Trnistá cesta reformácie

Cisár Jozef II., syn Márie Terézie, bol významným reformátorom, čo pre Uhorsko znamenalo pokrok. Ako u každých zmien, aj tu sa vyskytli skupiny neprajníkov, ktorých pozícia v hierarchii spoločnosti sa vďaka novým zmenám výrazne destabilizovala. Známy je cisárov tolerančný patent, ktorým v roku 1781 zrovnoprávnil cirkvi, či zrušenie nevoľníctva v roku 1785. Boli tu však aj mnohé ďalšie zásahy, ktoré dovtedajšiu spoločenskú elitu rozhorčovali. Ešte za vlády Jozefa II. v roku 1789 Rakúsko-Uhorskom otriasla správa o Francúzskej revolúcii, ktorá sa do európskej histórie zapísala ako výrazný medzík. Ako ovplyvnila ďalší vývoj reforiem, reakcionárske spiatočnícke aktivity i vznik tajných spoločností, o tomto sme sa prišli porozprávať s odborným radcom Štátneho oblastného archívu Ministerstva vnútra SR v Košiciach a predsedom Dejepisného spolku v Košiciach Mgr. Štefana Eliáša. Tento historik je známy aj vďaka viacerým odborným prácam zobazujúcim danú epochu, medzi ktorými dominuje dielo Bernolákovci Košíc a jakobíni - princípy a východiská, ktoré vyšlo v Košických historických zošitoch - číslo 5.

"Reakcia feudálov bola absolútne negatívna, pretože keď cisár umožnil, aby nešľachtic spravoval niektorú župu v Uhorsku, Chorvátsku, Sedmohradsku, či inde - to bolo niečo nepredstaviteľné. Stalo sa to však skutočnosťou, pretože napríklad vzdelaný nešľachtic Jozef Hajnóci sa do tejto funkcie tiež dostal a spravoval župu Sriemsku. Ako podžupan tejto župy spolupracoval s režimom Jozefa II. Keď cisár zomrel, na jeho miesto nastúpil brat Leopold II., ktorý však v Uhorsku vládol len dva roky. Po smrti Leopolda II. na cisársky trón nastúpil nový rakúsky cisár - František, ktorý bol absolútnym tupcom, nemal zmysel pre žiadne reformy a za každú cenu chcel zachovať feudalizmus. Také boli aj jeho nariadenia a zákony, ktoré sa postupne uvádzali do platnosti,"

Nositelia myšlienok reformy

Spätný návrat formou policajného štátu, založenom na vladárskom absolutizme, bol krok späť. Zosilnela cenzúra, sledovanie podozrivých osôb a mnohé spoločnosti, ktoré vznikali boli nútené pracovať v ilegalite a pod hrozbou trestu smrti. Feudáli opäť získavali svoje výsostné postavenie, čo však prekážalo viacerým pokrokovo zmýšľajúcim skupinám. "Nešľachtická vrstva inteligencie bola síce malá, ale existovala. Bola tu i skupina vyšších i nižších šľachticov, ktorí v závislosti na svojom vzdelaní a inteligenčnom poteciáli si videli aj ďalej od nosa a uznávali, že reformy sú potrebné a nemožno ísť späť. Ani tých nebolo veľa, ale v spojení s nešľachtickou inteligenciou tvorili vcelku iniciatívnu vrstvu. Stali sa nositeľmi dosť závažného ideového prúdu, ktorý ovplyvnil život v Uhorsku. Z môjho hadiska aj bernolákovské hnutie, ktoré v tom období existovalo a usilovalo o uzákonenie slovenčiny, bolo vyvolané práve slobodomyseľnosťou jakobínov."

Najväčšia koncentrácia pokrokovej inteligencie bola pochopiteľne tam, kde pôsobili školy. V tom čase bola univerztita v Budapešti, vysoké školy v Bratislave, v Banskej Štiavnici a v Košiciach. Tu vznikali centrá, ktoré pôsobili na celú spoločnosť. Prvou formou organizovania tejto inteligencie v Košiciach však bola slobodomurárska lóža, ktorá vznikla ilegálne. Založil ju gróf Ľudovít Török, ktorý bol členom aj predchádzajúcej legálnej slobodomurárskej lóže, avšak tú v Košiciach zrušil ešte Jozef II. Urobil tak v celom Uhorsku, ponechal len Bratislavskú, aj to pod prísnou kontrolou.

V Uhorsku vďaka iniciatíve jakobína Ignáca Martinoviča v roku vznikli tajné spoločnosti - Spoločnosť slobody a rovnosti a Spoločnosť reformátorov. I keď tento čin zohral veľkú úlohu v počiatkoch jakobínskeho formovania, Martinovič sa stiahol do Viedne, kde nevyvíjal nejaké mimoriadne aktivity a vedúcou osobnosťou na základe prirodzenej autority sa stal Jozef Hajnóci. V Košiciach to znamenalo, že najradikálnejší reformátori opustili slobodomurársku lóžu a začali pracovať v jakobínskych spoločnostiach. Svoje názory šírili ilegálne vydávanými spismi a knihami, ktoré boli naviac anonymné, čiže v nich nebol uvedený autor. To zabezpečovalo aspoň akú - takú možnosť uniknúť vladárskemu trestu. V týchto literárnych dielach boli jasne formulované požiadavky na viac slobody a demokracie.

Uhorský parlament prakticky neexistoval. Čas od času sa akurát zvolávalo krajinské zhromaždenie - snem stavov. To však nebolo ničím výnimočným. Aj reformátor, cisár Jozef II., ktorého zákony prinášali pokrok, postupoval len podľa svojho gusta a bez účasti snemu. To pokrokovej vrstve v podstate vyhovovalo, i keď netúžili po absolutizme. Keď sa však situácia zmenila a nový vládca bol konzervatívny, začali žiadať zvolanie uhorského snemu a prijatie nových reforiem.

Pokrok, ktorý vyráža dych

Pozrime sa však, po čom volali. Názory a požiadavky obe spomínané spoločnosti formulovali vo svojom katechizme. Tento bol písaný formou otázok a odpovedí. Hlava II. má názov O reforme uhorskej politiky.

Otázka: Ako by mali Uhri zlepšiť svoj politický osud a zvrhnúť jarmo zlopovestného viedenského kabinetu?

Odpoveď: Zvolením si novej, lepšej a v duchu národa viac prispôsobenej formy vlády.

Otázka: V čom by to malo spočívať?

Odpoveď: Uhorský národ musí kráľovi vziať jeho najvyššiu moc a vyhlásiť svoju vlasť za nezávislú republiku.

Otázka: Akú formu má mať táto republika?

Odpoveď: Pretože pod menom uhorského národa treba rozumieť všetok ľud, ktorý obýva provincie patriace Uhorsku, a ktorý vytvára rozličné národy, má si každý národ vytvoriť vlastnú provinciu, má mať osobitnú politickú ústavu a s ostatnými národmi má byť spojený najdôvernejšou zmluvou. To jest: Uhorská republika musí byť federatívna. Každý národ má slobodne používať svoj jazyk, spravovať sa svojimi mravmi a zvykmi a vojou náboženskou slobodou. Vtedy postačí k blahu štátu, ak každý jeden národ bude spojený s druhým zmluvou.

Otázka: Na akom základe má byť postavená táto republikánska zmluva?

Odpoveď: Každé spoločenstvo má dvojakú bezpečnosť: zahraničnú a vnútornú. Tá zahraničná ničí uplatňovanie sa (uzurpovanie) zahraničnej nadvlády a bezprávie, tá vnútorná však krotí domácich buričov voči verejnému poriadku. Preto všetky uhorské provincie vo vzťahu k bezpečnosti v zahraničných veciach musia vytvoriť jednu a nedeliteľnú republiku, kým pre vnútornú bezpečnosť môže sa vytvoriť federatívny systém.

Táto pasáž jasne dokladuje, že uhorským jakobínom išlo o zvrhnutie moci Habsburgovcov a zavedenie neuveriteľne pokrokovej reformy, v ktorej by mali jednotlivé národy právo na sebaurčenie a vytvorenie vlastného spoločenského poriadku. Nečudo, že cisársky policajný aparát nemilosrdne prenasledoval všetkých šíriteľov týchto myšlienok, ale aj tých, ktorí tento katechizmus čo len čítali, alebo vedeli o niekom, kto ho čítal a neoznámili to.

"Zle nedobre bolo v Košiciach, kde sa už v roku 1789 na stránkach maďarského periodika Magyar Museum uverejnila Batsányiho báseň Na francúzske premeny. Vyšetrovanie sa začalo až za vlády Františka v roku 1793. Prirodzene, prvý sa volal k zodpovednosti cenzor Štefan Novák. Ten však medzičasom zomrel, takže postihnutie bolo nemožné a miera jeho zavinenia nepreukázateľná. Ešte v priebehu roka 1793 sa Ján Batsányi dostal pre svoju ďalšiu báseň do konfliktu s cenzorom a prodirektorom košickej akadémie barónom Móricom Sahlhausenom. Preto sa nakoniec musel vzdať pracovného miesta v Spišskej komore so sídlom v Košiciach na Hlavnej ulici. Musel opustiť mesto a naviac si odpykal ročný trest vo väznici."

Je potrebné uvedomiť si, že uhorskí jakobíni pritom pôsobili iba na báze šírenia ideovej platformy. Nezhromažďovali žiadne zbrane, nechystali žiaden vojenský prevrat. Označenie uhorskí jakobíni pochádzalo z radov skostnatelých feudálov a bolo viacmenej výsmešného charakteru, pretože sa odvodzovalo od francúzskych revolucionárov - jakobínov, ktorí však neváhali a ozbrojovali sa. Už samotné myšlienky boli v Rakúsko-Uhorsku pre vladárov také nebezpečné, že sa siahalo aj po hrdelných trestoch.

Zatýkanie a poprava

Spoločnosť slobody a rovnosti a Spoločnosť reformátorov mali svojich riaditeľov. Boli nimi Jozef Hajnóci, Ján Lackovič, Szentmariay František, Jakub Sigray. Košice z nich dôverne poznal František Szentmariay, ktorý bol absolventom Košickej kráľovskej akadémie. Mal na starosti šírenie myšlienok tejto tajnej organizácie v našom regióne, i keď už býval v Budapešti. V našom meste však vodcovstvo jakobínov bezprostredne náležalo Ľudovítovi Törökovi. Veľmi aktívnym členom tu bol aj Alexander Solárčik. Narodil sa v obci Gönc, ktorá je v súčasnosti v Maďarsku, ale v tom čase patrila pod Abovskú župu, rovnako ako Košice, kde sa zdržiaval. Tento muž bol za svoje aktivity neskôr popravený.

"V Košiciach pôsobil aj lekár J. Viczay, na ktorého upozornil udavač, že sa uňho schádzajú reformátori. List policajného udavača sa palatínovi dostal do rúk 2. 9. 1794. Za uhorských jakobínov menovitesa v ňom označujú Ľudovít Török, J. Viczay, Š. Tichý, P. Neumány, lekár zemplínskej župy J. Weiss a ďalší. Palatín vydal príkaz, po ktorom začalo zatýkanie. Štátna mašinéria však pracovala tak pomaly, že sa Košičanom vtedy podarilo zatknutiu vyhnúť."

Oveľa horšie však dopadli v nasledujúcom roku. Vlna obviňovania, zatýkania, súdenia a trestov dosiahla svoj vrchol. Dňa 20. mája 1795 sa na Krvavom poli v Pešti konala verejná poprava hlavných predstaviteľov jakobínskeho hnutia a mala slúžiť ako výstraha všetkým, ktorí by mali snahu šíriť myšlienky o potrebe reformy feudalizmu, národných územiach s nárokom na sebaurčenie a republikánstve. Pešť odsúdila na smrť 18 jakobínskych reformátorov, no nakoniec boli popravení "len" Ignác Martinovič, Jozef Hajnóci, Jozef Lackovič, František Szentmariay a Jakub Sigray. Rozsudok bol vykonaný sťatím. Ďalšie dve popravy sa už však odohrali hneď začiatkom júna a súd ako ďalšie tresty vymeral dva rozsudky na desať rokov žalára a štrnásť ďalších rozsudkov na jeden až päť rokov väzenia.

"Mimoriadna prísnosť trestov ochromila ďalšiu činnosť ľudí nespokojných so spoločenskou situciou. Ich vodcovia sa stali obeťami spiatočníckeho myslenia Františka, ktorý svojou politikou zabrzdil rozvoj Uhorska na 40 rokov. Až po tomto čase sa totiž objavili tie isté reformátorské myšlienky v novom kabáte, ale aj v novej spoločenskej situácii a krajina sa mohla rozvíjať."

Hnutie uhorských jakobínov teda tvorilo len päťročnú dejinnú epizódu (1790 - 1795), na vzniku ktorej mala svoj podiel aj košická inteligencia. Naviac, podľa údajov Mgr. Štefana Eliáša, zo 49 obžalovaných jakobínov malo najmenej 13 slovenský pôvod.