Nakoniec azda splynuli aj so Slovanmi 
Doba sťahovania národov, ktorá sa datuje do 5. a 6. storočia nášho letopočtu, bola poznamenaná veľkým presídľovaním rôznorodých kultúr aj na našom území. V tejto časti historického lexikónu si pripomenieme existenciu Gótov, osudy ktorých sú veľmi úzko previazané s postrachom vtedajších čias - národom Húnov. V tomto čase sa masy ľudstva pomerne frekventovane miešali, takže archeologická analýza a pokus o rekonštrukciu vtedajších dejín sú veľmi obtiažné. Toto dobou sa v Košiciach zaoberá PhDr. Mária Lamiová, CSc, z Archeologického ústavu Slovenskej akadémie vied . Začali sme, ako inak, pôvodom Gótov.
Východní Góti v tieni Húnov
"Góti boli pôvodne východogermánsky kmeň, ktorý sídlil v južnej Škandinávii. V prvom storočí sa pohli smerom na juh a dostali sa na územie terajšieho Poľska. V 2. a 3. storočí postúpili až k Čiernemu moru. Rozdelili sa na dve skupiny, jednu tvorili Ostrogóti, čiže východní Góti a druhú Vizigósti, čiže západní Góti. Vizigóti sídlili medzi Dneprom a Donom, Ostgóti medzi Dneprom a Dunajom. Ešte v 3. storočí Ostrogóti vtrhli na Krym, kde sa zčasti usadili a pozostatky ich osídlenia bolo možné sledovať až do novoveku. Ostali tam známe germánske usadlosti. K najväčšiemu rozkvetu došlo v roku 375 nášho letopočtu, kedy sa v pontickej oblasti (severnom Pričernomorí) nachádzalo gótske panstvo vedené kráľom Ermanarichom. Toto kráľovstvo sa však netešilo dlhej existencii, pretože ho rozvrátili útoční Húni."
Práve v tomto čase, kedy ešte gótska noha nevstúpila na naše územie, došlo k vzniku spoločnej časti dejín Ostrogótov a Húnov. Západní Góti, čiže Vizigóti ešte v roku 376 vpadli do Ilýrie, čo je zhruba dnešné Bulharsko a severné Grécko a ďalšími bojovnými výpadmi postupovali na juh a západ. V roku 402 sa dostali do Venécie, čiže na územie dnešných Benátok a v roku 410 dobyli Rím. Pripomeňme si, že pred dobou sťahovania národov tu bola doba rímska, v ktorej prekvitala civilizácia s centrom vo večnom meste medzi siedmimi pahorkami. Pre Rímanov to musela byť tragická porážka. Ich vzájomný styk má však pre dejiny svoj pozitívny význam. Zatiaľ, čo si Góti v tomto čase nezaznámenavali svoje dejiny, rímska civilizácia si na tom dala záležať. "Zdá sa že Góti a Húni písmo ani nepoužívali, sú však záznamy kronikára z Rímskej ríše, ktorý pred dobytím Ríma navštívil Atillu v jeho sídle. Ide o pomerne podrobný popis národa, jeho zvyklostí, ako i ceremoniálu, keď ho vládca s húnskou elitou prijal vo svojej jurte. Odtiaľ aj vieme, že v tejto spoločnosti bolo bežné mnohoženstvo. Nakoniec, písomných záznamov o Húnoch je viac, ale vždy len z krajín, ktoré prepadli. Vieme, že ostatným smrdeli, nosili mäso pod konskými sedlami, používali kožené prilby, či skôr čiapky a štíty..."
Pre úplnosť: Vizigóti pokračovali vo svojich ťaženiach, v roku 414 obsadili južné Francúzsko a bojovali i s Húnmi, v tom čase už zmiešanými s Otrogótmi. Západní Góti ešte dobyli aj Španielsko, kde založili svoju ríšu. Z tejto oblasti pochádza aj termín gotika, ktorým sa označuje umelecký štýl 14. a 15. storočia.
Vráťme sa však k stretu Ostrogótov a Húnov v pontickej oblasti, čo neskôr ovplyvnilo i dejinné udalosti na našom území. Tu je však vhodné najskôr si čosi povedať o Húnoch.
Sídlo medzi Dunajom a Tisou
"Húni boli mongolsko-tureckého pôvodu a v čínskych správach sa stretávame so zmienkami o nich už v dokumentoch spred nášho letopočtu. V 3. až 2. storočí p.n.l. ovládli územie dnešného Mongolska, v 2. storočí napadli aj Čínu, ale v roku 73 ich Číňania porazili. Húni sa teda obrátili smerom na západ. Nejaké dve - tri storočia žili pomerne pokojne v menších kmeňoch na stepiach na severovýchod od Čierneho mora. Spájali sa len v prípade vojny. Boli to nomádi, chovatelia dobytka. Okolo roku 355 sa však zjednotili a pohli sa smerom na západ. V roku 375, ako se už spomínali, rozvrátili kráľovstvo Gótov, v roku 395 sa dostali už do Panónie a Dalmácie. Je potrebné si uvedomiť, že išlo o spoločnosť, ktorej velili Húnovia, ale v ich vleku s nimi tiahli viaceré kmene, hlavne podmanení Alani a Góti. Zaujímavá je história, že v roku 395 sa do Panónie dostali tak, že počkali na zimu, pokiaľ zamrzne Dunaj, a potom cez neho prešli a pokračovali vo výbojoch."
Húni neboli národom, ktorý by bojoval technikou spálenej zeme. Vedeli, že pri ich kočovnom spôsobe života je potrebné ponechať prevažnú časť obyvateľstva pri živote, aby dokázali vytvárať zásoby, ktoré by sa opätovne mohli stať ich korisťou. Naviac si uvedomovali, že je rovnako potrebné, aby húnske vojsko malo svoju silu a preto do svojich radov priberali aj ľudí iných národov. Títo pravdepodobne nikdy nemohli dosiahnuť vyššie pozície v tejto spoločnosti, ale nehrozil im ani zánik. Tak Húni a pridružení Ostrogóti v roku 405 došlo až po Španielsko.
Z nášho hľadiska je zaujímavá už prvá polovica piateho storočia. Predpokladá sa totiž, že hlavné sídlo Húnov ležalo miekde medzi Dunajom a Tisou. Doposiaľ ho archeológovia nenašli, ale sú o tom zachované písomné správy. Kto by sa domnieval, že možný nález by obsahoval zvyšky veľkých chrámov, alebo palácov, asi by ostal sklamaný. Húni nebudovali stavby, ale žili v jurtách. Aj preto je ich osídlenie ťažko doložiť. Skôr tu nachádzame hroby, ktoré obsahujú typické šperky a keramické i sklenené nádoby. Ak sa hovorí o hroboch o civilizácii povedia vždy viac veľké pohrebiská, ktoré ležali zvyčajne v blízkosti osád. Nenašli sa ani tie. Žiaľ, aj hrobové nálezy sú v ojedinelé. Na miestach, kde snáď kedysi mohli stáť ich osady, sa našiel iba jeden hrebeň a jediná pracka na opasok. Zo svojho centra sa v roku 408 obrátili na východ a dobyli oblasť Sedmohradska, kde vtedy boli zvyšky Dáckej provincie.
"V poslednom čase sa ukazuje, že samotní Húni, či národy pod tlakom Húnom, obsadzovali aj naše územie. Obsadili tu niektoré staré osady z doby rímskej a usadili sa v nich. Archeologický ústav SAV v spolupráci s Vlastivedným múzeom v Prešove našiel v neďalekých Ostrovanoch hrnčiarsku dielňu a obydlie s drevenou konštrukciou, ktorá bola obhádzaná hlinou. Nešlo tu teda o migrujúce obyvateľstvo, ale usadené. V rokoch okolo 445 až 452 pokračovali Húni so svojimi výbojmi smerom na západ. Vtedy sa dostali do severného Talianska aj do dnešného Francúzska. V roku 452 však došlo k ich porážke na Katalánskych poliach. Spojili sa proti nim zvyšky Západorímskej ríše, Vizigóti a Frankovia. Po tomot boji sa vrátili medzi Dunaj aTisu, kde v roku 453 zomrel legendárny húnsky vodca Atilla. Vtedy došlo k veľmi zaujímavému úkazu. Zjavne sa nevedeli dohodnúť na obsadení postu nového vládcu a tak sa Húni vrátili do pravlasti k Čiernemu moru, aby sa spojili s ostatnými kmeňmi a tam si zvolili svojho panovníka. Celú túto oblasť vyprázdnili behom roka. "
Nezaškodí pokúsiť sa vžiť do psychiky východných Gótov, ktorí žili dlhší čas s Húnmi. Snáď pre každý národ sú typické určité prvky životného štýlu. Húni neustále jazdili na koňoch, svoje jurty si mohli zbaliť a niesť domovy spolu so sebou. To mohlo Ostrogótom určitý čas vyhovovať, pretože nebolo kam utekať. Nikde nemohli mať stopercentnú istotu, že nepadnú opäť do húnskych osídiel. Dupot koní a pokrik sválajúceho vojska musel budiť hrôzu, ktorú v dnešnom civilizovanom svete ťažko k niečomu prirovnať. Žiť s Húnmi zasa poskytovalo určité výhody. Časť koristi postačujúca na prežitie, určitá istota, že stáť na strane silnejšieho je výhodnejšie, než pred ním utekať. Keď sa však Húni rozhodli pre návrat do svojej pravlasti, situácia sa zmenila. Ostrogóti tu ostali. Osídlili toto územie, neskôr i Panóniu a vytvorili svoje panstvo. Spoločný život s divokým národom ich však natoľko ovplyvnil, že dnes je veľmi ťažko akékoľvek nálezy identifikovať, čo bolo gótske a čo húnske. V archeológii sa používa termín - nález z doby húnskej. Napríklad nosili rovnaké šperky. Zaujímavé je, že gombíky, ktoré sú známe už z doby bronzovej, nepoužvali. Tie vynechali zo svojich šatníkov už Rímania, nahadili ich spínacími prackami, či skôr brošňami. Góti a Húni používali len opasky s prackami.
Atillov hrob ostáva neznámy
"Atillov hrob mal byť údajne uložený do sútoku piatich riek. Archeológovia preskúmali všetky sútoky vodných tokov v Karpatskej kotline, ale bezvýsledne. Jeden takýto pokus sa uskutočnil pri Turčianskom sv. Martine, ale vlastne i na všemožných na sútokoch hlavne medzi Dunajom a Tisou. Podľa povesti má byť totiž uložený v troch truhlách. V železnej, v ktorej má byť strieborná a v tej zasa zlatá. V nej samotný Atilla s množstvom šperkov. To je dosť pravdepodobné, pretože na zlato bohaté húnske hroby sú známe napríklad z Francúzska, ako aj zo severného Talianska."
O tom, či sa Atillov hrob vôbec niekedy nájde, možno pochybovať. Je dosť pravdepodobné, že bol pochovaný pre nás už dnes netypickým spôsobom, čiže v takzvanom riečnom hrobe. Obrad prebiehal tak, že rakvy vložili na dno rieky, prikryla ich voda. Údajne potom došlo i k vyvraždeniu ľudí, ktorí takéhoto veľkého vladára pochovávali, aby nevyšlo najavo, kde bol uložený. Za čias socializmu o tomo hľadaní koloval medzi archeológmi jeden vtip. Údajne pri výskume našli tri kovové rakvy s telom a zlatými šperkami. Kostru poslali na výskum do Sovietskeho zväzu, aby im potvrdili, alebo vyvrátili možné dohady. Vrátili sa späť kosti dolámané na malé kúsočky a poslali im jednoznačnú odpoveď: "Je to Atilla." Archeológov veľmi zaujímalo, ako to dokázali určiť a tak neodolali a zavolali im, odkiaľ to vedia. Sovietski experti odpovedali: "Priznal sa!"
Identifikácia archeologických nálezov si vyžaduje znalosti týkajúce sa nielen pohrebného rítusu, ale i typov zbraní, odevu, potrieb dennej potreby. Je známe, že v týchto časoch sa práve tieto veci často vkladali do hrobov, akoby mali slúžiť nebohým i po smrti. Aj vďaka rímskym opisom vieme, že pre Húnov boli typické reflexné luky, charakteristické druhy mečov a typický konský postroj. Pre ženy boli zasa charakteristické kovové zrkadlá, ktoré museli mať aj kultovú funkciu, pretože sa veľmi často nachádzajú v hroboch úmyselne zlomené.
Šľachta s deformovanými lebkami
Veľmi zaujímavým zjavom zastupiteľov z vyšších vrstiev spoločenskej hierarchie je deformácia lebiek. Deťom zo vznešenejších rodín obväzovali hlavičku tak natesno, aby pri raste lebky dochádzalo z požadovanej zmene jej tvaru. Takto sa od ostatných po celý život odlišovali už na prvý pohľad. Pozrime sa na informácie, ako sa tu mohlo doslova premiešavať obyvateľstvo v dobe sťahovania národov. Z nájdených dobových hrobov má až 30 percent kostier mongoloidné prvky a asi 15 percent má stredoázijské prvky. Hrob je pre archeológa ako dobrá kniha plná informácií. Napríklad v jednom z hrobov nájdených pri Kapušanoch bola dozaista pochovaná nejaká významnejšia osobnosť. Kto? To si už asi nechá pani história pre seba, ale to, že pochovaný nebol len tak hocikto, možno doložiť nálezom skleneného pohára. Večné sťahovanie a jazda na koci si vyžadovali čo najľahšie a len najnutnejšie predmety. Na vodu vak z kože, kotlíky s uškami, aby sa dali upevniť o sedlo a podobne. Ale tento muž mal pohár zo skla, aké archeológovia poznajú z výrobní až pri Čiernom mori. Ak ho toľko nosil, alebo mu ho niekto nosil a ak mu takúto vzácnosť vložili aj do hrobu, nebol to hocikto.
Čo sa týka ďalších nálezov z východného Slovenska, v Prešove sa našla keramika a v bezprostrednej blízkosti i na území Košíc sa našli viaceré hroby - dva v Čani, niekoľko narušených na dnešnom verejnom cintoríne mesta a v magnezitovej bani na Bankove. V čanianskom hrobe bola krásna opasková spona. Možno viac napovedia ďalšie nálezy. Možno nie. Veľa vecí ostáva nevyjasnených. Napríklad, čo sa stalo s Gótmi a ďalším obyvateľstvomv 5. storočí, keď Húni odtiahli. Na naše územie už pomaly prichádzali Slovania. Títo ako poľnohospodári a pastieri dobytka postupne vyplnili celú oblasť a tak iné národy a kmene s našimi predkami pravdepodobne splynuli.
foto 1 - Strieborné spony a pracka z opasku nájdené v hrobe v Čani
foto 2 - Zlatá spona vykladaná polodrahokamami z Michaloviec
foto 2 - Sklenený pohár z hrobu z Kapušian
foto 4 - Strieborná pozlátená zdobená pracka nájdená v Košiciach.
foto 5 - Dobou sťahovania národov sa v Košiciach zaoberá PhDr. Mária Lamiová, CSc.