Po Námestí Maratónu mieru či Komenského ulici prechádzame často a možno ani nevieme, že práve budova na rohu Komenského a Strojárenskej ulice je najstaršou priemyselnou školou v bývalom Uhorsku a v strednej Európe vôbec.
Dnešnú Strednú priemyselnú školu strojnícku založil 9. októbra 1872 ako súkromný ústav - trojročné vyššie strojnícke učilište - Ing. Jozef Szakkay a stal sa súčasne riaditeľom tohto vzdelávancieho zariadenia. V prvom školskom roku mala škola zapísaných 19 žiakov, no o dva roky neskôr už mala tri triedy a svojich vlastných profesorov. Dokonca na žiadosť J. Szakkaya bola 1. 1. 1876 škola poštátnená a hneď v tom istom roku riaditeľ kúpil rozľahlý pozemok na výstavbu školských dielní, pretože dovtedy mali žiaci teoretické vyučovanie vo večerných hodinách v učebni miestnej reálky a cez deň prax v továrni na stroje. K dielňam, ktoré stáli na mieste súčasnej školy, bola pribudovaná dielenská kancelária, byt pre riaditeľa a školníka, riaditeľňa, zborovňa, kabinety a dve miestnosti ako triedy pre 10 - 12 žiakov, ktoré boli veľmi tmavé a vlhké. 8. septembra 1878 navštívil školu František Jozef, zdržal sa v nej asi pol hodinya vyhlásil, že sa podobá vidieckej škole. Ing. Szakkay sa však nevzdával, školu spolu s mladým, ambicióznym kolektívom zveľaďoval, až ju povzniesol na európsku úroveň. V školskom roku 1880/1881 predpísal (podľa vzorov z cudziny) pre svojich žiakov nosenie rovnošaty. V máji 1885 sa začala stavať nová budova školy a v novembri už v nej s kompletným novým zariadením, ktoré vyhotovili v školských dielňach, mohlo začať vyučovanie. Škola sa sľubne rozvíjala, no v lete 1886 Jozef Szakkay vo veku 54 rokov zomrel. Pochovaný je na cintoríne Rozália v Košiciach.
Novým riaditeľom sa stal Karol Tetmayer, ktorý sa o svojom predchodcovi vyjadril: "Riaditeľ Szakkay bol prísny človek, mal rád poriadok a presnosť. S mani profesormi, ale aj v konaní s ľuďmi vôbec bol zdvorilý a priateľský." Tetmayer, ktorý nastúpil ako riaditeľ v r. 1886, prepracoval organizačný poriadok školy a pozdvihol ju medzi najslávnejšie inštitúcie Rakúsko-Uhorska. V septembri 1889 sa začali práce na rozšírení školy, prestavba sa ukončila v októbri 1901, a tak vyzerá budova v podstate dodnes.
Veľký prelomom v histórii školy bola 1. svetová vojna, keď budova slúžila ako vojenské veliteľstvo i ako vojenská nemocnica. Vojsko zabralo i dielne, premenili ich na opravovňu motorových vozidiel a neskôr sa v nich vyrábali zbrane a munícia. Čo je zvlášť smutné - rozširoval sa zoznam padlých žiakov a zamestnancov školy. Od jari 1916 sa v dvoch učebniach vyrábali umeleé končantiny a ortopedické pomôcky. Kým vypuknutie vojny bolo pre študentom prelomom, ukončenie vojny bolo novým medzníkom. Nová čsl. vláda vymenovala za riaditeľa školy Ing. Václava Mayeraa v škole sa začalo vyučovať po slovensky, do prvého ročníka sa prihlásilo 49 žiakov a v januári 1920 bola otvorená aj jedna trieda s vyučovacím jazykom maďarským. Štúdium sa stalo štvorročným a končilo sa maturitou. Prvé matturitné skúšky po vojne boli v roku 1923. V školskom roku 1931/1932 bola v škole zriadená čitáreň a školská knižnica, ktorá v roku 1938 obsahovala 13 260 zväzkov. Chudobným žiakom sa poskytovala sociálna pomoc, vydávalo sa im šatstvo a mali bezplatné obedy. Od roku 1918 po 1938 absolvovalo školu 1132 študentov.
Ďalším negatívnym zásahom do života školy bola druhá svetová vojna, škola bola rozdelná, jedna jej časť (slovenská) pod vedením riaditeľa Ing. Juraja Krajčoviča, prešla do Ružomberku a neskôr do Banskej Bystrice. Po skončení vojny, v školskom roku 1945/1946 dostala škola oficiálny názov Štátna priemyselná škola v Košiciach. V 50-tych rokoch vznikli nové odbory: elektrotechnický, hutnícky, dopravný, štúdium pracujúcich popri zamestnaní a jedna trieda s vyučovacím jazykom maďarským. V r. 1955 sa začala výstavba novej školy na Komenského 44 - budúcej elektrotechnickej priemyslovky.
V školskom roku 1960 - 1961 mala škola 31 tried a 1179 žiakov denného štúdia, 24 tried so 689 žiakmi štúdia popri zamestnaní a niekoľko elokovaných tried. Od roku 1952 sa postupne jednotlivé odbory osamostatňovali v vzniklo súčasných päť priemyselných škôl na území Košíc.
Škola na Komenského 2 - národná kultúrna pamiatka - však stále zostáva budovou materskou a rozvíja sa od roku 1872 dodnes pod rôznymi názvami. Od 60-tych rokov SPŠ Strojnícka začala úspešne varábať učebné pomôcky, ktoré prvýkrát úspešne vystavovala v roku 1970 na svetovej výstave vo Švajčiarsku, ďalej v Brne, v Budapešti, v Prahe, na rôznych miestach na Slovensku a, prirodzene aj v Košiciach. Najväčší počet tried zaznamenala v školskom roku 1976/1977, a to 54 s 1609 žiakmi a troma elokovanými triedami v Krompachoch, Prakovciach a Medzeve. V 70-tych rokoch sa vystavala telocvičňa a pribudli nové učebne.
V roku 1983 sa prvý raz postavila na čelo školy žena - riaditeľka Ing. Mária Slovinská. V roku 1989 začína vychádzať žiacky školský časopis Labyrint, ktorý bol ocenený Slovenským syndikátom novinárom. Od roku 1992 existuje Klub priateľov Priemyselnej školy strojníckej, v ktorom sú dobrovoľne združení absolventi školy (mnohí žijú v cudzine) a jej terajší zamestnanci. Klub vydáva svoj vlastný časopis s názvom Šrubkár. Škola nadviazala družobnú spoluprácu s podobnými školami v Maďarsku, Holandsku a Poľsku.
Unikátom školy je od roku 1972 školské múzeum, jediné vo východoslovenskom regióne, v ktorom sú i vzácne exponáty z 19. storočia. Aj z nich sa dozvedáme, že SPŠ strojnícka v Košiciach začínala s kachľovými pecami a petrolejovými lampami a v súčasnosti sa nachádza v "priestore" počítačov a internetu. Od roku 1996 má škola druhýktár vo svojej histórii riaditeľku ženu - Ing. Editu Pitlaničovú.
Stojí za to neobísť budovu na rohu Komenského a Strojárenskej ulice. Je zaujímavá architektonicky, svojim obsahom i históriou.
PhDr. Gabriela Rakúsová
(Článok bol uverejnený v magazíne Listy košické, číslo 2/2000)
