Pečatidlá nášho mesta v minulosti

Od konca minulého roku zaviedlo Východoslovenské múzeum zaujímavý spôsob pripomínania sa verejnosti. Spočíva v tom, že vytypovanú významnú osobu politického, ekonomického či kultúrneho života nášho mesta osloví, aby si vybrala pre ňu najzaujímavejší zbierkový exemplár, ktorý je potom osobitne vystavený vo vestibule historickej budovy na Namestí MMM, ako exponát mesiaca.

Takémuto exponátu sa následne venuje aj väčšia mediálna pozornosť, takže návštevníci i verejnosť sa dozvedia čosi viac o pozadí vybranej zbierky, o tom, čím bývala, čo svojho času znamenala, prípadne o tom, za akých okolností sa do múzea dostala. Naposledy bol takto oslovený riaditeľ Archívu mesta Košíc pán doktor Jozef Kirst, ktorý verný svojmu profesnému zameraniu, vybral za exponát mesiaca /dalo sa čakať/ nádherné strieborné pečatidlo, ktorým sa voľakedy pečatili najvýznamnejšie listiny mesta. Tento relatívne malý, zato však nesmierne cenný a významný predmet je natoľko zaujímavý, že stojí za to venovať mu jednu stranu našej rubriky. Aj samotná tematika mestských pečatidiel a pečatenia mestských písomností stojí za trochu pozornosti, a tak sa jej dnes tiež budeme venovať.

Najstaršie košické typárium

Košice používali na označenie pravosti listín, vydávaných mestskou radou, pečať nepochybne od momentu, keď sa stali v právnom slova zmysle mestom, teda asi už od roku 1290. Najstaršia pečať mesta sa síce zachovala na listinách až z počiatku 14. storočia, ale historici, ktorí sa touto tematikou zaoberali nevylučujú, že sa v budúcnosti podarí nájsť ešte v nejakom archíve, verejnom či rodovom, listinu staršieho dáta, ktorá potvrdí pôvod nášho najstaršieho pečatidla do záveru 13. storočia.

Profesor Jozef Novák to vo svojej knižke o mestských erboch podáva slovami: „I keď prvé pečatidlo Košíc podľa jeho obsahovej i výtvarnej stránky datujeme na samý začiatok 14. storočia, uvedomujeme si, že takéto datovanie nie je celkom v súlade s historickým vývojom mesta. Košice vystupujú už koncom 13. storočia ako plnoprávne stredoveké mesto." Ďalej podáva takúto úvahu: „Možno sa časom objaví listina s košickou mestskou pečaťou, čo posunie vznik mestského pečatidla dopredu, do deväťdesiatych rokov 13. storočia. Staršie datovanie košického pečatidla by neprotirečilo zistenej vývinovej tendencii, podľa ktorej sú cirkevné motívy na mestských pečatiach charakteristické až pre prvé dve desaťročia 14. storočia. Už za vlády posledného Arpádovca Ondreja III. /1290-1301/ bola panovnícka moc oslabená a rátalo sa aj s blízkym vymretím uhorského panovníckeho rodu. Ak by sa potvrdila možnosť datovať vznik košického pečatidla už pred rok 1301, boli by Košice prvým naším mestom, ktoré si v neistej situácii zvolilo cirkevný motív."

Patrónka mesta na pečati

Z citácie textu profesora Nováka je zrejmé, že na najstaršom mestskom pečatidle Košíc je cirkevný motív, považovaný však za netypický, používaný až po vymretí Arpádovcov. Čo konkrétne teda na ňom je? Profesor Novák to vidí inak ako náš miestny historik doktor Halaga. V hlavnom sa však zhodujú obaja - ústredným motívom pečatidla je stojaca postava patrónky Košíc svätej Alžbety Uhorskej, držiacej v pravej ruke mešec a ľavou rukou rozdávajúcej mince. Po oboch jej stranách stoja anjeli, obrátení tvárami k sebe. Svätá Alžbeta, známa milosrdnosťou k biednym, je tu teda zobrazená ako dobrodinka, rozdávajúca peniaze. Na kruhopise pečate /na jej obvode/ je latinský text: S/ANCTA/ . ELISABETH . SIGILLUM . CIVIUM . DE . CASSA, čiže po slovensky Svätá Alžbeta, pečať mešťanov Košíc.

V čom sa páni historici rozchádzajú, je interpretácia pozadia svätoalžbetínskej scény, zobrazenej na najstaršom mestskom pečatidle. Podľa profesora Nováka / ale aj ďalších historikov umenia/ je Alžbeta s anjelmi akoby vsadená do tabuľového oltára. Podľa doktora Halagu je to však symbolické znázornenie gotických veží mestského opevnenia, teda faktu, ktorý robil vtedajšie mesto skutočným mestom. V každom prípade je však toto najstaršie pečatidlo považované za skvost dobového kovoryteckého umenia.

Na tomto mieste musíme vysvetliť, že v dávnej minulosti taký vážený právny subjekt, ako mesto Košice, bežne používal niekoľko pečatidiel naraz. Na pečatenie bežných listín sa používala menšia pečať, po latinsky „sigillum minus" a na pečatenie obzvlášť významných dokumentov zase takzvaná veľká pečať, latinsky „sigillum maius" /v doslovnom preklade je to síce väčšia pečať, ale doktor Kirst ma s obzvláštnym dôrazom upozornil na túto anomáliu, že v slovenčine sa používa termín „veľká" a nie „väčšia"/. Pečať s motívom svätej Alžbety sa používala ako veľká až do začiatku 16. storočia, teda doby, keď vzniklo pečatidlo vytypované ako februárový exponát mesiaca Východoslovenského múzea.

Váhanie s novým erbom

V máji roku 1369 povolil panovník Ľudovít I. Veľký Košiciam používať mestský erb. O tejto téme sme už v minulosti dosť podrobne písali, pričom sme sa nevyhli ani faktu, že s týmto erbom to akosi nebolo v poriadku, čo pociťovali aj sami občania Košíc. Jedným z dôvodov takýchto pochybností bol aj fakt, že mesto akosi váhalo s výrobou nového pečatidla, ktorého výtvarným motívom by bol onen udelený erb. Stalo sa tak až niekedy po roku 1400, teda po vyše tridsiatich rokoch. Nové pečatidlo, ktoré si vtedy mesto nechalo zhotoviť, akoby opäť potvrdzovalo stav neistoty s erbom. Používalo sa iba ako malé, ako veľká pečať sa stále používala pečiatka s motívom svätej Alžbety. Navyše si mesto erb, povolený kráľom Ľudovítom, trochu prilepšilo.

V čase, keď nám veľký Anjouovec povolil užívať mestský erb, bolo nemysliteľné predstaviť si ho bez doplnkov, takzvaného klenotu a prikrývadiel. Lenže práve to košickému erbu chýbalo. Heraldicky sa doplnky „šili" na mieru konkrétne fyzickej osobe, mesto Košice však boli osobou právnickou. Naši predkovia si to pravdepodobne veľmi dobre uvedomovali, a keď si dali vyrobiť už spomínané nové pečatidlo s motívom mestského erbu, mierne ho graficky upravili, čo spočívalo v naznačení anjela, držiaceho erbový štít. Išlo skutočne iba o naznačenie, pretože sa to vyriešilo značne zjednodušene - akousi guľkou, naznačujúcou hlavu, a dvoma vlnovkami po stranách, pravdepodobne naznačujúcimi ruky, držiace štít erbu.

Toto nové pečatidlo malo kruhopis, pochopiteľne opäť v latinčine, s textom: S/IGILLUM/ . MINUS . CIVIUM . CIVITATIS . DE . CASSA, teda „menšia pečať mešťanov mesta Košice". Erb na tomto pečatidle mal pôvodnú formu, v ktorej by ho dnešní mešťania už nepoznali, pretože sa takto už nepoužíva /aj keď nám vedecké kruhy odporúčali uviesť ho opäť do života/. V hornom modrom poli boli tri zlaté ľalie, v spodnom červenom štyri vodorovne uložené strieborné brvná. Navyše tu bol už opísaný náznak anjela, držiaceho štít. O niekoľko rokov, presnejšie v decembri 1423, nám toho anjela právne potvrdil panovník Žigmund Luxemburský.

Na začiatku bola kráľovská ruvačka

Ubehlo ďalšie storočie, prakticky presne celé pätnáste. Luxemburskú dynastiu na uhorskom tróne vystriedali Habsburgovci /Albrecht a jeho syn Ladislav Pohrobok/, a po nich Huňadiovci. Keď zomrel Matej Korvín, strhla sa o kráľovstvo ruvačka, v ktorej stáli proti sebe paradoxne dvaja bratia, Poliaci z Jagellonského rodu. Väčšie šance mal Vladislav, už dlhší čas kráľ v Čechách, známy tiež pod prezývkou „Vladislav Dobře". Jeho mladší brat Ján Albrecht však kul železo za horúca, zozbieral silné vojsko a vtrhol do Uhorska. Vpád Poliakov sa dial cez dnešné východné Slovensko a zastavil sa na hradbách Košíc, mesta, ktoré sa pridalo na stranu českého kráľa Vladislava. Keby sme si položili otázku, prečo sa naši predkovia priklonili na stranu tohto kráľa, ktorého predsa predtým vôbec nepoznali, dá sa to odôvodniť vernosťou k už mŕtvemu Matejovi Korvínovi, v Košiciach milovanému kráľovi, ktorého vdova sa mala stať Vladislavovou manželkou.

Poliaci nás vtedy zovreli krutým obliehaním, ostreľovali mesto a zanechali veľa škôd, Košice však vydržali až do príchodu Vladislavovho vojska, ktoré Poliakov porazilo a vyhnalo z krajiny. To sa stalo na prelome rokov 1490-1491. O rok neskôr nespokojný princ Ján Albrecht pokus o zmocnenie sa uhorskej koruny zopakoval, opäť však stroskotal na hradbách Košíc. Tentokrát jeho vojská pacifikovali už iba miestni veľmoži v kráľových službách. Košice si síce vytrpeli svoje, ale zároveň si vyslúžili u nového uhorského kráľa veľké zásluhy. Len pre zaujímavosť uvedieme, že keď sa toto všetko dialo, Kryštof Kolumbus práve objavoval Ameriku a kráľ Vladislav toho mena druhý „okašľal" Beatrice, taliansku vdovu po Matejovi Korvínovi. Už ju nepotreboval na získanie uhorskej koruny.

Nový erb a nové pečatidlo

Roky ubiehali, kráľ Vladislav sa v Uhorsku udomácnil a časom si konečne našiel aj manželku /už-už sa zdalo, že ostane starým mládencom/, dovtedy v podstate neznámu druhotriednu francúzsku princeznú Annu de Candal. V decembri roku 1502 sa od neho Košice dočkali v poradí už štvrtej erbovej listiny, ktorá mestský erb výrazne upravovala do podoby, v ktorej ho používame dodnes. Vtedy nám v ňom pribudla polovička poľskej orlice v ľavom poli erbového štítu /v heraldike sú strany opačne ako v skutočnosti/ a spodné modré pole so šikmým brvnom a troma ďalšími ľaliami.

Ubehlo ešte vyše roka, kým mesto začalo používať novú veľkú pečať, jednu z najkrajších mestských pečatí, ktoré sa v Uhorsku zachovali. Traduje sa, že ju mesto neobjednávalo, ale že ju vyrobil zlatnícky majster Antónius, známy aj inými skvostnými výrobkami svojho remesla, sám od seba, ako dar mestu od radosti, že konečne má plnohodnotný erb. Zlatník Antónius pôsobil v Košiciach v rokoch 1493 až 1520, čo je asi tak všetko, čo o jeho súkromí vieme.

Nové pečatidlo - typárium - je vyrobené z masívneho striebra. Kruhová doštička pečatidla hrubá 5,5 milimetra má tvar mierne excentrickej kružnice s priemerom od 59 do 59,5 milimetra. Na zadnej strane má striebrom navarenú pridržiavaciu lištičku z toho istého materiálu, ktorá ma nápadne malé rozmery - dĺžku 58, šírku 5 a výšku 7 až 8 milimetrov. Chýba tu otvor, ktorým sa prevliekala šnúrka, alebo remienok, za ktorý si zodpovedný predstaviteľ mesta zvykol pečatidlo zavesiť na krk, to je však možné preto, že išlo o zriedkavejšie používanú veľkú pečať. Snáď bol tento fakt dôvodom, že sa pečatidlo zachovalo vo vynikajúcom stave - je takmer ako nové.

Výtvarným motívom pečatidla je jagellonský erb mesta Košice, zobrazený v tvarovo už novšom, renesančnom štíte, držanom anjelom. Kruhopis pečatidla je prerušovaný operením prilbíc z klenotu erbu. Nesie prostý latinský nápis /akoby sa stáročiami naučili naši predkovia byť čo najstručnejší/ SIGILLUM : CIVITATIS : CASSA , teda „pečať mesta Košice".

Na zadnú stranu pečatidla sa jeho autor podpísal, čo je jasným sprievodným javom už renesančného myslenia - v gotických časoch by sa voľačo také ako podpis považovalo za rúhanie Bohu, ktorého milosť, koniec-koncov, bola pôvodcom všetkého. Samozrejme, nebol to prostý podpis, lež dômyselný latinský verš, písaný v metrickom rytme, ktorý pre svoju dĺžku musel dvakrát opísať obvod pečatidla a ešte aj tak sa jeho dve posledné slová dostali až na prostriedok centrálnej plošky chrbta typária. Stojí tam:

LIBER . AB . OFFICIIS . GAUDENS . ANTONIUS . ARTE . HOC . CELAVIT . MAIUS . QUOD . HABET . MEA . CASSA . SIGIL . 1504 Po slovensky to vo voľnom preklade znamená asi toto: „Z vlastnej vôle pocit radosti Antónius tají, veľkú že majú moje Košice pečať - 1504". Pre tých, ktorí si do múzea zájdu a exponát mesiaca si osobne preštudujú máme upozornenie. Nenechajte sa pomýliť písmenkom na rube pečate, ktoré vyzerá ako nedorobená deviatka, nabáda človeka, aby ho čítal ako O, takže tam vidí „ANTONIO" a „MAIO". Tá deviatka ja dobovou skratkou, ktorá sa číta ako „US". Pomýlilo to už mnohých, čo text na pečatidle nejakou formou publikovali.

Z archívu do múzea

Nové nádherné strieborné pečatidlo veľkej mestskej pečate sa začalo používať od roku 1504, paradoxne na samom úsvite doby, ktorá viedla k postupnému upadaniu skutočnej nezávislosti mesta a jeho mestských práv. Začalo to Jánom Zápoľským ešte v tridsiatych rokoch 16. storočia, pokračovalo sedmohradskými kniežatami, ktoré viedli série stavovských povstaní a skončilo osvietenským osemnástym storočím, keď si centrálna štátna moc uzurpovala čoraz viac rozhodovacej právomoci vo veciach, ktoré predtým bývali prirodzenými právami mesta.

Použitie veľkej mestskej pečate bývalo v právomoci richtára, prakticky však pečatidlo odtláčal do vosku mestský notár. Typárium z roku 1504 - momentálne exponát mesiaca - sa používalo až do tridsiatych rokov minulého storočia, teda okolo tristotridsať rokov. Bývalo uchovávané na radnici, neskôr ho uložili do archívu mesta. Odtiaľ sa dostalo darom mesta do múzea. Existujú dve vysvetlenia, ako. Jedno, vychádzajúce z tradície tvrdí, že to bolo niekedy pred rokom 1911, keď sa do múzea odovzdávali z archívu cenné veci. Podľa druhého, vychádzajúceho z dokumentov múzejnej evidencie, to bolo v roku 1942, čo sa však nezdá príliš vierohodné.

V múzeu typárium zaradili do fondu cechových a úradných pečatidiel, roky bolo vystavené medzi zlatníckymi výrobkami v podzemnej expozícii zlatníctva, pred niekoľkými rokmi sa dostalo do novootvorenej expozície „Storočia v umení", odkiaľ si ho v minulých dňoch vytypoval pán riaditeľ Kirst ako exponát mesiaca. Dodáme už iba toľko, že tento neveľmi nápadný kúsok striebra, ktorý býval v minulosti zhmotnením dôstojnosti a vážnosti nášho mesta, oslávi čoskoro, v roku 2004, svoje päťsté narodeniny.

Text a reprodukcie: Jozef DUCHOŇ