Zatiaľ čo mnohé cirkevné rády si zakladali kláštory v odľahlých oblastiach, aby mníchov v ich rozjímaní nevyrušovalo prostredie, dominikáni už v 13. storočí zásadne zakladali svoje kostoly a kláštory v mestách. Typických rysom týchto mníchov nebola utiahnutosť, ale školenie na aktívnych kazateľov, ktorí šírili odkaz svätého Dominika. Dominikáni pritom patrili k tzv. žobravým rádom, žili z milodarov okolitého obyvateľstva. S tým súviselo aj umiestnenie ich sídla v meste. Zásadne ho nestavali na centrálne námestia, ale vždy na okraji blízko hradieb.
Najstarší doklad o existencii košického kláštora pochádza z roku 1303. Vtedajšia budova však nie je identická so súčasnou, ani kostol vo svojej komplexnosti nepochádza z daného obdobia. Obsahuje však zachované architektonické prvky, ktoré pochádzajú z vtedajších čias. Medzi ne patria hlavice oporných pilierov, ktoré pôvodne podopierali stredovekú klenbu.
Dominikáni v čase svojho usídlenia v Košiciach pravdepodobne vlastnili veľkú časť súčasného Dominikánskeho námestia. V roku 1336 uzatvorili zmluvu s mestom Košice, podľa ktorej v prospech mesta odstúpili tri kroky z východnej strany pozemku, za čo od mesta dostali šesťsto vozov kameňa a sto vozov piesku. Časť odborníkov predpokladá, že tento materiál poslúžil aj na výstavbu veže terajšieho Dominkánskeho kostola.
Mnohé rády, ktoré začínali ako žobravé a chudobné časom podľahli tlakom mamonu a tak aj košickí dominikáni na konci 14. storočia už vlastnili vinice, lúky, polia aj mlyn. Do 17. storočia ich majetok dostatočne narástol, vlastnili už dvanásť poddanských dedín, ulicu na dolnom predmestí Košíc, majer a mlyn na Hornáde.
Okrem kazateľskej a hospodárskej činnosti bola pre dominikánskych mníchov charakteristická aj transkripcia, čiže ručné prepisovanie kníh. Medzi ne predovšetkým patrili knihy náboženské - kódexy a misály. Viaceré knižnice majú vo svojich fondoch vzácne knihy z 15. storočia, ktoré takto vznikli práve v Košiciach. Nachádzajú sa v mestách Viedeň, Budapešť, Krakov, Norimberg a Alba Iulia.
Do života rádu zasiahla najmä morová rana, ktoré postihla Košice v roku 1430. Zdá sa však, že ani táto nemala vplyv na skriptorskú činnosť, avšak hospodárske zázemie kláštora nebolo dostačujúce. Nemal kto robiť na pozemkoch. Nutnú opravu si vyžadoval aj kostol a tak dominikáni predali mlyn a pozemky v Myslave.
Významný vplyv malo aj šírenie bratríckeho hnutia na území terajšieho Slovenska i v Košiciach. Mnísi žili v panike pred vojenskými nájazdmi, ale aj pre šírenie verejnej mienky o potrebe reformovania cirkvi, ktorá žila v dobrých majetkových pomeroch, nie podľa kritérií, ktoré vládli v časoch jej vzniku. K týmto myšlienkam sa prikláňali aj mnohí mnísi, ktorí dobre poznali nedostatky a protirečenia cirkevnej hierarchie.
Dominikáni v tom čase zaujali svojský postoj. Po dohode s panovníkom a ostrihomským arcibiskupom poverili dominikánskeho pátra Leonarda Brixenthala, ktorý vyučoval na viedenskej univerzite, aby obnovil medzi uhorskými dominikánmi poslušnosť. Poveril mešťanostu i mestskú radu, aby mníchov, ktorí by hlásali bratrícke myšlienky, vyhnali z mesta.
Dominantnú zmenu v histórii Dominikánov v Košiciach znamenal ničivý požiar, ktorý túto časť mesta postihol 13. apríla 1556. Zničil tri štvrtiny mesta, takže mnísi nemali možnosť získať podporu od postihnutých mešťanov, ich vlastné zdroje sa ukázali ako nepostačujúce. Rád teda opustil Košice, stiahol sa do Trnavy. Správou svojho majetku poveril mestský magistrát. Svoju úlohu tu zohrala aj skutočnosť, že do Košíc prenikala reformovaná cirkev stále viac, narastal počet jej prívržencov a pozícia dominikánov už nebola taká pevná ako kedysi.
V požiari postihnutom kláštore sa okamžite usídlila mestská chudoba, ktorá nemala vlastné domovy. To prekážalo mestskej vrchnosti a tak na jej popud cisár ponúkol kláštor i celý dominikánsky areál rádu svätého Pavla Pustovníka. Ten však nemal dosť prostriedkov, aby objekty po prijatí rekonštruoval. Preto vedenie Košíc so súhlasom panovníka dalo na kostole opraviť strechu a zriedilo v ňom mestský sklad potravín. To vyvolalo dlhodobé spory medzi dominikánmi a Košicami, ktoré neočakávane vyriešil ďalší požiar, konkrétne 1674.
Obrovský požiar, ktorý začal na Mäsiarskej ulici, zničil 155 domov, obilnú sýpku, pri Forgáčovej bráne vybuchol sklad s pušným prachom. Aby zničené objekty opäť neobsadila chodba, prevzala ich spišská komora. V preberacej správe sa spomína, že chrám bol znečistený stokami, ktoré tam vytekali z domov pristavaných ku kostolným múrom. Spišská komora nechala chrám vyčistiť a opraviť strechu.
Dňa 16. decembra 1697 vydal cisár Leopold I. príkaz, podľa ktorého sa mal dominikánsky rád vrátiť do Košíc a vykonávať tu svoju činnosť. Táto podpora cisára nebola náhodná. Dominikáni totiž zohrali významnú úlohu v protireformačnom hnutí. K vysporiadaniu majetku však došlo až v roku 1699. Vtedy začali aj s prestavbou kostola, gotickú klenbu nahradili barokovou, sakristiu prepojili s kláštorom, vybudovali oratórium. Po 40 rokoch opráv kostol opätovne vysvätili 4. augusta 1741. Zasvätený bol Nanebovstúpeniu P. Márie. Vtedy aj začali budovať nový kláštor na Mäsiarskej ulici, ktorý s podporou mesta ukončili v roku 1767.
Jozef II., syn Márie, značne redukoval právomoci cirkevných rádov. V Košiciach zrušil rád františkánov, dominikáni však museli prerušiť svoje styky s Rímom a nesmeli priberať novicov ani organizovať procesie.
Ďalší požiar kostol postihol v roku 1846. I keď požiar vypukol na opačnej strane mesta na Čermeľskej ceste, víchrica poznášala letiace horiace šindle až na kostol dominikánov. Poškodilo to vežu a tri zvony, zhorelo veľa vzácnych kníh.
Počas Uhorskej revolúcie za rakúsko-uhorské vyrovnanie v rokoch 1848 - 1849 si ruské vojsko násilím privlastnilo kostol a urobilo v ňom sklad potravín.
V roku 1891 dominikáni v Košiciach zriadili prvý košický denný útulok pre deti z rodín chudobných robotníkov. Časom sa tento útulok rozrástol o kláštor sestier dominikánok, ktoré sa zameriavali na starostlivosť o deti a mládež, viedli tu aj základnú školu. Neskôr, v 20. storočí, aj gymnázium.
Na prelome 19. a 20. storočia prešiel kláštor ďalšími úpravami, pribudol nový orgán. V roku 1903 zvýšili vežu kostola na 68 metrov, takže bola o deväť metrov vyššia ako severná veža Dómu sv. Alžbety. V roku 1929 sem priniesli Trojičný stĺp, ktorý predtým stál na Peštianskej ceste.
Počas druhej svetovej vojny sa v kostolných kryptách skrývali ľudia prenasledovaní fašistami.
V apríli 1950 začala likvidácia mníšskych rádov v Československu, mladší mnísi skončili v preškoľovacích zariadeniach, starší na nútených prácach v Česku. V košickom kláštore vznikol projektový ateliér, neskôr ľudová škola umenia. Dominikáni sa vrátili do Košíc až po revolúcii v roku 1989.
Použitá literatúra:
Kristína Markušová, Kostol a kláštor Dominikánov, 1999
Zdeněk Němec, Košice 1780 - 1918, 1994
