FRANCÚZOV VÝKRES
Reduty na mestskej lúke
Ubehol už dlhší čas odvtedy, čo sme na stránkach tejto rubriky opísali niektoré verejnosti doteraz neznáme či menej známe plány deponované vo Východoslovenskom múzeu. Dnes sa k tejto téme vraciame, aby sme sa venovali trom plánom, z ktorých zmyslom každého bolo síce niečo celkom iné, vedľajším, a dnes možno cennejším výsledkom však bolo pomerne podrobné zobrazenie riečnej nivy Hornádu v okolí Košíc. Ak by sa niekomu zdalo, že je to z hľadiska dejín mesta nie práve najpríťažlivejšia téma, dovoľujem si podotknúť, že Hornád zásadne ovplyvňoval tunajšie osídlenie už tisíce rokov pred založením mesta, v čase jeho založenia, a nakoniec i v pomerne nedávnom novoveku. Kto neverí, nech sa pustí do čítania nového seriálu.
MAJOR ROCHELLE
Zhruba pred rokom sme priniesli v tejto rubrike informácie o pláne pevnosti Košice vypracovanom v marci 1747 neznámym autorom. Mal názov Wahrhafter Entwurf und Grundriss... a vo Východoslovenskom múzeu sa nachádzala iba jeho kópia, aj keď pekná a precízna, spracovaná v roku 1873 plukovníkom Rothauscherom. Odbornej verejnosti je prakticky neznámy fakt, že múzeum deponuje aj iný plán z toho istého obdobia a je dokonca možné, že od toho istého autora. Na rozdiel od predchádzajúceho je tento plán originál a je to zameranie územia rozprestierajúceho sa medzi hlavným korytom Hornádu a mlynským náhonom. Hornád býval v minulosti riekou veľmi členitou, s mnohými bočnými ramenami a samostatnými ostrovčekmi, bahurinami a mokraďami. V tomto teréne navyše stávali už od stredoveku prvé košické výrobné zariadenia - mlyny, valcha, brusiarne, garbiarne, močidlá, bielidlo, bitúnok a ktovie čo všetko ešte.
V roku 1747 dostávalo toto územie aj ďalší význam. Najmenej od roku 1715 koketovali tunajší cisárski velitelia posádok s myšlienkou vybudovať glacis /to je vyplanírované postrelisko pred hradbami/ aj na východnej strane a obohnať Košice napriek existujúcemu opevneniu ďalším vencom obranných prvkov, takzvaných redút. Pod pojmom reduta sa rozumie pevnôstka, zväčša dočasného charakteru, vysunutá pred hlavnú obrannú líniu opevnenia. Na východnej strane Košíc sa počítalo s celkom tromi redutami, ktoré inžinieri situovali zhruba na miesta dnešnej železničnej nemocnice, stavebnej priemyslovky a uprostred Mestského parku. Dnes nevieme o tom, že by boli reduty navrhnuté aj na iné miesta obvodu mestského opevnenia, s čím by ostatne bol ten problém, že všade inde sa rozrastala predmestská zástavba, jediný voľný úsek zostával na východ od mlynského náhona.
Spomenutý Wahrhafter Entwurf má tri reduty zakreslené a v legende popísané ako stavby projektované. Rochellov plán, ktorý je hlavnou témou dnešného rozprávania, nemá na ich mieste nakreslené nič - takže v čase jeho vzniku ešte určite nestáli. Z toho teda vyplýva, že práve začiatkom roku 1747 sa kdesi vo Viedni rozhodlo /a povedzme si, že s tým váhali vyše tridsať rokov/, príslušný priestor zamerať, čím poverili miestne dostupného odborníka. Napriek tomu, že dosť z popisu plánu vybledlo medzičasom do nečitateľna, podpis a datovanie sa na ňom zachovali. Datácia sa nachádzala v dochovanom zlomku vety: ...Kaijl. Königlichen befehl von 29ten April 1747 gegen ain gelegten Revers übergeben... /...Cis. Kráľovský rozkaz z 29. apríla 1747 predložený oproti náležitému reverzu.../ a podpis v záverečnej vete: Aufgefertiget von mir Claude de Rochelle allhier angestelten Ingenieur Obristwachmeister /Vyhotovené mnou, Claudiom de Rochelle, tu ustanoveným inžinierom obristvachtmajstrom/. Hodnosti obristvachtmajstra /doslova vrchného strážmajstra/ zodpovedá súčasná hodnosť majora.
PARAMETRE PLÁNU
Rochellovo zameranie je vypracované na ležatom pretiahnutom formáte ručného papiera zlepeného z dvoch rovnakých kusov. Formát má celkový rozmer 369 x 784 milimetrov, samotná kresba plánu vo výraznej čiernej fazete má rozmery 341 x 773 milimetrov. Hore uprostred je mierková úsečka dlhá 121 milimetrov, znázorňujúca 200 viedenských siah, čo predstavuje mierku 1 : 3134. Porovnať so skutočnou mierkou kresby ho nemôžeme, pretože na pláne nie sú presne identifikovateľné miesta, ktoré by sa dali preniesť do súčasných máp. Musíme teda veriť tomu, čo Rochelle nakreslil a rátať s tým, že kašírovaním plánu na hrubší kartón sa jeho rozmer mierne zväčšil, čím by bolo pôvodné číslo mierky o chlp väčšie. Najbližšia "prirodzená" dobová mierka je 1 : 3240, čiže jeden palec na pláne sa rovná 45 siaham v skutočnosti.
Rochellov plán je pekne kolorovaný a väčšina farieb sa dobre zachovala dodnes, čo svedčí o tom, že bol v minulosti len málokedy vystavovaný a tak nestihol na slnku vyblednúť. Vodné plochy sú lazúrne svetlomodré, kroviská, mokrade, glacis a hlinené prvky opevnenia mesta boli pôvodne zelené, dnes sú však modré. Cesty, murované hradby a budovy na predmestiach sú vyznačené lazúrnou umbrou, mosty sýtejšou hnedou. Okrom sú zvýraznené valy, parkán a niektoré polia. Základná kresba je urobená čiernym tušom a popisy začal autor písať sépiou, potom však z akéhosi dôvodu prešiel na čierny tuš.
Nápis pri ľavom okraji kresby, začatý sépiou a dokončený čiernym tušom uvádza: A" B" die differenten längen zwischen dem alveo der Harnad flus undt das mühl graben C" D" die differenten breijten zwischen beijden obersagten Alvees /Rochellova nemecká gramatika je otrasná, najskôr to bol naozaj rodený Francúz/, čo v slovenčine značí: Áčka a Béčka /sú/ rozdielne dĺžky medzi ramenom rieky Hornádu a mlynským náhonom, Céčka a Déčka /sú/ rozdielne šírky medzi oboma spomenutými ramenami. Na pláne sú skutočne štyri dvojice bodov AB a šesť dvojíc CD. Body CD sú pospájané bodkovane vyznačenými úsečkami, body AB však nie. Dĺžky spojníc AB od východu k západu sú 550, 572, 563 a 512 mm, dĺžky spojníc CD od severu k juhu sú 198, 127, 140, 158, 187 a 145 mm.
Spomeniem ešte signatúry, ktoré sú vyznačené na zadnej strane podlepového kartónu. Je to pekná ukážka toho, ako sa časom zvyšuje zmätok v múzejnej evidencii vymýšľaním novších dokonalejších signatúr. Posledná platná signatúra R 3686 je na pláne vyrazená pečiatkou s čiernou pečiatkovou farbou, ale v staršej podobe ako No 3686. Potom je tam staršia signatúra -3542- namaľovaná červenou olejovou farbou, ešte staršia signatúra okrúžkované číslo 1049 hrubou červenou ceruzkou a čiasi súkromná signatúra obyčajnou ceruzkou 2318.
ČO TAM VTEDY BOLO
V ľavom dolnom rohu kresby je zachytená časť predmestia, ktorá sa neskôr bude volať "Nové". Je to vlastne zárodok dnešnej Masarykovej a Alvincziho ulice s vyznačenými 29 parcelami a celkom 37 budovami, vrátane areálu Horného mlyna. Predmestie je obkolesené bočnými riečnymi ramenami s akousi mokraďou na severnom obvode, v mieste dnešnej Hutníckej ulice. V trase súčasnej Alvincziho a Rampovej ulice je cesta vedúca k brodu cez Hornád, ktorý je v ľavom hornom rohu plánu. Toto miesto bolo odjakživa prechodom cez rieku známym pod názvom Tri brody /po latinsky Tria vada, maďarsky Három gázló/. Zaujímavosťou je prostý krížik uprostred námestia v tomto predmestí. Vyznačuje pravdepodobne miesto núdzového pohrebiska obetí morovej epidémie z rokov 1709 - 1710.
Uprostred pri dolnom okraji je zachytený kus východného obvodu mesta s hradbami, glacis, mlynským náhonom a troma ravelinmi. V mieste dnešnej Kmeťovej, Jesenského a Vodnej ulice tečie bočné rameno mlynského náhona, ktoré sa doň vracia dvoma ústiami na úrovni konca Mlynskej ulice a poniže od nej. Vpravo od mesta je zobrazená zástavba časti dolného predmestia aj s areálom Dolného mlyna. Dá sa tu narátať celkom 47 parciel a 73 budov. Asi v mieste dnešnej Bajzovej ulice je tu most cez Mlynský náhon a v areáli Dolného mlyna je druhý. Neďaleko tohto mlyna je naviac jazierko napájané vodou z bočných ramien. Pri pravom okraji plánu je sútok Hornádu a mlynského náhona, ktorý je členitý a vytvára štyri ostrovy.
Od úrovne Bajzovej ulice vedie naprieč plochou medzi náhonom a Hornádom cesta známa neskôr ako Prešovská obchodná cesta /Via commercialis Eperiesinensis/. Cez hlavné koryto Hornádu prechádza dreveným mostom. Južne od neho je vyznačený osamelý domček v dvoch vybodkovaných sústredných kružniciach. Je to pravdepodobne sídlo mestského šarhu s mrchoviskom, umiestnené tak, aby zápachom neobťažovalo mesto, ale ani predmestia. Na západnom brehu Hornádu, v mieste dnešného železničného koľajiska, sú dva pomerne rozsiahle ostrovy zakreslené krovinami a vyznačené ako mokrade. Celkom vytvára riečny systém Hornádu v tomto mieste deväť ostrovov a jedenásť vodných tokov a ramien. Na pláne nie je zakreslený Stredný mestský mlyn, čo znamená, že nebol do začiatku roku 1747 ešte obnovený /predtým tam určite stál/.
HORNÁD NA STARŠÍCH VÝKRESOCH
Zatiaľ najstarší známy výkres zachytávajúci územie východne od Košíc, vymedzené korytom mlynského náhona a hlavným korytom Hornádu je anonymný nákres, ktorý pre cisárskeho generála Enea Capraru vyhotovil akýsi francúzsky inžinier v čase obliehania Košíc v roku 1685. To sa bojovalo proti Thököliho kurucom, ktorí mesto nakoniec aj tak vzdali sami od seba. Sú síce aj dva staršie plány mesta, z roku 1658 a 1671, na ktorách je zachytená časť koryta mlynského náhona, dokonca s objektom mlyna, ale tie sa nedajú porovnávať s Rochellovým výkresom nedá sa z nich posúdiť, nakoľko sa menilo inundačné pole rieky východne od mesta.
Spomenutý plán z čias obliehania má jednu očividnú chybu, ktorá z neho robí neveľmi dôveryhodný geodetický dokument. Výrazné vedľajšie rameno rieky spájajúce mlynský náhon s Hornádom asi v trase dnešnej Svätoplukovej ulice na ňom nie je zaústené do rieky, ale vracia sa do náhona. Všetky známe neskoršie nákresy tohto územia z rokov 1715, 1720, 1747 a 1807 však tento vodný spoj majú. Až Kányho plán z roku 1823 ho ukazuje iba čiastočne, ako zanikajúci tok. Je jasné, že onen neznámy inžinier sa v roku 1685 sústredil hlavne na zobrazenie obliehania, nie na zobrazovanie okolia mesta, naviac takého členitého a zložitého, ako bola Hornádska riečna niva.
Stály čitateľ našej rubriky však vie, že presne v tom istom roku, v ktorom vznikol Rochellov výkres, ba dokonca o viac, ako mesiac skôr, vznikol aj rozsiahlejší plán opevnenia mesta s okolím, na ktorom je zakreslená aj plocha inundácie medzi náhonom a Hornádom. Volal sa Wahrhafter Entwurf a keď sme o ňom 2. februára 2001 písali, bol vyslovený názor, že je kópiou staršieho plánu z roku 1715. Pre mysliaceho človeka teraz priam kope do dverí otázka: Nemohol byť autorom "pravdivého rozvrhu" /to je preklad onoho Wahrhafter Entwurf/ ten istý Klaudius de Rochelle, ktorý neskôr vypracoval zameranie plochy pre úpravu glacis a vybudovanie redút východne od mesta?
Prvý záchvat logiky povie, že áno, veď predsa nemožno rátať v zapadákove menom Košice /vtedy ním už skutočne boli/ s fungovaním dvoch na sebe nezávislých dôstojníkov inžinierov - geodetov zakresľujúcich v podstate to isté. Ale porovnanie Pravdivého rozvrhu s Rochellovým výkresom jasne povie, že nie! Napriek tomu, že sa v tomto prípade porovnáva originál /Rochelle/ s kópiou, aj keď precíznou /Wahrhafter Entwurf/, takže nemožno posudzovať technický rukopis tvorcov, je na Pravdivom rozvrhu zakreslená inundačná plocha mierne inak, ako na Rochellovom výkrese. To by predsa jeden a ten istý inžinier s niečo vyše mesačným odstupom neurobil! Použil by určite výsledky jediného zamerania pre oba plány!
Ibaže! Výkres z marca 1747 kopíruje inundačné územie rieky presne podľa výkresu z februára 1715. Výkres, ktorý vznikol po 29. apríli v tom istom roku síce prináša zmeny, ale nie také výrazné, aby nemohli vzniknúť prirodzenou cestou počas 32 rokov. Takže je tu možné aj také vysvetlenie /a ja sa k nemu prikláňam/, že Rochelle je autorom výkresu z marca 1747, ktorý vypracoval na základe starého Kleinwachterovho plánu z februára 1715, zakreslil doň navrhované reduty a glacis, nechal si to kýmsi z Viedne schváliť, a až potom reambuloval zameranie plochy inundácie Hornádu. Načo ináč by uvádzal, že na to mal cisársky reverz!
Tento článok bol uverejnený v denníku Košický večer dňa 14. 6. 2002
Text a reprodukcie: Jozef Duchoň
