Zmeny v pamätnom dome Františka II. Rákócziho

EXPOZÍCIA ZOŽALA ÚSPECH, ALE...

Ktorý Košičan by nepoznal repliku orientálneho domu z tureckého mestečka Tekir daç, voľakedajšieho Rodosto, kde dožil svoj vyhnanecký život František II. Rákóczi, vodca posledného stavovského povstania v Uhorsku. Areál Katovej bašty zdobí táto očividne cudzorodá stavba už od roku 1942, historická expozícia v nej je verejnosti prístupná od roku 1991. Od prvých dní sa plnila tamojšia návštevná kniha rôznymi zápismi návštevníkov. Keď ponecháme stranou negatívne reakcie, vyjadrujúce pobúrenie nad takouto expozíciou „na zvrchovanom území Slovenska", najčastejšie návštevnícke pripomienky boli pochvalného typu, ale aj sklamanie z toho, že texty v expozícii sú iba v jednom jazyku - slovenčine.

Vtedajšie vedenie múzea si bolo síce tohto problému vedomé, ale s otvorením expozície sa dosť ponáhľalo, a na druhej strane preklad textov do viacerých jazykov by nielen zdržal sprístupnenie, ale aj stál nemalé peniaze, ktorými práve kultúrne inštitúcie príliš neoplývajú. Nemožno nespomenúť aj fakt, že napriek prežívajúcim euforickým stavom z nežnej revolúcie sa nedala v roku 1991 predpovedať reakcia verejnosti na tento prvý vážny porevolučný expozičný počin múzea. Že ho privítajú naši i zahraniční Maďari, sa nepochybovalo. Ako ho však prijmú Slováci?

Ukázalo sa, že bez väčších problémov. Expozícia zožala úspech, v prvých rokoch po sprístupnení prekvapovala vysokou návštevnosťou, osobitne skupinovými zájazdmi z Maďarska. V tom čase malo múzeum šťastie na lektorky, ktoré výborne ovládali maďarský jazyk /boli to absolventky maďarského gymnázia/, takže problém s jednojazyčnosťou textov sa nezdal až taký veľký. Potom všetka sláva pomaly utíchala, viacjazyčnými textami sa nik vážne nezaoberal a zdalo sa, že v expozícii v Rodosto to navždy zostane tak, ako v prvý deň jej otvorenia - aj s rôznymi chybami, na ktoré sa časom prichádzalo.

PENIAZE SA NAŠLI

Od sprístupnenia Rodosta ubehlo deväť rokov, vymenili sa štyria riaditelia Východoslovenského múzea, skrachoval experiment so štátnymi intendantmi, ale hlavne zmizli všetky ilúzie, že sa v blízkej budúcnosti ekonomika štátu zmení k lepšiemu a kultúre sa začne dostávať viac finančných prostriedkov. V takomto stave, keď sa z roka na rok museli znižovať výdavky múzea, pričom všetko čo jeho chod zabezpečuje, zároveň draželo, nebolo pomyslenia na skvalitnenie expozícií viacjazyčnými textami. No napriek beznádejnosti situácie sa predsa len ktosi našiel, kto o takúto pomoc múzeu záujem prejavil a peniaze na to potrebné zo svojho rozpočtu doslova „vyškriabal".

Ten ktosi bola mestská časť Staré mesto /niekto si hneď pomyslí: Ááá, starosta Süli, ale až také jednoduché to nebolo/. Celej veci predchádzala snaha riaditeľa múzea doktora Polláka s problémom pohnúť i predbežné sondovanie u predstaviteľov samosprávy v Starom meste, ktorí usúdili, že takáto vec má šancu byť v príslušnej komisii priaznivo vybavená. O peniaze na výmenu slovenských textov za štvorjazyčné si potom múzeum zažiadalo na Fonde kultúry a príslušná komisia usúdila, že ich na tento účel uvoľní. Potom už nič nestálo v ceste tomu, aby niektorá z expozícií múzea začala pôsobiť európskejším dojmom. Rodosto nebolo vybrané ako prvé v poradí náhodou. Je to pomerne malá expozícia, veľmi vhodná ako pokusná, na ktorej sa získajú skúsenosti pre budúcnosť.

Skutočnosť, že sa išli odznova tlačiť texty expozície v štyroch jazykových mutáciách, bola príležitosťou, aby sa opravili známe chyby v ich znení, u niektorých sa aj mierne upravila formulácia, niektoré texty pribudli ako nové, pretože vystavované exponáty sa múzeum rozhodlo doplniť o nové kusy. Výraznejšiu reinštaláciu to však nevyvolávalo. Upravené a preložené texty boli k dispozícii ešte uprostred leta a v septembri bola dokončená aj celá úprava rodostovskej expozície. Vyžiadalo si to iba necelý týždeň vyradenia objektu z bežnej múzejnej prevádzky.

ČO NOVÉHO PRIBUDLO

Čo nového sa v Rodosto teraz vystavuje? Nuž, okrem toho, čo tam bolo inštalované doteraz, pribudlo šesť nových exponátov. Návštevníkom asi najviac udrie do očí veľká čierna konská prikrývka pošitá rákócziovskými erbami. Niesol ju na sebe neosedlaný kôň, ktorého viedli v slávnostnom sprievode pred pohrebným kočiarom s pozostatkami kniežaťa v deň ich uloženia v Dóme svätej Alžbety. Prikrývka sa zachovala v nečakane dobrom stave, zdá sa, že bola použitá iba jedinýkrát a hneď potom starostlivo uložená do fondov historických textílií Východoslovenského /vtedy samozrejme Hornouhorského/ múzea. Zamatová prikrývka sa skladá z dvoch častí - jedna sa koňovi prehadzovala cez chrbát, druhá naťahovala na hlavu /má na príslušných miestach otvory pre oči a nozdry/.

Ďalšie dva nové exponáty sú menej nápadné. Jedným je sklenený brúsený pohár /asi pollitrový/ ktorý vraj patril do osobného majetku Františka II. Rákócziho. Pohár je zdobený figurálnymi loveckými motívmi na vysokej remeselnej úrovni. Či z tohto pohára Rákóczi skutočne píjaval, je otázne, pohár však nepochybne má kniežaciu úroveň. Na tomto mieste sa oplatí uviesť postreh z denníka Adama Benického, ktorý sa na Rákócziho dvore svojho času pohyboval a všeličo si starostlivo zapisoval, napríklad že knieža sa vyhýbalo pitiu vína. Sem-tam si chliplo, zo spoločenskej nutnosti, a ináč, povedané dnešnými slovami, abstinovalo. Pre tých, ktorým sa plnokrvný maďarský veľmož automaticky spája s opulentným „mulatšágom", je to asi rozčarujúca informácia.

Červené semišové dosky, v ktorých sú viazané rukopisne „maľované" /lebo inak to ani nemožno povedať/ texty modlitieb v maďarskom a latinskom jazyku, patria taktiež medzi menej nápadné nové exponáty. Rákóczi ich používal počas svojho francúzskeho pobytu v kláštore v Grosbois, neďaleko Paríža. Podľa poznámky vpísanej do týchto dosiek sa do zbierok múzea dostali prostredníctvom bývalého košického biskupa doktora Augustína Fischer - Colbrieho. Paradoxom dejín je, že Rákóczi ako vodca povstania, v ktorom dominovali protestanti, bol katolík - a musíme povedať, že hlboko veriaci.

Podľa poznámok Benického, ale aj Klementa Mikeša, venovalo knieža až prekvapivo veľa denného času modlitbám. Počas svojho pobytu v Košiciach navštevoval Rákóczi hlavne dva tunajšie kostoly - františkánsky a jezuitský. Františkánsky preto, lebo to bol kostol používaný armádou a mal ho veľmi blízko z kapitánskeho paláca /kde vraj býval/ - stačilo prejsť ulicu. K jezuitskému kostolu bol jeho vzťah postavený na fakte, že sám bol odchovancom jezuitov, hlavne však preto, že to bol doslova rodinný kostol Rákócziovcov. Jeho babička Žófia Báthoriová financovala výstavbu tohto kostola /traduje sa, že kvôli zlému svedomiu za svojho otca Juraja I. Rákócziho, čo bol pradedo Františka II. Rákócziho, poznačený vraždou troch košických mučeníkov/, sama sa v ňom nechala pochovať a pochovať tu nechala aj svojho syna Františka I. Rákócziho, otca Františka II.

Ďalšie dva novovystavené exponáty sú vlastne dvojexponátom. Je to dvojica patinovaných sadrových búst Františka II. Rákócziho a Heleny Zrínskej v nadživotnej veľkosti. Vyhotovil ich sochár Mikuláš Izsó - uvádza sa, že v rokoch 1868 až 1870. Aj keď ich vyhotovenie spadá do obdobia zavedenia dualistickej monarchie /z Rakúska sa vtedy stalo Rakúsko-Uhorsko/, bolo to stále v čase, keď platil zákon určujúci Rákóczimu štatút vlastizradcu. Cisár František Jozef ho zrušil až v roku 1905. Ako vidieť, zákon sa už dlho predtým nebral v Uhorsku vážne, veď napríklad v roku 1903 sme tu v Košiciach usporiadali „vlastizradcovi" výstavu približujúcu jeho život. Spomenuté dve busty sú typickým výplodom romantizmu. Matka so synom sú na nich zobrazení schematicky a neveľmi dôveryhodne, sú však dobovým dokladom toho, čomu dnes hovoríme angažovaná sochárska tvorba.

NENÁPADNÁ DEBNIČKA

Posledným z novoinštalovaných exponátov Rodosta je nenápadná debnička zo svetlého dreva. Na prvý pohľad je na nej zaujímavé iba to, že pekne vonia /to sa ale musí návštevník zohnúť a privoňať si/, pretože ju zhlobili z cédrového dreva. Debnička má rozmery 53,5 x 28,5 x 32,5 /výška/ centimetrov. Na mieste, kde bol otvor pre kľúč od jej zámku, býval voľakedy mosadzný štítok s latinským textom: Reliquia apud ossa Francisci Rákoczi, Helenae Zrinyi N. Bercsenyi A. Eszterhazy et N. Sibrik repertae pro Kassovia - Pozostatky /nájdené/ pri kostiach Františka Rákócziho, Heleny Zrínskej, Mikuláša Berčéniho, Antona Eszterházyho a Mikuláša Sibrika zasielané do Košíc.

Najprv sme si mysleli, že v tejto debničke boli do Košíc privezené telesné pozostatky uvedených piatich osôb /ak sa tam všetky pomestili, čo je potom pochované v mohutných sarkofágoch v podzemí dómu, napadlo nás hneď?/. Vzhľadom na ďalšie texty, ktoré sme neskôr dešifrovali, však táto debnička obsahovala skutočne iba „relikvie", kúsky šiat, rakiev a podobných vecí, čo sa obvykle dá nájsť v hroboch. Keď sme debničku pripravovali na vystavenie, nachádzali sa v nej ešte zvyšky toho, čo do nej v Carihrade v roku 1906 napakovali - hodvábne papieriky, v ktorých boli niektoré veci zabalené, zvyšky akýchsi drevených korálok /snáď ruženca/, obálka s nepoužitými zvyškami textílií, lístky s poznámkami a podobne. Niektoré z nich si všimneme podrobnejšie.

Do debničky ktosi okrem telesných pozostatkov vložil aj dve dobové pohľadnice s francúzskym nápisom Carte Album - souvenir de Constantinople. Na jednej je vyblednutá /skôr vyhnednutá/ fotografia barokovej monštrancie, na druhej pohľad, taktiež vyblednutý, do kostolnej lode s oltárom a drevenými lavicami. Táto pohľadnica má na chrbte nalepený cifrovaný štítok s poznámkou „St. Benoit A Főoltár" - hlavný oltár v /kostole/ St. Benoit. V uvedenom kostole svätého Benedikta bol pochovaný okrem iných exulantov aj František II. Rákóczi a Helena Zrínska.

Nachádzala sa tu aj ceduľka /bývalý knižničný lístok vyplnený po roku 1915/ s rukopisnou maďarskou poznámkou: „Cédrusfa láda benne II. Rákóczi Ferencnek a galatai lazaristák és édesanyjának Zrinyi Ilonának a galatai lazaristák templomában lévő sírjaban lelt tárgyak. 1, R. F. vörös bársony mentéjének darabjai 2,..." Ten, kto túto poznámku písal, menil v nej „za jazdy" slovosled a nakoniec ju nedokončil. Text znamená: Debnička z cédrového dreva, v ktorej boli uložené predmety nájdené v hrobe Františka II. Rákócziho a jeho matky Heleny Zrínskej v kostole lazaristov v Galate. 1, Kúsky z červenej zamatovej mentieky F. R. /Františka Rákócziho/.... Kostol lazaristov je nepochybne kostol svätého Benedikta a Galata je mestská štvrť v Carihrade, bývalá kresťanská štvrť založená Janovanmi, zvaná v minulosti tiež Pera. Jej meno povie skôr niečo fanúšikom futbalu, len nech si spomenú na meno mužstva Galatasaray Istanbul.

V natrhnutej obálke s nápisom Hotel a la ville de Pesth - Constantinople /hotel mesto Pešť - Konštantinopol/, na ktorej bol ceruzkou načmáraný maďarský text A fejedelem bíbor köntöséböl darabok /kúsky purpurového plášťa kniežaťa/ sa nachádzajú tri kúsočky textílie. Najunikátnejšie však zapôsobila obálka väčšieho formátu s rukopisným textom samotného Kolomana Thalyho /objaviteľa Rákócziho hrobu/, ktorý znie: Zrínyi Ilona sirjából czipőtalp 2 ezüst gombostű 1 szeg 1906 X/22 K.Thaly, čiže Podrážka topánky z hrobu Heleny Zrínskej, dve strieborné ihlice, jeden klinec, 22. októbra 1906 K. Thaly. Tá podrážka tam naozaj bola, vyzerala skôr ako vložka do topánky vysušená a so zošľapanou časťou pod prstami, ako je to aj na dnešných vložkách. Ihlice a klinec medzičasom zmizli.

NEJASNOSTI OKOLO DEBNIČIEK

V depozitoch Východoslovenského múzea sa nachádza ešte jedna takáto cédrová debnička, navlas podobná tej, ktorú sme vyššie opisovali. Rovnaký mosadzný štítok na nej nesie nasledujúci latinský nápis: Reliquia in tumulo Emerici Thököly repertae pro Kesmark - Pozostatky v hrobke Imricha Thököliho zasielané do Kežmarku. Táto debnička je ešte čiastočne naplnená pôvodným obsahom: prsťou, kúskami tkanín, klincami a pásovými kovaniami /z rakvy?/ a dokonca drobnými zvyškami kostí /žeby Thökölyho?/. V debničke sa nachádza aj kľúčik s ceduľou, na ktorej je stručné Thököly láda Késmárk, napísané modrou ceruzkou. Vrchnák debničky však bol v minulosti vylámaný. Prečo skončila debnička tu, v Košiciach, nevieme. Thökölyho kosti boli predsa pochované skutočne v Kežmarku.

Mosadzný štítok na debničke s relikviami Rákócziho bol starostlivo odmontovaný z pôvodného miesta, čo bolo pred otvorom na kľúč. Vyzerá to tak, že pred odoslaním debničiek z Turecka ich zamkli a otvory do zámkov prekryli onými štítkami. Na Thököliho debničke je štítok stále na pôvodnom mieste. Znemožňuje otvoriť vrchnák kľúčom. Všetko nasvedčuje tomu, že ktosi v roku 1906 zazmätkoval s kľúčmi, ten, čo patril do Thököliho debničky, sa nedal nájsť, a tak ju jednoducho vypáčili. Prečo však nepoužili celý jej obsah, sa už asi nedozvieme.

Do tretice spomenieme ešte poslednú cédrovú debničku, vlastne by sme mali povedať, že debnu, pretože je značne väčšia, ako dve doteraz spomínané. Dlhá je 160, široká 35 a vysoká 36 centimetrov, takže vyzerá ako trochu menšia truhla. Je v nej mnoho prsti, zvyškov dreva a tkanín i pokrčených papierikov s rôznymi útržkovitými poznámkami. Podľa všetkého pochádza jej obsah tiež z Thököliho hrobky.Je zaujímavé, že bývalí maďarskí riaditelia tento materiál nepoužili nikdy do expozícií a tak debničky zapadali prachom v depozitoch. Rákócziho debničke dokonca hrozil dehonestujúci osud. Po tom, čo roky postávala zasunutá pod stolom v kancelárii a takmer nik už nevedel, o akú relikviu ide, rozhodol sa kolega, praktický človek, že bude do nej ukladať nejaké náradie. Zahaltovali sme ho doslova v hodine dvanástej.

Text a fotografie: Jozef DUCHOŇ