Časť piata - Na konci storočia

Záver 14. a začiatok 15. storočia znamenal pre Košice opäť sériu rokovaní iniciovaných kráľom Žigmundom, ktorý sa zainteresoval do komplikovaných vzťahov medzi Poľsko- litovskou úniou a Rádom nemeckých rytierov. Východné Slovensko a najčastejšie Košice sa opäť stali miestami, kde sa rokujúce stránky stretávali. Takmer sa nechce veriť, že popri tom podnikol niekoľko protitureckých vojnových výprav, že prekonal vzburu a zajatie uhorskými magnátmi v roku 1401 a pokus o povstanie a dosadenie neapolského Anjouovca Ladislava v roku 1403. Týmito udalosťami sa nebudeme zaoberať, pretože nesúvisia priamo s dejinami Košíc.

SPORY MIESTNE A MEDZINÁRODNÉ

Z prvej polovice roku 1396 za zachoval zákaz kráľa Žigmunda adresovaný zemianstvu na okolí Košíc, podľa ktorého nesmie nik z nich trestať vo vlastnej právomoci žiadneho Košičana, nech by sa dopustil akéhokoľvek previnenia na nich samých, či na ich poddaných. Ak by takýto prípad nastal, musia sa zemania obrátiť kvôli vymáhaniu satisfakcie na kráľovský súd v Košiciach, alebo tavernícky súd v Budíne, čo bol v podstate najvyšší súd v krajine. Fakt, že k vydaniu takéhoto zákazu došlo nasvedčuje, že mesto malo konflikty a spory s okolitou drobnou šľachtou, ktorá sa snažila brániť svoje práva vlastnými silami. Došlo to podľa všetkého až tak ďaleko, že musel zasiahnuť sám kráľ a zemianstvu pripomenúť, kde končia ich právomoci.

V nasledujúcom roku, potom, čo sa Žigmund po nešťastnej bitke pri Nikopoli vrátil okľukami naspäť do kráľovstva, pripraviac všetkým to prekvapenie, že ešte vôbec žije, usporiadal na Spiši stretnutie s poľskou kráľovskou dvojicou - Vladislavom II. Jagellom a Hedvigou. Rokovalo sa najmä v Spišskej Novej Vsi, ale hostí pozval aj do Košíc, kde si náruživý poľovník Vladislav v okolí počíhal na miestnu zver. Stalo sa tak v júli 1397. Hlavným bodom rokovačiek s poľskou stranou bolo uzavretie dohody, že si poľská strana nebude v budúcnosti robiť nároky na uhorskú korunu. Takzvaný Spišskonovoveský mier bol uzavretý ešte 14. júna 1397. Žigmund potreboval mať počas svojich aktivít v iných častiach strednej Európy krytý chrbát stoj čo stoj a nestál o zopakovanie nervóznej situácie z leta roku 1395.

Naviac tu bol ďalší politický aspekt veci - vzťah medzi Poľskom a Rádom nemeckých rytierov, ktorý spel ku konfliktu. Žigmund prirodzene podporoval Rád, želal si však aj dobré vzťahy s Poľskom. Poľsku, najmä potom, čo vytvorilo úniu s Litvou, bol však Rád tŕňom v päte. Žigmund sa všemožne snažil trenice medzi nimi mierniť a diplomaticky urovnávať. Košice sa tak opäť stali mestom, kde sa stretávali, alebo tadiaľto prechádzali misie Poliakov, ale i Rádových rytierov. Už na jeseň 1398 tadiaľto kráľ opäť prechádzal na rokovania do Krakova. Problém s možným ohrozením kráľovského postavenia vyriešila nakoniec Hedvigina smrť v 1399. Zomrela bezdetná a bola to posledná členka rodu uhorských Anjouovcov.

JOHANITI NAŤAHUJÚ RUKU

V roku Hedviginej smrti vystrčil rožky ďalší nepriateľ Košičanov, rytiersky rád johanitov, ktorý si už desaťročia nárokoval vlastníctvo košického špitála na predmestí. Svojho času ich žiadosti a žaloby zamietol kráľ Ľudovít Veľký, ten však už bol dávno po smrti a tak sa križiaci pokusili využiť novú situáciu - možno bude mať nový panovník viac pochopenia. Začiatkom jari 1399 zažaloval Košičanov vo veci špitála predstavený johanitského konventu svätého Antona v Spišských Dravciach Alanus. Pravdepodobne nebol celkom dobre informovaný o stave vecí, pretože už v roku 1392 vydal Žigmund v Budíne dokument, ktorým potvrdzoval dispozičné právo Košičanov na tento špitál, keďže boli /ako uznal/ jeho zakladateľmi.

Problém s johanitmi vyriešil kráľ počas svojho pobytu v Košiciach pred Veľkou nocou 1399. Na Kvetnú nedeľu tu vydal diplom, podľa ktorého bol špitál Svätého Ducha založený, zriadený a vystavaný mestom Košice, čo potvrdili mešťania jednomyseľným svedectvom /kto z nich sa však na to mohol pamätať? Veď sa tak udialo ešte pred založením mesta!/. Kráľ teda zakázal pod prísnym trestom, aby rytiersky rád johanitov Košičanov obťažoval a prekážal pod akýmkoľvek titulom v ich majetkových právach.

Rytieri /známi aj ako „Rodeziáni" a neskôr Maltézski rytieri/ samozrejme neboli spokojní a nebol to ich posledný pokus zmocniť sa košického špitála. Nateraz však s kráľom nepohli. Stále viac a viac sa ukazovala jedna z jeho najtypickejších vlastnosti - rozhadzovačnosť - a jeho najčastejší stav - zadlženosť. Žigmund neustále potreboval množstvá peňazí, pretože sa neustále topil v dlhoch. V takejto situácii boli preň bohaté Košice doslova „dojnou kravou". Často si od mesta peniaze požičiaval a keď nebol schopný sumy vrátiť, splácal to privilégiami a inou „úradnou" náklonnosťou. V roku 1405 napríklad oslobodil Košičanov od platenia ciel a mýt v celom Uhorsku. V meste sa jeho dlžoby zapisovali do „registrov kráľa Žigmunda" a u tunajších finančníkov vlastnil Žigmund bežné kreditné konto maskované ako „preddavky na dane".

DECRETUM MINUS

Žigmund mal mimoriadne šťastnú ruku na svojich expertov, prevažne cudzincov. Uhorské financie mu zreformoval šikovný Markus z Norimbergu, ktorý sa v roku 1395 stal komorským grófom a vyberačom tridsiatku v Košiciach. V rokoch 1402 až 1405 Markus zreformoval uhorský colný systém a jeho odbornosť a úspechy odmenil kráľ tým, že mu podriadil aj Budínsku, Kremnickú, Sibinskú a Baiamarskú komoru. Od roku 1405 sa stal navyšším kráľovým komorníkom. Životným dielom Markusa z Norimbergu bola „Zemská reforma" z roku 1405, ktorá bola jedným z najpokrokovejších politických a hospodárskych krokov vo vtedajšom kresťanskom svete.

Žigmund sa prostredníctvom Markusa z Norimbergu pokúsil zmeniť postavenie kráľovských miest v rámci politického systému kráľovstva. Pokúsil sa ich pozdvihnúť na úroveň jednotného mestského stavu, zastúpeného na krajinských snemoch s určitými právomocami. Na zvláštnom zhromaždení 13. marca 1405 jednal zo všetkými zástupcami miest ako s jednotným celkom a vydal tu krajinský dekrét, ten však nakoniec upresnil a rozšíril 15. apríla takzvaným Malým dekrétom /Decretum minus/, známym tiež ako „Mestský dekrét". Všetky opevnené kráľovské mestá dostali pre budúcnosť právo zúčastňovať sa na snemoch, čo malo podnietiť snahu týchto miest, aby sa samé postarali o svoje opevnenie, ak ho ešte nemali. Naviac bolo povolené vidieckemu ľudu sťahovať sa do miest /podľa pravidla Stadtluft macht Frei - mestský vzduch oslobodzuje/ a získať meštianske práva, ak za to zaplatil príslušný poplatok.

Musíme však konštatovať, že táto moderná a pokroková myšlienka sa neujala tak, ako bola zamýšľaná. Kráľovské mestá, a teda aj Košice sa síce na krajinských snemoch začali zúčastňovať, ale nie automaticky, iba vtedy, keď ich kráľ na ne pozval. Nedobre skončil aj sám Markus z Norimbergu. Mestá protestovali proti tomu, že ich dane organizuje cudzinec /najskôr nepodľahol tunajšej korupcii/ a vymáhali si jeho odvolanie - Košice na čele všetkých. Kráľ nakoniec Marka v roku 1407 odvolal, vymyslel však preň inú funkciu - správca zlatých mincí /comes monetarur aureorum/.

Košice začiatkom 15. storočia neboli iba kráľovým obľúbeným mestom, ale stále najdôležitejším mestom v okolitom regióne, pôsobiacim ako akási vyššia inštancia pre iné mestá. Potvrdzuje to výsadná listina, ktorú Žigmund vydal Sabinovu a v ktorej určuje, že tie spory v súdnej právomoci sabinovského magistrátu, ktoré si vyžiadajú odvolaciu inštanciu, majú byť predložené košickej mestskej rade, alebo taverníkovi. Košice si teda stále udržiavali medzi východoslovenskými mestami vedúcu pozíciu.

UDALOSTI ROKU 1409

V roku 1409 sa to opäť celebritami v Košiciach len tak hmýrilo. Žigmundova druhá manželka, ešte len sedemnásťročná Barbora Celská porodila dcérku Alžbetu. Mala ostať jediným kráľovým potomkom a dedičkou všetkých otcových trónov. Maličkú Alžbetu pokrstili v Košiciach a kmotrom jej bol vojvoda Hervoja zo Splitu. Kronikári túto udalosť neuvádzajú, píše o nej však nemecký historik Wilhelm Baum bez udania prameňa. Ak však kráľovské dieťa krstili v Košiciach, muselo sa narodiť niekde nablízku, ak nie priamo v meste. Miesto Alžbetinho narodenia však literatúra neuvádza.

Začiatkom jesene začal Žigmund rokovať s Rádom nemeckých rytierov. Schyľovalo sa k rozhodnej vojne s medzi Rádom a Poľskom a kráľ sa rozhodol rytierov podporiť. Dôvodov bolo viac, ale asi najdôležitejším bolo bohatstvo Rádu, ktorý mohol za pomoc dobre zaplatiť. Ďalším veľmi silným faktorom bola ríšska politika. Žigmund bol už od roku 1396 zástupcom svojho nevlastného brata Václava IV. v Nemeckej ríši - ríšskym vikárom. Neschopný Václav bol v ríši stále menej obľúbený a Žigmund vycítil príležitosť, ako si tu môže podporou Rádu nemeckých rytierov vybudovať pozíciu a získať ďalšiu korunu.

Rokovania o spojeneckej zmluve s Rádom vyvrcholili 20. decembra 1409, keď Žigmund, osobne prítomný v Košiciach, uzavrel spojeneckú zmluvu so zástupcami veľmajstra Ulricha von Jungingen o pomoci proti Poľsku v prípade vojny. Večne zadlžený kráľ si za ňu zapýtal „mastnú" sumu tristotisíc zlatých a trojmesačný žold pre desaťtisíc vojakov. Za to sľúbil rytierom naviac územia Zmuď, Dobriňsko a Kujawsko - veď aj tak neboli jeho. Poľský kráľ o týchto kšeftoch vedel, no naďalej so Žigmundom rokoval, doslova do poslednej možnej chvíle.

DEBAKEL PRI NIKOPOLI

Od stredovekého panovníka sa akosi automaticky očakávalo, že bude aj schopným a statočným veliteľom vojsk, ale Žigmund, akokoľvek politicky mocný a osobne určite nie zbabelý, do tejto úlohy nikdy nezapadol. Jeho vojenské výpravy bývali nemastné - neslané, pokiaľ neskončili ako ukážkové debakle. Obzvláštnu smolu mal pri stretnutiach s tureckou mocou. V roku 1392 proti Turkom vytiahol prvýkrát, kamsi do okolia dnešného Belehradu, a výsledok nevieme ani len ohodnotiť, lebo sa o ňom akosi mlčí - asi neskončil pre kráľa priaznivo. Druhú protitureckú výpravu viedol Žigmund v roku 1395. Vyrazil z Brašova na územie dnešného Rumunska, kde dobyl pevnosť Malá Nikopol. Spojencom na nej mu bolo miestne knieža Mircea so svojím synom Vladom Draculom. Práve tu sa dozvedel, že mu doma v Uhorsku zomrela manželka Mária.

Táto výprava nepriniesla očakávané výsledky a tak sa Žigmund vrátil do povodia dolného Dunaja začiatkom jesene 1396 na čele veľkej medzinárodnej krížovej výpravy. Okrem uhorských oddielov ju tvorili valašské vojská kniežaťa Mirceu, Bavori, Švábi, Rakúšania a dokonca aj

francúzsko-burgundský kontingent vedený rytierom Jánom Nebojácnym /po francúzsky Jean Sans peur, prekladaný aj ako Ján Bez strachu a Ján Bez bázne/. S Turkami, vedenými samotným sultánom Bajazidom I. Yilderimom /Bleskom/, sa stretli 28. septembra 1396 pri pevnosti Nikopol na pravom brehu Dunaja /dnes v Bulharsku/. Bajazid musel kvôli križiackemu vpádu narýchlo prerušiť obliehanie Konštantinopola.

Žigmund to snáď naplánoval dobre - chcel, aby ako prví udreli Mirceovi Valasi, a až keď unavia Turkov, pustí sa do nich jadro kresťanského vojska - ale Ján Nebojácny sa zachoval ako Ján Idiot. Udrel na Turkov bez rozmyslu prvý a naviac boli jeho rytieri podpití. Francúzski rytieri síce rozohnali nastrčené druhotriedne turecké oddiely, potom si ich však „podali" elitní janičiari a takmer úplne ich vyvraždili. Nato sa uhorské vojská čiastočne rozutekali, čiastočne bránili kráľa, ktorý však ustúpil na lode svojej flotily a odplával do Konštantinopola, kde svoj príchod vydával za diplomatickú misiu! Do Uhorska sa dostal okľukou cez Jadranské more až vo februári 1397. Doma sa medzitým myslelo, že na bojisku padol.

HISTORICKÁ PERLIČKA

Žigmundove tituly

Pre čitateľa je potrebné ozrejmiť Žigmundove kráľovské a cisárske tituly, aby nevznikol chaos v tom, ako ho v seriáli oslovujeme. Ešte ako chlapec sa stal Žigmund v roku 1376 /uvádza sa aj 1378/ Markgrófom Brandenburska. To mal 8, respektíve 10 rokov. Uhorskou kráľovskou korunou bol korunovaný 31. marca 1387. O rok neskôr prišiel o Brandenburskú marku, ktorú kvôli dlhom zastavil bratrancovi Joštovi a už nikdy nestihol vykúpiť. V roku 1410 však Jošt zomrel a Brandenbursko opäť pripadlo Žigmundovi. V tom istom roku, 20. septembra, sa stal nemeckým kráľom, čo bol titul budúceho rímsko-nemeckého cisára predtým, ako ho korunoval osobne pápež. Českým kráľom sa stal v roku 1419, korunovali ho však až 28. júla 1420. Vytúženého cisárskeho titulu sa dožil až 31. mája 1433 z rúk pápeža Eugena IV. To však už bol 65-ročný starec.

Tento článok bol uverejnený v denníku Košický večer; 5.4. 2002
Text a reprodukcie: Jozef Duchoň