Počiatky spoločenskej hierarchie

Predstavy o dobe kamennej bývajú rôzne. Väčšina si ako typického predstaviteľa danej epochy predstavuje chlpatého človeka zaodetého v kožušine s kyjakom v ruke, ako behá po lese, škrieka a svojim kyjakom mláti do všetkého navôkol. Pozornosť prevažnej časti obyvateľstva sa dnes zameriava inam, než na výsledky výskumov doby kamennej a tak nečudo, že mýtus o agresívnych divochoch stále pretrváva. Nakoniec, je potrebné si uvedomiť, že doba dejinná - počínajúca našim letopočtom, je zlomkom času, ktorý túto planétu obýva ľudstvo. Počiatky výskytu človeka na Zemi sa datujú ako záležitosť stará 2 až 2,5 milióna rokov. Čo sa Slovenska týka, osídlenie severnej časti Karpatskej kotliny sa predpokladá už pred štvrťmiliónom rokov. "Divoch" sa v priebehu miliónov rokov menil, vytváral civilizáciu. Posledná etapa doby kamennej sa nazýva eneolit a práve v nej už na základe archeologických nálezov môžeme dokladovať, že i na našom území sa začala rysovať sociálna diferenciácia obyvateľstva. Na východnom Slovensku sa tejto epoche venuje archeologička košického pracoviska Archeologického ústavu Slovenskej akadémie vied PhDr. Ľubomíra Kaminská, CSc. Navštívili sme ju v snahe priblížiť eneolit vzhľadom na dokladované výsledky výskumov v Košiciach a okolí.

Vláda kameňa

Doba kamenná rátajúca sa na milióny rokov vo svojej vývojovej štruktúre pozná mnoho od seba výrazne rozdielnych období. Aj jej posledná fáza - eneolit, trval asi 1300 rokov. Možno si vieme čiastočne predstaviť, aký skok urobilo ľudstvo od siedmeho storočia doposiaľ. Eneolit, čiže neskorá doba kamenná, trvala približne rovnako dlho. Začína v posledných dvoch - troch storočiach štvrtého tisícročia pred našim letopočtom a končí okolo roku 1 900 p.n.l. Potom začína doba bronzová.

"Aj v eneolite ostal kameň ako hlavná surovina na výrobu pracovných nástrojov. Objavujú sa však už aj prvé výrobky z kovu. Predmety z mede sa na východnom Slovensku vyskytujú dokonca ešte skôr - v závere predchádzajúcej periody doby kamennej, čiže v neolite. Ide o potiskú kultúru, pričom najväčšie rozšírenie mede je spájané s tiszapolgárskou skupinou, ktorá už používala aj zlato. Jej nositelia prenikli na naše územie z juhu a veľmi rýchlo sa usadili na Východoslovenskej nížine. Pozostatky ich osídlenia sa našli napríklad v Oboríne, Hrčeli, Egreši, Tibave, Lúčkach, Veľkých Raškovciach, ale aj v Košickej kotline, konkrétne v Barci, " uvádza Dr. Ľubomíra Kaminská skutočnosti vzdialené všeobecne vžitým názorom. Ak človek v závere doby kamennej poznal kov, ostáva vysvetliť, prečo stále používal kamenné nástroje. Problém nebol v poznaní suroviny, ale v spôsobe jej spracovania. Meď spracovaná predstaviteľmi tiszapolgárskej skupiny bola veľmi mäkká a neujala sa. Následne vznikajúca badenská kultúra ju už nepoužívala. Kameň stále zaujímal svoje pevné miesto, až kým naši predkovia neprišli na technológiu spájania mede s cínom. Vznikol bronz, ktorý spĺňal požadované nároky na tvrdosť a vytlačil milióny rokov užívanú surovinu. To sa však stalo až v dobe bronzovej. Vráťme sa preto späť do čias vlády kameňa.

"Nálezy v Košickej kotline, konkrétne v Barci a v Šebastovciach, väčšinou pochádzajú zo záveru staršej fázy eneolitu. Ide o lažniansku skupinu polgárskej kultúry. Táto nesie znaky nových impulzov prichádzajúcich z juhu. Práve medzi ich závažný civilizačný prvok patrí spracovanie mede. Ide predovšetkým o výrobu šperkov. Objavujú sa dokonca už aj prvé výrobky zo zlata. Jej terénny výskum tu robil dnes už nebohý profesor Vojtech Budinský-Krička. Medzi jeho výsledky možno zaradiť fakt, že v spoločnosti nastávajú určité zmeny aj vo vzťahu k mŕtvym. Klasické pochovávanie nahrádza tzv. žiarový systém, čiže spaľovanie mŕtvol. Zvyšky po kremácii ukladali do nádoby, alebo ich len jednoducho prikryli zemou."

Môžeme si položiť otázku - čo spôsobilo taký závažný vzrat v kultúre vtedajších obyvateľov? Nová viera? Vplyv vyspelejších kultúr? Na to už iba ťažko získame odpoveď. Ale čo sa viery týka, je možné predpokladať, že "eneoliťania" verili, že smrťou všetko nekončí. Svedčia o tom dary a jedlo na "cestu na druhý svet".

"Predtým sa v tiszapolgárskej skupine ľudia pochovávali v skrčenej polohe. Sú tu aj isté rozdiely medzi pochovávaním mužov a žien. Zvyčajne však všetci pochovaní mali tvár obrátenú na východ. Práve prítomnosť kovových predmetov v hroboch poukazuje na sociálnu diferenciáciu spoločnosti. Je však potrebné vedieť, že z predchádzajúcich období nemáme na východnom Slovensku žiadne pohrebiská. Našli sme iba jednotlivé hroby. Až z tiszapolgásrkej skupiny máme nálezy skutočných pohrebísk nachádzajúcich sa v blízkosti niekdajších osád. V Tibave a Veľkých Raškovciach sa našli miesta, kde boli pohrebiská 40-tich až 60-tich ľudí. Práve rozdielnosť vybavenosti hrobov milodarmi - od šperkov až po tie, kde bolo len niekoľko hlinených nádob, poukazuje aj na rozdiely medzi chudobnejšími a bohatšími," dokladá Dr. Kaminská s konštatovaním, že v nádobách pri pochovávaní musela byť mäsitá strava, o čom svedčia nálezy zvieracích kostí. Kovové šperky boli len v hroboch zámožnejších ľudí a dokonca sa výnimočne našli nie len z medi, ale i zo zlata. Samozrejme, tu si je nutné uvedomiť, že Európa - dnes možno omylom nazývaná kolíska civilizácie, v tom čase nestála na vrchole svetového rozvoja. V Mezopotámii a v Egypte už boli známe ríše. Ani na našom území sa však nepreháňali divosi. Svedčia o tom aj nálezy volýnskeho pazúrika. Obchodný artikel zo vzdialeného náleziska.

Praobchod bez hraníc

"V strednom eneolite tu bola badenská kultúra", pokračuje PhDr. Ľubomíra Kaminská. "Už tu hovoríme o silnom vplyve z oblasti egejsko-anatolskej. Typickým prejavom sú nálezy antropomorfných urien, čiže nádob, do ktorých ukladali popol zomrelého. Mali tvar ľudskej postavy. Podobné sa našli v egejskej oblasti. Zo Slovenska však doposiaľ máme jediný takýto nález vo Včelínci.

Ak teda existovali kontakty dlhé stovky, možno tisíce kilometrov, ako sa šírili? Predstava o díleroch mede a pazúrika podľa koncepcie dnešných podomových obchodníkov je mimo možnej reality. "V týchto časoch išlo najmä o obchodné kontakty, ale v začiatkoch neolitu i o sťahovanie väčšieho počtu ľudí z juhu. Neolitická civilizácia vznikla v predoázijských centrách, odkiaľ sa dostala na Balkánsky poloostrov a odtiaľ sa šírila pozdĺž povodí riek. Na východné Slovensko pozdĺž Tisy a na západné Slovensko popri Dunaji. Aj preto je možné identifikovať určité rozdiely vo vývoji kultúr západného a východného Slovenska , ale aj v čase ich prieniku. Jedinou kultúrou, ktorá obe tieto územia zjednotila je badenská kultúra, ktorá sa vznikala priamo tu. Keď zanikla lažňanská skupina, vznikla tzv. polgárska skupina patriaca už k badenskej kultúre. Z týchto čias máme nálezy z Barce."

Lov vystriedalo gazdovanie

Colné bariéry neexistovali, ba ani dovozná prirážka, či zákonmi vynútená prebujnelá administratíva. Rovnako však nikto nechyroval ani o železnici, či diaľniciach. Napriek tomu tovar putoval neuveriteľne dlhými trasami. Obchod záverečnej fázy doby kamennej jasne svedčí o výrazných zmenách spoločnosti. Už to nie je lovec, ktorý ráno dúfa, že do večera umláti dáke lesné zviera, aby ho doniesol na chrbte do jaskyne. Nakoniec, "eneoliťam" jaskyne už prevažne asi skôr len obdivoval ako prírodný výtvor. Zvyčajne už žil inak. "Pretože to boli prevažne poľnohospodári a ich polia vyžadovali vodu, usídľovali na terasách v blízkosti potokov a riek. Na počiatku eneolitu si budovali nadzemné kolové chaty. Domy mali dĺžku 10 až 12 metrov a boli široké 4 až 5 metrov. Konštrukcia bola z kmeňov stromov, steny vypletené prútmi, omietnuté hlinou a strecha. Ohniská boli vo vnútri i vonku. Neskoršia a už spomínaná badenská kultúra mala iný model obydlia. Zatiaľ sa podarilo odkryť jamy - zemnice oválneho tvaru v dĺžke šesť metrov so sedlovou strechou, ktorá sa opierala o zem. Až v závere neolitu sa vďaka pastierstvu ľudia sťahovali do vyšších polôh." Závislosť na prírodných podmienkach sa strácala priamoúmerne schopnosti prispôsobovať si okolie. Dokázať žiť na základe vlastnej rozumovej stratégie a nespoliehať sa na šťastie a surovú silu paží a zbraní. Človek začína stále viac objavovať aj sám seba, svoje schopnosti.

"Pokračuje rozvoj remesiel ako výroba nástrojov, tkáčstvo, košíkarstvo a podobne. Určite dokázali vyrobiť aj mnohé veci, napríklad z dreva a kôry, ktoré sa do dnešných čias nezachovali. Človek eneolitu bol predovšetkým poľnohospodár. Pestoval pšenicu, jačmeň, hrach, neskôr i proso. Choval hovädzí dobytok, ošípané, na základe nálezov možno predpokladať, že poznal a možno i ako pomocníkov používal psov. Dokonca je tu veľký predpoklad, že využívali aj ťažnú silu koňa. Tak usudzujeme na základe nálezov parohových zubadiel, ktoré tvorili súčasť konského postroja. Na Slovensku sa v Radošinej dokonca našla soška hlineného vozíka s dvojzáprahom," približuje naša sprievodkyňa časom dávno minulým ďalší dôležitý moment. Remeslo a obchod odjakživa patrili k sebe. A odjakživa sa dalo žiť prostredníctvom práce, alebo lúpenia a zabíjania. Hrdosti na náš pôvod dozaista pridá predpoklad, že prvotná spoločenská diferenciácia vznikala pravdepodobne na základe šikovnosti toho-ktorého majstra, alebo biznismena. Vybavenosť hrobov ešte nedokazuje, že by v rámci spoločnosti existovali bojovníci, armáda. Táto "vymoženosť" civilizácie patrí až dobe bronzovej. Vývoj pokračuje ďalej. Prichádzajú nové vplyvy. Zmeny v pohrebných rituáloch a stvárnenia miest posledného odpočinku, ale i strach pred pochopením, že vznik vojska, či aspoň lúpežných prepadových skupín je nezadržateľne na ceste.

Miesto stretu kultúr

"Závere stredného eneolitu náhle zaniká badenská kultúra a na území dnešného Slovenska nasleduje vývoj tzv. mladoeneolitického kultúrneho komplexu. Do južných častí východného Slovenska zasahuje z juhu skupina Nyírség-Zatín," uvádza Dr. Ľubomíra Kaminská, pričom upriamuje pozornosť na nové skutočnosti. Nositelia skupiny Nyírség-Zatín svoje osady začali chrániť priekopami. Určite by tak nečinili z čírej radosti z kopania do tvrdej zeme. Báli sa? Čoho, koho? Negatíva pokroku sa premietli do predhistorickej architektúry osád, z ktorej sa neskôr vyvinuli drevené hradby, valy, kamenné múry s priekopami a neskôr i padacími mostami. Ale východ Slovenska bolo vždy miesto, kde sa miesili viaceré kultúry. Eneolit nevynímajúc. Zatiaľ, čo sa na juhu Východoslovenskej nížiny kopali priekopy, na severe sa zasa hlina a kameň vŕšili. Nie na ochranu života obyvateľov osady, ale na pamiatku tých, čo opustili tento svet. "V tom čase na severné Slovensko zasahuje kultúrny komplex so šnúrovou keramikou. Nositeľom tejto kultúry bol pastiersky ľud, ktorý svojich mŕtvych pochovával už pod mohylami. Svedčia o tom desiatky týchto útvarov, ich hojný výskyt je najmä na Ondavskej vrchovine. Táto kultúra má pomenovanie podľa toho, že jej predstavitelia do ešte mokrých hlinených nádob vyrábali ornamenty vtláčaním šnúr. Tu - z oblasti Barce, máme nálezy, ktoré sú označené ako šnúrová keramika typu Barca. Najkrajší nález z tohoto obdobia je hlinená misa, ktorú si možno pozrieť v expozícii Východoslovenského múzea."

Aký bol teda človek poslednej fázy doby kamennej? Kostrové hroby dokladujú, že v podstate medzi ním a nami výrazných rozdielov nebolo. Výškou takmer ako súčasná populácia, snáď zomierali o niečo skôr, pretože len málokto bol starší ako 50 rokov. Možno zažívali ešte výraznejšie zmeny spoločnosti ako my v súčasnosti. Ich význam však s určitosťou vieme doložiť až teraz. Tak ako negatíva a pozitíva nášho terajšieho diania dokážu stopercentne ohodnotiť až nasledujúce generácie.

Slavomír Szabó

text pod foto:
1. - PhDr. Ľubomíra Kaminská, CSc.
2. - Keramika lažnianskej skupiny zo Šebastoviec a Barce - prvá polovica tretieho tisícročia p.n.l.
3. - Keramika badenskej kultúry
4. - Model domu tiszapolgárskej skupiny - koniec štvrtého tisícročia p.n.l
5. - Kamenné čepele polgárskej kultúry z Tibavy a Šebastoviec - prelom štvrtého a tretieho tisícročia p.n.l.
6. - Medený sekeromlat - polovica 3. tisícročia p.n.l.
7. - Urna badenskej kultúry - polovica tretieho tisícročia p.n.l.

foto: 1 - František Iván
2 až 7 - archív Dr. Ľubomíry Kaminskej

Slavomír SZABÓ