CITADELA Časť prvá

Sprisahaní magnáti a neposlušní Košičania

V bohatých dejinách vývoja opevnenia nášho mesta zaujíma výnimočné miesto stavba, po ktorej dnes nezostala žiadna stopa. Zarážajúce je, že išlo o jednu z najväčších stavebných investícií a zároveň aj najrozsiahlejší samostatne budovaný pevnostný objekt v košickom obrannom systéme. Bola to citadela, budovaná južne od Dolnej mestskej brány, na mieste, kde dnes stojí starobinec s kostolíkom Svätého Ducha. Obrovská stavba, plošne väčšia ako viaceré stredoveké mestá na Slovensku, bola vybudovaná hlavne zo zeminy, čo je vari hlavný dôvod, prečo dokázala zaniknúť tak dokonale. Paradoxom dejín je, že táto obrovská investícia nepriniesla obrane mesta žiaden prospech. Navyše mala košická citadela až kuriózne krátky život. O tom všetkom bude nasledujúci seriál.

VEŠELÉNIHO SPRISAHANIE

Rozhodnutiu postaviť v tesnej blízkosti mesta Košice samostatnú pevnosť, citadelu, predchádzali hneď tri významné historické udalosti. Prvou bola pomerne krátka vojna s Turkami v rokoch 1663 až 1664. Tá sa síce skončila slávnym víťazstvom generála Rajmunda Montecuccolliho nad veľkovezírom Ahmedom Köprülüm v pamätnej bitke pri Svätom Gotharde 1. augusta 1664, v mierovej zmluve sa to však neveľmi odrazilo a vtedajší cisárski diplomati takzvaný Vašvársky mier uzavretý 10. augusta 1664 „zvrzali". Turci už predtým zasadili cisárskej strane dve veľmi vážne rany. Po dlhšom obliehaní kapitulovala 24. septembra 1663 moderná pevnosť Nové Zámky. V tom istom roku Turci obsadili a spustošili mesto a pevnosť Veľký Varadín /dnes Oradea v Rumunsku/.

Obe straty boli mierom fixované a cisárska dvorská vojenská rada musela začať budovať nové pevnosti, ktoré by stratu Nových Zámkov a Veľkého Varadína nahradili. Tak sa začala stavať pri Hlohovci pevnosť Leopoldov - dodnes stojaca a smutne preslávená ako väznica. Zároveň sa začalo uvažovať o silnejšom opevnení aj na východe krajiny a o doplnkovom opevnení Košíc citadelou.

Výsledky vojny s Turkami a nepodarený Vašvársky mier viedli časom v Uhorsku k vzniku takzvaného Vešeléniho sprisahania. Pomenované je po uhorskom palatínovi grófovi Františkovi Vešelénim /dobovým pravopisom sa písal Wessellenyi/. Sprisahanie postupne tlejúce už od roku 1665 a prezradené v roku 1669 sa skončilo polapaním tých sprisahancov, ktorí ešte žili /viacerí stihli prirodzene zomrieť do roku 1670/. Sprisahanci sa schádzali sem-tam aj v Košiciach a patril medzi nich aj František I. Rákoczi, otec nám dobre známeho Františka II. Polapili ho, uväznili vo Viedenskom Novom meste, ale popravy sa nedočkal, pretože jeho matka, silná katolíčka a podporovateľka jezuitov, Žófia Bátoriová, preňho vyprosila u cisára Leopolda I. milosť. Stálo ju to však 200 000 zlatých florénov. Historici udávajú, že to boli peniaze použité obratom na výstavbu košickej citadely. Financoval ju teda sám „nepriateľ".

UDALOSTI V KOŠICIACH

Kroniky nášho mesta opisujú udalosti okolo potlačenia a potrestania Vešeléniho sprisahania. Odcitujeme najprv Jozefa Tutkóa: V roku 1670 prijal Rákoci /František I./ výzvu Zrínskeho /Petra III./ a zvolal svojich politických prívržencov do Košíc na 22. februára. Práve, keď tu odznievali najohnivejšie reči proti Kráľovi a nemeckým ministrom, vstúpil do zhromaždenia gróf Rothal. Sprisahanci sa spočiatku chceli pretvarovať. Na grófovu otázku „Ako sa opovážili usporiadať zhromaždenie bez kráľovského povolenia?" odpovedal Rákoczi, že sa radia o tom, ako odčiniť krivdy páchané na vlasti. Odpoveď na otázku „Za akým cieľom verbovali ozbrojený ľud?" znela tak, že sa chytili zbrane proti Turkom, ktorí neprestávajú znepokojovať pohraničné oblasti. Keď ich však Rothal napomenul, aby sa zaraz vrátili v pokoji domov, zahrmela víchrica neskrotených vášní a proti Nemcom sa sypali nadávky.

Gróf Rothal z Košíc následne odišiel, sprisahanci sa rozhodli pre ozbrojený odpor, ale ako sa to skutočne skončilo, opisuje ďalej kronikár Plath takto: V roku 1670 prišli do nášho Horného Uhorska kvôli upokojeniu a konsolidácii vojvodcovia Karola Lotrinského gróf Ján Sporck, gróf Godelfin Heister a gróf Ján Adolf Holstein ako velitelia vojska deväťtisíc skúsených vojakov. Reči ich počet pravdaže zvýšili na šesťdesiattisíc. Kronikár Tutkó ďalej uvádza: K mestu Košice prišiel maršal Sporck dňa 29. júla a žiadal, aby bol doň vpustený, čo mu obratom splnili. Za hlavného kapitána Horného Uhorska vymenoval Sporck veliteľa Spankaua a v meste ponechal ako stráž posádku 2000 ozbrojencov.

Sprisahanci sa až do tejto chvíle nezmohli na žiaden ozbrojený odpor, sami však spôsobili masívnu vojenskú prítomnosť cisárskych vojsk tu, v regióne dnešného východného Slovenska. Sám Fantišek II. Rákoczi sa síce neskôr z väzenskej cely dostal, väzba mu však natoľko podlomila zdravie, že domov sa namiesto pyšného magnáta vrátila už iba ľudská troska. Počiatkom roku 1776 vysilený zomrel. To už v Košiciach naplno bežala výstavba citadely.

ZLÝ ÚMYSEL OBČANOV

Opäť sa začítame do Tutkóovej kroniky, z ktorej sa oboznámime aj s treťou z udalostí, ktoré viedli k definitívnemu rozhodnutiu vystavať v Košiciach citadelu. Uvádza sa tam: Stráž ponechaná v meste /maršalom Sporckom/ až príliš znepokojovala a trápila občanov, preto sa títo sprisahali proti tu zanechanej cisárskej stráži, a rozhodli sa, že ju v noci napadnú. Stráž sa ale dozvedela o znamení a v čase pripravovaného útoku čakala v pohotovosti na útočníkov. Následkom prudkej zrážky dvoch táborov bolo mnoho ľudí dosekaných a víťazom sa stali cisárski vojaci.

V kronikárskych údajoch tu čosi nesedí. Vtedajšie Košice nemali toľko obyvateľov, aby mohli postaviť počet mužov schopný ohroziť dvojtisícovú profesionálnu cisársku posádku. Najpravdepodobnejšie vysvetlenie je také, že udávaný počet posádky v Košiciach je nadsadený, alebo že sa v dobe pripravovaného povstania v meste zdržiavala iba jej menšia časť a zvyšok vyrazil na nejakú miestnu akciu. Nechajme však ďalej hovoriť kronikára, ktorý potvrdzuje odvekú múdrosť o tom, že za všetkým treba hľadať ženu, a tiež fakt, že nech by už boli cisárski vojaci akokoľvek nenávidení, frajerky si tu v meste, kde dozerali nad pokojom, našli. Tutkó totiž píše:

Zlý úmysel občanov vyniesla na božie svetlo dievčina, ktorej milý bol bubeníkom stráže. Jemu prezradilo tajomstvo sprisahania, že útok sa začne na znamenie dané výstrelom z pušky. To sa stalo večer o deviatej hodine a na pamiatku tejto udalosti bolo neskôr nariadené, že v malej severnej vežičke Dómu svätej Alžbety sa o tomto večernom čase bude zvoniť malým zvonom. Kronikár sa potom preniesol do svojej súčasnosti, aby čitateľom pripomenul, že: Do 20. februára 1849 vykonával túto úlohu vežový strážnik. Potom bolo zvonenie preložené na neskorší čas, to jest večer od trištvrte na jedenásť až do jedenástej. Ale už od 13. februára 1861 sa zvonenie opäť praktizuje v pôvodnom čase. Tutkóova kronika bola vydaná práve v roku 1861, a tak je zaujímavé, že to do nej ešte stihol zaznamenať. Potom sa však vrátil opäť do roku 1670, aby konštatoval:

Pre zabezpečenie nespokojných občanov mesta dal cisár Leopold budovať citadelu pri Dolnej bráne /nateraz medzi domami patriacimi Forgáchovi a Gersterovi/ a financovalo sa to z oných dvestotisíc uhorských florénov, ktoré vyplatila Žófia Bátoriová, vdova Juraja II. Rákocziho, ako výkupné za syna Františka. Poznamenáme, že spomenuté domy určujú polohu Dolnej brány, nie citadely.

ČO JE TO CITADELA

Toto neveľmi frekventované slovo sme prebrali z taliančiny, kde sa písalo v podobe cittadella, čítalo ako čitadela a doslovne znamenalo zdrobnelinu od výrazu mesto - po taliansky citta - teda „mestečko". Taliančina prebrala príslušný slovný základ z latinčiny, kde slovo civitas znamená spoločenstvo občanov, teda obec, a v prenesenom zmysle aj mesto. Tým sme však nevysvetlili jasne, čo si pod týmto termínom predstaviť. Takže, citadela je osobitne opevnené miesto v rámci už existujúceho iného opevnenia. Týmto termínom možno označiť zvlášť opevnený okrsok pevnostného mesta, alebo zvlášť vybudovanú pevnosť v systéme mestského opevnenia.

Svojím spôsobom je napríklad citadelou Kežmarku hrad v rámci tamojších hradieb, alebo bratislavskou citadelou tiež jej známy hrad. Od prvej tretiny šestnásteho storočia sa stavali charakteristické bastiónové citadely s pôdorysom štvoruholníka, päťuholníka či šesťuholníka. Pôdorys mohol byť samozrejme aj zložitejší. Jednu z najslávnejších citadel postavil Talian Paciotto na východnom obvode veľkého flámskeho mesta Antverpy. V tej istej dobe vznikla aj citadela Ríma, pôvodne monumentálna hrobka cisára Hadriána z 2. storočia nášho letopočtu doplnená bastiónovým opevnením. Známu citadelu má aj Turín v severnom Taliansku. Košická citadela sa vraj veľmi podobala citadele vo Frankfurte nad Odrou. Návštevníci Budapešti si určite spomenú na citadelu na vrchu svätého Gerharda /Gellérthegy/.

Mnohé citadely vznikli vývojom, ako sa opevnenie postupom rozširovalo, staršia časť sa stala citadelou. Napríklad pôvodná bastiónová pevnosť Komárno zo 16. storočia sa po vybudovaní novej bastiónovej fronty západne od mesta v 18. storočí, hlavne však po prestavbe mesta s okolím na komplex vzájomne sa podporujúcich pevností, stala prirodzenou citadelou Komárna a slúžila ešte donedávna sovietskym vojskám. Citadely v pevnostných systémoch Brestu, Litovského, Sevastopolu, Kostrínu /Küstrin/ a Poznane poslúžili brániacim sa vojskám ešte v časoch druhej svetovej vojny. Výraz citadela sa používa niekedy aj v súvislosti, kde by ste ho nečakali, napríklad u najväčších pancierových radových lodí sa stredná, najviac chránená časť trupu nazýva „lodná citadela". Ako kuriozitu možno uviesť dokonca aj fakt, že posledný pokus o strategickú ofenzívu Wehrmachtu na východnej fronte, Kurská bitka v roku 1943, mala krycí názov Zitadelle - Citadela.

Citadely sa stavali podľa možností na vyvýšených miestach, a keď to terén neumožňoval, boli aspoň oproti ostatným stavbám opevnenia, kam patrili, silnejšie a výhodnejšie situované. Citadela mohla byť uprostred mesta, ale aj na jeho obvode, ba dokonca tak, ako v prípade Košíc, tesne za obvodom mestských opevnení, vždy ale tak, aby mesto mohla v prípade potreby vojensky ovládať, povedali by sme, že držať v šachu. Úlohou citadely bolo totiž nielen posilniť obranu príslušného mesta, ale toto mesto aj udržať v poslušnosti. Takéto boli aj dôvody výstavby citadely v Košiciach.

Historická perlička

KTO SA V NICH MAL VYZNAŤ

Vešeléniho sprisahanie chcelo slúžiť hlavne záujmom protestantov v Uhorsku. To však nebránilo tomu, že jedným z jeho čelných predstaviteľov bol katolík Rákoczi. Jeho matka štedro podporovala rád jezuitov a trpela dokonca celoživotnou traumou z pocitu viny za to, že jej svokor Juraj I. Rákoczi bol priamo zodpovedný za smrť troch košických mučeníkov. Naproti tomu novomenovaný hornouhorský kapitán generál Paris Spankau bol luterán ako remeň, rovnako, ako mnohí cisárski vojaci. Ani kapitánovi, ani jeho vojsku však vonkoncom nerobilo problémy slúžiť najkatolíckejšiemu apoštolskému veličenstvu, cisárovi Leopoldovi I. Keď sa tunajší protestanti snažili Paridovi Spankauovi „zahrať na city", odbil ich s tým, že je síce luterán, ale keby si to cisár želal, zakoval by do želiez hoc aj samého Martina Luthera.

Plán, čo sa nestihol realizovať - pokračovanie...

Tento článok bol uverejnený v denníku Košický večer; 21. 9. 2001

Text a reprodukcie: Jozef DUCHOŇ