Časť tretia: Ako to videli súčasníci

DIVADLO A KAVIAREŇ

V doterajších pokračovaniach rozprávania o divadelno-kaviarenskej budove, ktorá voľakedy stávala približne na mieste dnešnej divadelnej budovy, sme sa stihli dozvedieť, kedy a za akých okolností ju postavili a tiež ako bola stavebne riešená a aké kapacity a pohodlie ponúkala. Dnes si bližšie všimneme, čo tento dobový kultúrnospoločenský komplex znamenal pre Košičanov prakticky a použijeme na to opis zo sprievodcu po našom meste, vydaného v roku 1825, teda v časoch, keď divadelno-kaviarenský komplex už stál tridsať rokov a bol v meste dobre zažitý. Opis pochádza z pera dvojice autorov Szepesházyho a Thieleho. Ich sprievodcu sme svojho času na stranách rubriky predstavili celého, bolo to však už pred ôsmimi rokmi. Vybrané pasáže z neho, uverejnené teraz v konkrétnom kontexte s presnejšími vedomosťami o divadelno-kaviarenskom komplexe, a doplnené na vhodných miestach komentármi, rozhodne nebudú čitateľa nudiť.

PÁN VOLZ KAZIL MANŽELOV

Keďže prvou fungujúcou prevádzkou v opisovanej budove bola kaviareň, dokonca tu existovala ešte pred postavením tejto účelovej stavby, pozrieme sa aj my najprv na to, ako ju Szepesházy s Thielem podávajú: "Kaviareň majú Košice iba jednu, táto sa však môže merať s najlepšími ustanovizňami svojho druhu na iných miestach, dokonca aj v hlavných mestách. Je v najkrajšej časti mesta, stojac uprostred Hlavnej ulice, odkiaľ má výhľad na sever, na krásnu promenádu a na všetky strany na najobľúbenejšie a najľudnatejšie časti mesta. Jej vnútro tvorí niekoľko klenutých vymaľovaných sál vybavených biliardom, veľkými jedálenskými stolmi, hracími stolmi a iným sem príslušným nábytkom.

Pán Volz, súčasný nájomca, nenechá svojich hostí, ktorých sa v časoch župných schôdzí a fašiangov zíde znamenité množstvo, škodovať ani na zdravej a dobrej strave, ani na trovách bežných u zariadení tohto typu - keďže je uňho lacno. Tu je centrum košickej pánskej spoločnosti každého stavu a veku a každý návštevník tu nájde denne dobrých priateľov a známych pre spoločenské hry, jemu vyhovujúcu konverzáciu, a tiež aby dostal z prvej ruky ´nouvelles de jour´ /novinky dňa/. Je tu tak príjemne, že obľúbená návšteva kaviarne má tiež svoju tienistú stránku, keďže sa nezriedka stáva v milých domácich kruhoch, že niektoré manželky postrádajú vo večerných hodinách svojich manželov."

Z textu sa teda dalo dozvedieť, že arendátorom bývajúcim vtedy vo východnom krčku bol akýsi pán Volz, pričom po ňom ostala chvályhodná zmienka, že neokráda klientelu. Je z neho tiež jasné, že toto zariadenie nebolo kaviarňou v dnešnom zmysle slova, ale že slúžilo aj ako reštaurácia a herňa. Zaujímavá je tiež informácia, že priestory kaviarne - týkalo sa to pravdepodobne kaviarenskej, jedálenskej a biliardovej miestnosti - sú vymaľované. Pod týmto termínom si, samozrejme, treba predstaviť nejakú komplikovanejšiu ornamentálnu alebo dokonca figurálnu výmaľbu. Nakoniec je medzi riadkami naznačené, že už vtedy dávali prednosť viacerí košickí manželia pred pohodlím domáceho kozubu kaviarni. Zariadenie pána Volza ich odtŕhalo od rodín - "kazilo".

TANEČNÉ ZÁBAVY

Tancovačkám sa v minulosti hovorievalo nielen dodnes užívanými termínmi ples, alebo bál, ale aj z francúzštiny prevzatým výrazom "redoute" - reduta. Aj preto sa veľká sála na poschodí nad kaviarňou nazývala "redutová". Okrem toho, že sa tu hralo divadlo skôr, ako v samotnej divadelnej časti komplexu, usporiadavali sa tu v sezóne parádne tancovačky. Jedna z najväčších a najpamätihodnejších tu prebiehala počas niekoľkých dní na prelome rokov 1805/1806 za účasti ruského generála Goleniščeva-Kutuzova a jeho suity, zloženej z významných ruských i rakúskych vysokých dôstojníkov. Srdcia košických paničiek a slečiniek tu vtedy nepochybne lámalo fešácke orientálne vyzerajúce knieža, generál Bagration, príbuzný gruzínskych cárov. Szepesházy s Thielem však podávajú tunajšie reduty tak, akoby už mali svoje najlepšie časy za sebou:

"Reduty, ktoré sa uskutočňujú priamo v budove kaviarne, avšak v osobitne na to zriadenej a účelne dekorovanej sále, boli pred pár rokmi silne navštevované a vynikajúco skvelé, keďže šľachta, honorácia a vzdelané meštianstvo na ne prispievali, priam sa pretekajúc, aby skrášlili spoločné miesto schôdzok, kde sa nenútene snúbila družnosť s radosťou z tanca a z tabule. Hlavnou podmienkou je, aby ich /reduty/ každý rešpektoval svojim prispením na úrovni spoločensky stanovených regúl dobrej spoločnosti, oddajúc sa svojim nárokom nenúteným spôsobom."

Tá posledná veta nebola v texte nadarmo, pretože autori v nasledujúcej pasáži dali jasne najavo, že v Košiciach ešte nenastali časy, aby sa medzi zabávajúcu honoráciu mohol zamiešať len tak hocikto: "Ak však príde rozťahovačný holič, holdovateľ predsiení a hrdina nožníc z rytierskych polí zježených vlasov svojich zákazníkov, a zanechajúc lavór, nasleduje ducha doby a priam sa derie do tejto spoločnosti, vidia tí najlepší v obave, že by tancovali v jednom rade so svojimi slúžkami a komornými, potrebu spojiť sa v núdzi do uzavretého, od vstupného nezávislého kruhu, do ktorého je zamedzený vstup kadejakému nie celkom vhodnému indivíduu, aby ho vyhostili z kasín a spoločenských bálov, na základe čoho mu osobitne určení členovia spoločnosti nezakryte zamedzia návštevu reduty. Tá je však v súčasnosti málo navštevovaná najnoblesnejšou časťou verejnosti a preto viditeľne upadá."

UZAVRETÁ SPOLOČNOSŤ

V poslednej citácii padla zmienka o vyhostení z kasín. Čo to v kontexte doby znamenalo? V prvej polovici 19. storočia si pod termínom "kasíno" rozhodne nepredstavujte ustanovizeň, kde sa pod dohľadom štátu krútia rulety, mastia hazardné kartové hry a krupiéri hrabú žetóny, alebo priamo peniaze, hrabľami hore-dole po hráčskych stoloch. Výraz "casino" pochádza z taliančiny a pôvodne znamenal doslova "domček". Časom sa týmto slovom začala označovať aj uzavretá spoločnosť, obvykle šľachtická, ktorá sa chcela baviť iba sama medzi sebou, a do ktorej nemal zvonku nik prístup. Stálym uzavretým spoločnostiam, ktoré časom disponovali aj samostatnými budovami, sa hovorilo kasína a podobalo sa to čomusi, čo je známe z francúzskeho prostredia ako salón a z anglického ako klub.

V kasínach sa, samozrejme, od ich zrodu hrávali rôzne spoločenské hry, konverzovalo, kurizovalo, zvádzalo, pofajčievalo a kultivovane opíjalo drahými alkoholmi. Takéto kasíno bolo v dobách Szepesházyho a Thieleho aj v Košiciach, a keďže nedisponovalo vlastnou budovou, využívalo divadelno-kaviarenskú. Spomínaní páni to podávajú takto: "Členovia kasína, ktorí pozostávajú výhradne z vysokej šľachty, pozývajú na svoje bály magistrátnych úradníkov, vyšších úradníkov, tu sa zdržiavajúcich dôstojníkov vojenských jednotiek a honoráciu, skrátka všetkých, o ktorých si myslia, že je vhodné stýkať sa s nimi, a možno s nimi zmysluplne splynúť. Počet samotnej strednej vrstvy je pritom veľmi obmedzovaný, takže inak vhodne veľká sála je zriedka dostatočne zaplnená a často býva potrebné rozdeliť ju.

Členovia spoločenských bálov, silnejší počtom a schádzajúci sa v nerozdelenej sále pozostávajú z už menovanej vzdelanej vrstvy a vysoko kultivovaného meštianstva, ktoré zo svojej strany taktiež pozýva šľachtu, tá sa na ne podľa zvyku hojne dostavuje a teda žiadnym spôsobom nenarušuje potešenie zo zjednotenia inak ostro oddelených stavov. Pozorovateľ teda vníma v oboch spoločnostiach, kasíne i spoločnosti bálov, s potešením takt a dobré správanie prevládajúci v charaktere lepšieho sveta."

CISÁRSKE NARODENINY, ČIŽE MARIÁSSYHO BÁL

Niektoré tunajšie celebrity si mohli dovoliť usporadúvať tanečné zábavy aj na vlastné trovy. Vylepšovali si tým dojem, ktorý budili u mešťanov a zároveň vybranej inštitúcie či osoby, na počesť ktorej tancovačku usporiadali. Szepesházy s Thielem jeden takýto príklad vo svojom sprievodcovi aj spomínajú: "Tanečné spoločnosti sú natoľko príjemné, že o vlasť vysoko zaslúžilý a v tomto kraji obzvlášť všeobecne ctený divízny generál, poľný podmaršal barón von Mariássy, usporadúva podľa pravidiel na narodeniny Jeho Veličenstva Cisára pre obyvateľov Košíc na vlastné náklady bál - zďaleka najskvelejší a najviac navštevovaný.

Všetci pozvaní, a patria sem takmer všetky triedy vzdelanej verejnosti, sa vyparádia na oslavu tohto krásneho dňa do najvyberanejších odevov. Dámy cennými šperkami, vojaci svojimi parádnymi uniformami, a každý, kto má nejaké postavenie či hodnosť, ponúka zdvorilosti a blahu to, na čo sa zmôže jeho garderóba. Každý hľadí s vďakou a pohnutím na obraz milovaného monarchu ozdobený vhodným emblémom a pripomína si s dvojnásobným dojatím všetky dobrodenia, ktorým sa tešila vlasť v uplynulom roku. V tento deň je sála skvele vysvietená, naskrze zaplnená, hudobný zbor zosilnený a každý hlasne zvestuje veľkú slávu týchto v celej zemi predrahých dní".

Vonkoncom netreba pochybovať, že Košičania slávili cisárove narodeniny s úprimnou radosťou. Nie preto, že to platil barón Mariássy. Bolo to v časoch cisára Františka /1792-1835/, ktorého historici síce zvyknú opisovať dosť nelichotivo, ale medzi stredným stavom a prostými ľuďmi vtedy nepochybne obľúbeného. Mimochodom, narodeniny mal 12. februára, na záver plesovej sezóny.

Text opisu potom pokračuje: "Redutové sály spolu s priestrannými vedľajšími izbami ponúkajú pre priateľov tanca a fašiangov to najslušnejšie miesto. Okrem týchto verejných redút usporadúva tunajšia šľachta počas, i mimo fašiangov časté a skvelé súkromné bály a večierky." Tieto sa však usporadúvali v súkromných domoch, netýkali sa divadelno-kaviarenského komplexu, takže na tomto mieste text sprievodcu už opustíme.

NEMCI SÚPERILI S MAĎARMI

Dostávame sa nakoniec k opisu dobového košického divadelného života, ako ho páni Szepesházy a Thiele vo svojom sprievodcovi podali. No skôr, ako začneme citovať, je potrebné uviesť niekoľko úvodných údajov. Prvé divadelné spoločnosti, ktoré v novej budove /ale aj v čase, ked ešte nebola dokončená/ predvádzali svoje kusy, boli napospol nemecké /spomínali sme Hilverdingovu a Bullovu/. Prvýkrát z tunajšieho javiska zaznela maďarčina až v máji roku 1816, keď tu hrala kočovná divadelná spoločnosť s riaditeľom Žigmundom Murányim. Maďarských divadelníkov podporovali župné úrady a šľachta, konkrétne grófi Vincent Berzeviczy a Teodor Csáky. Intendantom maďarského divadla bol ďalší gróf - Jozef Péchy. Maďari tu hrali ešte v rokoch 1817 a zimnej sezóne 1818/19 - potom sa na pár rokov odmlčali. Od roku 1824, teda asi od čias, keď Szepesházyho a Thieleho popis vznikal, hrávali v Košiciach opäť.

Maďarské predstavenia sa striedali s nemeckými, ansámble pretekali, kto bude lepší a kvalitnejší, a nebolo to celkom nevinné súperenie. Nemci boli sprvoti jednoznačne kvalitnejší, Maďarom však išlo o povzbudenie národného ducha v Košiciach. V ich dobovej literatúre sa dokonca uvádza historka, že kočovní divadelníci ubytovaní v tunajších maďarských rodinách boli šokovaní, keď zistili, že maďarské paničky rozprávajú so služobníctvom po slovensky, ba keď sa pozabudnú, tak aj medzi sebou. Divadlo bolo v tých rokoch aj veľkým kusom národnej propagandy. Vráťme sa však k dobovému opisu pomerov v košickom divadle. Na niektorých miestach znie dosť kriticky:

"Vzdelancovi je zaiste nevyhnutné navštevovať v zime divadlo. Tvrdíme, že by bolo primeraným dobrom, keby charakter ducha a stupeň kultúrnosti, ktorý dosahuje väčšina obecenstva, nie iba udržiavalo, ale jeho slabšiu časť aj viac a viac povznášalo. Preto je úplne prirodzené, aj keď iba málo vhodné, že od roku 1781, keď tu Hilverdingova spoločnosť zinscenovala prvé predstavenie, pohybovala sa jeho úroveň na okraji priemernosti a nedržala rovný krok s vyberaným vkusom verejnosti, takže zriedka vyhovela požiadavkám vychádzajúcim z vyššieho vzdelania. Táto epocha s málo potešiteľnými predstaveniami trvala až do roku 1817, keď tu prevzal riadenie zámožný rytier pán gróf von Péchy a uvážlivým výberom divadelného personálu i starostlivosťou o všetko ostatné bol pod jeho dôstojným vedením s plnou dostatočnosťou dosiahnutý predmet oprávneného očakávania a vzťah publika zodpovedajúci možnostiam mesta.

Kvôli spomenutým okolnostiam, o ktorých tu nie je priestor diskutovať, počas dvoch rokov, keď sa robilo všetko kvôli návštevnosti blahobytného obecenstva, hlavne však šľachty, organizovali akciové spoločnosti, alebo sa inými spôsobmi organizačne zabezpečovala žiaduca finančná moc, privádza konečne toto riadenie, ako sa zdá, upadnuté dramatické múzy k tomu, že sa stávajú čulejšími oproti predchádzajúcej letargii. Všetko, čo sa pre pôsobenie divadla mohlo v prežitej napätej situácii tejto ustanovizne urobiť, sa už stalo." Mimoriadne cifrovaná predposledná veta neznamená nič iné, ako to, že košické divadlo trpelo otrasným nedostatkom financií - už vtedy.

Tento článok bol uverejnený v denníku Košický večer; 6.4.2001

text a reprodukcie: Jozef Duchoň