Základom každého cechu boli artikuly potvrdené vrchnosťou

Keby sme chceli charakterizovať cechy jednou vetou, mohli by sme o nich povedať, že to boli spoločenstvá, či záujmové organizácie remeselníkov, ktorí sa začali združovať na Slovensku (v období cechov - v Uhorsku) od 14. storočia, na základe vykonávania rovnakej, prípadne príbuznej profesie. Najstarším písomným dokladom o existencii takýchto združení je štatút vydaný richtárom a prísažnými pre košický cech kožušníkov z roku 1307. (Ale prvé cechy, v pravom zmysle slova začali vznikať v západných európskych krajinách, ako Anglicko, Francúzsko, Nemecko, Taliansko už v 12. storočí.)

Základom každého cechu boli štatúty (reguly, poriadok), čiže artikuly schválené vrchnosťou. Obsahovali práva a povinnosti cechov a ich príslušníkov. Podmienkou k utvo-re-niu cechu bol predpoklad aspoň troch príslušníkov niektorého remesla v meste. Každý cech sa snažil krátko po svojom vzniku získať štatút, ktorý si buď sám vypracoval, alebo si požičal a dal potvrdiť. Bez potvrdeného štatútu cech nebol považovaný za právoplatný a takíto živnostníci (tzv. fušeri) mali zakázané predávať svoj tovar. Ich výrobky sa mali bez náhrady zhabať a mohli byť aj vykázaní z mesta. V štatútoch, ktorými sa riadil každý cech, boli tri hlavné funkcie a to spoločenská, ekonomická a náboženská. Spísomnené boli spočiatku na pergamenových listinách, neskôr sa vpisovali do kníh opatrených skvostnou väzbou, alebo puzdrom.

V úvodných slovách artikúl býva zvyčajne načrtnutá história vzniku toho, ktorého cechu. Samotné jadro artikúl (článkov) tvoria body, ktoré sa väčšinou týkajú organizácie práce a vymedzenia jednotlivých vzťahov. Štatútmi sa určovali práva a povinnosti všetkých príslušníkov cechu (majstrov, tovarišov a učňov). Boli právoplatné a záväzné pre každého člena, pretože upravovali vnútorný život cechov. Takto: predpisovali podmienky, za ktorých prijímali učňov do cechu a určovali dobu ich učenia, počet učňov a tovarišov v dielni, pracovný čas, obsahovali požiadavky na majstrovho syna, tovarišom predpisovali dobu vandrovky, absolvovanie majstrovského roka, presne popisovali majstrovský kus (majsterštuk), ktorým tovariš preukazoval svoju zručnosť, zrelosť a predpoklad stať sa majstrom, ďalej povinnosti mladých majstrov, voľbu cechmajstrov a ich právomoc.

Písomné predpisy však obsahovali aj to, ako sa majú členovia cechu správať na schôdzkach, v kostole ale aj medzi sebou v dielni, ďalej vymedzovali rozsah, respektíve množstvo výkonov a výrobkov, ktoré mohli vo svojej dielni vyrobiť, určovali ich kvalitu a cenu, výšku poplatkov, pokút, platov tovarišov atď. Veľmi zaujímavé sú artikuly, ktoré obsahujú presne vymedzené chody maj-strovských obedov, alebo pohostení (konali sa pri povýšeniach tovarišov na majstrov).

Ukážka predpisu cechovej hostiny z roku 1657 :

I. Múčnik s korením, kapún alebo sliepka s ryžou.
II. Plnené prasiatko, ryba, kapún, štyri plnené sliepky, bravčovina, teľacina, hovädzina, zadná časť zajaca.
III. Mäso v kapuste.
IV. Ryža, ovocie a 3 pinty vína.

Ukážka článku artikúl cechu gombikárov z roku 1743 (písaný slovenčinou), ktorý hovorí o treste a pokute za urážku:

”Kteryby kolwek pocztyvy towaryš bud-to že wandrovy, anébo zdé wyučsény proty swému Magystrowy anéb proty kterému kolwek panu Magystrowy se postavyl a zlymy slovy gého obrazyl, anébo ruku na ného wstahnuty htel takowemu poctywemu towaryšovy ma se gemu ...pocztywa pracza zabranyty a né oslobodyty dotud dokawažby prwé népoložyl od Rémésla wpocztywem Bégarašý d. 6 a potom pokutu bres wšelykeg wymluvyty f. 3.”

Na konci je schválenie, čiže potvrdenie podpisom, datovanie a pečiatka mestského magistrátu, kráľovskej kancelárie, alebo panovníka. Za potvrdenie cechy platili často dosť vysoké sumy. Preto sa stávalo, že si cechy požičiavali artikuly v overenom odpise od podobného cechu, samozrejme za dobrú odmenu. Vypožičaním cechových artikúl vznikali tak popri tzv. materských cechoch akési filiálne, ktoré sa stali závislými od svojho vypožičiavateľa - neraz aj natrvalo. To znamená, že materský cech sa stal odvolacou stolicou v sporoch filiálneho cechu, ale poskytoval mu aj istú ochranu. Požičané artikuly sa už ďalej nesmeli požičiavať bez súhlasu materského cechu. Svoje artikuly často požičiavali Košice. Tak napríklad roku 1632 dávajú zámočníkom v Štítniku, roku 1648 ševcom v Jelšave, roku 1692 maďarským krajčírom v Jasove, roku 1694 tkáčom v Brezne, a pod.

Cechy si svoje artikuly z času na čas doplnili, či prispôsobili zmeneným potrebám. Takto zmenené, alebo prepísané artikuly vrchnosť znova musela schváliť a potvrdiť. Reč artikúl bola spočiatku výlučne nemecká (keďže táto ustanovizeň sa k nám dostala cez nemeckých kolonistov), neskôr to bola latinčina a v období reformácie aj iné národné reči, ako: slovenčina (je to vlastne čeština pretkávaná slovenčinou) a maďarčina.

Vďaka tak podrobne načrtnutým právam a povinnostiam zachytených v štatú-toch máme možnosť nazrieť do radostného ale aj ťažkého života cechov. Umožňujú nám spoznať tento spoločenský stav lepšie, ako je to možné pri iných vrstvách minulosti.

Mgr. Uršula Ambrušová
Východoslovenské múzeum v Košiciach

(Článok bol uverejnený v magazíne Listy košické, číslo 1/2001)