Príbeh vyčítaný zo stôp

Bolo to ešte v časoch pred Kristom, od narodenia ktorého sa odvodzuje náš letopočet, keď na území dnešného východného Slovenska bojovali Kelti s Dákmi. Aspoň tak možno predpokladať na základe archeologických výskumov dokumentujúcich stret týchto dvoch kultúr, ktoré nakoniec žili určitý čas vedľa seba. Naša literatúra je na mapovanie dáckej kultúry na Slovensku relatívne skúpa. Niet sa čomu čudovať. I keď o nich existujú literárne záznamy v dielach Rimanov, neopisujú Dákov žijúcich v týchto kútoch Európy. Neostáva iné, len mapovať výskyt tohto, v tých časoch vyspelého a expanzívneho národa, iba na základe archeologických vykopávok. Literatúra - konkrétne dielo Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov, I. časť: Územie Slovenska pred príchodom Slovanov, pod heslom Dákovia len stručne spomína: "Kmeň tráckeho pôvodu, ktorý sídlil približne na území dnešného Rumunska. V prvej polovici 1. storočia pred Kristom ich zjednotil kráľ Burebista, na konci 1. storočia po Kristovi znovu Decebal, proti ktorému viedol cisár Traianus dve rozsiahle výpravy. Po podmanení Dákov založil na ich území provinciu Dáciu, ktorú však museli Rimania opustiť už za vlády cisára Aureliana r. 271." V snahe získať konkrétne informácie o dáckom osídlení nášho regiónu sme navštívili archeologičku košického Výskumného pracovného strediska Archeologického ústavu SAV PhDr. Máriu Lamiovú, CSc.

Zakladatelia vyspelej ríše

"Začiatky dáckej kultrúry možno zaradiť do staršej doby železnej (700 - 400 p.n.l.), no ich stopy z týchto čias sa nenachádzajú na území Slovenska, ale na Balkáne, konkrétne na území dnešného Rumunska," začala PhDr. Mária Lamiová s pôvodom, od ktorého môžeme odvíjať ďalšie úvahy. Napríklad čo ich viedlo k expanzii smerujúcej z Balkánu k Dunaju, alebo na Východoslovenskú nížinu. "Fakt je, že Dákovia mali už v 6.- 5. storočí p.n.l. pomerne vyvinutú svojráznu kultúru. V posledných dvoch-troch storočiach to už bola staroveká ríša dominantná hlavne v hornej časti dnešného Rumunska - v Sedmohradsku, s opevnenými mestami a mimoriadne rozvinutým spracovaním kovov, konkrétne železa. Aj rumunský národ, hlásiaci sa za nástupcov Dákov, trpí podobným komplexom ako Slovania, a teda, že je národom holubičím, pretože v hroboch ich predkov sa zbrane nenašli. Pravda je však taká, že Dákovia mali pomerne dobre rozvinutú vojenskú techniku a zbrane sa nenašli len na pohrebiskách, ktoré patrili k niekdajším roľníckym osadám. Práve na Slovensku a taktiež v jeho východnej časti, sa zbrane našli. Sem sa Dákovia dostali v 1. storočí pred naším letopočtom a stretli sa s Keltmi. Kelti boli v tom čase na vyššej kultúrnej úrovni, ale Dákovia boli vojensky silnejší. Podľa archeologického výskumu možno predpokladať, že Dákovia porazili Keltov, no nie tak, že by ich odtiaľ úplne vytlačili. Vytvorili spoločnosť, ktorá sa v odbornej literatúre označuje ako keltsko-dácky horizont. Z archeologických nálezov dokážeme určiť pamiatky keltského i dáckeho rázu. Pritom výrazne viac zbraní sa nachádza v hroboch dáckych. Teda vyššia vrstva, ktorá vojensky ovládala kraj, boli Dáci. Bolo to v časoch, keď bojovali aj v Panónii. Tam, ako je známe, Keltov vskutku porazili a potom cestou nazad sa práve na území dnešného Slovenska jedna časť Dákov usídlila."

Cez rinčanie mečov k spolužitiu

Dnes už nikto nemôže dokladovať, ako boje prebiehali, čo ich viedlo k uzatvoreniu mieru, dokonca spolužitiu. Vieme však, že sa tak stalo aj na miestach vzdialených od nás len pár kilometrov, či dokonca možno i na území terajších Košíc. V Šebastovciach doktorka Lamiová pracovala na výskume počas štyroch sezón. Konkrétne v rokoch 1961, 1962, 1971 a 1972. V prvej fáze sa kopalo v rámci bádania na miestach, kde sa dnes spája širokorozchodná železničná trať so štandardnou. Nález potešil. "V Šebastovciach sme objavili niekoľko nádob dáckeho typu z doby rímskej. Zároveň sa tu našli pamiatky keltského a germánskeho pôvodu. Je teda otázne, či tunajší obyvatelia tieto predmety získali obchodom, alebo tu žili spolu s Dákmi v jednom spoločenstve." Dejiny sa v týchto časoch vyvíjali často za veľmi dramatických okolností. Ďalšie smerovanie rozvoja kultúry spoločnosti určoval vždy silnejší národ, ktorých sa tu miesilo naozaj dosť. V roku 106 vytvoril cisár Traianus z predtým slobodnej dáckej ríše rímsku provinciu Dáciu. Okolo rokov 160-180 sa na území juhozápadného Slovenska odohrávali markomanské vojny, ktoré viedol rímsky cisár Marcus Aurelius. Jednu zimu dokonca strávil v blízkosti Hronu, kde písal dielo Hovory so sebou. Práve počas tejto zimy v roku 179 došli rímske vojská až po Trenčín - vtedajšie Laugaritio, kde vznikol pamätný nápis na skale pod neskorším hradom. "Na územie východného Slovenska rímske légie nikdy nevkročili," pokračuje Dr. Lamiová, "no dosah týchto udalostí cítiť aj tu. Muselo dôjsť k tlaku nejakého nového obyvateľstva, ktoré vytlačilo dácku, ale aj keltskú kultúru, alebo ich stmelilo. Koncom 2. storočia sa začala na naše územie dostávať nová keramika, ktorá sa tu neskôr i vyrábala. Išlo o nádoby, ktoré sa vo veľkom vyrábali práve v Dácii v meste Porolissum, kde je dnešný rumunský Zalau. Rimania vyrábali v Taliansku, Francúzsku a Porýní veľmi honosnú keramiku, ktorá sa volala terra sigillata a vyznačovala sa zdobenými reliéfmi. V staroveku bola veľmi cenená. Ako výhodný obchodný artikel putovala celou Európou, ale jej nálezy boli zaznamenané aj v Indii a Číne. V Blažiciach pri Košiciach sa ešte v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch pri archeologickom výskume našla dielňa, kde bolo vyše tridsať hrnčiarskych pecí. Výrobky sú navlas podobné tým, ktoré boli vyrobené v provincii Dácia. Je teda otázne, či sa niekto odtiaľ bol učiť v Dácii, alebo si tu dielne založil dácky majster, ktorý sa dostal do blízkosti dnešných Košíc. Nález pri Blažiciach je pozoruhodný aj tým, že na túto dobu ide o veľkú dielňu, ktorá musela zamestnávať mnohých remeselníkov a bohatá produkcia bola pravdepodobne súčasťou väčšieho obchodného centra. Okrem Blažíc sa na východe našli i ďalšie dielne, napríklad v Ostrovanoch pri Prešove a vlani pri Veľkých Kapušanoch. Ďalšie nálezy takých dielní sú na území dnešného Maďarska a Ukrajiny. So šírením rímskej keramiky typickej pre provinciu Dácia sa zrejme šírili aj iné kultúrne prvky, časť ktorých už dnes, žiaľ, nie sme schopní zachytiť."

Prvá latinka na našom území

I keď Košiciam bezprostredne blízke náleziská ako Šebastovce a Blažice jednoznačne dokladujú usídlenie, alebo aspoň vplyv a dotyk dáckej kultúry, v Košickom kraji, konkrétne v katastri terajšej obce Zemplín, mali svoju osadu opevnenú hradbami. V blízkosti hradiska sa nacháza cintorín. "Práve tu sa v jednom dáckom hrobe našiel meč, ktorý bol zaručene vyrobený na území dnešného severného Talianska, takže ho tam asi pri vojenských výbojoch ukoristili. To je najstaršia pamiatka z územia východného Slovenska, na ktorej je písmo - latinka! Tu Dákovia sídlili ako dominantné spoločenstvo. Na cintoríne sú aj keltské hroby. To jasne naznačuje, že Dákovia kultúru, ktorá tu bola pred nimi, úplne nezničili, obyvateľstvo nechali po boji na pokoji a žili vedľa seba spoločne. Nachádzajú sa tu typicky keltské, dácke, ale i germánske hroby. Našlo sa v nich veľa keramiky, ale i kovové predmety - šperky, zbrane a pracovné nástroje." Keď je reč o šperkoch, hľadači pokladov by asi boli sklamaní. Dákovia sa nezdobili zlatom, ale bronzom a železom. Na jedinom železnom prsteni s polodrahokamom, ktorý sa našiel, je vyobrazený krab. Zviera na túto geografickú polohu vskutku atypické. Ozdobný predmet skôr dokumentuje čulé obchodné styky, vyrobený bol dozaista niekde v blízkosti mora. Zemplínsky cintorín je naozaj veľkým náleziskom. Doteraz tu našli a zaevidovali 177 hrobov, ale podľa predpokladov ich muselo byť aspoň tristo. Zvyšok bol zničený výstavbou budov miestneho poľnohospodárskeho družstva. I pri pátraní po výskyte a dokumentácii života tunajších Dákov hroby ostávajú relatívne skúpe na svedectvá. Príčinou sú samotní Dáci. Mali totiž zvyk mŕtvych spaľovať. Sú to tzv. žiarové hroby, preto dnes nemáme zvyšky šatstva alebo kostených predmetov, ktoré by nám tamojšiu kultúru viac priblížili. Mnoho spálených bolo uložených v urnách, ale niektorí len v kuse látky, ktorá sa počas storočí rozpadla. V hroboch sa našli aj typické dácke zbrane či iné predmety, ktoré dávali mŕtvym na cestu na druhý svet.

Svedectvá o hierarchii

Práve na základe vybavenosti hrobov milodarmi možno čo-to predpokladať o hierarchii vtedajšej spoločnosti a jej zvykoch. Dr. Mária Lamiová to dokladuje tvrdením, že "niektoré nálezy poukazujú na majetnejšiu vrstvu, v jednom hrobe sa našla i železná krúžková košeľa ako súčasť zbroje, ktorú mohol vlastniť len zámožnejší bojovník. Bežný vojak mal len štít a oštep, nevlastnil ani meč. Niektoré ženské hroby mali pekné šperky a kované skrinky, no väčšina z nich ukrývala iba praslen, čiže išlo pravdepodobne o ženy, ktoré v domácnosti vyrábali nite a látky. Nad niektorými hrobmi boli navŕšené mohyly, čo tiež môže byť znakom dominantého postavenia v spoločenstve." Výskumy sídlisk a špeciálne hroby sú pre zbehlého archeológa ako kniha, z ktorej sa dá čítať. Napríklad aj o tom, aké vládli stravovacie návyky, čo bolo jedlo prístupné a čo gurmánska špecialita pre majetných. "Vďaka kolegom z košickej veteriny vieme, čo tunajší Dákovia jedli. Z bohatých nálezov zvieracích kostí sú najčastejšie pozostatky z hovädzieho dobytka. Musel byť však vysoko cenený, pretože medzi kosťami, ktoré boli priamo v hroboch ako dar mŕtvemu, sa hovädzie nachádzajú veľmi zriedkavo. Ak sa tam vyskytli, muselo ísť o veľmi významnú osobnosť. V hroboch sa zvyčajne našli pozostatky z ovčích a kozích kostí, občas z brava či husí, ktoré použili pri kare. Chovali aj psov, tých však nejedli. Z doby rímskej sa v osadách našli dokonca i hroby psov. Chytali aj ryby, ale rybie kosti nemali šancu zachovať sa, kovové háčiky však áno. Poľovali asi málo, pravdepodobne skôr pre zábavu, takže divinu veľmi nejedli." Pri spaľovaní sa málokedy dosiahol žiar, pri ktorom by sa dokonale spopolnili všetky časti kostí. Zo spálených kostí pohrebiska v Zemplíne urobilo pre slovenských archeológov Národné múzeum v Prahe analýzu veku a pohlavia. Z výsledkov vyplýva, že pochovávaní boli rovnako ženy, muži i deti. Dožívali sa najvyššieho veku 50 až 60 rokov. Aj zvyšky základov niektorých budov dokážu vypovedať o spoločenstve z rôznych uhlov pohľadu. Napríklad ako to bolo s rodinami. Keďže nešlo o vyslovene bojovný národ, čo naznačuje spolužitie s Keltmi, možno predpokladať, že pri roľníckom spôsobe života zohrávala rodina prirodzene silnú úlohu. Mal ale muž viacero žien? Ak áno, ako by ich bez výbojných ťažení uživil? Využíval na to prácu otrokov? "Dákovia žili v párových rodinách, lepšie povedané, je dôvod predpokladať, že muž mal len jednu manželku. Zachovali sa pôdorysy ich domov, mali rozmery približne 4 x 5 metrov. Zaujímavé je, že ohnisko bolo najčastejšie pred domom. Pravdepodobne si vnútro vyhrievali horúcimi kameňmi nahriatymi v ohni. Dom vznikal tak, že medzi šesť nosných drevených kolov urobili výplet z konárov a zatreli ho hlinou. Otroctvo je otázka večnej polemiky, ale Dákovia takú formu otroctva, ako bola v Ríme, nepoznali. Skôr sa predpokladá, že služba inému mohla byť jednou z foriem trestu za zločin, alebo ju vykonávali zajatci, ale spoločnosť nebola založená na tom, že by rodina otrokárov profitovala z práce svojich otrokov."
Ostáva veľa nezodpovedaného, napríklad, ako vyzerali. Na staré rímske literárne pramene sa nemožno spoliehať. Inak mohli žiť na Balkáne, inak tu, kde boli iné prírodné podmienky. Vedieť si predstaviť ich typických bojovníkov však nie je nemožné. "Ich zobrazenie sa zachovalo iba na Traianovom stĺpe v Ríme, kde sú znázornené boje rímskych légií v rámci víťazného postupu do Dácie. Samozrejme, že tu dominujú predovšetkým Rimania, ale v pozadí vidieť aj dácky domček a odevy dáckych bojovníkov. Zaujímavé je, že v dobe rímskej na spínanie šiat používali spony, hoci v starších obdobiach poznali aj gombíky. Je veľa druhov zachovaných spôn, ktoré sa menili s módou a podľa jednotlivých nálezov vieme lepšie datovať čas, kedy bol mŕtvy pochovaný. Veľmi typickým nálezom sú aj kostené hrebene, ktoré sa používali na česanie, ale zároveň tvorili aj súčasť ženskej frizúry. Tie sa však nájdu zvyčajne len na miestach obydlí, zriedka v hroboch. Pri spaľovaní mŕtvych sa často zničili."
V čase spomínaných markomanských vojen Dákovia z nášho územia alebo odišli, alebo splynuli s inými kultúrami. Nevedno, ktorá z týchto možností je pravdivá. Možno len predpokladať, ale názory a príklony k niektorej z týchto alternatív zatiaľ ostávajú v pozícii dilemy.

foto: Alica Marková (1-4)
foto: Denisa Hricová (5)

Titulné foto: Meče sa dávali do hrobov deformované. Boli na to dva dôvody. Jednak sa zvyšky upáleného dávali do malej jamky a kým bol meč na hranici ešte žeravý, tak ho ohli, aby kvôli hodnotnej zbrani hrob nikto nevykradol.
1. Typický dácky hrniec.
2. Táto bronzová hrkálka z jedného hrobu je vskutku netypický nález. Veľká je cca 3 cm a pravdepodobne slúžila ako ozdoba.
3. Ozdobná spona.
4. Deformovaný hrot zbrane
5. PhDr.Mária Lamiová, CSc.

Slavomír SZABÓ