na strategickom mieste, z ktorého bolo možné strážiť a ovládať dôležité cesty z Košíc na Spiš, na vrchu zvanom Hradová (466 m n.m.) týčiacim sa nad údolím Hornádu severozápadne od mesta, sú pozostatky stredovekej stavby známej ako Košický hrad. Zvyšky tohto "hradu" sa nachádzajú na najvyššom mieste zalesneného kopca a sú primknuté ku skalnému masívu, ktorý tvorí akoby prirodzenú hradbu na južnej strane opevnenej plochy. Viditeľné zvyšky opevnenia pozostávajú zo zvyškov základov a muriva okrúhlej veže (vonkajší priemer 9.6 m, vnútorný priemer 5.8 m) vybudovanej na severozápadnej strane skalného masívu. Odtiaľ po 11 m napojením na skalný masív pokračuje 3.8 m hrubý múr juhovýchodným smerom až po základy trojuholníkovej stavby zakomponovenej do tohto múru. Pôdorys stavby je tvorený rovnoramenným trojuholníkom s dĺžkou steny 20 m a múrmi hrubými 3.8 m. Na vrchol trojuholníka plynule naväzuje pokračovanie obvodového múru východným smerom až zaniká v teréne. Z juhovýchodnej strany areál nemá žiadne v teréne viditeľné opevnenie (okrem prirodzeného svahu samotnej hory). V priestore ohraničenom múrmi, stavbami a skalným masívom nie sú viditeľné žiadne ďalšie zvyšky stavieb takisto ako v sondách vedených naprieč ohraničenou plochou.

Históriou Košického hradu sa zaoberali historici J. Tutkó (1861), F.X.Krónes (1864), L. Kemény (1893). J. Martinka (1931) a po ňom B. Varsik (1964) v [3] stotožnili hrad na vrchu Hradová s hradom Sokoľ nad obcou rovnakého mena (cca 7 km severné údolím Hornádu). S týmto názorom nesúhlasí O. Halaga (1973, taktiež v [16]), vzhľadom k tomu, že oba opevnené útvary existujú a tiež oba hrady sú spomínané v listinných materiáloch.

Rozprávanie o košickej zbrojnici - časť prvá

Medzi dnes už nestojace významné mestské budovy patrila svojho času aj zbrojnica, umiestnená na severnom konci Hlavnej ulice. O jej osudoch sa zachovalo veľmi málo konkrétnych údajov. Kedy ju postavili, akými a koľkými zmenami za stáročia svojej existencie prešla, ba dokonca aj to, ako presnejšie vyzerala, dnes iba tušíme. Napriek tomu, že ju asanovali v časoch, keď sa už bežne používala fotografická technika, nie je z nej dnes známa jediná dobová fotografia. V depozitoch Východoslovenského múzea však jednu pamiatku na bývalú zbrojnicu ochraňujú - je to pomerne podrobné zameranie jej pôdorysu z roku 1810. Je zaujímavé nielen tým, čo vypovedá o areáli zbrojnice, ale aj tým, že presne dokumentuje dnes už dávno nestojacu obrannú vežu luxemburského opevnenia Košíc a tiež detaily delostreleckého kavalieru z poslednej tretiny 16. storočia. Tieto stavby bývali totiž k zbrojnici kedysi pristavané. Z výkresu sa o všetkých troch dá dedukovať mnoho zaujímavých historických údajov o minulosti nášho mesta a my tejto téme dáme priestor v našej rubrike.

ZA CISÁRA ŽIGMUNDA

Časť štvrtá - ustupujúca sláva

V dnešnej záverečnej časti rozprávania o prvej účelovej divadelnej budove v Košiciach dokončíme opis tunajšieho divadelného života, podaného v cestovnom sprievodcovi z roku 1825 a uzavrieme dejiny tejto stavby, ktorá bola v čase svojho vzniku najprv pre Košice priveľká a pridrahá na prevádzku, neskôr však, ako začal počet obyvateľov mesta prudko rásť a vznikala tu majetná a kultúrne založená vrstva meštianstva, prestávala Košiciam postupne vyhovovať. Najprv to bolo z hľadiska diváckej kapacity, neskôr sa k tomu pridružila zastaranosť budovy, nakoniec aj bezpečnostné hľadiská. A tak budova, ktorá ešte nemala ani sto rokov, začala byť Košičanom tŕňom v oku - už ich nereprezentovala na dostatočnej úrovni. Ostatne všade v Európe, ba dokonca aj v odľahlom zámorí, sa koncom 19. storočia stavali nové, parádnejšie divadelné paláce. A tak musel prísť aj koniec skromnej klasicistickej divadelno-kaviarenskej budovy.

AKÝ PENIAZ, TAKÝ TOVAR

Časť tretia: Ako to videli súčasníci

DIVADLO A KAVIAREŇ

V doterajších pokračovaniach rozprávania o divadelno-kaviarenskej budove, ktorá voľakedy stávala približne na mieste dnešnej divadelnej budovy, sme sa stihli dozvedieť, kedy a za akých okolností ju postavili a tiež ako bola stavebne riešená a aké kapacity a pohodlie ponúkala. Dnes si bližšie všimneme, čo tento dobový kultúrnospoločenský komplex znamenal pre Košičanov prakticky a použijeme na to opis zo sprievodcu po našom meste, vydaného v roku 1825, teda v časoch, keď divadelno-kaviarenský komplex už stál tridsať rokov a bol v meste dobre zažitý. Opis pochádza z pera dvojice autorov Szepesházyho a Thieleho. Ich sprievodcu sme svojho času na stranách rubriky predstavili celého, bolo to však už pred ôsmimi rokmi. Vybrané pasáže z neho, uverejnené teraz v konkrétnom kontexte s presnejšími vedomosťami o divadelno-kaviarenskom komplexe, a doplnené na vhodných miestach komentármi, rozhodne nebudú čitateľa nudiť.

PÁN VOLZ KAZIL MANŽELOV

Časť druhá: Je ten výkres od Belága?

DIVADLO A KAVIAREŇ

Séria materiálov, ktorá momentálne v rubrike Písané históriou beží, je síce o zbierke starých plánov, v minulom pokračovaní sa však o pláne divadelno- kaviarenského areálu veľa prečítať nedalo. To preto, lebo bolo potrebné čitateľov uviesť do problému, teda do dosť zamotanej histórie vzniku prvej stálej divadelnej budovy v Košiciach. V dnešnej časti sa teda starému výkresu budeme venovať o to viac. Tak, ako v prípade plánu Ferdinandea, aj tu visia nad pozabudnutým dokumentom rôzne otázniky. Napríklad či je jeho autorom Jozef Belág a kedy a načo vlastne vznikol. Je totiž jasné, že to nie je pôvodný projekt od Brockého či Thallera. Bohužiaľ nie je podpísaný, datovaný a hlavne z neho nemožno dedukovať, kvôli akej úprave ho vlastne kreslili, a či úprava, ktorú doň neskôr naškicovali, bola realizovaná. Pustime sa teda do tohto výnimočného grafického prameňa našej stavebnej a kultúrnej minulosti.

STAROSTLIVO MAĽOVANÝ PLÁN

Časť prvá - Na mieste starej radnice

DIVADLO A KAVIAREŇ

Medzi najzaujímavejšie objavy v roky nedotknutých múzejných fondoch starých plánov patrí aj výkres, na ktorom sa nachádzali dva pôdorysy a jeden rez akousi zvláštnou budovou. Výkres v minulosti zatiekol neznámou tmavou kvapalinou, počmárali ho ceruzkou a poznačili tým, že z neho čosi vymazávali. Vyzerá jednoducho hrozne a ledva na ňom vidieť, čo obsahoval. Aj tak na ňom však podľa charakteristického podkovovitého tvaru mohol architekt na prvý pohľad spoznať divadelné hľadisko s vencom lóží. Bol to výkres budovy, ktorá bývala v minulosti strediskom košického kultúrneho života, plnila viacero účelov a jedným z nich bolo, že tu sídlilo naše prvé stále divadlo. Starý poničený výkres pomohol osvetliť množstvo neznámych detailov fungovania divadla a k nemu priľahlých prevádzok v období prelomu 18. a 19. storočia a tak obohatil naše vedomosti o živote voľakedajších provinčných Košíc. Rozprávanie o tejto budove bude témou nasledujúcej série článkov rubriky Písané históriou.

MESTSKÝ DOM, KTORÝ NEZBÚRALI

TROCHU PODOZRIVÝ OBRÁZOK

Údaje a kresby museli pochádzať z Košíc

Údaje o Košiciach v Maggiorottiho knihe nepozostávali iba z toho, čo sme uverejnili minulý týždeň, ale aj z opisov k štyrom text sprevádzajúcim obrázkom a jednej hĺbkotlačovej tabuľkovej prílohe na konci knihy /je to u nás známa veduta Košíc/. Obrázky majú čísla 107 až 110, pričom texty k prvým dvom boli súčasťou minulej historickej strany, ostatné dve a tabuľka ostávajú na dnešné pokračovanie. Obzvlášť vysvetlivky k obrázku 110 sú mimoriadne rozsiahle, pretože sa v ňom nachádza množstvo položiek. Navyše je to veľký obrázok, ktorý musel byť do knihy umiestnený v zloženom stave. Môžeme byť na tento fakt hrdí, pretože žiadne iné mesto či opevnenie si takéto riešenie v knihe nevyžiadalo - iba mapa strednej Európy. Unikátne na tomto texte je to, že bol napísaný zmesou latinčiny a maďarčiny, Taliani ho v tomto znení v knihe publikovali, ale pridali zopár talianskych viet, takže je trojjazyčný. Názov obrázku je v taliančine nasledovný: Pianta delle mura e della cittadella di Cassovia alla fine del secolo XVII, čo po slovensky znamená:

PLÁN HRADIEB A CITADELY KOŠÍC NA KONCI 17. STOROČIA (obr.1)

Dielo o talianskej vojenskej architektúre (Obr.1)

Niekedy tesne pred druhou svetovou vojnou vyšla v Taliansku zaujímavá, odborne zameraná kniha. Autorom diela bol istý Leone Andrea Maggiorotti, no nepochybne s ním na diele spolupracoval veľký počet externých spoluautorov. Kniha má názov L´Opera del genio italiano all´estero /Dielo talianskeho génia v zahraničí/, kniha bola konkrétne druhým z viacerých zväzkov - Volume II, a tento zväzok mal osobitný názov Architetti e architetture militari /Vojenskí architekti a architektúra/. Dielom by sme sa nezaoberali, nebolo by pre našu rubriku zaujímavé, keby sa práve tento druhý diel nezaoberal vojenskou architektúrou v Uhorsku a tým pádom v ňom figurujú aj Košice. Z tohto dôvodu sa voľakedy v rokoch maďarského záboru Košíc kniha dostala do knižnice Východoslovenského múzea, kde sa na ňu prišlo pri štúdiu literatúry kvôli vykopávkam na Dolnej bráne. Dnes teda uverejňujeme preklad textu o Košiciach, ktorý budeme zároveň podrobnejšie komentovať.

Na strane 341 sa začína heslo CASSOVIA

Budovy historického jadra mesta neustále pútajú pozornosť okoloidúcich. Hrubé múry doteraz nepreniknuteľne chránia mnohé príbehy. Koľko veselých, ale aj tých smutných, sa muselo udiať v takom stredovekom hostinci. Určite veľa a je škoda, že v priebehu plynúcich rokov boli zaznamenané len tie najdôležitejšie. Jednoposchodový dom stojaci na rohu Hlavnej a Univerzitnej ulice, známy ako Levočský dom, patrí medzi najzachovalejšie stredoveké svetské stavby mesta. Je s najväčšou pravdepodobnosťou najstarším známym ubytovacím hostincom v Košiciach a časť svojej funkcie plní dodnes. Pôvodne gotický meštiansky dom sa už koncom 15. storočia stal známym ako majetok slávneho košického rodáka, ostrihomského arcibiskupa Juraja Szatmáryho. Ďalší jeho majiteľ, palatín Alexander Thurzo ho v roku 1542 odkázal mestu Levoča, ktoré ho síce vlastnilo nasledujúcich dvadsaťsedem rokov , ale navždy mu dalo pomenovanie. V roku 1569 ho mesto Košice odkúpilo za 4000 zlatých a zriadilo v ňom ubytovací hostinec.

O tom, že v tom čase bol považovaný za najlepšie verejné ubytovacie zariadenie mesta svedčí aj skutočnosť, že izby si v ňom prenajímali významné úradné a vojenské osoby. Správa z roku 1604 konštatuje, že "krčmár má horné izby všetkých druhov, pod nimi dve zaklenuté so stajňou a stále udržiava dvor úzkostlivo čistý. Ostatné miestnosti prenajíma mesto za činžu ". V priestoroch sa konala od 2. marca 1626 týždenná svadobná hostina Gabriela Betlena s Katarínou Brandenburskou. V 17. storočí si časť budovy prenajal tlačiar Ján Fest, neskôr v nej sídlili rôzne inštitúcie a spolky.

Dnes sa pozrieme podrobnejšie, čo o kryptách bývalého františkánskeho kostola uvádza staršia literatúra. Písal o nich páter URBAN FRIDRICH, autor knižky o františkánskych kláštoroch, vydanej v roku 1759 v latinčine pod názvom HISTORIA ORDINIS MINORUM (Dejiny rádu "Malých", čím sa myslí rád františkánov). Zaujímavé údaje o kryptách priniesol aj doktor WICK vo svojej knižke o košických cintorínoch, kostolných kryptách a náhrobníkoch, v ktorej je samostatná kapitola nazvaná A FERENCRENDI, MAI SZEMINÁRIUMI TEMPLOM KRIPTÁI (Krypty františkánskeho, dnes seminárneho kostola). Wickova knižka bola napísaná v roku 1926. Problematike františkánskych krýpt sa odvtedy nik vážnejšie nevenoval, ak pravda, nepočítame aktivitu Červenej armády na začiatku roku 1945, ktorej vojaci sa poprehrabávali všetkými dostupnými kryptami. Do veľkej krypty pod hlavnou kostolnou loďou sa však nedostali a zdá sa, že v tomto storočí tam pred jej znovunálezom nebol nik.

S pomocou uvedených knižiek sa pokúsime zrekonštruovať stavebný vývoj krýpt pod bývalým františkánskym kostolom. Najvýznamnejšia krypta bola zriadená pod svätyňou kostola, pravdepodobne už v čase jeho výstavby. Už v roku 1559 ju františkánski pátri po osobitnom povolení predstaveného rádu otvorili a prehliadli. Našli v nej staré spráchnivené kosti a trúchnivejúce zvyšky odevov. Pátri kryptu vyčistili a dňa 15. júla 1660 do nej pochovali jágerského biskupa BENEDIKTA KISDYHO, ktorý zomrel už 22. júna v Jasove. Kisdy bol zakladateľom košickej univerzity.

NÁLEZ POD PODLAHOU SEMINÁRNEHO KOSTOLA

Časť prvá

Počiatkom roku 1996 navštívil tunajšie stredisko Pamiatkového úradu zástupca kňazského seminára svätého Karola Boromejského vo veci bývalého františkánskeho, teraz seminárneho /od roku 1804/ kostola. Vedenie seminára sa totiž už skôr rozhodlo postupne realizovať opravy a údržbu v kostole. Jednou zo zmien, ktorú cirkev s pamiatkármi prerokúvala, bola aj inštalácia novej dlažby v kostole. Do tej sa stavbári, ale popri nich aj študenti seminára a dobrovoľní pomocníci, pustili ešte v lete toho istého roku. Otvorili pritom aj niekoľko krýpt, o ktorých existencii sa vedelo už preto, že kamenné dosky, ktoré ich zakrývali, boli v podlahe kostola viditeľné. Najväčšie prekvapenie však pripravila hlavná kostolná krypta, ktorej vchod bol už dlhší čas zabudnutý a neznámy, a do ktorej pôvodne stavebné práce nemali zasiahnuť. Tento podzemný priestor, odkrytý začiatkom leta 1998, sa nakoniec ukázal natoľko zaujímavý a svojím spôsobom aj veľkolepý, že sa zástupcovia seminára rozhodli vyčistiť ho a príležitostne, počas odpustov, ho sprístupňovať verejnosti. Niekoľko informácií o tejto krypte priniesol už dávnejšie historik Košíc kanonik doktor Vojtech WICK. Pri porovnaní so samotnou kryptou sa však ukázalo, že nie sú veľmi presné. Rozhodli sme sa teda venovať dnešnú stranu "Písané históriou" informáciam o znovuodkrytej františkánsko-seminárnej kostolnej krypte.

MONUMENTÁLNY PODZEMNÝ PRIESTOR

LIST ČITATEĽA ODHALIL TRADOVANÚ CHYBU

Občas sa nám niektorý z vás, čitateľov, ozve priamo do redakcie, aby reagoval na materiály publikované v rubrike „Písané históriou", ktorú neoficiálne voláme „historická strana". Stalo sa tak aj nedávno a bola to reakcia na seriál o pláne košického inžiniera Jozefa Otta. Ten sme ilustrovali nielen výňatkami zo samotného plánu, ale aj dostupnými dobovými pohľadmi na Košice. No a ukázalo sa, že s jednou z uverejnených vedút to nie je tak, ako komentoval sprievodný text, čo si jeden z našich pozorných čitateľov všimol a na čo zareagoval. Po prečítaní jeho listu sa nedalo, už len kvôli fair play, neodpovedať. Pretože pán Straka, onen náš čitateľ, pomohol odhaliť celé stádo capov, ktoré už roky strieľali rôzni profíci /naposledy aj ja/, zaoberajúci sa publikovaním článkov o starých pohľadoch na Košice. Ako to teda bolo?

NENÁPADNÝ LIST REDAKCII

Pri mojich pravidelných zastaveniach v redakcii Košického večera mi občas odovzdajú poštu, ktorá tam dôjde na moje meno a ktorá sa vo väčšine prípadov týka historickej strany. Stalo sa tak aj nedávno. Nenápadný list odoslaný z Košíc bol z rodu tých, ktoré dokazujú, že naši čitatelia nie sú iba bezduchými konzumentmi textov o histórii nášho mesta. Podstatná časť textu listu pána Straku znela:

Pôvodne cintorínsku kaplnku (tzv. karner) dali postaviť mešťania mesta Košice približne v druhej polovici 14. storočia na južnej strane farského kostola sv. Alžbety, na území stredovekého mestského cintorína. K posmrtnému životu sa viaže i zasvätenie kaplnky: svätý Michal Archanjel má na Poslednom súde vážiť duše, aby sa podľa tejto skúšky rozhodlo, ktorá duša sa môže dostať do neba. Cintorínska kaplnka mala v stredoveku dôležitú funkciu nielen pri pohrebných bohoslužbách resp. pri slúžení zádušných omší za duše mŕtvych. Do jej podzemia sa ukladali zvyšky kostí z okolitých hrobov, keď sa celý cintorín zaplnil, a bolo potrebné vytvoriť nové miesta pre pochovávanie. Aj podzemie košickej kaplnky slúžilo podobným účelom. Úzke okienka podzemia, viditeľné v južnej a východnej stene, zabezpečovali odvetranie tzv. kostnice. (Z archívnych údajov o cintorínskych kaplnkách iných uhorských miest vieme aj to, že počas verejných procesií, konaných na sviatok Všetkých svätých či na Dušičky, procesia navštívila aj kostnicu cintorínskej kaplnky, aby tam orodovali za duše mŕtvych.)

935 - 24.augusta, objavený v Košiciach na Hlavnej ul. č.68
obsah : 2920 dukátov a dvojdukátov, 3 medaily, reťaz, medená, rytým dekorom zdobená schránka,
hmotnosť: ll.503 g zlata, rýdzosť: 23 karátov 9 grénov (uhorské razby), 23 karátov 8 grénov ostatné
- Generálna finančná pokladnica v Bratislave (súpis dr. Kraskovská)
- ústredná štátna pokladňa v Prahe
l940 - Numizmatické oddelenie Národného múzea v Prahe
l94l - l942 - odborné spracovanie (prof. Nohejlová -Prátová)
l943 - poklad zabalený a ukrytý
l945 - poklad opäť na Numizmatickom oddelení, ale nevybalený pre poškodenie miestností oddelenia výbuchom bomby
l947 - poklad vybalený na zrekonštruovanom Numizmatickom odd.
l948 - Katalóg : Košický poklad. Nález zlatých mincí l5.-l7. století v Košicích, l935.
l953 - Praha, výstava : Nálezy mincí historickým pramenem.
l956 - Košice, výstava pri príležitosti Medzinárodného týždňa múzeí (l477 mincí, medaily, reťaz, schránka)
l967 - Košice, výstava pri príležitosti 45O.výročia majstra Pavla z Levoče, spolu s výstavou prác levočského zlatníka Jána Szilassyho
- Bratislava, výstava v Mestskom múzeu
- po skončení bratislavskej výstavy uložený v trezore štátnej banky v Košiciach
l967-l969 - trezor štátnej banky
l969 - ukončená adaptácia suterénu muzeálnej budovy - trezor
l970 - sprístupnená expozícia Košický zlatý poklad
l974 - Hospodárska zmluva medzi MF SSR a VsM o odovzdaní, resp. prevzatí KZP do depozitu (Dep.5/74)
l980 - Dohoda medzi MF SSR, Krajskou finančnou správou, Vsl. KNV a VsM o povinnostiach, oprávneniach a spolupráci pri výkone správy KZP
l98l - l99l - každoročná inventarizácia KZP za účasti vyššie uvedených účastníkov Dohody
l994 - reinštalácia
l995 - posledná inventarizácia KZP

Kríže - drobné sakrálne stavby poskytujú zaujímavý a v mnohom ojedinelý pohľad na spoločensko-historický a kultúrny vývoj územia. Tieto objekty so zaujímavou históriou a veľkou výpovednou hodnotou sú pôsobivo zakomponované v krajine. Sú dokladom myslenia, predstáv a filozofických náhľadov spoločnosti i jednotlivca.

Každý región má svoje charakteristické prvky a rovnako aj mesto Košice a jeho okolie sa vyznačuje rozmanitou vzorkou zachovaných objektov. Najviac krížov sa začalo staviať koncom 17. storočia v čase protireformácie, keď sa najmä pod vplyvom jezuitov symbolicky zviditeľňovalo víťazstvo katolicizmu stavaním drobných sakrálnych objektov. Dovtedy stáli kríže na verejných cintorínoch, ktoré sa nachádzali okolo kostolov a boli obkolesené múrom. začiatkom 18. storočia sa začali kríže umiestňovať aj na iné exponované miesta, na námestia, na vrcholky kalvárií, na križovatky ciest, ale aj na rozhrania obecných chotárov, k okrajom lesov a lúk.

Pamiatka z 13. storočia predmetom stáleho sporu

V mestkej časti Košice-Šebastovce stojí, či skôr už len zčasti stojí románska pamiatka - Kostol sv. Jána Krstiteľa. Problém je v tom, že v roku 1994 ho (podľa informácií kunsthistorika Gabriela Kladeka), zčasti zničili, resp. narušili jeho pamiatkovú podstatu. Išlo o práce pod odborným vedením pána Alexandra Balegu, ktorého v začiatkom druhej polovice roku 1999 riaditeľka Slovenského pamiatkového ústavu Katarína Kosová ešte poverila vedením Pamiatkového ústavu v Košiciach. To vyprokovokovalo kunsthistorika Gabriela Kladeka k tomu, že 26. 9. 1999 napísal otvorený list prezidentovi SR Rudolfovi Schusterovi a 28. 9. 1999 začal držať protestnú sedemdňovú hladovku.

Z otvoreného listu prezidentovi vyberáme:

Urbanova veža bola v roku 1970 vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku na Slovensku spoločne s Dómom s. Alžbety a kaplnkou sv. Michala.

Pôvodne gotická hranolová kampanila z prelomu 14. a 15. storočia s ihlancovou strechou. K úpravám veže z roku 1628, keď došlo k jej zastrešeniu ihlancovou strechou, sa viaže mramorová tabuľa osadená nad vchodom do zvonice. Vo zvonici bol umiestnený aj zvon zasvätený sv. Urbanovi, patrónovi vinohradníkov, ktorý po požiari v roku 1556 v roku 1557 ulial olomoucký zvonolejár František Illenfeld. K ďalšej úprave veže došlo v roku 1775, keď ihlancovú strechu ukončili barokovou cibuľou s dnešným kovaným krížom. Na začiatku 19. storočia bola veža zakončená empírovou strieškou a obostavaná prístavbami pre malé obchodíky. V roku 1911 - 1912, 1943 - 1944 a v roku 1947 bola postavená okolo veže arkádová chodba. Do vonkajších múrov veže bolo vsadených 36 náhrobných kmeňov pochádzajúcich z obdobia 14. až 17. storočia (jeden z kameňov je rímsky zo 4. storočia ). V roku 1966 požiar poškodil vežu, zničil zastrešenie a zvony. V rokoch 1967 - 1971 bola veža opravená a reštaurovaná.

V rokoch 1977 - 1994 bola v priestoroch veže umiestnená expozícia Umeleckého lejárstva na východnom Slovensku.

Architektúra a história budovy

Budova bývalého paláca abovsko-turnianskej župy na Hlavnej ulici 27, dnes ako budova Východoslovenskej galérie je jednou z národných kultúrnych pamiatok mesta. Postavili ju v roku 1779 v barokovo-klasicistickom slohu podľa projektov viedenského staviteľa J. Langera.

V rokoch 1888-1889 podľa projektov Ing. G. Markóa jej prednú časť upravili, pribudovali dvorné krídla a prestavali zadný trakt. Predný trakt budovy v rokoch 1954-1955 upravili na výstavy. Uprostred priečelia poschodovej palácovej stavby je mierne vystupujúci rizalit ukončený tympanónom. V ňom je umiestnený plastický erb abovskej a turnianskej župy z roku 1558. Na prízemí rizalitu je portál s dvoma a dvoma kanelovanými stĺpmi a pilastrami po bokoch. Hlavice stĺpov a pilastrov zdobia festóny. Nad vchodom je balkón s kovaným zábradlím. Plochu fasády na poschodí zdobia kanelované pilastre s festónovými hlavicami. Festónová výzdoba je i nad oblokmi v rizalite. Trojdielny priechod má pruskú klenbu. Z neho odbočuje vľavo lomené schodište s kamennou balustrádou. Na poschodí uprostred je reprezentatívna zasadacia sieň s balkónom, ktorý je po obvode zadnej časti uložený na stĺpoch a pilastroch s kompozitnými hlavicami. Plocha kláštornej klenby je zdobená štukovou ornamentikou a maľbou. Plastiku výzdoby tvorí rastlinný a geometrický dekor. V iluzívnych arkádach sú maľované erby bývalej abovskej a turnianskej župy.

Dokončenie

Už v minulých pokračovaniach sme čitateľov tejto rubriky informovali, že archeologický výskum Hornej brány sa v roku 1996 konal v značnom časovom strese a na veľmi obmedzenom priestore. Neprekvapuje preto, že priniesol viac otázok ako konkrétnych odpovedí. Nepodarilo sa zistiť to najhlavnejšie - presnú polohu samotnej brány. Iba na základe časti čelného muriva veže a zvyškov rondelu zachyteného v pásme korvínovskej hradby bolo možné konštatovať /a potvrdiť tak staršie plány/, že komplex brány ležal nie v osi dnešnej ulice, ale na jej východnej strane. Na západnej strane Hlavnej ulice potvrdili nálezy priebeh a dimenzie oboch pásiem opevnenia. Dnešný záverečný článok seriálu nám priblíži výsledky výskumu práve v tejto časti ulice.

ĽUDSKÁ KOSTRA V PARKÁNE

Prvým múrom, odkrytým v severozápadnej časti ulice, bol základ parkánovej hradby vnútorného pásma opevnenia. Samotnú vnútornú hradbu sa však napriek dodatočnému sondovaniu nepodarilo vo výkopoch zachytiť. Parkánový múr bol postavený z fylitovej bridlice a z tohto druhu kameňa, ako sa ďalej ukázalo, postavili aj základy múrov vonkajšieho opevnenia. Šírka parkánovej hradby bola na tomto mieste 100 centimetrov a jej základy zapustené až do štrkových vrstiev siahali 3,2 metra pod dnešnú úroveň Hlavnej ulice.

Čo odkryli vykopávky

V doterajších častiach seriálu o Hornej bráne sme sa sústredili hlavne na historické grafické a písomné pramene. V areáli brány sa však realizoval aj archeologický výskum, navyše práve v onom napätom roku 1996, keď sa pozornosť Košičanov upriamila na opačný koniec Hlavnej ulice, na oveľa príťažlivejšie a mediálne hýčkanejšie vykopávky Dolnej brány. Výskum Hornej brány viedli postupne dvaja archeológovia - doktorka Ďurišová /ktorá ho však pre zaneprázdnenie na Dolnej bráne zanechala/ a doktor Gašaj. On nás bude v zostávajúcich častiach seriálu informovať, čo všetko sa tu vykopalo a ako sa to dá interpretovať.

DRUHÝ VEĽMI SILNÝ MÚR

V roku 1781 zakreslil trasu najstaršej - vtedy ešte súvisle stojacej vnútornej hradby košického mestského opevnenia - taliansky inžinier Lodovico Marini. Spolu s vežami arpádovskej fázy ju pozoruhodne detailne vyznačil v južnej a východnej časti, v úseku od Hnilnej brány až po zlom a odskok trasy opevnenia na severovýchodnom obvode. Rozsiahly úsek opevnenia na severnom a západnom obvode však vyznačil inak, v podobe extrémne hrubej hradby, v jej línii zakreslil tiež Hornú bránu a mohutné veže, vystupujúce hlboko do plochy parkánu.

Časť prvá: Vo svedectvách predkov

Na stránkach tejto rubriky ste mohli v minulosti nájsť už dva seriály o voľakedajších mestských bránach. Na jeseň 1999 to bolo o pomerne podrobne preskúmanej Dolnej bráne, o rok neskôr o Katovej bašte, ktorá bývala v minulosti Maľovanou a neskôr Drábskou bránou. Dnes začíname seriál o bráne Hornej, ktorej zvyšky sa, podobne ako u Dolnej, objavili počas výkopov v lete roku 1996. Sondáže v areáli Hornej brány sa realizovali v oveľa menšom rozsahu a po kratšiu dobu, navyše v stiesnenejšom uličnom priestore, ako pri Dolnej bráne. Týmto východiskovým obmedzeniam zodpovedalo aj menšie penzum získaných znalostí, z čoho je jasné, že aj naše rozprávanie o Hornej bráne bude kratšie a chudobnejšie na podrobnosti.

NAJPRV STÁLA INDE

Časť tretia

AKO HO ČÍTAŤ

Heslo "Košice" z lexikonu Jána Mateja Korabinského sme preložili a prezentovali v jeho originálnej podobe, bez akýchkoľvek významových úprav textu a s minimom úprav syntaktických. Ibaže v časoch prostým ľudom milovaného cisára Jozefa sa toho o dejinách a osobitne o dejinách Košíc vedelo menej ako teraz a v Korabinského texte je to jasne vidieť. Nepochybujeme, že nejeden čitateľ našej rubriky si to všimol. Zároveň v tých istých časoch existovala aj cenzúra, čo je na spomínanom texte tiež vidieť. No a nakoniec si musíme uvedomiť, že Korabinský bol živý človek s vlastnými záľubami a záujmami, ktoré sa na texte lexikonu tiež prejavili. Ak teda preklad jeho opisu Košíc nemá súčasného čitateľa zbytočne mýliť a zavádzať, je k nemu potrebné uviesť aj pomerne podrobný komentár, ktorý záujemcovi o dejiny nášho mesta pomôže pri orientácii a poslúži aj ako vysvetlivky textu - ostatne tento účel už čiastočne splnila aj stať o dobových mierach a váhach v minulom pokračovaní. Problémy dobového textu hesla Košice z Korabinského lexikonu budeme preberať v tom poradí, ako je text originálu radený.

ZÁKLADNÉ ÚDAJE

Časť druhá

Pokračujeme v uverejňovaní prekladu textu hesla Košice z Geograficko-historického a produktového lexikónu Uhorska od Jána Mateja Korabinského.

Na Mäsiarskej ulici je mestský pivovar, cisársko-kráľovský sklad a hneď vedľa neho dominikánsky kláštor s kostolom a priestrannou záhradou. Normálna škola tvorí nárožie Mäsiarskej a Forgáčovej ulice. Z tejto ulice sa ide cez novú bránu k trom evanjelickým modlitebniam, ktoré sú postavené spolu so školou na Martovom vŕšku, odkiaľ svojho času ostreľoval veliaci gróf Ján Pálffy mesto a to sa mu odovzdalo na akord. Tieto tri modlitebne, do ktorých sa dá ľahko dôjsť za štvrť hodiny, spravujú štyria kazatelia, bývajúci v meste. Dvaja z nich vykonávajú svoj úrad v nemčine, ostatní v maďarskej a českej reči. Neďaleko odtiaľ majú aj reformovaní svoju samostatnú modlitebňu a svojho kazateľa.

Časť prvá

Je takmer nemožné zaoberať sa dejinami nášho mesta a nenaraziť pri tom na meno Jána Mateja Korabinského, autora známeho zemepisno-historického slovníka, z ktorého čerpali mnohí neskorší historici a publicisti. S jeho menom určite prišli do styku aj čitatelia tejto rubriky, pretože neraz sme už v minulosti publikovali pramene, v ktorých bolo dielo tohto Slováka citované. Keď sa mi pred pár mesiacmi dostalo do rúk originálne vydanie Korabinského lexikónu - bolo to v regionálnej čitárni Knižnice Jána Bocatia - rozhodol som sa poskytnúť záujemcom o naše miestne dejiny celý text hesla Košice z tejto užitočnej knihy. Napriek tomu, že mnoho údajov tohto hesla /v lexikóne sa nachádza od strany 284 po stranu 291/ nie je presných, prípadne je už dnes prekonaných, predsa len stojí jeho publikovanie za to, veď koniec koncov je to aj zaujímavý pohľad na dobové historické znalosti a predstavy, vtedajšie publikačné priority a tiež rozsah vydavateľskej autocenzúry. O tom všetkom prinesieme sprievodný komentár, ktorý zaradíme za originálny Korabinského text - ten nebudeme v záujme autenticity upravovať. Kvôli lepšej zrozumiteľnosti je v originálnom texte kde-tu vsunuté slovko, ktoré sa v texte lexikónu nenachádzalo. Takéto doplnky sú tlačené kurzívou. Nakoniec ešte uvediem, že Korabinského lexikón je vydaný v nemeckej reči a uvádzané heslo je tu, na stránkach Košického večera vôbec prvým jeho kompletným prekladom.

JÁN MATEJ KORABINSKÝ

VOJNOVÉ VYKOPÁVKY

MESTO PLATILO, MÚZEUM KOPALO

Jednou z vecí, do ktorých sa košický magistrát po zabratí Maďarskom pustil v sprievode veľkej propagandy, bola obnova pamiatok. Nešlo tu iba o pamiatky ako také, ale tiež o snahu diskreditovať bývalý československý režim, že sa o kultúrne dedičstvo "okupovaného" Uhorska nestaral tak, ako sa patrilo. Nebudeme sa tu zaoberať úvahami, či mala takáto kampaň plné opodstatnenie, dôležité však bolo, že napriek neveľmi utešenej politickej situácii tohto obdobia sa vo vtedajších Košiciach našli dobrá vôľa i peniaze na začatie rekonštrukcie prekvapivo veľkého počtu kultúrnych pamiatok, medzi iným aj Katovej bašty.

Bašta sama bola, ako sa pamätáme z piateho pokračovania, čerstvo po stavebných úpravách, ktoré ju umožnili používať ako obrazovú galériu múzea. Magistrát sa však pustil do výstavby repliky Rodostovského domu a záchrannej rekonštrukcie Miklušovej väznice a obe tieto akcie sa Katovej bašty priamo dotýkali. Navyše ich sprevádzali vykopávky na severnej strane bašty, tam, kde voľakedy bývali brány a most a neskôr sa tu na baštu napájal hradobný múr vonkajšieho /korvínovského/ opevnenia.

POKLAD POD KATOVOU BAŠTOU

V rokoch, keď sa vedenie Východoslovenského múzea na čele s riaditeľom doktorom Polákom úporne snažilo vyžmýkať od štátu peniaze na úpravy Katovej bašty, aby sa dal tento doteraz chátrajúci objekt upraviť pre potreby priestorovo stále viac stiesneného múzea, motal sa okolo Katovej bašty aj iný človek, ktorému nedala spávať. V Košiciach ho poznali pod pseudonymom Majster X 13. Tento človek podistým trpel mániou, ktorá sa prejavovala tým, že bol presvedčený, že pod Katovou baštou sa nachádza veľký Rákócziovský poklad a on je predurčený nájsť ho. Z dobových písomností a tlače bohužiaľ nevieme presne, či poklad Juraja II. alebo Františka II. Rákócziho. Jeho mánia, ktorú mal nakoniec aj možnosť realizovať, však musela poriadne liezť na nervy riaditeľovi múzea a neskôr aj maďarským okupačným úradom, ktoré začali v Košiciach fungovať v novembri 1938.

MAJSTER X 13

V CIVILNÝCH SLUŽBÁCH

Pôvodnú obrannú funkciu v rámci opevnenia mesta plnila Katova bašta asi tristopäťdesiat rokov. Z historického hľadiska to nie je nijak zvlášť dlhý čas. Napriek tomu prešla viacnásobnými prestavbami i zásadnými zmenami spôsobu, aký objekt v opevnení predstavovala. Začala ako jednoduchý, múrom chránený kus zeme v predpolí Maľovanej brány, prešla fázou, keď načas stála samostatne ako nezvykle veľký a unikátne konštruovaný barbakan s delovými komorami chrániacimi východnú polosféru mesta, následne ju zahrnuli do novostavaného pásu vonkajších hradieb, kde tvorila jeden z rondelov, po bastiónovej prestavbe najprv suplovala bastión a neskor bola sama na klasický päťuholníkový bastión upravená. V tejto podobe skončila jej kariéra v službách vojakov. Aj posledných dvesto rokov svojej existencie si užila rôznych úprav a funkcií. Civilné dejiny Katovej bašty rozhodne neboli o nič menej zaujímavé a práve o nich budú ďalšie pokračovania tohto seriálu.

KLOBUČNÍK FRIDRICH GEBRECHT

OD BARBAKANU K BASTIÓNU

DELO V OBRANE MESTA

V druhej tretine 15. storočia Katovu baštu dobudovali už do podoby, ako sa nám javia jej zvyšky aj dnes s jedným veľkým rozdielom oproti súčasnosti - stále to bol samostatne stojaci fortifikačný objekt pred Maľovanou bránou, barbakan obkolesený vodnou priekopou, cez ktorý viedla severovýchodná prístupová cesta do Košíc. Po dokončení druhej stavebnej fázy a vybudovaní parkanového múru a tým zväčšení opevnenej plochy o parkán mal teraz tento areál rozlohu asi 36,5 ára, teda viac ako desatinu zastavanej plochy mesta v hradbách. Veľmi rýchlo však malo dôjsť k ďalšej zásadnej zmene vo veci mestského opevnenia, ktorá dala Katovej bašte opäť iný charakter vzhľadu.

SKUTOČNÝ UNIKÁT

OBLIEHANIE KOŠÍC

Prvá stavebná fáza Katovej bašty bola stavaná v pohnutej dobe, keď sa po smrti krátko panujúceho kráľa Albrechta Habsburského /1437-1439/ a narodení jeho synčeka Ladislava, zvaného Pohrobok /na svet prišiel až po otcovej smrti vo februári 1440/ rozdelila krajina na prívržencov kráľa-nemluvňaťa a prívržencov iného pretendenta na uhorský trón, poľského princa Vladislava. Alžbeta Luxemburská, cieľavedomá a šikovná dcéra kráľa Žigmunda, vdova po Albrechtovi Habsburskom a matka Ladislava Pohrobka, cítiac vratkosť situácie, pozvala na ochranu svojich záujmov a hlavne záujmov maloletého kráľa českého žoldnierskeho veliteľa /ale lepšie by sedelo nazvať ho vojenským podnikateľom/ Jána Jiskru z Brandýsa.

JEJ NAJSTARŠIA PODOBA

Dostali sme sa už k obdobiu samotnej výstavby Katovej bašty a tu je najzaujímavejším problémom práve doba, kedy sa stavať začalo. Charakteristickou polohou viažucou sa na vonkajšie hradby mesta stavané za čias Mateja Korvína sa núkalo najjednoduchšie a pritom vierohodné datovanie, podľa ktorého tento objekt vznikol v rovnakej stavebnej fáze, teda v osemdesiatych rokoch 15. storočia. Tak o tom referovali viacerí autori zaoberajúci sa dejinami Košíc alebo dejinami fortifikačných stavieb. Katova bašta je však viac než netypický objekt a ako taký nemá paralelu, pokiaľ vieme, na území celého bývalého Československa. Tým, že „nemá páru", nemožno ho porovnať s iným, istejšie a presnejšie datovaným podobným objektom a potvrdiť si tak čas jeho vzniku. Naviac si doteraz málokto mohol uvedomiť celú komplikovanosť datovania bašty, pretože nebola známa jej unikátna stavebná konštrukcia. O týchto otázkach bude dnešné pokračovanie seriálu.

MALÝ VÝSKUM S VEĽKÝMI OBJAVMI

KATOVA BAŠTA - Časť prvá

SKÔR AKO JU ZAČALI STAVAŤ

Na fotografických záberoch vôbec nepripomína baštu, na aké sme zvyknutí z iných mestských opevnení. Laik ju vníma skôr ako veľký zakrivený úsek múra. Prestavby minulých vekov ju natoľko zmenili, že nielen laik, ale ani odborník si pri prvom pohľade na jej vnútornú stranu neuvedomí, že je to fortifikačná stavba. Ako architektúra pôsobí ťažkopádne, no predsa je to jeden z najzaujímavejších pamiatkových objektov nášho mesta. Svojím typom je to objekt výnimočný nielen pre Košice, ale aj v rámci celého Slovenska. Vžil sa preň pojem bašta, no je taký veľký, že by sa na jeho plochu dal umiestniť celý stredoveký hrad, pravdaže, taký menší. V jeho susedstve bývala v minulosti väznica, v ktorej býval košický kat, a tak mu ľudová vynachádzavosť pririekla meno Katova bašta. Nie vždy to tak bolo. V časoch, keď aj bežní ľudia lepšie rozumeli finesám okolo názvoslovia hradieb, ako dnešní odborníci, mu hovorili „Rondel". A keďže bol taký extrémne veľký, tak to častejšie bolo „Veľký rondel", či dokonca „Veľký katov rondel". O tejto stavbe, mimoriadne zaujímavej nielen svojím osudom, ale aj stavebným vývojom, bude rozprávať dnes začínajúci seriál.

NA ZAČIATKU BY MALA BYŤ BRÁNA. BOLA?

ČASŤ TRETIA - záverečná

ČÍSLOVANÁ ČASŤ VYSVETLIVIEK

Pokračujeme v uverejňovaní prepisu vysvetliviek (explanatia) z plánu "Idea protographica", ktoré sme v minulom pokračovaní prerušili pri položke číslo 37.

38. DOMUS PALTSAY RUTIN... ...SUATA - Dom Paltsayov... Dnes na Hlavnej ulici č. 90.

39. QUARTERIUM BRO. MARECHALLI ET DIVISION. PFECTI. MARIASSY - Ubytovanie baróna maršala a prefekta divízie Mariássyho. Dnes je to budova Slovenského technického múzea na Hlavnej ulici č. 88. Veliteľ vtedajšej košickej posádky, divizionár barón Mariássy, mal hodnosť poľného podmaršala (Feldmarschall Lieutennant).

40. DOMUS BAR. MESSKO - Dom baróna Meška. Dnes Hlavná ulica č. 86.

41. DETTO COMITI JOSEPHI DESSEWFFY - To isté (dom) grófa Jozefa Dessewffyho. Dnes Hlavná ulica č. 84.

42. DETTO BARONI STALHAUSEN - To isté (dom) baróna Stalhausena. Dnes Hlavná ulica č. 80.

43. EDUCILL. AD STELLAM - Hotel "U hviezdy". Už neexistujúca budova mestského hostinca, známeho skôr ako "U zlatej hviezdy", ktorý stál na dnešnej adrese Hlavná ulica č. 76.

44. DOMUS COMITI ANT. CSAKY NUNC PER SUPREM COM. ABAUJVAR. L. B. IGNAT SEN. EÖTVÖS IHNABITAT - Dom grófa Antona Csákyho, teraz obývaný vrchným županom Abova slobodným barónom Ignácom Eötvösom starším. Dnes budova Ústavného súdu SR na Hlavnej ulici č. 72.

45. DOMUS COMITI VAN DER NATH - Dom grófa Van Dernátha. Takzvaný "starý" župný dom, dnes na Hlavnej ulici č. 70.

46. STATUA B. M. V. SUPRA QUAM RIVUS CZERMEL IN 2 RAMOS DIVIDIT ET INSULAM FORMARE INCIPIT - Socha Blahoslavenej Panny Márie, pod ktorou sa potok Čermeľ delí na dve ramená a začína vytvárať ostrov - insulu. Ide o známe súsošie Nepoškvrneného počatia Panny Márie - Immaculatu.

ČASŤ DRUHÁ

V prvej časti nášho rozprávania o skici plánu mesta, ktorá zmizla zo svojej materskej ustanovizne niekedy na rozhraní rokov 1982-1983, sme priniesli celý rad údajov o nej a preložili sme značnú časť jej latinského a nemeckého popisu. Nedotkli sme sa však jej datovania, pretože tento problém by sme radi demonštrovali pri preklade zvyšku vysvetliviek, zapĺňajúcich toto zvláštne mapové dielo. Rozborom niektorých údajov z nich sa dá určiť vznik plánu "Idea protographica" až prekvapujúco presne nielen na rok, ale dokonca na príslušné mesiace. A práve toto podrobné určenie doby vzniku skice nás vnesie tak trochu neočakávane do čias východoslovenského sedliackeho povstania a dovolí nám porovnať údaje z "Idey" s údajmi a postavami kroník, opisujúcich vtedajšie udalosti a reálie. "Idea protographica" tak aj napriek faktu, že je pre nás momentálne stratená zásluhou zatiaľ neznámeho amorálneho zberateľa, môže pomôcť generáciam milovníkov histórie i serióznym bádateľom pri odkrývaní dejín nášho mesta v prvej polovici 19. storočia.

ČÍSLOVANÁ ČASŤ VYSVETLIVIEK

"Explanatio" - popis ulíc a domov plánu "Idea protographica" má okrem už uvedených položiek označených písmenami a značkami, aj plných osemdesiat položiek značených číslicami. Zamerané sú na popis významných budov, ale aj záhrad. Táto časť vysvetliviek sa začína v pravom dolnom rohu a je písaná výlučne po latinsky. Preberieme si ju bod po bode a ku každej položke pripojíme súčasnú adresu, prípadne potrebné poznámky. Niektoré drobné časti textu "explanatia" sa nepodarilo rozlúštiť, a tak tieto miesta označíme bodkami.

1. CATHEDRALIS ECCLESIA - Katedrálny kostol. Týmto termínom je označený Dóm svätej Alžbety.

ČASŤ PRVÁ

Bolo to na sklonku roka 1982. Ako čerstvý zamestnanec Mestskej správy pamiatok som vyhľadával dostupné košické inštitúcie, v ktorých bola nádej nájsť nejaké historické pramene k stavebnému vývoju mesta. Počas tejto príjemnej a nesporne zaujímavej práce som v istej ustanovizni naďabil na zvláštny, ručne kreslený a kolorovaný plán mesta. Presnejšie povedané upozornili ma naň kustódi, ktorí mi ho potom odkiaľsi z hlbín depozitov priniesli. Bol to arch kartónu hrubého asi tri milimetre, s rozmermi zhruba 60x80 centimetrov. Na ňom bolo nalepených deväť listov papiera s kresbou plánu Košíc. Plán bol nakreslený sépiovým tušom a voľakedy asi kolorovaný akvarelovou farbou alebo riedeným farebným tušom, teraz však bola už koloratúra vyblednutá a predstavovala iba rôzne odtiene sivej farby. Na hornom okraji plánu bol latinský nadpis: IDEA PROTOGRAPHICA CIVITATIS CASSOVIENSIS, v preklade: Prvotná grafická idea (plánu) mesta Košice.

ŠKICA, LEGENDA A FOTOGRAFIA

Prvé, čo mi ešte začerstva napadlo nad doteraz mne neznámym plánom, bolo urobiť si z neho fotokópiu. Ale písali sa osemdesiate roky, prepisy boli priam nezmyselne striktné, až za hranicou hlúposti. Zodpovedná osoba mi také čosi (teda fotografovať plán mesta) obratom zakázala a nakoniec som bol rád, že ma nechali študovať ho. Napochytre som si teda plán odškicoval a potom som dlhší čas opisoval jeho obsiahlu latinsky písanú legendu, ktorá mala 25 písmenami a 80 číslovaním označených položiek. Okrem toho boli ďalšie písané poznámky v samotnej kresbe plánu.

Rozhodne zvláštny produkt jozefínskej éry

Posledný plán zobrazujúci Košice v osemnástom storočí je z viacerých ohľadov zvláštnym kúskom. Z grafického hľadiska je akýmsi hybridom, pôdorysným plánom i vedutou naraz. Nie je to dielo vojenského špecialistu, ale civilnej osoby, napriek tomu však pôsobí ako vojenský plán, keďže Košice boli v časoch jeho zrodu napohľad ešte stále viac pevnosťou, ako sídelným mestom - to vďaka dožívajúcim rozsiahlym hradbám. Je to tiež jediný exemplár plánu mesta, ktorý poznám nie z originálu, ani nie z neskoršej kópie, ale iba z "neštandardne" získanej fotokópie. Ostatne spôsob získania tejto fotokópie je "story" sama osebe. Je to tiež plán, ktorý je písaný po latinsky v časoch, keď sa forsírovala ale aj v skutočnej praxi používala takmer výlučne nemčina, a je to plán, ktorého autora poznáme menom, ale aby sme to nemali až také jednoduché, to meno poznáme hneď v troch variantoch. Ale poďme po poriadku a pustime sa do rozboru Svajczerovho plánu tak, ako do všetkých doteraz uvedených mapových diel onej éry.

ODKIAĽ SA TU VZAL

Napodobenina Hatscheka z roku 1765/66

Desať rokov po vzniku plánu hajtmana Hatscheka uzrel svetlo sveta jeho nástupca, ktorý si z Hatschekovho diela vzal toľko inšpirácie, že ho pokojne možno považovať za jeho napodobeninu. Má rovnakú orientáciu - severnou stranou vľavo, rovnaké merítko - 1 palec na mape sa rovná 24 siaham v skutočnosti, rovnakú kompozíciu kresby s rezom /profilom/ cez opevnenie umiestneným pri dolnom okraji formátu. Dokonca aj to, čo tento plán zobrazuje, je takmer zhodné s Hatschekom, veď čo sa už len mohlo za desať rokov v pokojnom 18. storočí v mestečku-zapadákove /bohužiaľ sme vtedy takým čímsi boli/ zmeniť? Jedinou vlastnosťou, ktorou je toto mapové dielo osobité, je fakt, že medzi známymi plánmi Košíc je posledným, ktorý vznikol za panovania cisárovnej Márie Terézie, takže si zaslúži charakteristiku, ktorá je uvedená v titulku.

PEVNOSTI UŽ ODZVÁŇALO

Najpresnejší z tereziánskych plánov

Od spracovania "Pravdivého rozvrhu" uplynulo iba sedem rokov a už vznikol ďalší plán mesta, z ktorého je zrejmé, že mnoho sa za ten relatívne krátky čas zmenilo. Už sa nekreslilo širšie okolie mesta, iba opevnené centrum, a už sa nenavrhovala výstavba nových prvkov opevnenia, iba sa udržiavalo to, čo už bolo v minulosti postavené. Košice sa už dávnejšie dostali mimo strategicky významné územia ríše. Vojny, ktoré cisárovná viedla, či skôr by sme mohli povedať, že bola nútená viesť, sa odohrávali ďaleko od regiónu Horného Uhorska a tak Košice pomaly prestávali byť zaujímavé ako "Festung", aj keď sa k ich menu tento titul stále akosi automaticky pridával. Naše mesto sa za štyridsaťštyri mierových rokov od skončenia posledného stavovského povstania zmenilo na pokojný ospanlivý zapadákov s asi osemtisíc obyvateľmi, neveľkou vojenskou posádkou a zopár miestnymi šľachtickými rodinami - jedinou spoločenskou atrakciou - usadenými na Hlavnej ulici.

PLÁN AKO HLÁSENIE

O prvom tereziánskom pláne Košíc

Tridsaťdva rokov po pláne, ktorý spracoval Herman Kleinwachter z Wachtenbergu a asi dvadsaťsedem rokov po tom, čo vznikla jeho francúzska mutácia, nakreslil ktosi neznámy ďalšie zobrazenia nášho mesta. Ktovie, či Kleinwachter v tom čase ešte žil, jeho plán však žil určite, pretože nové mapové dielo ním bolo doslova inšpirované a všetko, čím bol Kleinwachterov plán prínosom, na ňom nájdeme, navyše je však viditeľne starostlivejšie okopírované a lepšie zachované. Ani toto dielo, bohužiaľ, nepoznáme z originálu, ale iba z kópie. Ibaže to nie je kópia od gymnazistov Eiszelta a Halmosa, ale od plukovníka Rothauschera, ktorý ju vyhotovil v roku 1874, v časoch keď sa pripravovala prvá stála expozícia Hornouhorského múzea. Spolu s ďalšími dvoma precízne zhotovenými kópiami ju múzeu pri tejto príležitosti venoval.

BLÍZKY POTOMOK KLEINWACHTERA

O pláne Košíc nakreslenom 10. februára 1715 - časť druhá

Minulý týždeň sme sa pustili do zoznamovania s plánmi Košíc vyhotovenými v priebehu 18. storočia. Ako prvý sme začali opisovať plán bližšie nám neznámeho vojenského inžiniera Hermana Kleinwachtera z Wachtenbergu či presnejšie jeho v Košiciach uchovávanej kópie spracovanej pravdepodobne v roku 1910 z popudu gymnaziálneho profesora a premonštrátskeho pátra Hadriána Szabóa dvoma gymnazistami - Vincentom Eiszeltom a Štefanom Halmosom. Dnes dokončíme tento opis, ako aj opis francúzskej mutácie Kleinwachterovho plánu, ktorá vznikla pre potrebu francúzskeho generála baróna Renauda, zastávajúceho v tých časoch funkciu košického kapitána, čiže miestneho vojenského veliteľa. Aj táto mutácia sa zachovala iba v kópii, ktorá vznikla rovnakou cestou ako kópia originálneho Kleinwachtera.

JUŽNÉ PREDMESTIE

O pláne Košíc nakreslenom 10. februára 1715 - časť prvá

Pred istým časom boli na stránkach tejto rubriky opísané všetky známe mapové zobrazenia Košíc zo 16. a 17. storočia, ako aj rozsiahle geodetické dielo inžiniera Mariniho z roku 1781. Pre čitateľov však stále ostáva nespracovaných šesť máp zobrazujúcich Košice v 18. storočí, konkrétne plány z rokov 1715, 1720, 1747, 1754, 1765 a 1790. Budeme sa im venovať vo voľnom seriáli, po skončení ktorého tak bude zavŕšené publikovanie vôbec všetkých dnes známych mapových zobrazení Košíc od prvopočiatkov po rok 1900. Plány, do ktorých opisu sa dnes púšťame, a ktoré do roku 1993 viseli v osobitnej miestnosti Miklušovej väznice nie sú neznáme a ani neprinášajú žiadne nečakané novoty, sú však zaujímavou a súvislou ilustráciou drobných detailov vývoja Košíc počas jedného storočia, ktoré bolo bez vojen a útrap, takže by sme ho mohli považovať za jedno z najšťastnejších v našich dejinách.

INŽINIER SO SMIEŠNYM MENOM

Rozprávanie o slávnom krajanovi a jeho mape Košíc - časť štvrtá - záverečná

KRONIKÁRI NERÁČILI ZAZNAMENAŤ

Mladý cisár František Jozef sa v Košiciach zdržal celý nasledujúci deň /1. septembra/ a na tretí deň svojej návštevy odišiel do Jasova, navštíviť tamojších premonštrátov. Odtiaľ pokračoval vo svojej okružnej ceste horným Uhorskom. V tomto pamätnom roku stihli v Košiciach ešte otvoriť sirotinec pomenovaný po patrónke mesta, ale zhodou okolností aj menom cisárovnej, ako Alžbetínum /Elisabethinum/. Sirotinec zaujal miesto v bývalých priestoroch vojenského výchovného ústavu /ten, ako vieme, dostal novú krásnu budovu - Kadetku/ v areáli dnešného starobinca. Ďalšou zaujímavou a nie bežnou udalosťou roka 1857 bolo sčítanie ľudu, ktoré sa pretiahlo aj do nasledujúceho neúrodného a suchotou postihnutého roku 1858.

Rozprávanie o slávnom krajanovi a jeho mape Košíc - časť tretia

Pokračujeme v stručnom opise ďalších listov Maroičičovho plánu:

LIST ČÍSLO 4

Je to pravý horný list súboru, umiestnený naležato pod listom číslo 1. Kreslený je iba po koryto Torysy. Vačšinou zobrazuje hrebeň Furče /Furcsa Wald/ a Košickej hory /Kaschauer Berg/, s obcami Hrašovík a Beniakovce /tie iba čiastočne, lebo zvyšok je na liste číslo 1/. Jedinou zaujímavosťou na liste je trasa starej prešovskej cesty na svahu povyše dnešnej výpadovky na Budimír a Prešov.

LIST ČÍSLO 5

Je to prostredný ľavý ležato kreslený list, zobrazujúci územie Girbeša a Kopy, Myslavu a Bašku. Aj tu je množstvo východoslovakizmov v miestnych názvoch - Osem pruti, Bartolomska studnia, Porvazi, nizsey Walala, Hliboky, Suchi Dub atakďalej. Na myslavskom potoku, asi kilometer severozápadne od Myslavy, je nakreslený akýsi stavebný komplex s názvom Hochofen - po nemecky hutnícka /vysoká/ pec.

LIST ČÍSLO 6 - KOŠICKÝ

Pre nás najdôležitejší list z celého súboru Maroičičovho plánu. Má štvorcový formát a polohu v prostrednom stĺpci prostredného riadka. Zobrazuje územie od Rozálskej kaplnky a Kadetky na severe, po Unhuber a Šibenú horu na juhu, a od Kalvárie na západe, po meandre Hornádu na východe. Kresba mesta je jemná, ale domy v centre nie sú kvôli merítku zobrazené individuálne, ale väčšinou blokovo. Domy predmestí sú však kreslené každý osobitne. Hlavnou rečou listu je nemčina, mesto je popísané výrazným Kaschau.

Rozprávanie o slávnom krajanovi a jeho mape Košíc - časť druhá

OČAKÁVANIA ROKU 1857

"Po zdolaní krutej zimy vyburcovala mesto Košice začiatkom jari jedinečná aktivita, ako keby si bolo oficiálne isté príchodom vznešeného cisára a jeho vznešenej manželky Alžbety. Je to zriedkavé šťastie odopierané mestu už dlhý rad rokov. Nádej, že Košičania uvidia v lone svojho mesta cisárovnú Alžbetu im bola o to príjemnejšia, o čo milšie je spomínať na sedem nositeliek sladkého mena Alžbeta, uvádzaných v mojej kronike".

Uvedenými dvoma vetami začal opisovať rok 1857 kronikár profesor Plath. Bol to rok návštevy panovníka v Košiciach, ktorý Ján Nepomuk Plath osobne zažil v rozkvete síl, a tak táto časť jeho diela pripomína oslavný medotok slov. Oných sedem nositeliek sladkého mena Alžbeta je sedem kráľovien, viac či menej spojených s dejinami Košíc, niektoré z nich boli skutočne dobrodinkami mesta, nesúcimi meno Alžbeta, podané však s takým odvážnym historickým rozletom, že by z toho súčasní stredoškolskí dejepisári mali mať už kvôli slušnosti aspoň malú srdcovú "príhodu".

Rozprávanie o slávnom krajanovi a jeho mape Košíc - časť prvá

Neuveriteľne exotické meno v titulku dnešnej historickej strany nepatrí žiadnemu Talianovi či inému svetobežníkovi, akí sa zvykli v minulosti usadzovať v habsburskom mocnárstve a šíriť tu vyššiu európsku kultúru medzi zaostalými poddanými Jeho Apoštolských Veličenstiev, teda rakúskych panovníkov. Naopak, bol to doslova našinec, rodom východniar, ktorý prežil dobrodružný život vojaka z povolania, pobývajúc v rôznych malebných a odľahlých kútoch monarchie. Našinec, ktorý jeden čas pôsobil vo vysokej funkcii aj v Košiciach a ktorý velil „mančaftu", pracujúcemu na nádhernej topografickej mape nášho mesta a jeho okolia a smutne si priznajme, že aj našinec, na ktorého sa časom zabudlo tak, že sa nedostal do slovníka košických osobností obdobia 1848-1918. Tejto osobnosti a plánu mesta, ktorý nesie jeho meno, sa budeme venovať v najbližších pokračovaniach rubriky Písané históriou.

RODÁK ZO SVIDNÍKA

Nasledovník Prvotnej grafickej idey

Časť tretia

KOŠICE TRIDSIATYCH ROKOV MINULÉHO STOROČIA

Komplex mapových diel Prvotnej grafickej idey a Ottovho plánu vznikal v období, trvajúcom okolo desať rokov. Konkrétne od jari 1832, teda pár mesiacov po doznení pamätného cholerového povstania na východnom Slovensku, až po rok 1840 /minimálne/, respektíve 1844 /maximálne/. Košické kroniky tých čias - Plathova a Tutkóova - nespomínajú vznik ani jedného z týchto mapových diel. Zaujímavé však je, čo vlastne spomínajú.

Prvá významnejšia zmienka je o roku 1834. Vtedy „dňa 15. októbra o pol ôsmej hodine a troch minútach ráno," ako píše Tutkó, „obyvateľstvo mesta bolo vydesené veľmi silným zemetrasením. Tento prírodný jav zasiahol celé Horné Uhorsko, časť Sedmohradska a Galície". Plath spomína, že sa rozhýbali domy mesta, a ďalej, že „... ľudia počuli, ako zvon vežových hodín vtedy rezonoval piatimi údermi, ba v onej chvíli by som vedel objaviť príčinu tohto vlnenia, keby ma neboli citeľne vyrušili tehly na ulici, uvoľnené a husto padajúce z požiarnych múrov Friedovho domu."

V nasledujúcom roku 1835 si Plath zaznamenal: „Dňa 2. marca umrel veľký cisár František Prvý. Nastal smútok a konala sa pietna tryzna. Zvony v katedrálnom kostole vyzváňali trikrát denne a národ i Košice boli v žalostení zahalení do čierneho. Starostlivosťou senátu mesta bol postavený uprostred kostola prekrásny katafalk, ktorý mal sotva seberovného v celej monarchii. Okolo neho stáli cisárovi verní muži i ženy, tu i tam oblečení do čierneho smútočného odevu, aby preukázali jedinečnú pietu telesným pozostatkom zosnulého monarchu."

Nasledovník Prvotnej grafickej idey

Časť druhá

ZÁHADNÁ CHYBA V MERÍTKU

V ľavom dolnom rohu Ottovho plánu je merítko s úsekom 200 viedenských siah, pričom sto z nich je delené ako verniér. Text merítka v nemčine hovorí: Masstab von 1 1/8 W. Zoll. 100 Klaster:, čiže Mierka jedného celého a jednej osminy viedenského palca sa rovná sto siaham, čo by znamenalo, že Ottov plán má merítko 1:6480 /jeden palec na pláne je 90 siah v skutočnosti, ale toto merítko sa v minulosti nezvyklo používať!/. Vo viedenskom vojenskom archíve však ceruzkou písaná poznámka na okraji plánu udávala merítko 1:3600 /na rozdiel od toho prvého logické, kde jeden palec na mape sa rovná 50 siaham v skutočnosti a hodnoverné aj vzhľadom na veľkosť kresby/. Premeraním plánu sa však zistilo, že ani jedno, ani druhé merítko nesedí.

Keď máte plán a viete, aká veľká vec je na ňom nakreslená, nie je až taký problém zistiť, aké má plán merítko. „Vecou" bola v tomto prípade dĺžka Hlavnej ulice, z ktorej vyšlo skutočné merítko Ottovho plánu ako 1:4000 /približne/. Keď je na tom istom pláne navyše ašte aj merítková úsečka, môžete bez ohľadu na to, čo je nad ňou napísané zistiť, v akom merítku bola vlastne kreslená. V prípade Ottovho plánu to bolo 1:3993. Obe čísla sú ako mierky veľmi blízke. Keď teraz vezmeme do úvahy, že papier Ottovho plánu časom zosychal /čím sa mu zdanlivo zvyšovala hodnota merítka/, vyjde ako najprirodzenejšie merítko plánu číslo 1:3960, čiže jeden palec na pláne predstavuje 55 siah v skutočnosti. V minulosti to bolo používané merítko a zhodou okolností ho má také isté už aj popisovaná Idea protographica.

PSEUDOMERIAN Časť siedma

Dokončenie

Po prerušeniach, spôsobených decembrovými voľbami a koncoročnými sviatkami sme sa nakoniec predsa len prepracovali k záveru seriálu, venovaného najrozšírenejšiemu typu zobrazenia Košíc v minulosti. Dnes preberieme posledné dve veduty pseudomerianovského typu, ktoré sú datované už do 18. storočia, takže sú to akýsi poškrabkovia svojho prapredka z druhej polovice šestnásteho storočia. Posledná z nich sa dala datovať tak, že aktívny život pôvodného pseudomerianovského typu predĺžila na plných stopäťdesiat rokov. V dejinách novodobého umenia je to svojrázny rekord konzervatívneho trvania v podstate chybného grafického názoru o vzhľade čohosi - konkrétne nášho mesta Košice.

BODENEHROVE CASCHAU 30

PSEUDOMERIAN Časť šiesta

Albrizziho obliehacia veduta

Mnohé z doteraz opisovaných vedút malo tú chybu, že neboli známi, prípadne známi s istotou, ich autori. Trpel ňou aj sám archetyp - najstarší a teda pravdepodobne pôvodný výtvarný vzor, navyše s podozrením, že on sám archetypom byť nemusí, že tu existovalo ešte staršie, dnes neznáme zobrazenie mesta. Albrizziho obliehacia veduta takýto nedostatok rozhodne nemá. Autor sa podpísal priamo do titulku ako Gierolemo Albrisi For. Venet. al Astard. Pod formátom rytiny je aj podpis rytca: Dalla via scul. Napriek tomu sa toho o autoroch veľa zistiť nedá, snáď až na fakt, že Albrizzi /tak meno uvádzajú lexikony/ okopíroval Košice dosť svojsky a keby túto vedutu ďalej prekresľovali, stala by sa sama archetypom.

GIROLAMO KOŠICE NEPOZNAL

PSEUDOMERIAN Časť piata

„Nypoortovské" veduty

JUSTUS NYPOORT

Ďalšia veduta pseudomerianovského typu, patriaca k skupine datovanej do obdobia rokov 1684 až 86 má opäť konkrétneho autora, holandského maliara a rytca Justusa van der Nypoort. Tento muž sa narodil okolo roku 1625 v meste Utrecht. O jeho životných osudoch sa veľa údajov nedá nájsť, vieme však, že v roku 1683 je zaznamenaná jeho prítomnosť v habsburskej monarchii, konkrétne v Rakúsku. Zdá sa, že sa tu v strednej Európe natrvalo usadil, pretože ďalšia zmienka o ňom je z roku 1691, keď pracoval na sérii portrétov v Olomouci. Vie sa tiež, že o rok neskôr vymaľoval lekáreň kláštorného konventu v Hradišti - samozrejme, nešlo o hygienický náter, ale výzdobu nástennými maľbami.

PSEUDOMERIAN Časť štvrtá

„Muránske" veduty

Pseudomerianovské veduty sme už v minulých pokračovaniach rozdelili podľa pripisovaného dáta vzniku na tri hlavné skupiny - tie, čo vznikli pred Vešeléniho sprisahaním, tie čo vznikli okolo roku 1685 a tie, čo sú datované až do 18. storočia. Veduty, datované okolo roku 1685, ktoré sa v rôznych zbierkach vyskytujú v najväčšom množstve, sa dajú tiež deliť do akýchsi podskupín. Jednu z nich sme začali predstavovať už minule. Tvoria ju veduty, ktoré na prvý pohľad nelogicky zobrazujú spolu s Košicami aj hrad Muráň. Dnes si predstavíme ďalšie z nich a zároveň si povieme čosi o tom, prečo tam ten Muráň vlastne je.

ANONYMNÁ CASSOVIA 91

PSEUDOMERIAN Časť tretia

„Husté" veduty

V dnešnom rozprávaní o vedutách Košíc, ktorým ako predloha poslúžil takzvaný pseudomerian, sa dostávame k sérii tých, čo sa vyznačujú podrobným vypracovaním kresby, laicky povedané, sú „hustejšie". Takmer všetky slúžili na ilustráciu víťazných protitureckých bojov Habsburgovcov, čiže boli akousi dobovou politickou propagandou určenou najmä západnej Európe. Preto sú veduty tejto najpočetnejšej série pohľadov datované všetky, s malými výnimkami, do obdobia rokov 1684 až 86. Táto datácia však vychádzala buď z roku vydania knižného diela, z ktorého pochádzajú, alebo z dáta udalosti, ktorú zobrazujú. My už vieme, že v skutočnosti zobrazujú Košice v stave, v akom sa nachádzali na začiatku sedemdesiatych rokov 16. storočia.

ORTELIUS MOHOL BYŤ VZOR

PSEUDOMERIAN Časť druhá

„Riedko" kreslené pohľady

V minulej úvodnej časti seriálu o vedutách, vychádzajúcich z archetypu pripisovanému preslávenému Matejovi Merianovi otcovi sme sa venovali hlavne tomu, či by jej autorom skutočne mohol Merian byť. Dospeli sme k názoru, že je to vylúčené. Pravdepodobne aj táto veduta vznikla prekreslením z ešte staršej predlohy, ktorá sa buď stratila, alebo je v súkromnej, či zahraničnej zbierke, našim odborníkom zatiaľ neznáma. Dnes sa pozrieme bližšie na možný čas jej vzniku, na to, čo vlastne zobrazuje, kto by mohol byť jej autorom a čo asi má spoločné s Dillichovou vedutou, ako to citovali vo svojich prácach historici umenia. Dnes sa tiež pustíme do rozboru ďalších vedút odvodených z tohto vzoru, tých, ktorých vznik je k nim časovo najbližší.

ČAS VZNIKU PREDLOHY

PSEUDOMERIAN Časť prvá

Štyri záhuby ľudstva

V minulosti sme na stránkach tejto rubriky stihli uverejniť články o väčšine pohľadov na Košice, ktoré v minulosti vznikli. Písali sme o Houfnagelovej vedute uverejnenej v Braunovom a Hoggenbergovom atlase, o vedutách, ktoré majú svoj predobraz v kresbových pohľadoch uchovávaných v Karlsruhe, o vedutách odvodených z Dillichovej knižky, ba dokonca o kresbičke znázorňujúcej Košice vo Viedenskej obrazovej kronike. Akosi pomimo sa pri tom spomenuli aj ďalšie dve veduty, jedna znepokojivá tým, že jej predlohou mohol byť tiež Dillich, no nevieme s istotou odkiaľ pochádza a ku ktorému roku ju datovať, druhá od Jakuba Fückerta z roku 1777, čo som svojho času nevedel a tak figurovala ako dielo neznámeho autora. Dnes začíname seriál o najväčšom súbore košických vedút, z ktorých najstaršia je pripisovaná preslávenému Matejovi Merianovi, ktorý ju na sto percent nevytvoril!

KOŠICE SPAKRUKY

Prvá časť

Mapa Košíc, zrodená veľkým kartografom a skúseným kresliarom

V priebehu posledného polroka priniesla táto rubrika informácie o celom rade plánov mesta Košice, vytvorených v priebehu 19. storočia. Začalo sa to plánom Jána Nepomuka Chunerta, pokračovalo dielami Jozefa Otta a generála Maroičiča, oboznámili sme vás aj s dostupnými plánmi, spracovanými vojenskými kartografmi počas vojenských mapovacích prác. Prehľad mapových zobrazení Košíc v 19. storočí bude dnes pokračovať ďalším mimoriadne vydareným, presným a krásnym plánom, ktorý je pre nás Košičanov unikátny aj preto, že jeho ručne kreslený originál sa v našom meste zachoval, ba je dokonca aj vystavený v expozícii v Miklušovej väznici. Keď sa tam raz niekedy vyberiete, nájdete ho na prízemí, v miestnosti, kde sú inštalované aj iné plány a pohľady na mesto a ktorej dominuje veľký drevený model Košíc.

SPOLOČNÉ DIELO ČECHA A POLIAKA

Plán, o ktorom dnes chceme hovoriť, vám padne do oka pre svoju bohatú grafickú adjustáciu a dodnes zachované nápadne živé farby. Keď sa naň prizriete bližšie, zarazí vás aj neuveriteľne precízna a čistá kresba. Na archu ručného papiera rozmeru 57 krát 87 centimetrov je vo vyznačenej ploche formátu 46 krát 50 centimetrov nakreslený pôdorys Košíc od dnešnej Tomášikovej ulice na severe, po dnešnú Skladnú ulicu na juhu. Vtedy tam však tieto ulice neboli a plán tam teda ukazuje mýtnicu za Kadetkou /na severe/ a už zrušený cintorín Jána Nepomuckého /na juhu/.

Časť štrnásta

BOČKAJOVA SMRŤ

VIEDENSKÝ MIER

Vyjednávanie o mier medzi cisárskou stranou a Bočkajom sa pretiahlo aj do roku 1606. Od januára sa rokovania organizovali vo Viedni, kam z Košíc odišiel Štefan Illésházy v sprievode Petra Mladaševiča a šesťdesiatich husárov. Už 9. februára boli vyjednávači na znení mierových podmienok dohodnutí, nasledovalo však prerokovávanie v Prahe a v Košiciach, manévrovanie a zdržiavanie, pokusy, hlavne z Bočkajovej strany, či by sa nedalo vyhandlovať viac. Zaťatosť na oboch stranách bola veľká a muži, ktorí priamo rokovania viedli, boli vo veľmi nepríjemnej situácii a časom Žigmund Forgáč i Štefan Illésházy upadli u svojich pánov do nemilosti.

Časť trinásta

KOŠICE BOČKAJOVÝCH ČIAS

LIPAJOV KONIEC

Nový rok 1605 sa začal pre Bočkaja a jeho povstalcov oslavou. Už prvého januára ho tu v Košiciach navštívili delegáti banských miest, aby mu vzdali hold. Bočkajovi delostrelci pri tejto príležitosti spustili čestné salvy. Ešte v prvých dňoch sa tiež vrátil zo svojej neúspešnej výpravy spod Spišského hradu aj Baláž Lipaj so svojimi oddielmi. Hrad síce nedobyl, ale po celom okolí šíril hrôzu a nešťastie, a samozrejme koristil a lúpil, koľko len vládal, takže ani nestihol prísť na pomoc Košiciam obliehaným Bastom. Navyše si počínal natoľko ľahkomyseľne, že mu ani nenapadlo skrížiť Bastovi cestu do Prešova. Svojho pána Bočkaja akosi prestával poslúchať. Letopisci uvádzajú, že si už nalúpil také bohatstvo, až sa začal cítiť na vodcovi povstania nezávislým. Za poltreťa mesiaca svojho hajdúskeho kapitánčenia sa začínal zajedať nielen ľuďom vo svojom bezprostrednom okolí, ale aj samotnému Bočkajovi.

V prvých dňoch Bočkajovej prítomnosti v meste sa našlo pomerne veľa tu žijúcich osôb, ktoré sa dali do služieb povstania. Jedným z nich bol aj Michal Kátay, kapitán hradu Káló. Stal sa Bočkajovým osobným sekretárom - aj napriek tomu, že bol a ostal katolíkom. Teraz, v prvých januárových dňoch roku 1605 dostal možnosť prejaviť svoju spoľahlivosť. Na priamy Bočkajov príkaz pripravil pascu pre Lipaja. Večer na Troch kráľov, 6. januára, pozval obávaného a prudkého Baláža Lipaja na večeru k sebe do domu /žil v podnájme na Hlavnej ulici č. 52/. Lipaj zabudol na opatrnosť, prišiel iba s jediným pážaťom, ktorému dokonca pri vstupe do domu odovzdal svoju šabľu.

Časť dvanásta

GENERÁL BASTA

Doteraz tvorili jadro nášho rozprávania udalosti týkajúce sa bezprostredne inšpekcie východoslovenských miest, osobitne Košíc. Inšpekčná správa pomenovaná Relation bola aj hlavným prameňom pri opisovaní dobových osôb a reálií. S vypuknutím povstania Štefana Bočkaja sa všetko zmenilo. Košice padli hladko do rúk povstalcov a inšpekčná správa stratila svoj zmysel. Cisárskym úradníkom už nemohla pomôcť. Ktovie akými cestami a prostredníctvom koho sa zachovala do dnešných dní. Pôvodne bola určená pre Prahu, ale pravdepodobne zakotvila najprv vo Viedni. Nevieme, či sa neskôr použila na nejaký praktický účel. Nevieme tiež, ako sa dostala do budínskeho archívu. Seriál založený na tejto Relation by teraz mohol skončiť, avšak jej prostredníctvom sme sa tak podrobne zoznámili s dobovými Košicami, že by bolo škoda nedosledovať osudy postáv, ktoré v nej vystupovali, až do konca. Tým sa však mení aj zmysel názvu Relation - zo Správy o stave mesta sa stáva Správa o udalostiach v čase Bočkajovho povstania.

NA KONI DO DÓMU

Časť jedenásta

BALÁŽ LIPAJ VSTUPUJE DO KOŠÍC

PRIATEĽ ČI NEPRIATEĽ?

Časť desiata

TRPKÁ POMSTA

BELGIOJOSO PRED BRÁNAMI

Od momentu, keď vyrazil hornouhorský kapitán gróf Belgiojoso proti prepukajúcej rebélii Štefana Bočkaja, sa všetko akoby začalo obracať proti cisárskej strane. Žoldnierska posádka, ponechaná v Košiciach, bola zrazu príliš slabá, aby si čokoľvek vynucovala násilím. Šľachtická vojenská hotovosť, ktorú organizoval zemplínsky magnát Homonay, dávala čoraz viac na javo, že nemá chuť bojovať na cisárskej strane, až nakoniec prešla otvorene k Bočkajovi. Po správach z bojiska už celkom spľasla Belgiojosova sláva a autorita. Bez vojska sa stal nulou, navyše s nevýhodou, že v Košiciach zostal jeho osobný majetok a manželka, teraz de facto rukojemníčka. Nie, Košičania ju neuväznili, stačilo, že zavreli mestské brány a kontrolovali, koho púšťajú dnu a koho von. Ostatne generálova manželka bola bezpečnejšia v meste, ako mimo neho, pretože krajom sa už začali ponevierať nepriateľskí hajdúsi.

Časť deviata

BELGIOJOSO TIAHNE DO BOJA - NEÚSPECH OBOCH MISIÍ

Košických vyslancov na pražskom cisárskom dvore a bratislavskom krajinskom sneme sme opustili koncom marca 1604 v situácii, keď na ich ponosy a žiadosti reagoval arcivojvoda Matej navonok povzbudivo, pričom však hral na čas. Na jeho návrh, aby zástupcovia východoslovenských miest presnejšie konkretizovali svoje podania, odpovedala Pentapolitana novým spisom, doručeným arcicojvodovi 3. apríla, neboli v ňom však konkrétnejšie údaje, v podstate to bolo iba opakovanie predchádzajúcej sťažnosti. Arcivojvodovi trvalo jedenásť dní, kým k ich spisu vypracoval referenciu a záležitosť zaslal do Prahy /14. apríla/.

Referencia nebola pre Košičanov priaznivá. Arcivojvoda Matej ich jednoznačne označil ako hlavných buričov, podnecujúcich svojho času odpor východoslovenských miest proti inšpekcii a mariacich rekatolizáciu v oblastiach horného Uhorska. Navrhol cisárovi košické posolstvo v Prahe ešte zopár týždňov zdržať, až do skončenia bratislavského krajinského snemu. Pražskí úradníci sa skutočne podľa tejto rady správali a naznačili košickej deputácii, že vec sa vyrieši v blízkej budúcnosti. Bocatius to pochopil po svojom a vo viere, že záležitosti sa vyvíjajú priaznivým smerom, zaslal do Košíc 26. mája list, v ktorom mestskú radu v tomto duchu informoval. Budúcnosť mala ukázať, ako horko sa mýlil.

CECHY, CECHMAJSTRI A TOVARIŠI - Časť ôsma

BISKUP A KAPITÁN UCHVACUJÚ DÓM

Opustíme teraz prebiehajúcu inšpekciu mesta a jej výsledky a upriamime sa na iné dianie, ktoré prebiehalo súbežne s pochôdzkami pánov komisárov a spisovaním toho, čo v Košiciach videli a ako to hodnotili. Hornouhorský kapitán, pán "veldobrister" gróf Belgiojoso, medzitým sústredil na okolí mesta i priamo v predmestiach svoje vojenské jednotky, medzi nimi aj obzvlášť obávaný pluk Valónov a pomaly chystal akciu, na ktorú ho vyzýval cisárov list, napísaný ešte 8. novembra 1603 - zabratie Dómu svätej Alžbety pre katolíkov. Mestská rada síce dostala podobný list tiež - ten zase nariaďoval odovzdanie dómu - ale keďže Belgiojoso nekonal hneď, pomaly strácala ostražitosť. Dóm stále slúžil luteránom, no nemalo to tak ostať dlho. OSUDNÝ JANUÁROVÝ DEŇ

CECHY, CECHMAJSTRI A TOVARIŠI - Časť siedma

KOĽKO SME MALI CECHOV

Rovnako zaujímavý ako opis hradieb či opis jednotlivých domov je v inšpekčnej správe „Relation" tiež výpočet remeselníckych cechov a komentovanie ich činnosti. V prvom rade je pre štúdium hospodárskych dejín prínosom sám fakt, že sú tu vymenované naraz všetky remeslá organizované v cechoch, ale aj také, čo cechovej organizácii nepodliehajú, alebo z rôznych dôvodov cech nemajú. To dovoľuje utvoriť si reálnu predstavu o počte cechov fungujúcich v Košiciach naraz v jednom období, čo je číslo mnohokrát v minulosti skresľované smerom nahor až do absurdných cifier. Práce niektorých publicistov v tomto odbore totiž vyzerajú tak, že ak by tu všetky tie cechy, ktoré uvádzajú, mali sídliť, pripadal by jeden cech na každú budovu v meste. Ako to teda zaznamenali páni komisári?

MESTSKÉ TAXY A CISÁRSKA ARMÁDA - Časť šiesta

PLATIČI A NEPLATIČI

Jeden z frekventovaných termínov modernej slovenčiny, slovo "neplatič" používané tak často v súvislosti s platením nájomného za bývanie /ale samozrejme aj v oveľa širšom významovom spektre/ by sa určite uplatnilo aj v Košiciach z čias začiatku 17. storočia. Jedna z vecí, ktoré páni komisári jeho veličenstva mali v rámci inšpekcie zistiť, bolo hospodárenie mesta a jednou z jeho súčastí boli príjmy plynúce z ročne vyberaných domových poplatkov. A tak pri jednotlivých domových položkách Relation nájdeme skoro vždy aj takúto frázu: "gibt Jährliche Losung 2. Fl...", dáva /teda platí/ ročný poplatok 2 florény. /V citovanom prípade to bol Gregor Orssag bývajúci na Kováčskej ulici/. Florény boli dobové zlaté peniaze pomerne vysokej hodnoty - to aby sa poplatok iba dvoch "zlatých" nezdal dnešnému čitateľovi príliš nízky. Ostatne, priemerná výška domového poplatku vo vtedajších Košiciach bola dva florény a 54 denárov /čo bola drobnejšia minca - sto denárov sa rovnalo jednému florénu/.

KOMISÁRI SPISUJÚ KOŠICKÉ DOMY - Časť piata

SENÁTORI A ELECTA COMUNITAS

Z textu Relation sa nedalo presnejšie zistiť, v ktorom ročnom období konkrétne obchádzala inšpekčná komisia mestské hradby. Inak je to s časťou textu, kde sú opisované jednotlivé domy tej časti mesta, ktorá bola vymedzená hradbami. Komisári tu prešli rad-radom všetky budovy, verejné i súkromné, zisťovali, kto má aké mestské poplatky, v akom stave dom, koľko uňho môže bývať vojakov a koľko možno ustajniť koní, prípadne či je nejaký dôvod alebo privilégium na oslobodenie od takejto ťarchy.

Túto pochôdzku urobili komisári veľmi dôkladne, nevynechali ani dom samotného Mikácia či grófa Belgiojosa /tí však boli privilegovanými osobami a tak, samozrejme, nič neplatili a nikoho neživili/ a čo je dôležité, všade uviedli menovite majiteľa domu, v mnohých prípadoch remeslo, ktoré vykonáva, prípadne funkciu, ktorú zastáva. No a práve podľa mena richtára a mien tých majiteľov, ktorí boli radnými mesta, sa dal určiť rok, v ktorom súpis domov komisári vykonali.

KOMISÁRI OBCHÁDZAJÚ HRADBY - Časť štvrtá

V ZIME A ČI NA JAR?

INKVIZÍCIA VÝCHODOSLOVENSKÝCH MIEST - časť tretia

HĽADAJÚ SA PENIAZE

Rok 1603 sa nevyznačoval nijakou prehnanou vojenskou aktivitou ani na jednej zo strán zainteresovaných na pätnásťročnej vojne. Obe mocnosti z nej boli hospodársky vysilené, Turkom navyše zomrel sultán Mehmed III., víťaz od Mezőkeresztesu. Habsburská ríša zúfalo potrebovala peniaze na ďalšie vedenie vojny, a tak na pražskom cisárskom dvore sa začali obzerať po ďalších vhodných zdrojoch financií. Do rámca týchto aktivít dvora spadá aj myšlienka realizovať vojenskú a hospodársku inšpekciu vo východoslovenských slobodných kráľovských mestách, aby sa zistilo, ako sa dajú ich ekonomika a vojenské zariadenia využiť pre kresťanské vojnové úsilie.

BISKUP MIKÁCIUS V SPORE S MESTOM - časť druhá

SPIRITUS MOTOR

Cisárovná Mária, matka Rudolfa II. síce zomrela v ďalekom Španielsku už 26. februára 1603, príkaz na spomienkové modlitby za ňu, takzvané "exequiá", bol však formulovaný v Prahe až pár mesiacov po jej smrti, 5. júna 1603. Listy s týmto príkazom zaslal Rudolf až dva, jeden Veľkovaradínskemu biskupovi a predsedovi Spišskej komory Mikulášovi Mikáciovi, druhý rade mesta Košice. Vyzerá to tak, že už v tomto čase chcel cisár pod pláštikom exequií prevziať od košických protestantov farský kostol - Dóm svätej Alžbety - a dať ho do užívania Jágerskej kapitule. V cisárovom liste bol totiž príkaz, ktorý k takémuto postupu vyzýval. Ako to však bolo skutočne?

časť prvá

ROKY PRED BÚRKOU

Pred zhruba štyristo rokmi stali sa Košice dejiskom neblahých udalostí, ktoré predstavovali pre našich predkov šok a z ktorých sa toto mesto spamätávalo dlhé roky. Násilne sa vtedy skončilo obdobie akej-takej náboženskej znášanlivosti, katolícka štátna moc monarchie v ďalekej Prahe sa pokúsila veľmi nešťastným spôsobom nastoliť v oblastiach Horného Uhorska a Sedmohradska kurz brutálnej rekatolizácie, čo vyvolalo nečakane rozhodný odpor. Ten vyústil do povstania Štefana Bočkaja a urobil z Košíc na desiatky rokov mesto, o ktoré sa preťahovali cisárska strana so sedmohradskými kniežatami. Do toho všetkého sa ešte miešali záujmy Turkov, ktorí v tejto oblasti predstavovali rozhodnú vojenskú silu. Zhodou okolností je vtedajšia doba veľmi dobre dokumentovaná, takže vám môžeme o tom, ako si počas oných udalostí počínali naši predkovia a čo sa tu odohralo, priniesť na stránkach našej rubriky materiál, prinášajúci mnoho zatiaľ nepublikovaných faktov. Podkladom preň bola rozsiahla písomná správa, vypracovaná cisárskymi komisármi, ktorú v skratke nazvali po latinsky Relation /doslova "podaná správa", alebo "referencia"/.

PÄTNÁSŤROČNÁ VOJNA A PÁD JÁGRA

MESTSKÉ KASÁRNE

Na niektoré stavebné pamiatky sme my Košičania hrdí a na niektoré vyberané stavby obzvlášť. Sú však niektoré stavby, o ktorých ani nevieme, že by sme na ne hrdí mali byť. Nemajú nijakú nápadnú architektúru, nie sú z nich malebné ruiny, takže nie je dôvod ani na ich poľutovanie, ba dokonca ich aj bežne "chasnujeme", takže žijú normálnym životom. Akurát že ich v minulosti vyhlásili za kultúrnu pamiatku. Jednou z takýchto pamiatok je dnešná budova dopravnej priemyslovky, bývalé Horné, alebo aj Veľké mestské kasárne. A v čom je ich zvláštnosť? Nuž, sú to jedny z prvých účelových kasární na území habsburskej monarchie a v strednej Európe vôbec.

ZROD MODERNÝCH KASÁRNÍ

Ľudstvo vedie síce vojny od nepamäti, ale taká prozaická záležitosť, ako sú spoločné ubytovne pre vojakov, známejšie skôr pod menom kasárne - meno je odvodené od talianskeho casa d´arma /dom zbroje/ - je v európskom kultúrnom priestore pomerne novým vynálezom. Kasárne síce existovali už v starom Ríme, ba ešte aj v dávnovekejších štátnych útvaroch, ale stredoveká Európa ich sprvoti nepotrebovala. Až do 15. storočia pravidelné armády prakticky neexistovali, a aj potom bývali vojaci ubytovaní "na súkromí" po jednotlivých domácnostiach miest a mestečiek, ktoré mali tú smolu, že sa tam vojsko zdržiavalo.

Motto:

„Nemožno v zásade negovať športové podujatia len preto, že prebiehali v nedemokratických systémoch"
Prof. PhDr. Ján Grexa, CSc., športový historik

„Nevidím logické argumenty nezapočítavania ročníkov maratónu, keď sa vlastne uskutočnili. Je v právomoci organizátorov MMM v Košiciach urobiť korekcie, aby zodpovedali historickej pravde.
"PhDr. Mgr. Jozef Drenko, športový historik

„Pokiaľ sa Košický maratón za vojny skutočne bežal a poznáme jeho víťazov, tak by sa mal počítať do prehľadu, hoci boli Košice za vojny súčasťou takzvaného Veľkého Maďarska."
JUDr. Ján Hirka, športový historik

„Neviem pochopiť, prečo sa čosi tají, alebo prekrúcajú fakty v športe - zatajené ročníky by sa mali rátať."
Milan Murín, člen Maratónskeho klubu, mnohonásobný účastník MMM

PARADOX NAŠEJ SÚČASNOSTI

Každé mesto i každá obec má pre svojich obyvateľov prezývku. A každá prezývka má svoj pôvod, ktorý vychádza z dákeho tradovaného príbehu. Napríklad Košičanov nazývali "ptáčkare", "hladoše" a "vraňare".

Obyvateľov Barce nazvývali "cupare". V tejto obci sa v minulosti údajne chovalo dosť kráv a Barčania chodili predávať mlieko do Košíc. Údajne si ho však nedoprali sami a snažili sa vždy všetko predať. To sa prejavovalo aj tým, že predtým než odišli na trh, jedli doma iba postnú zapraženú polievku, ktorá sa volala cupa.

Obyvateľov Kavečian nazývali "bombaľe". Pôvod tohto označenia možno hľadať v údajne dávnom zvyku dedinčanov, ktorí chodievali v čase sezóny zbierať hrozno do tokajskej oblasti. Peňazí veľa nebolo a tak zvyčajne jedli iba suchý chlieb s hroznom. Jedno zahryznutie do chleba - jedna bobuľa - jedho zahryznutie do chleba - jedna bobuľa - .....

Obyvateľov Košickej Novej Vsi nazývali "škvarkare". Dôvod je jednoduchý. V niekdajšej obci a terajšej mestskej časti žilo veľa chovateľov ošípaných, mäsiarov a výrobcov mäsových výrobkov. Táto činnosť prestávala byť rozšírenou až počas II. svetovej vojny, po oslobodení takmer zanikla.

Pôvod názvu mesta Košice nie je presne známy. Jeho vysvetľovanie sa pohybuje viacmenej v teoretických rovinách, ktoré môžu mať určitú pravdepodobnosť úspešnosti, avšak de facto nepreukázateľnú.

Historické listiny mesto pomenuvávajú rôzne. V tých najstarších sa uvádza Cassa, Kassa a Kossa. V relatívne mladších Cassovia a Kaschau, prípadne Cassoviensis.

V závere 19. storočia košický archivár L. Kemény poukázal na to, že názov Cassovia je latinizovaný a vznikol až v časoch renesancie a humanizmu. Dovtedy aj Nemci používali tvary Cassa, zriedkavejšie Casscha a Kasch. Úvahy, že mesto získalo meno, ktoré mu dali nemeckí prisťahovalci, sú podľa historika Ondreja Halagu neopodstatnené. Prvenstvo v osídlení Košíc totiž nepatrilo Nemcom. Títo sa len začlenili do už existujúcej maďarsko-slovenskej osady, ktorá už mala svoj význam.

Takto i tvrdenie historika Branislava Varsika, že Nemci po roku 1241 prišli do vyľudnenej Košickej kotliky, vyznieva nepravdivo. Ak by tomu tak bolo, v tatárskymi vpádmi vyľudnenej krajine by začímali odznova. To by sa prejavilo aj vysokým počtom nových názvov, ale Nemci už preberali mená chotárov od tunajších obyvateľov podľa ich vžitých slovanských a predslovankých pomenovaní. Takže, i keď bol počet tunajších obyvateľov vojenskými nájazdami zredukovaný, Nemci neprišli do vyľudneného kraja a nevytvárali mu nové menoslovie.

Košice boli v 2. polovici 18. storočia z hľadiska počtu obyvateľov priemerným európskym mestom. Natalita (pôrodnosť) a mortalita (úmrtnosť) sú ukazovatele, ktoré nám pomôžu priblížiť obraz o prirodzenom pohybe (čiže obmene) obyvateľstva Košíc.

V rokoch 1750 - 1799 sa v Košiciach priemerne ročne narodilo 307,6 detí a zomrelo 305,96 ľudí. Priemerným ročným prírastkom je teda 1,6 ľudí. Po vyhodnotení počtu narodených a zomrelých podľa jednotlivých mesiacov kalendárneho roka nebol jednoznačne potvrdený predpoklad, že pôrodnosť a úmrtnosť sú ovplyvnené určitými faktormi (epidémie, suchá, neúrody), súvisiacimi s niektorými obdobiami kalendárneho roka. Jediným výsledkom tohoto pozorovania bolo zistenie, že najviac detí sa rodilo a najviac ľudí zomieralo v jarných, jesenných a zimných mesiacoch (prevažne marec, september, január), najmenej zase v letných mesiacoch (jún, júl).

Pre zaujímavosť obyvateľom Košíc sa v 2. polovici 18. storočia narodilo spolu 195 dvojičiek, z toho 60 chlapčenských, 53 dievčenských a 82 zmiešaných. Najviac sa ich narodilo rímokatolíkom v roku 1783 a v roku 1796 (11). V dvoch prípadoch matriky rímskokatolíckeho farského úradu zaznamenal aj narodenie trojičiek. Bolo to v decembri 1783 a apríli 1785.

Pečatidlá nášho mesta v minulosti

Od konca minulého roku zaviedlo Východoslovenské múzeum zaujímavý spôsob pripomínania sa verejnosti. Spočíva v tom, že vytypovanú významnú osobu politického, ekonomického či kultúrneho života nášho mesta osloví, aby si vybrala pre ňu najzaujímavejší zbierkový exemplár, ktorý je potom osobitne vystavený vo vestibule historickej budovy na Namestí MMM, ako exponát mesiaca.

Takémuto exponátu sa následne venuje aj väčšia mediálna pozornosť, takže návštevníci i verejnosť sa dozvedia čosi viac o pozadí vybranej zbierky, o tom, čím bývala, čo svojho času znamenala, prípadne o tom, za akých okolností sa do múzea dostala. Naposledy bol takto oslovený riaditeľ Archívu mesta Košíc pán doktor Jozef Kirst, ktorý verný svojmu profesnému zameraniu, vybral za exponát mesiaca /dalo sa čakať/ nádherné strieborné pečatidlo, ktorým sa voľakedy pečatili najvýznamnejšie listiny mesta. Tento relatívne malý, zato však nesmierne cenný a významný predmet je natoľko zaujímavý, že stojí za to venovať mu jednu stranu našej rubriky. Aj samotná tematika mestských pečatidiel a pečatenia mestských písomností stojí za trochu pozornosti, a tak sa jej dnes tiež budeme venovať.

Najstaršie košické typárium

Košice používali na označenie pravosti listín, vydávaných mestskou radou, pečať nepochybne od momentu, keď sa stali v právnom slova zmysle mestom, teda asi už od roku 1290. Najstaršia pečať mesta sa síce zachovala na listinách až z počiatku 14. storočia, ale historici, ktorí sa touto tematikou zaoberali nevylučujú, že sa v budúcnosti podarí nájsť ešte v nejakom archíve, verejnom či rodovom, listinu staršieho dáta, ktorá potvrdí pôvod nášho najstaršieho pečatidla do záveru 13. storočia.

Mesto sa v priebehu dejín stalo centrom významných orgánov s kompetenciami pre blízke, resp. vzdialené okolie (stolica, župa, provincia). K najvýznamnejším patrili (spracované podľa [16]):

Kráľovský dom (domus regia)
Slúžil ako sídlo kráľovských úradov provincie. Kráľovský areál zaberal v prvopočiatkoch celý areál budov v juhovýchodnej časti mesta (dnes kostol jezuitov, levočský dom a južnejšie). Mesto postupne odkupovalo časti tohto areálu, kým poslednú časť daroval Ferdinand III. r. 1654 jezuitom za účelom zriadenia univerzity.

Kráľovská komora (Camera Regia Cassoviemsis)
Bola najvyšším ekonomickým orgánom kraja, spravovala peňažné príjmy zo žúp provincie a dbala na prevádzku kráľovských podnikov. Prvé údaje sa zachovali z 90. rokov XIII. storočia. V XVI. storočí bolo fungovanie kráľovskej komory v Košiciach prerušené (spôsobené obsadením vojskami Jána Zápoľsko) a obnovené roku 1567 v "meste svojich počiatkov" (nazývala sa aj Spišskou komorou). Uhorsko bolo v tej dobe spravované ešte kráľovskými komorami v Bratislave (od Dunaja po Liptov), v Budíne (Zadunajsko), v Záhrabe (Chorvátsko a Slavónia). Kráľovská komora v Košiciach mala svoje zložky - banské komory v banských mestách, soľné komory, správu colníc.

Opíjali voličov, aby volili podľa ich gusta

POČIATKY ŽUPNEJ ORGANIZÁCIE

Keď chceme hovoriť o župách a županoch, musíme začať už v dobách Veľkej Moravy. Historici sú dnes už presvedčení, že základ župného zriadenia položil práve tento štátny útvar vyše sto rokov pred vznikom uhorského kráľovstva. Dokonca viaceré názvy dnešných maďarských žúp sú vraj reliktmi pôvodných veľkomoravských názvov. Ako príklad môžeme uviesť župu Csongrád, čo v staroslovienčine znelo najskôr Čorngrad - Čierny hrad. Podobne napríklad dnešný názov Pest by mal byť pozostatkom po staroslovienskom Pěšt, čo malo znamenať pec. Termín „historici" musím upresniť, pretože v skutočnosti ide hlavne o slovenských a zopár maďarských vedcov, ktorí majú dostatočne kritický postoj, aby boli v stave prežiť fakt, že v Karpatskej kotline existoval slovanský štátny útvar dokonca pred príchodom Staromaďarov.

Stručný prehľad histórie

Územie od súčasnej obce Veľká Ida na sever pôvodne tvorilo jeden územný celok - zem Ida (terra Ida). Na týchto miestach existovalo najstaršie osídlenie medzi dnešnými dedinami Veľká Ida a Malá Ida. V polohe dnešnej mestskej časti Košice-Šaca, konkrétne v polohe Viničky, sa našli črepy hradištného rázu, archeológovia potvrdili staré slovanské osídlenie. V týchto miestach vznikol aj najstarší a kostol, ktorý stál na polceste medzi dedinami Malá a Veľká Ida. Kostol slúžil obyvateľom všetkých usadlostí na zemi Ida.

Dedina, ktorá sa tu nachádzala, alebo pravdepodobnejšie vznikla až po založení kostola, dostala slovanské pomenovanie Svätica. Toto vzniklo na základe zasvätenia kostola Svätej trojici. Keď sa obec niekedy v 14. a 15. storočí pomaďarčila, názov sa zmenil na Šaca. K opätovnému poslovenčeniu dediny došlo v 17. a 18. storočí, ale názov sa už zachoval.

Eneolit, neskorá doba kamenná: posledné 2 - 3 storočia 4. tisícročia až 1900 p.n.l.

Eneolit predstavuje vo vývoji ľudských spoločenstiev poslednú etapu dôb kamenných. Pre bližšie objasnenie tématiky v tejto časti uvádzame osídlenie nie len v Košickej kotline, ale i na území východného Slovenska. Staršia fáza eneolitu je spojená s rozvojom skupín polgárskej kultúry, stredná s badenskou kultúrou a v závere sa objavujú skupiny mladoeneolitického kultúrneho komplexu. Prvá fáza polgárskej kultúry spadá už do záveru neolitu, ale jej plný rozvoj sa odohral v staršom eneolite v tiszapolgárskej, bodrokeresztúrskej a lažnianskej skupine.

Nositelia tiszapolgárskej skupiny prenikli na naše územie z juhu a veľmi týchlo sa usadili vo Východoslovenskej nížine (Oborín, Hrčeľ, Egreš, Tibava, Lúčky, Veľké Raškovce), v malej miere osídlili Košickú kotlinu (Košice-Barca). Svoje osady si zakladali na terasách a nízkych návršiach, v tesnej blízkosti vodných tokov, sporadicky osídľovali aj výšinné polohy. V typoch obydlí zisťujeme nadzemné kolové chaty dlhé 10-12 metrov a široké 4 metre, ale aj menšie zahĺbené oválne odydlia, niekedy s ohniskom a zásobnicovou alebo odpadovou jamou v blízkosti.

Obyvateľstvo sa v prevažnej miere venovalo poľnohospodárstvu, chovu zvierat a rozvíjalo aj remeslá (výroba kamenných nástrojov, hrnčiarstvo, tkáčstvo, košikárstvo). V hrnčiarskej výrobe dominujú misy na vysokej dutej nôžke, misy bez nôžky, vázičky, šálky, hrncovité nádoby. Vo výzdobe zasa hrotité výčnelky. Naďalej sa vyrábajú brúsené a štiepané kamenné nástroje. Rozširujú sa však medené nástroje a zbrane (prvé výrobky z mede sa objavujú už v závere neolitu v prostredí potiskej kultúry) a zlaté prívesky. Z medených výrobkov sú to hlavne masívne sekeromlaty, šidlá a špirálovité náramky.

MOST CEZ MLYNSKÝ NÁHON,

čiže kúpeľné Post scriptum

V poslednom zo série článkov o kúpeľoch na mestskej lúke bolo spomenuté, že do kúpeľov sa sprvoti chodievalo priamo cez budovu stredného mlyna, ale že neskôr tu postavili osobitný most cez Mlynský náhon. Depozit Východoslovenského múzea skrýva plán tohto mosta, ktorý v júli roku 1831 vypracoval Jozef Belágh a keďže to nebolo dielo nijako obzvlášť náročné, postavili ho pravdepodobne ešte v tom istom roku. Tento Belághov plán je v pomerne zlom stave, takže ho v minulosti podlepili kresliacim kartónom, na ktorý ešte nalepili vtedajší múzejný plagát. Nepoznáme teda zadnú stranu výkresu, kde bývajú poznámky a dobové úradné čísla. Zato si na podlepenom plagáte môžeme prečítať, kedy boli za monarchie v múzeu návštevné hodiny, že v utorok, stredu, sobotu a nedeľu bol vstup do múzea zdarma /!/, a že zavreté mali na Veľký piatok, na Sviatok Nanebovstúpenia Pána, na Sviatok svätého Štefana kráľa, 6. októbra a počas Vianoc tri dni. Vráťme sa však k obsahu výkresu.

Časť štvrtá: Posledný projekt a nenápadný koniec

Posledný plán košických mestských kúpeľov vznikol iba desať rokov po ich sprevádzkovaní a tak, ako ostatné nerealizované projekty ich prestavby, dokladuje stálu nespokojnosť mesta s týmto zariadením. Neustále akoby sa snažilo vytvoriť tu na mestskej lúke veľkolepejší oddychový areál, zároveň však akoby sa nevedelo rozhodnúť, ako konkrétne. Pokiaľ tu Bellágh i Willetz navrhovali rozsiahle prístavby zábavných zariadení, autor návrhu z roku 1833 sa zameral hlavne na úpravy vnútornej dispozície kúpeľov, zjednodušenie a spríjemnenie ich technickej prevádzky. Rovnako, ako jeho predchodcovia, však bol presvedčený o nutnosti uzavrieť areál dostavbou štvrtého krídla.

ANONYMNÝ PLÁN Z ROKU 1833

Časovo najmladším v múzeu deponovaným výkresom bývalých košických mestských kúpeľov je práca dnes neznámeho autora, ktorú vieme datovať iba podľa prideleného úradného čísla 1553 An.1833. Nie je to číslo stavebnej direkcie, a bežné úradné pečiatky a poznámky na ňom tiež nie sú, takže tento projekt nikdy neprešiel oficiálnym schvaľovaním. Tak, ako iné podobné dokumenty, bol vypracovaný, aby nakoniec zapadal prachom v archíve, pretože buď sa radným pánom nepáčil, alebo nebolo peňazí na jeho realizáciu.

Časť tretia: Belághov výkres z roku 1825

Plán, ktorému sa budeme venovať dnes, a ktorý by sme mohli nazvať aj "tretím Belághovým výkresom" je spomedzi zachovaných grafických dokladov o mestských kúpeľoch najpodrobnejší a prináša najviac detailov. Okrem samotných kúpeľov podáva svedectvo aj o starej budove Stredného mlyna a ďalších vodou poháňaných výrobných zariadeniach závislých od neho. Belágh spracovával tento plán už v čase, keď kúpeľná budova stála a dôvodom, prečo ho mesto u neho objednalo, bola opäť možná dostavba kúpeľného areálu. Dostavba však nakoniec opäť nebola realizovaná a výkres skončil bez úradného schválenia v mestskom archíve pod číslom 941/825, vďaka čomu vieme, že bol s najväčšou pravdepodobnosťou vypracovaný v roku 1825. Belágh ho totiž napodiv nedatoval!

ORÚROVANÁ MAŠTAĽ

Časť druhá - plány z rokov 1821 a 1823

PRÍLIŠ VEĽKORYSÝ KONCEPT

Plán mestských kúpeľov, ktorý vypracoval Belágh v máji 1821, nebol jeho výlučným "kšeftom", ale podieľal sa na ňom aj akýsi jeho žiak, ktorého meno sa začínalo písmenami Ka.... Dokladuje to dodatočná nemecky písaná poznámka na rube výkresu veľkého 60 krát 85,6 centimetra a podlepeného bielym plátnom. Plán má nadpis Plan A Nro. 1 Den von der Kg. Frey Stadt Kaschau angetragenen Badzellen und obzu gehörigen Bequemlichkeiten, čiže po slovensky Plán kúpeľov prevádzkovaných slobodným kráľovským mestom Košice a k nim príslušné zariadenia.

Na pláne, vypracovanom v merítku 1:144, sú navrhnuté kúpele prízemnou štvorkrídlovou stavbou s uzavretým dvorom, pri nich však stoja ďalšie tri nezávislé objekty. Hlavná kúpeľná budova je kreslená tak, že je jasná aj jej poloha voči mlynskému náhonu a len tak mimochodom tu Belágh nezabudol zakresliť aj areál brusiarne, ktorá bola kúpeľnému areálu najbližším susedom. Stredný mlyn, ktorý stál na opačnej strane náhonu, priamo oproti brusiarni, tu však už nie je zakreslený.

Pohľad do dejín mestskej čistotnosti

Medzi množstvom polozabudnutých starých výkresov deponovaných vo Východoslovenskom múzeu je aj celý rad plánov verejných mestských kúpeľov. Vznikli v pomerne krátkom období, v rokoch 1820, 1821, 1823 a 1825, a ich autorom je nám už známy Jozef Belágh. Navyše je tu ešte jeden plán neznámeho autora z roku 1833. Také množstvo projektovej dokumentácie kvôli jedinej, neveľmi významnej verejnej stavbe je pozoruhodné, a svedčí o tom, že v meste sa zdĺhavo a komplikovane rozhodovali, kým k výstavbe nových verejných kúpeľov pristúpili, a aj potom sa ešte viackrát uvažovalo o ich prestavbe. O kúpeľoch postavených na mestskej lúke a o kúpaní Košičanov v minulosti bude nasledujúci seriál.

ŽABIE KÚPELE