Každé mesto i každá obec má pre svojich obyvateľov prezývku. A každá prezývka má svoj pôvod, ktorý vychádza z dákeho tradovaného príbehu. Napríklad Košičanov nazývali "ptáčkare", "hladoše" a "vraňare".
Obyvateľov Barce nazvývali "cupare". V tejto obci sa v minulosti údajne chovalo dosť kráv a Barčania chodili predávať mlieko do Košíc. Údajne si ho však nedoprali sami a snažili sa vždy všetko predať. To sa prejavovalo aj tým, že predtým než odišli na trh, jedli doma iba postnú zapraženú polievku, ktorá sa volala cupa.
Obyvateľov Kavečian nazývali "bombaľe". Pôvod tohto označenia možno hľadať v údajne dávnom zvyku dedinčanov, ktorí chodievali v čase sezóny zbierať hrozno do tokajskej oblasti. Peňazí veľa nebolo a tak zvyčajne jedli iba suchý chlieb s hroznom. Jedno zahryznutie do chleba - jedna bobuľa - jedho zahryznutie do chleba - jedna bobuľa - .....
Obyvateľov Košickej Novej Vsi nazývali "škvarkare". Dôvod je jednoduchý. V niekdajšej obci a terajšej mestskej časti žilo veľa chovateľov ošípaných, mäsiarov a výrobcov mäsových výrobkov. Táto činnosť prestávala byť rozšírenou až počas II. svetovej vojny, po oslobodení takmer zanikla.
Myslavčania sú "paskudáre". Traduje sa príhoda, že v čase, keď ešte slamenné turistické klobúky neboli známe, prechádzal obcou turista s takýmto klobúkom na hlave. Zafúkal prudký vietor, strhol mu klobúk a hnal ho dedinou. Párkrát ho zodvihol a prilepil na okná, ale potom ho opäť niesol ulicami. Miestni obyvatelia sa preľakli, že do dediny prišlo strašidlo - "paskuda". Schytili cepy a začali klobúk naháňať, až ho dobili a cítili sa ako víťazi nad príšerou.
Obyvateľov Ťahanoviec nazývali "baraňare". Vysvetlenie pôvodu názvu možno hľadať v dvoch tradovaných príbehoch. Podľa prvého na dedinskej svadbe ktosi ukradol barana stiahnutého z kože a na jeho miesto dal rovnako pripraveného psa. Svadobčania na to prišli, až keď dojedali mäso a ukladali kosti do misy. Podľa druhého tradovaného príbehu raz na jar, keď vody Hornádu stúpli, uvideli dedinčania, že prúd nesie akési zviera. Chytili ho a keďže vyzeralo práve utopené, rozhodli sa ho opiecť. Mysleli si, že je to baran, ale bol to biely ovčiarsky pes. To zistili až po hostine.
Obyteľov Ťahanoviec nazývali aj "petruškáre". To pretože obec, ktorá pôvodne ležala na opačnom brehu Hornádu ako dnes, bola známa pestovaním zeleniny, ktorú predávali v Košiciach na trhu.
Zachovali sa prezývky aj obyvateľov iných obcí, avšak často už bez tradovanej príhody. Obyvatelia Poľova sú "harakare" a rovnako nazývali aj obyvateľov Bukovca. Obyvatelia Rudníka a Hodkoviec nazývali "makale", inokedy "makare". V Hrašovíku a v Paňovciach volali obyvateľov "rakare".
Obyvatelia Olšovian boli "kapusňare", pretože údajne vo veľkej miere pestovali kapustu, ktorú chodili predávať na trhy vo vozoch.
Obyvateľov Zdoby, dnes už časti spojenej obce Sady nad Torysou, volali "chreňare".
Posmešná historka sa viaže aj k obyvateľom dediny Rákoš, ktorých prezývali "hubare". Údajne pretože miestni obyvatelia chodili na huby v noci s lampášom. Vedeli, že huby rastú aj v noci a vždy chceli byť prví.
Obyvateľov Veľkej a Malej Lodiny nazývali "mačankare", alebo "pirohare". Oba názvy majú svoj pôvod v múčnych dedinských jedlách.
(Spracované podľa zozbieraných materiálov Dr. Michala Makuša.)
