Obraz ako modla?

Pokiaľ niekoho neosloví chrám z hľadiska náboženského, je stále možnosť, že bude jeho prítomnosť vyhľadávať z dôvôdov estetických. Známe európske katedrály sa priam hemžia kultúrychtivými turistami, obdivujúcimi stavbu, sochy, fresky... Ak je však človek odborníkom v oblasti umenia, zvyčajne dokáže svoj záujem sústrediť aj na oblasti, ktoré unikajú pozornosti laickej verejnosti. A práve tam dokáže nájsť umelecké skvosty, ktoré sa svojim významom vyrovnajú, možno i prevýšia všeobecne známe a propagované turistické atrakcie.

Závideniahodné kúskyc

Východné Slovensko, či skôr severovýchodné Slovensko, ale i Zakarpatie sú známe mnohými pravoslávnymi drevenými kostolíkmi, v ktorých sa zvyčajne nachádzajú diela vysloveného fenoménu maliarskeho umenia - ikony. Väčšina laikov vie, že tieto námetovo málo dynamické obrazy mali určitú náboženskú úlohu v cirkevných obradoch a stali sa priam predmetom uctievania ako modly. Zbierka Východoslovenského múzea má vo svojej expozícii vzácne exempláre, ktorá nám môže nejedna vyspelá krajina závidieť. V súvisloti s ich históriou a významom sme oslovili vedúceho umelecko-historického odboru Mgr. Ivana Havliceho, ktorý je zároveň odborným kustódom fondu maľby, plastiky a grafiky.

"Prapôvodný význam ikony je skutočne uctievanie modly. Pred ôsmim storočím, pred obrazotvorectvom, sa v rannej kresťanskej kultúre zobrazoval Boh a svätci iba výnimočne. Bolo to obdobie, kedy sa filozofovalo o tom, že znázorňovanie Boha nie je vhodné, čo možno zčasti považovať aj za vplyv islamskej kultúry, v ktorej tento názor stále pretrváva. V kresťanstve však nastal názorový prelom a znázorňovanie Boha, Krista, či celej svätej trojice, ako i panny Márie, svätcov a apoštolov sa stalo charakteristické najmä prostredníctvom ikon patriacich ku kultúre výtvarného prejavu cirkvi východného obradu," začal svoje rozprávanie potom ako sme prešli expozíciou nazvanou Storočia v umení. Práve tu sa nachádzajú vzácne obrazy, ktoré kedysi patrili k inventáru niektorých už i zaniknutých pravoslávnych kostolov. V zbierkach sú však zastúpené aj ikony z ruskej a poľskej oblasti.

Všetko len so súhlasom cirkvi

"Názov ikona pochádza z gréčtiny a znamená znázornenie. Prvé ikony však neboli vecou rýdzo náboženského charakteru, ale často išlo o portréty zosnulých príbuzných. V spomínanom ôsmom storočí však už nadobúdali náboženský charakter. Centrom vzniku a rozvoja tohto umeleckého prejavu bola Byzancia. Výtvarné stvárnenie náboženských tém v západnom kresťanstve chápali inak. Nebolo striktne kánonizované a obrazové kompozície boli dynamickejšie, viac sa venovali znázorneniu deja. Ikony sa riadili presne stanoveným kánonom, v ktorom dominovalo statické stvárnenie zobrazovanej osobnosti. V priebehu celých storočí sa v tejto veci nič nemenilo. Ikony sa kopírovali jedna od druhej, prípadne sa vytvárali len obrazovo veľmi príbuzné varianty."

Ustálenosť výtvarného i tématického prejavu bola obmedzovaná motívmi ako trojjedinný Boh s troma tvárami, žehnajúci Kristus, madona s dieťaťom, ale i ikony svätcov, medzi ktorými má významné postavenie sv. biskup Mikuláš. Často znázorňovanou mystickou postavou bol aj archanjel Gabriel. Stáročiami dodržiavaný kánon sa začal veľmi opatrne obmieňať až koncom stredoveku, kedy sa v ikonách začínajú okrem statických portrétoch objavovať aj výjavy zo života svätých. Túto zmenu si vyžiadali rýdzo praktické dôvody. Ortodoxná církev mala na vidieku veľa drevených kostolíkov, ktorých životnosť bola obmedzená. V chrámoch západného kresťanstva to boli monumentálne fresky, ktoré estesticky dopĺňali prostredie a vplývali na predstavy veriacich. Vytvárať ich v drevených stavbách by asi nebolo múdre, takže vznikali plošne väčšie ikony nahrádzajúce obrazy známe z katolíckych katedrál.

"Všetko sa však dialo na základe súhlasu najvyšších vrstiev cirkevnej hierarchie. Kánon bol nemilosrdný, umelecká kreativita sa musela vmestiť do mantinelov toho, čo bolo povolené. Zobrazenia Krista bolo presne schválené, jeho akékoľvek iné stvárnenie by bolo rovné bohorúhačstvu až kacírstvu."

Je známe, že niektorí maliari západného sveta sa stali mimoriadne obľúbenými miláčikmi kráľovských dvorov, užívali si života. Tvorcovia ikon však, zdá sa, žili viac pripútane k ideálom pravoslávneho kresťanstva. Pracovali v spoločných dielňach, nie individuálne. Trochu nadnesene môžeme dokonca hovoriť o pásovej výrobe. Na východ terajšieho Slovenska ikonograficky vplývali dielne z Ľvova a Krakova.

"Ikonotvorca sa ale nepovažoval za nejakého nadaného umelca. Tu skôr išlo o jeho prístup k zobrazeniu božstva a svätých. Akoby práve jeho vieroznanie mu dávalo možnosť tvoriť viac ako jeho výtvarné vlohy. Pravoslávna církev poukazuje na to, že tvorba ikony je vlastne dialóg medzi jej tvorcom a Bohom. V dielňach zvyčajne išlo o kolektív troch až štyroch členov. Jeden z majstrov bol maliarom, ktorý maľoval, druhý kaligrafom, ktorý na ikony domaľovával texty, ďalším majstrom bol kovotepec, ktorý robil na ikony pokrovy z tepaného plechu."

Karcinogénny kostol

Ikony sa teda viacmenej považovali za diela, ktoré stvorili ľudia obdarení od Boha, pričom oni boli považovaní len za prostriedky pre túto tvorbu, nie ako autori v dnešnom ponímaní. To bolo nakoniec spočiatku evidentné aj v cirkvách západného obradu, kde sa do obdobia gotiky obrazy nepodpisovali. Autorstvo v dnešnom chápaní sa objavuje až kdesi na prelome gotiky a renesancie.

"To, že sa vo Východoslovenskom múzeu nachádzajú hodnotné zbierky ikon ešte neznamená, že by práve toto mesto bolo akýmsi centrom umeleckých dielní cirkví východného obradu. Aj kožuchovský kostolík, ktorý je umiestnený za budovou múzea, pochádza z bardejovského okresu. Pre zaujímavosť, kožuchovský kostolík nie je umiestnený správne, pretože je postavený v smere severozápad-juhovýchod, zatiaľ čo tieto sakrálne stavby boli vždy stavané tak, aby vchod bol zo západu a svätyňa na východe."

Výnimočná drevená stavba v centre mesta, ktorú určite poznajú všetci Košičania, sa k nám dostala za zvláštnych okolností. Bola takto v podstate zachránená od zruinovania, avšak teraz sa stala nepoužiteľnou ani ako exponát.

"Kostolík postavili v roku 1741, ale už v 20. storočí bol taký zničený, že sa obec rozhodla zbúrať ho. Podarilo sa ho však zachrániť a presťahovať, pričom sa dostal do správy vtedajšieho Štátneho múzea, čo bol názov terajšieho Východoslovenského múzea. Demontovaný bol v roku 1927, v roku 1928 opätovne postavený v Košiciach. Jeho stav si vyžiadal rekonštrukciu, čo nebolo zďaleka úplne jednoduché, pretože zvnútra je pomaľovaný historickými obrazmi i priamo na stenách. Neskôr sa práve tu umiestnila veľká expozícia ikon. V deväťdesiatych rokoch sme ho však museli zatvoriť a ikony presťahovať do budovy medzi umelecko-historické zbierky. Stalo sa tak, pretože v päťdesiatych rokoch kostolík natreli protipožiarnym náterom a neskorším rozborom sa zistilo, že tento náter obashuje karcinogénne prvky, takže vstup do objektu nie je možné sprístupniť verejnosti. Dokonca aj nástenné maľby sú poškodené práve týmto náterom, ktorý presakuje. Doteraz neexistuje žiadna možnosť, ako náter odstrániť a nám neostáva nič iné, len čakať, kedy sa nájdu prostriedky a technológie, ktoré to umožnia."

Súčasťou spomínanej expozície Východoslovenského múzea je časť ikonostasu dreveného kostolíka z Kožuchoviec, ktorá pozostáva z cárskych dverí, dvoch veľkorozmerových ikon Krista a panny Márie s Ježiškom. Tieto boli pôvodne umiestnené vedľa cárskych dverí a 12 obrazov zobrazujúcich 12 cirkevných sviatkov. Súčasťou kostolíka boli dvojramenné maľované kríže, ako aj množstvo malých ikon rozvešaných po stenách. Samotný kostolík je bohato zdobený ornamentálnymi výjavmi i výjavmi zo života Krista ako i z posledného súdu. Medzi často sa vyskytujúci motív v týchto kostolíkoch patril mandylión, čiže nerukou maľovaný obraz Krista, ktorý sa objavil na šatke, keď sa do nej utrel na krížovej ceste. Vrchol ikonostasu zvyčajne tvoril corpus Krista so symbolom vrchu, na ktorm bol ukrižovaný - Goltoty.

"Ak hovoríme, že motívy a forma ikon boli podriadené kánonu, to isté by sa dalo povedať aj o drevených kostolíkoch, takzvaných cerkvách, ktoré vznikali asi od 17. storočia na území dnešného východného Slovenska. Tieto boli akousi zmenšeninou honosných kostolov v Byzancii. Ide v podstate o jednoduché zrubové stavby, pričom najčastejšie sa vyskytoval zrubový trojpriestorový typ, ktorý je zvýraznený cibuľovitými strieškami. Ikonostas bol umiestnený pri hlavnej lodi v priestore, ktorý ju oddeľoval od svätyne."

Výnimočný exponát

V zbierke diel pravoslávneho umenia si zasluhuje pozornosť i jeden exponát, ktorý je výnimočný aj tým, že poznáme jeho autora. Je to veľkoplošná ikona zobrazujúca posledný súd. Pochádza zo 17. storočia a namaľoval ju Pavol Mušinský. Zaujímavé je práve stvárnenie posledného súdu v dejových líniach od zobrazenia pekla, cez obraz rozškľabenej papule príšery, požierajúcej hriešnikov, cez očistec až po skupinu vyvolených a prichádzajúcich do raja s ústrednou postavou Krista ako sudcu.

"Celý motív je kompozične zaujímavo členený. Výjavy sú umiestnené hneď pri sebe, takže vzbudzujú pocit neustáleho pohybu. Štýl takýchto ikon je na prvý pohľad silne expresívny, deformujúci a divák v ňom isto postihne aj prvok akéhosi humoru, rovného subjektívnemu vyjadrenia autora."

Aj tie najkonzervatívnejšie umelecké smery teda v neskorších obdobiach zanamenávali určitý vývojový posun. Musíme si uvedomiť, že mnohé z týchto diel vznikali v čase rozhýčkaného baroka, keď Peter Paul Rubens maľoval svoje nahé grácie, vracal sa k antickým motívom a obnaženými telami zvýrazňoval telesnú príťažlivosť aj na obrazoch s kresťanskou tématikou. Ikony ostali ako diela rýdzeho náboženského charakteru aj v čase rozbrojov medzi katolíkmi a protestantami, šírenia osvietenectva, vždy zbrazovali a tým aj hlásali jedno jediné - nemennosť základov kresťanstva, jeho učenia a vzťahu medzi človekom a Bohom. Ak súčasný človek podliehajúci všetkým módnym vlnám z času na čas precitne a povzdychne nad starými dobrými časmi, má tendenciu velebiť čosi zaniknuté, čo sa mu javí ako lepšie, čistejšie. Takto si pravdepodobne ortodoxná církev predvídavo chránila hodnoty, ktoré vzývala a vzýva, aby nepodliehali deformáciam doby. To sa prejavilo aj v umení. Ikony sú toho typickým príkladom. A ako hosnotí zbierku Východoslovenského múzea Mgr. Ivan Havlice?

"Zbierka nie je nejako rozsiahla, ale zahrňuje exponáty z rôznych častí a období, takže návštevník si tu nájde naozaj všetky formy ikonopisnej maľby od tempery, cez olejomaľbu ako i ikony s kovovým príkrom zhotoveným z tepaného strieborného a zlatného plechu."

Stoja tam vystavené na obdiv, ako svedkovia času, kedy umelec prevdepodobne pristupoval k dielu v náboženskej bázni a nie len so záujmom o dobrý kšeft.