? - 13. 10. 1880
Bol to skúsený staviteľ - dnes by sme povedali stavbyvedúci, ktorý už v minulosti spolupracoval na obnovách historických budov. To bol zrejme dôvod, prečo ho Imrich Steindl, profesor na Technike v Budapešti - zodpovedný za obnovu košického Dómu sv. Alžbety - poveril v júli 1877 vedením tejto stavby. Ako ocenenie jeho práce môžeme hodnotiť aj tú skutočnosť, že po veľkom požiari mesta Bardejov v apríli 1878 poverili Webera aj vedením opráv Chrámu sv. Egídia.
Keď Jozef Weber 13. októbra 1880 neočakávane zomrel, mesto mu vystrojilo veľkolepý pohreb: okrem pracovníkov, zamestnaných na oprave Dómu sv. Alžbety, sa na ňom zúčastnila mestská rada a úradníci pod vedením mešťanostu i široká mestská verejnosť. Pred pohrebným sprievodom kráčala hasičská hudobná kapela, za ňou nasledovali štyri remeselnícke odvetvia, podieľajúce sa na oprave kostola: kamenári, murári, sochári a kováči, oblečení vo sviatočných uniformách a s čiernym flórom na modrých či bielych čiapkach, nesúci insígnie remesla. Rakvu niesli šestnásti kamenári a sochári, oblečení v čiernom: ôsmi sa striedali v nesení a ôsmi držali smútočné stuhy. Sprievod došiel slávnostným tempom na úpätie Kalvárie, odkiaľ rakvu viezol po hrob slávnostný pohrebný koč.
V decembri 1880 nastúpil na miesto stavbyvedúceho po Weberovi Viliam Fröde, skúsený staviteľ, pracujúci predovšetkým vo Viedni. Na pamiatku prvého stavbyvedúceho osadili v nasledujúcom roku, pred odovzdaním reštaurovanej svätyne, Weberu reliéfnu podobizeň nad geotickým portálikom na južnej strane svätyne.
Sochárske dielo je prácou Waltera Aubrama. Samotná hlava bola vysekaná z kvalitného kameňa, rám okolo nej, pôvodne zo spišského pieskovca, zvetral do značnej hĺbky. Preto ho nahradili v rokoch 1989-1990 novým kusom kameňa. Keďže v tom období dodávateľ obnovy (PKZ Wroclaw) nemal k dispozícii archívnu fotodokumentáciu nápisu okolo Weberovej hlavy, meno a letopočet na novom kamennom ráme nebol obnovený. Dnes a už okoloidúci nedozvie, kto sa naňho z portálika dómskej svätyne usmieva.
Ing. Tina Markušová
Článok bol uverejnený v magazíne Listy košické v júni 1999.
