Motto:
„Nemožno v zásade negovať športové podujatia len preto, že prebiehali v nedemokratických systémoch"
Prof. PhDr. Ján Grexa, CSc., športový historik
„Nevidím logické argumenty nezapočítavania ročníkov maratónu, keď sa vlastne uskutočnili. Je v právomoci organizátorov MMM v Košiciach urobiť korekcie, aby zodpovedali historickej pravde.
"PhDr. Mgr. Jozef Drenko, športový historik
„Pokiaľ sa Košický maratón za vojny skutočne bežal a poznáme jeho víťazov, tak by sa mal počítať do prehľadu, hoci boli Košice za vojny súčasťou takzvaného Veľkého Maďarska."
JUDr. Ján Hirka, športový historik
„Neviem pochopiť, prečo sa čosi tají, alebo prekrúcajú fakty v športe - zatajené ročníky by sa mali rátať."
Milan Murín, člen Maratónskeho klubu, mnohonásobný účastník MMM
PARADOX NAŠEJ SÚČASNOSTI
Svojho času, v roku 1994, keď maratónska tradícia v Košiciach slávila svoje sedemdesiate narodeniny, vychádzal na stranách Košického večera seriál o jednotlivých ročníkoch tunajšieho maratónu, ktorý dnešní Košičania poznajú ako Medzinárodný maratón mieru, ale ktorý mal v minulosti celý rad iných názvov. Začínal ako „Košický maratón", existoval ako „Slovenský maratón", „Kassai maratón", „Maratón slobody", „Medzinárodný maratón slobody" i „Maratón mieru", kým sa dopracoval až k súčasnému názvu použitému prvýkrát v roku 1952 a potom už súvisle od roku 1954 až dodnes.
Bolo to prvýkrát od roku 1945, čo sa verejnosť smela dočítať, že maratón sa bežal aj v časoch, keď boli Košice dočasne zabraté horthyovským Maďarskom, a že sa síce tieto ročníky do oficiálnej histórie tunajšieho maratónu nezarátavajú, predsa však existovali a dokazovali tak, že mesto na túto peknú športovú tradíciu nezanevrelo ani počas vojnových rokov. Starší Košičania si tieto ročníky dobre pamätajú, ale asi sa nikdy nezmierili s faktom, že hneď v roku 1945 sa ktosi začal tváriť tak, akoby obdobie po roku 1939 neexistovalo a športové podujatia vtedy uskutočnené neexistovali. V tom štyridsiatom piatom by sa to vzhľadom na vojnou rozjatrené vášne vari ešte dalo pochopiť, ale rozum zostáva stáť nad tým, že sa takto tvária niektorí ľudia ešte aj dnes!
Koncom augusta tohto roku odznela vo vysielaní rádia „Regina" od riaditeľa pretekov a dlhoročného člena Správnej rady maratónskeho klubu nasledujúca veta: „Aby nedošlo k zámene ročníkov, zámerne nehovoríme pre zahraničie o ročníku. O ročníku hovoríme my doma. Toho roku bude 71. ročník." Takže sa zdá, že sa hrá na dve strany, inak pre zahraničie a inak pre domácich. Slabou stránkou takéhoto uvažovania však je, že si ťažko možno predstaviť, že by sa žiaden zahraničný účastník, či športový funkcionár nikdy doteraz, prípadne v budúcnosti, nezaujímal, koľkože to ročníkov maratónu sa doteraz bežalo, prípadne ktorý sa práve beží - vlastne ako to, že by v zahraničí mohlo dôjsť k zámene ročníkov? Registrujú tam vari túto rozpornosť? A ešte väčšou slabinou je, že počty ročníkov sa zatajujú práve pre „domácich", kde to aj tak veľa ľudí ešte pamätá, prípadne už mala možnosť dozvedieť sa. Osobitnou slabinou je, že tak konajú maratónski funkcionári práve v meste, ktoré kdekto vyhlasuje za vzor národnostnej a kultúrnej tolerancie - čomu ja nikdy nebudem ochotný veriť len preto, že to odznelo ako politický prejav.
AKO TO TEDA BOLO
Skôr ako sa začneme zaoberať vojnovými maratónmi, je doležité čitateľom pripomenúť niektoré historické fakty. Košický maratón sa začal bežať v roku 1924, v časoch, keď bol vznik Československa ešte v príliš čerstvej pamäti, a popravde si priznajme, že veľká časť Košičanov odmietala tento nový štátny útvar, považovala vtedy panujúci stav za českú okupáciu, ktorá sa raz bude musieť skončiť, napriek tomu, že už bolo dávno po Versailleskej i Trianonskej konferencii. Stále tu panovalo isté napätie medzi domácimi Maďarmi a českými „prišelcami". Maratón sa v takejto situácii stal prvou vážnejšou akciou, na ktorej sa obe strany podieľali spoločne /jedným z najvýznamnejších organizátorov a dlhoročným riaditeľom pretekov bol český policajný kapitán Antonín Zikmund/, začali sa zbližovať a normalizovať vzájomné kontakty. Maratón mal teda vo vienku vzájomné porozumenie národov prostredníctvom športu už dávno predtým, ako sa o takéto čosi začali zaujímať profesionálni politici.
Na základe starostlivo vypracovaných tabuliek, ktoré mi poskytol dlhoročný maratónsky funkcionár /od roku 1939/ pán Ján Novitzký, možno rekonštruovať dejiny košických maratónov a príslušné tabuľky účastníkov a víťazov v rokoch 1938 až 1944. Vo veľmi stručnom prehľade sa udalosti odohrali nasledovne:
1938 - Pripravovaný pätnásty ročník maratónu /zvykol sa usporiadavať 28. októbra, v štátny sviatok ČSR/ sa nebežal. Bolo po Mníchovskej dohode a schyľovalo sa k prvej Viedenskej arbitráži, v dôsledku ktorej pripadli Košice Maďarsku. Armáda bola mobilizovaná a situácia medzinárodnej športovej akcii rozhodne nepriala.
1939 - Maratónski funkcionári dokázali nadviazať na tradíciu z čias prvej ČSR a maratón v Košiciach usporiadali. Bežal sa 1. októbra, štartovalo na ňom 39 pretekárov, z ktorých ôsmi preteky vzdali. Ani jeden pretekár, okrem Košičanov, nebol zo zahraničia. Zvíťazil József Kiss časom 2:47:06, pred Sándorom Liptayom 2:58:42 a Józsefom Mucsim 3:01:04. Bolo to v čase, keď Československá republika už neexistovala, druhá svetová vojna trvala práve mesiac a už bolo jasné, že s Poľskom je koniec. Maďarské kráľovstvo, do ktorého sme ako Košičania patrili, či už sme chceli, alebo nie, však neviedlo vojnu s nikým - tu panoval mier. Keby sa pokračovalo v normálnom číslovaní, bol by tento ročník pätnásty.
1940 - V tomto roku sa maratón v Košiciach nebežal. Vrchnosť sa pokúsila o presťahovanie tohto športového podujatia do Budapešti a usporiadala tu „Krajinský maratón". Ten sa však neujal a nevytvoril novú športovú tradíciu. Udialo sa to tesne po druhej Viedenskej arbitráži, ktorá okyptila Rumunsko, v čase, keď už bola Wehrmachtom pokorená západná Európa a rozhárala sa letecká bitka o Britániu.
1941 - Maratónska tradícia sa opäť vrátila do Košíc a 12. októbra sa bežal maratón, na ktorom sa zúčastnilo celkom 41 pretekárov, kvôli mimoriadne nepriaznivému počasiu však 26 preteky vzdalo. Opäť ani jeden z nich, okrem Košičanov, nebol zo zahraničia. Zvíťazil József Gyimesi časom 2:56:17, pred Józsefom Kissom 3:02:35 a Vilmosom Maurérym 3:03:19. V skutočnosti to bol šestnásty ročník Košického maratónu. V tom čase sa tuho bojovalo pri Smolensku, ale tiež v severnej Afrike. Maďarské kráľovstvo už bolo do vojny aktívne vtiahnuté a za necelé dva mesiace malo Japonsko prepadnúť Pearl Harbor a rozšíriť tak svetový konflikt aj do Pacifiku.
1942 - Maďarskí vojaci síce bojovali a umierali hlboko v Rusku, maratón v Košiciach sa však 13. septembra bežal. Zúčastnilo sa na ňom celkom 37 pretekárov, z ktorých nedobehli do cieľa štyria. Formálne to boli opäť všetko domáci, okrem Košičanov a druhého v poradí víťazov Gálla, ktorý bol z Kluže, teda bývalého predarbitrážneho Rumunska. Víťazom sa stal József Kiss časom 3:02:27, pred Józsefom Gállom 3:06:25 a Sándorom Liptayom. Pri kontinuite počítania by to bol sedemnásty ročník maratónu. Druhá svetová vojna kulminovala, Nemci už bojovali pod Stalingradom, za necelé dva týždne mali Angličania začať rozhodujúcu ofenzívu pri el-Alamejne a za necelé dva mesiace sa mali spojenci vylodiť v Maroku. Japonsko sa po katastrofálnej porážke pri Midway snažilo o zvrat situácie v zdĺhavých bojoch na ostrove Guadalcanal.
1943 - Už bolo zrejmé, že s vojnou má Nemecko a jeho spojenci, teda aj Maďarsko, veľké problémy. Tradícia košického maratónu sa však dodržiavala a preteky sa dňa 19. septembra bežali. Zúčastnilo sa na nich opäť 39 pretekárov a piati maratón vzdali. Okrem právne nespochybniteľných Maďarov bežali Košičania, maratónec z Kluže a zo Subotice, ktorá vtedy bola na území násilne zabratom Juhoslávii. Víťazom sa stal Géza Kiss časom 2:40: 14, pred Józsefom Kissom 2:51:14 a Józsefom Gállom 3:00:50. Logicky to bol osemnásty ročník košického maratónu. V tom čase Wehrmacht v Rusku už väčšinou iba ustupoval, západní spojenci oslobodili severnú Afriku a Sicíliu, a dva týždne pred maratónom kapitulovalo Taliansko.
1944 - Bol to posledný vojnový maratónsky ročník, súvisle rátané devätnásty od vzniku košického maratónu. Zároveň to bolo dvadsiate výročie zorganizovania prvého maratónu v Košiciach. Tento ročník sa bežal 9. septembra, teda v čase, keď sa front neúprosne blížil k maďarským hraniciam a jeho politici sa snažili nadviazať kontakty so spojencami. Na maratóne sa zúčastnilo 27 pretekárov, všetko domácich, z ktorých štyria maratón vzdali. Víťazom sa stal Rezső Kövári časom 2:58:49, pred Józsefom Kissom 3:00:00 a Gézom Kissom 3:03:45. Košice už mali za sebou holokaust Židov, na Slovensku sa rozhorelo SNP, spojenci boli vylodení v západnej Európe a oslobodili Paríž a Rusi stáli pod Varšavou. Schyľovalo sa k Szálassyho puču v Maďarsku a k teroru v Košiciach, počas ktorého sa musel ukrývať aj najzaslúžilejší maratónsky funkcionár, jeden z jeho zakladateľov, Vojtech Braun - bol totiž pôvodom Žid.
V MINULOSTI A DNES
Keď sa potom v októbri 1945 bežal prvý povojnový ročník košického maratónu, usporiadatelia ignorovali športové dianie v priebehu vojny a priradili mu poradové číslo ako pätnástemu. Pre nich to bolo pokračovanie maratónu z roku 1937. Košice tým, že sa v roku 1938 dostali za hranice, akoby pre nich prestali existovať. Pre obdobie „veľkých vášní" tesne po vojne je takýto postoj pochopiteľný, ale dnes pôsobí rovnako rozpačito, ako keď čítame dobové potvrdenia o národnej zachovalosti, texty bývalých pionierskych sľubov, vojenských prísah, socialistických záväzkov či kádrových materiálov.
Desiateho februára 1947 boli obe Viedenské arbitráže na mierovej konferencii v Paríži vyhlásené za neplatné. To však neznamená, že sa stali neplatnými aj vojnové ročníky košického maratónu. Košice predsa žili aj počas vojny. Aj počas vojny tu žili Slováci a Maďari pospolu a maratónsky beh bol pre obe strany podujatím, ktoré ich udržiavalo vo vzájomnom kontakte. Ostatne, dá sa prehliadnuť či zrušiť Oravská priehrada? Asi nie, a pritom nie je iba dielom socialistickej výstavby. Jej základný kameň kládol doktor Tiso. K unikátnym kultúrnym pamiatkam nášho mesta patrí Miklušova väznica, ktorá je tiež dielom vojnového režimu v Košiciach. Budeme sa teda tváriť, že nás nezaujíma? Že reštaurátori a historici v rokoch 1938 až 1945 neexistovali a nepracovali? Že to bolo v inom režime? No tak si zrátajte, koľko štátnych príslušností stihli Košice v 20. storočí absolvovať.
Ubehlo 56 rokov a časy sa v mnohom zmenili. Sovietsky zväz už neexistuje a Spojené štáty už nie sú naším smrteľným nepriateľom. Od istého času už zase smieme vedieť o profesorovi Masarykovi či generálovi Štefánikovi, takzvanému Slovenskému štátu môžeme hovoriť Slovenská republika, dokonca si o ňom a o jej prezidentovi môžeme kúpiť rôzne knižky. Uznávame prínos západných spojencov k víťazstvu v druhej svetovej vojne, môžeme študovať historické reálie Wehrmachtu, či SS. Môžeme vlastniť valuty a cestovať do zahraničia, môžeme sa na internete dopátrať takmer akejkoľvek informácie. Dokonca aj naši Maďari si môžu písať vlastné meno po svojom. Bohužiaľ ktosi tam „hore", kde sa o našom maratóne rozhoduje, neberie na vedomie, že druhá svetová vojna sa už dávno skončila a nemá zmysel tajiť, že aj počas nej sa v Košiciach maratón bežal.
Posledný maratónsky beh - Medzinárodný maratón mieru - bol označený ako 71. ročník. Ak by „tam" netrucovali, bol by 76. I počet účastníkov by bol o 183 vyšší. Žiaden rekord by síce do jeho dejín nepribudol, ale ani by tu neostal visieť vo vzduchu stále nevyriešený problém, ktorý budeme musieť v budúcnosti skôr či neskôr práve my Košičania odstrániť, lebo sa týka maratónu nášho - košického.
Na základe materiálov dlhoročného maratónskeho funkcionára a čestného člena Maratónskej komisie Jána Novitzkého zostavil Jozef DUCHOŇ
Použité ilustračné fotografie sú z knihy Medzinárodný maratón mieru v Košiciach 1924-1985
(Článok bol uverejnený v denníku Košický večer; 26. 10. 2001)
