Časť druhá: Je ten výkres od Belága?
DIVADLO A KAVIAREŇ
Séria materiálov, ktorá momentálne v rubrike Písané históriou beží, je síce o zbierke starých plánov, v minulom pokračovaní sa však o pláne divadelno- kaviarenského areálu veľa prečítať nedalo. To preto, lebo bolo potrebné čitateľov uviesť do problému, teda do dosť zamotanej histórie vzniku prvej stálej divadelnej budovy v Košiciach. V dnešnej časti sa teda starému výkresu budeme venovať o to viac. Tak, ako v prípade plánu Ferdinandea, aj tu visia nad pozabudnutým dokumentom rôzne otázniky. Napríklad či je jeho autorom Jozef Belág a kedy a načo vlastne vznikol. Je totiž jasné, že to nie je pôvodný projekt od Brockého či Thallera. Bohužiaľ nie je podpísaný, datovaný a hlavne z neho nemožno dedukovať, kvôli akej úprave ho vlastne kreslili, a či úprava, ktorú doň neskôr naškicovali, bola realizovaná. Pustime sa teda do tohto výnimočného grafického prameňa našej stavebnej a kultúrnej minulosti.
STAROSTLIVO MAĽOVANÝ PLÁN
Onen dokument, ktorý tak bezpečne zrýchli tep každému skutočnému milovníkovi košických dejín, ktorý ho uvidí po prvýkrát, je nenápadný hárok ručného papiera formátu 510 krát 422 milimetrov. V minulosti ho ktosi podlepil papierom podobným dnešnému rysovaciemu kartónu, takže z pôvodného hárku nemožno odčítať vodotlač a z jeho rubu ani prípadné poznámky osôb, ktoré s ním v minulosti pracovali, prípadne čísla a šifry úradov, cez ktoré prešiel. Isté je len jedno, že s ním manipulovali nešetrne, lebo ako sme už minule naznačili, ktosi ho čímsi polial, iný ktosi doň barbarsky čmáral ceruzkou - našťastie mäkkou, a ktosi v ňom gumoval či škrabal tak nešťastne, že odstránil podpis a asi aj datovanie.
Pôvodne to bol starostlivo narysovaný a kolorovaný dokument s nadpisom Plan zu dem Kaschauer Theater samt Vohnung des Arendators und andern Bequemlichkeiten - Plán košického divadla s bytom nájomcu a inými náležitosťami. Autor teda chápal tento komplex hlavne ako divadlo, všetky ostatné funkcie /okrem bytu nájomcu - čo je dosť zvláštne/ boli preňho iba akýmsi príslušenstvom. Pod nadpisom sú pod sebou zoradené tri kresby. Na hornej je pozdĺžny rez stavbou, popísaný však ako Aufriss - nákres. Pod ním je pôdorys popísaný ako Grundriss a dole je ďalší pôdorys, tentokrát nijako nepopísaný, je pri ňom iba číslica: No 13. Ten prostredný pôdorys patrí poschodiu, dolný prízemiu. Na ľavom dolnom boku je ceruzkou narysovaná úsečka mierky výkresu. Ukazuje úsek 15 viedenských siah a v skutočnosti meria 144,5 milimetra, z čoho sa dalo odvodiť merítko, v ktorom autor pracoval. Je vyjadriteľné hodnotou 1 : 198, čo vo vtedy používaných sústavách znamenalo mierku 1 : 2 a 3/4 - jeden palec na pláne sa rovnal dvom a trištvrte siaham v skutočnosti.
Výkres je starostlivo a "krasopisne" kolorovaný. Murivá v rezoch sú ružovočervené, v pohľadoch jemne sivé, drevené prvky okrové, kachľové pece svetlozelené, strešná krytina sivomodrá, kuchynské pece šachovnicovo sivé a oranžové, plochy chodieb svetlooranžové. Všetko je to prevedené s vkusom a v duchu, ako to robieval nám už známy architekt Jozef Belág. Aj písmo použité na výkrese by sa dalo označiť ako jeho. Akurát tu chýba jeho podpis a datovanie, čo na ostatných jeho prácach nikdy nechýba. Vľavo dole pri okraji zvykol prácu datovať, vpravo podpísať, aj keď toto pravidlo nie vždy presne dodržal. Lenže práve dolnú časť výkresu v minulosti ktosi "prerajbal", neskôr cez ňu písali tužkou, ale aj tento text zase vygumovali. Ten, kto neskôr k dolnému okraju písal tužkou, tam Belágovo meno aj uviedol - aj napriek gumovaniu sa dali vylúštiť zvyšky slov Jos... Bellagh 182.. , bol to však iný rukopis.
AKO TO TAM NA PRÍZEMÍ FUNGOVALO
Predstavovaný výkres je síce pekným dokladom dobovej práce architekta, najzaujímavejšie na ňom je však to, čo je jeho obsahom - dispozícia komplexu divadelno- kaviarenskej budovy. Pokúsim sa ju teraz stručne opísať. Celý stavebný komplex zaberal obdĺžnikovú plochu s rozmerom 58,4 x 31,3 metra. Nestál presne tam, kde dnešné divadlo, ale o 24,8 metra južnejšie, čo sa dalo s uvedenou presnosťou odčítať z Homolkovho plánu z roku 1869. Funkčne sa komplex, ako je nám už známe, delil na divadelnú a reštauračno-zábavnú časť /nebola to prostá kaviareň, ako hneď uvidíme/. Divadelná zaberala jeho južnú, reštauračná severnú časť. Do každej bol osobitný hlavný vstup v osiach južnej a severnej fasády, ale zároveň tu bol aj spoločný vstup z dvorčeka, ktorý obe prevádzkové časti komplexu oddeľoval. Dvorček bol miniatúrny 7,3 x 7,3 metra, a vchádzalo sa doň dvoma podchodmi uprostred východnej a západnej fasády komplexu.
Na prízemí reštauračnej časti sa vstupovalo priamo do kaviarenskej miestnosti - Kaffe und Billiard Zimmer /119 m2/ - z ktorej sa dalo prejsť do jedálne - Gast Stube /83 m2/ - na západnej strane a do ďalšej biliardovej izby - Biliard Zimmer /83 m2/- na východnej strane. Za jedálňou bola miestnosť čašníkov, ktorej sa dnes hovorí office, vtedy však Kelnerei, z ktorej bol prístup do kuchyne s veľkou murovanou pecou /48,3 m2/. Bola tu tiež akási komora a dve vykurované, ale neosvetlené a nevetrané miestnosti za vstupnou sálou, snáď separé. Vedľa nich boli suché záchody s dvoma sedeniami. Z kuchyne sa vchádzalo tiež do zvláštneho nezastrešeného priestoru vytvoreného predelením dvorčeka, v ktorom architekt vyznačil naskladaný akýsi materiál, len sa nedá určiť, či repu, zemiaky, alebo palivové drevo. Nepomohlo ani kolorovanie, podľa ktorého by to mohlo byť najskôr uhlie!
Už v minulom dieli sme uviedli v jednej citácii, že v komplexe sa nachádzali aj početné krámy. Boli to jednopriestorové malé nájomné obchodíky na úrovni trafiky. Vstupovalo sa do nich priamo z ulice a s vnútrajškom komplexu nebol žiaden z nich prepojený. Priemerný krám mal asi 13 m2. V severnej reštauračnej časti ich bolo celkom šesť, tri na východnej a tri na západnej strane. V jednom z nich je aj nápis: Gewölber zum verschiedenen Handel sub A - Písmenom A /sú označené/ zaklenutia pre rôzne obchody. Prevádzkové i hosťovské priestory v prízemí reštauračnej časti boli spojené chodbou, do ktorej sa vstupovalo z dvorčeka. Tu bol pravdepodobne vstup personálu a z tejto chodby viedlo osobitné služobné schodište do bytu nájomcu - arendátora.
REDUTOVÉ POSCHODIE
Na poschodí nad kaviarenskou časťou, ale bez priameho komunikačného prepojenia pre hostí, sa rozprestierali priestory tanečnej sály - Redouten Saal /301,4 m2/ - a priľahlých miestností. Tanečná sála bola veľká, zaberala celú šírku stavby, a tiež vysoká, zaklenutá pruskou klenbou. Jej výška dovoľovala umiestniť v nej dva balkóny - na východnom a západnom konci - a akýsi koridor, ktorým sa dala sála na úrovni balkónov obísť dookola. Balkóny a koridor boli prístupné dvojicou dvojramenných schodísk priamo zo sály. Bola to miestnosť, ktorá mala najviac okien v celom komplexe, až 13. Sedem na severnej strane a po tri na východnej a západnej.
Uprostred severnej strany miestnosti bol aj balkón, z ktorého bol výhľad na promenádu - tak sa vtedy hovorilo parku medzi dnešným divadlom a súsoším Immaculaty. To z balkóna nebolo vidieť, pretože ho zakrývali vysoké a husté topole. Pohľad z tohto balkóna nebýval vždy taký, ako ho opisujeme. Až do roku 1805 tu stála drevená strážnica mestskej vigílie a plocha až po Immaculatu nebývala záhradnícky upravená. Za neskoršiu krásnu promenádu mohli Košičania ďakovať dvom veciam: požiaru strážnice, po ktorom ju celkom odstránili, a pánu doktorovi Viczayovi, ktorý na vlastné trovy nechal promenádu vysadiť. Do redutovej sály viedli dvoje vstupných dverí z chodby a ďalšou dvojicou dverí ste sa z nej mohli dostať do fajčiarne - Rauch Zimmer /47 m2/ - a bufetovej miestnosti dobovo nazývanej Kredenz /131 m2/.
Do priestorov poschodia, a teda aj redutovej sály, sa oficiálne vstupovalo slávnostným širokým trojramenným schodišťom z dvorčeka komplexu. Toto schodište slúžilo aj divadelnej časti. Súčasťou redutového poschodia bola aj veľká kuchyňa s pecou s otvoreným komínom /42,2 m2/ a priľahlou špajzou, dve osobitné separé miestnosti a akýsi predchodca hygienického jadra - štvorica suchých záchodov, vždy dva s oddeleným vstupom a predsieňou, takže už asi boli delené na dámske a pánske. Museli slúžiť nepochybne aj pre hostí divadla. Vo východnom krčku komplexu bol byt nájomcu - Arendators Wohnung. Nájomca /myslí sa človek, čo si reštauračno-zábavnú časť komplexu prenajímal od mesta/ mal k dispozícii tri pomerne veľké miestnosti a predsienku /spolu 86,2 m2/, bolo to však bez akéhokoľvek hygienického zariadenia. Musel podistým užívať to, čo i ostatní hostia.
Všetky okná z nájomcovho bytu viedli na východnú stranu, zoči-voči oknám prvého poschodia mestskej radnice, takže za vhodného počasia mohol cez ne komunikovať s úradníkmi magistrátu a napríklad aj s richtárom. A ani nemuseli veľmi zvyšovať hlas, pretože to bolo iba pár metrov. Mal tam dokonca aj balkón umiestnený nad vstupom do dvorčeka. Keď neskôr na mieste dnešnej Slávie zriadili hotel Schiffbeck s výbornou kuchyňou, nepochybne k nemu prinášal vánok vône a "smaky" z tohto zariadenia. Na opačnej strane, v západnom krčku, kde bola bufetová miestnosť - kredenc, nebol až taký zaujímavý výhľad. Aj tu bol síce balkón nad vstupom do dvorčeka, ale pozerať sa dalo akurát na domy - dnes čísla 60 a 62.
DIVADELNÁ ČASŤ
Oproti dnešným divadlám malo to vtedajšie oveľa skromnejšie priestorové i technické pomery. Javisko poskytovalo priestor 17,2 x 8,4 metra, hľadisko bolo 13,6 metra hlboké, orchestrisko a povrazisko tu nebolo vôbec. V prízemí, kam sa vchádzalo dverami z južnej strany, z námestia oproti Dómu svätej Alžbety, bol akýsi koridor, z ktorého sa vstupovalo do divadelného parteru a zvláštneho zatočeného širokého schodišťa v juhozápadnom rohu komplexu, vedúceho na poschodie, k lóžam a galérii. Vo vretene /v prostriedku/ tohto schodišťa bol kuriózny suchý záchod pre návštevníkov. Bohužiaľ sa tu nedá nájsť žiadna miestnosť, ktorá by mohla byť pokladňou /tá sa však mohla nachádzať v niektorom z vonkajšej strany prístupnom kráme/, alebo šatňou.
Vtedajší herci to museli mať veľmi nepohodlné, pretože zázemie javiska tvorili iba dve miestnosti označené ako Theater Gemach /divadelná komnata/ a Stub /izba/ a akýsi neosvetlený drobnučký kamrlík. To im muselo stačiť ako šatne i sklady kulís a rekvizitárne. Jedna rozsiahlejšia miestnosť orientovaná do dvorčeka slúžila ako dreváreň - Holzlage. Aj v tejto časti komplexu sa prejavil dnes dosť ťažko pochopiteľný duch žgrlošenia s priestorom, čo sa prejavilo tak, že prevádzke divadla síce chýba spústa priestoru, na druhej strane sem však architekt umiestnil až 12 drobných nájomných krámov, opäť prístupných iba z ulice. Štyri sú na západnej strane, jeden na južnej a sedem na východnej. Práve tie východné zmenšujú aj tak malú plochu javiska a ostatného zákulisia.
Pôvodne malo divadlo parter /obnášal 167 m2, ale plocha, na ktorej mohli byť sedadlá bola iba 101 m2/, jednu úroveň s devätnástimi lóžami a nad nimi úroveň s galériou - vnútri bolo teda trojpodlažné /zvonku sa však javilo ako dvojpodlažné/. Neskôr ho prestavali, doplnili mu druhú úroveň lóží - teraz ich bolo už dvakrát devätnásť - a ponechali zmenšenú galériu. Tak sa vnútri stalo už štvorpodlažným a v takomto stave ho aj ukazuje opisovaný výkres. Bohužiaľ má istú chybu, ktorá by sa dnes nedala odpustiť ani študentovi začiatočníkovi - nemá príslušne upravené hlavné reprezentačné schodište vedúce doň z dvorčeka. To je kreslené ako pre dvojpodlažnú budovu, ale v komplexe je už jedna časť štvorpodlažná! Zdá sa, že aj skvelý Belág /ak to kreslil on/ sa občas pozabudol.
ČMÁRANICE
Už sme uviedli, že do popisovaného výkresu neskôr ktosi čmáral tužkou. Okrem toho, že to bolo dosť bezcitné vzhľadom k tomu krásnemu výkresu, sú to viditeľne aj čmáranice laické, aj keď sa dotýkajú priestorových úprav v komplexe, hlavne jeho divadelnej časti. Architekti takéto čmáranice vo svojich výkresoch poznajú z prejednávaní svojich projektov u investorov a pokiaľ ich niekto robí v čistopisoch, zvykne sa im z toho, ako sa hovorí, otvárať vo vrecku nožík. Aj v prípade popisovaného výkresu išlo o čosi podobné. Najskôr nejaký úradník mesta takto zadával pokyny na úpravu stavby. Muselo to byť viac rokov po tom, ako výkres vznikol, dá sa odhadovať, že okolo roku 1860, možno i neskôr. To už komplex jednoznačne nevyhovoval svojej funkcii.
Prizrime sa tým čmáraniciam trochu bližšie. V hľadisku je nimi naznačené orchestrisko, v javisku päť párov šálov a technické točité schodište na úrovni poschodia v severnom rohu portálu, ktoré tam však zabudol nakresliť ešte pôvodný autor /Belág?/, hoci na prízemí ho vyznačil. Naznačené sú tu tiež priečky, ktoré vytvorili v zákulisnej časti viac menších miestností pre hrajúci personál, pričom na to využili aj časť drevárne. V redutovej časti je čmáranicami naznačené predelenie miestnosti "kredenca" na dva menšie priestory, odstránenie separé miestností čím by sa vytvorilo veľké predsálie pred tanečnou sálou a nakoniec odstránenie existujúceho a vybudovanie nového samostatného záchodového traktu v priestoroch dvorčeka tak, aby nesusedil tesne s navrhovaným predsálím. Úpravy sú z prevádzkového hľadiska načmárané celkom rozumne, ale ktovie, či sa vôbec niekedy realizovali.
Na záver popisu zostáva konštatovať ešte zopár zvláštností výkresu a na ňom zobrazenej stavby. Je v prvom rade zaujímavé, že architekt využil časť podkrovného priestoru, aby mohla byť tanečná sála vyššia, ale tú istú fintu nepoužil v prípade divadla, kde by tak mohol zvýšiť kapacitu galérie i umiestniť aspoň minimálne povrazisko. Zaujímavé je tiež, že nikde v priestore divadla, ani v hľadiskovej, ani javiskovej časti, nie sú nakreslené vykurovacie pece. Jediná, ktorá tu je, slúži divadelnej komnate, a kúri sa do nej z javiska! A pritom divadlo sa vtedy hrávalo hlavne počas zimných mesiacov. No a zaujímavé je tiež, že výkres zobrazuje síce rez a pôdorysy, ale ani jeden pohľad. Presne tak, ako nakreslil v roku 1826 Belág Dolnú bránu, ktorá sa išla búrať. Žeby bol tento výkres iba dokumentáciou stavu divadelnej budovy? Vieme totiž, že už v prvej polovici 19. storočia sa ozvali hlasy, že komplex sa musí buď modernejšie prestavať, alebo nahradiť úplne novou stavbou.
Tento článok bol uverejnený v denníku Košický večer; 30. 3. 2001
text a reprodukcie: Jozef Duchoň
