Časť druhá - Ktorá budova bola tá pravá?
Minulé rozprávanie o prvej košickej materskej škôlke sme ukončili vyslovením pochybnosti o tom, že výkres detskej opatrovne, Ferdinandea, zachovaný vo fondoch Východoslovenského múzea nevyzerá byť tým skutočným Ferdinandeom, ktoré poznáme z dobových dokumentov a plánov mesta. Prečo? Nuž je to príliš malý a príliš skromne vybavený objekt na to, aby sa tu mohli postarať o stovku, a ako vieme, časom aj oveľa viac detí, ktorých počet sa blížil až k dvom stovkám. Táto pochybnosť nevyplýva z porovnania so súčasnými ukazovateľmi priestorového komfortu materských škôlok, ale z úplne obyčajného zdravého rozumu. Veď uvážte, že pri maximálnej udávanej kapacite by vo vtedajšej opatrovni /tej čo poznáme zo spomínaného výkresu/ pripadlo na jedno dieťa menej ako pol štvorcového metra podlahového priestoru - deti by tam teda mohli akurát tak stáť v pozore!
DETAILNÝ POHĽAD NA PROJEKT
Pozrime sa teda na v múzeu uchovávaný projekt Ferdinandea bližšie. Vypracoval ho známy košický architekt Jozef Belág /podpísal sa naň v pravom dolnom rohu ako Joseph Bellaagh Architect Mpr./, pochádzajúci z Pešti. Výkres datoval poznámkou v ľavom dolnom rohu: Entworfen zu Kaschau in Monath July 1839 - Nakreslené v Košiciach v mesiaci júl 1839. Kus ručného papiera formátu 718 krát 485 milimetrov obsahuje kresbu pozdĺžneho rezu /Durchschnitt durch die Linie ABBCCDDEEFFG - tá mäteš písmen je dôsledkom toho, že Belág dôsledne označil každý bod, kde líniu rezu zalomil - línia sa zalamuje aj dnes, ale už sa to tak neznačí/, krovnej konštrukcie /Werksatz/, pohľadu na uličnú fasádu /Aufriss/ a pôdorysu prízemia /Grundriss zu ebener Erde/. Budova bola síce iba prízemná, ale mala aj malú pivničku, čo však bolo vidieť iba na reze.
Názov výkresu nie je umiestnený hore, ale až nad zobrazením pôdorysu a znie: Plan zu den neu zuerbauenden Kinder - Bewahrungs Anstal Gebaude - teda Plán novovystavanej ustanovizne na opateru detí. Na pravom okraji výkresu je krasopisná legenda s ôsmimi číslovanými položkami: 1 Vorhaus /predsieň/, 2 Bewahrungs Zimmer /opatrovná izba/, 3 Schlafzimmer der Kleinen /spálňa maličkých/, 4 Wohnung des Bewahrers /byt opatrovateľa/, 5 Der Warterin /byt dozorkyne/, 6 Speis Kammer /špajza/, 7 Küche /kuchyňa/ a 8 Stiegenhaus welche zum hang Keller von innen und ausen auf den Boden führt /schodište, ktoré vedie zvnútra do pivnice a zvonku do podkrovia/. Neoznačené, ale na pôdoryse jasne nakreslené sú dva suché záchody prístupné z dvora a prilepené k severozápadnému rohu stavby.
Celý plán bol kreslený v jednej mierke, obsahuje mierkovú úsečku dlhú 306 milimetrov a znázorňujúcu 12 siah v skutočnosti, čo je dobové merítko 1 : 1 /jeden palec na pláne sa rovná jednej siahe v skutočnosti/ a moderné merítko 1 : 72, známe dnes hlavne plastikovým modelárom, kde sa stále používa. Belágov výkres je podlepený režným plátnom a prešiel dobovým schvaľovacím konaním, pretože na rube je označený úradnými „spisovými" číslami No. 4596 a:1839 a 21644/840. Ako vidieť, boli čísla pridelené v rokoch 1839 a 1840, čo sa vtedy značilo posledným trojčíslím.
KOMFORT BELÁGOVHO NÁVRHU
Z predchádzajúceho opisu už vieme, koľko malo Belágom projektované Ferdinandeum miestností a akého druhu, z čoho je zrejmé aj to, aký komfort pre detskú opatrovňu v tých časoch považovali za žiaduci. Samozrejme tam nebola elektrina, ale iba sviečky /ani petrolejky vtedy ešte nepoznali/, nebola tiež tečúca voda, iba studňa na dvore, splachovacie záchody nemali vtedy ešte ani bohatí mešťania v centre, o kúpeľniach alebo umyvárňach ani nehovoriac. Vykurovanie opatrovne bolo lokálne - ľudsky povedané kachľovými pecami, ale riešili ho ako nepriame, teda do pecí sa nakladalo palivo z osobitných priestorov, aby sa nešpinilo v opatrovných miestnostiach, ani obytných izbách personálu. Tými priestormi boli zvláštne riešené rohové niky v predsieni /pre opatrovacie miestnosti/ a v kuchyni /pre obytné miestnosti/. Kuchyňa mala veľkú pec na varenie a otvorený komínový priestor. Kúrilo sa drevom a horľavým odpadom - uhlie bolo síce už dávnejšie známe, ale príliš vzácne.
Aby si čitateľ vedel priestorové pomery Belágom navrhovaného Ferdinandea lepšie predstaviť, uvedieme teraz niekoľko čísel a zamyslíme sa nad nimi. Zastavaná plocha ním navrhnutej opatrovne bola asi 261 štvorcových metrov. Plocha využiteľných priestorov obnášala 198 štvorcových metrov, z čoho obytné priestory zaberali asi 46 a opatrovacie priestory asi 99,5 štvorcového metra. Zvyšok bola predsieň, kuchyňa, špajza a schodište.
V prvom rade vidieť, že personálu navrhol Belág vo Ferdinandeu celkom slušný komfort. Ako to však bolo s deťmi? Predpokladajme, že sem chodili deti vo veku dnešných škôlkarov /tu sa musím priznať, že pedagogika detí predškolského roku vonkoncom nie je mojou silnou stránkou/, teda od troch do šiestich rokov. K dispozícii mali herňu /Bewahrungs Zimmer/ s 84,5 a spálňu s asi 15 štvorcovými metrami - teda nápadne menšiu. Už v prvom roku uvádzaných asi sto detí by sa v takomto priestore rozhodne nepomestilo a nestačila by ani kuchyňa a hygienické zariadenie /oné dva suché záchody/. Neskôr sa kapacita nezmeneného Ferdinandea uvádzala až číslom 200! detí.
Na jedno by tak v Belágom projektovanej herni pripadlo iba 0,43 štvorcového metra priestoru /na dvore ho síce bolo iste viac, ale čo keď bola zima, alebo pršalo?/ a už vonkoncom si neviem predstaviť situáciu, že všetky deti idú popoludní povinne odpočívať. To sú ťažko predstaviteľné parametre aj pre časy rodiaceho sa kapitalizmu, ktorý nám v minulosti podávali ako obzvlášť temné, kruté a neľútostné obdobie dejín.
A je tu ešte jeden ťažko vysvetliteľný detail opisovaného Belágovho projektu - herňa, ktorá je v dispozícii Ferdinandea situovaná v celej jeho východnej tretine, má dvere vedúce na dvor orientované smerom na východnú stranu a na východnej fasáde objektu je dokonca navrhnutá dvojica slepých okien. Podľa dobových máp by však takéto dvere viedli už do susednej parcely, pretože Ferdinandeum na nich zapĺňa celú šírku vlastnej parcely. To by teda vylučovalo aj uvedené architektonické riešenie východnej fasády z Belágovho výkresu. Čo teraz?
PLÁNY MESTA TO UKAZUJÚ INÁČ
Pozrime sa teraz na Ferdinandeum z trocha iného konca, či lepšie povedané merítka. Ako túto časť mesta ukazujú dobové plány? Nuž Chunertov plán z roku 1807 /to ešte opatrovňa dávno nestála/ už na tomto mieste ukazuje vytýčenú parcelu, dokonca aj akúsi jednokrídlovú stavbu orientovanú do ulice a nesiahajúcu cez celú šírku parcely /podozrivo pripomína Belágov neskorší projekt!/. Parcela susediaca na západnej strane je už zastavaná, na východnej strane ešte voľná. Ottov plán z roku 1841 tu podáva budovu Ferdinandea už rok po tom, čo začalo fungovať. Nepodobá sa však na to, čo nakreslil dva roky predtým Belág. Nie je to jednoduchá jednokrídlová a jednotraktová stavba, ale štvorkrídlový objekt uzatvárajúci centrálny dvor a zaberajúci na šírku celú parcelu, čiže s uličnou fasádou dlhou asi 28 metrov. Na Belágovom výkrese je to však presne dvanásť viedenských siah, čiže 22,75 metra. Ott stavbu napodiv nevyznačil ako verejný objekt a ani ho osobitne nepopísal, dal mu iba domové číslo 115.
Homolkov plán podáva Ferdinandeum mierne odlišne. Tu je opatrovňa zobrazená ako trojkrídlový objekt zapĺňajúci celú šírku parcely. Tá je dlhá asi 50 metrov ale na úrovni ukončenia dvorných krídel je prehradená murovaným plotom s mrežou a bráničkou podobnou kaplnke, ktorou možno prechádzať medzi oboma časťami pozemku. Výkres plota a bráničky, tiež Belágovo dielo, sa vo fondoch múzea tiež zachoval, preto o nich vieme tak presne. Homolka Ferdinandeum poctivo vyznačil na originále svojho plánu ako položku 36 - Kisdedóvó. Podklad jeho plánu bol v mierke 1 : 1440, čo dovoľuje už pomerne presne určiť rozmery objektu. Šírka je 28,8 metra, dvorné krídla siahajú 25,2 metra od uličnej čiary. Domové číslo opatrovne je na Homolkovi 130, parcelné 1644.
Presne tak, ako na Homolkovom pláne z roku 1869, je Ferdinandeum zobrazené na pláne z roku 1912 /len číslo je už uličné, poradové, 11/, neskôr pláne z roku 1936 /s poradovým číslom 15/, pláne z roku 1941 /opäť s pätnástkou/ a nakoniec aj technická mapa mesta z roku 1978, ukazujúca stav k 31. decembru 1971, keď bývalé Ferdinandeum ešte stálo /vrátane plotu a bráničky!/. Jeho rozmer odrátaný z modernej technickej mapy je 28,5 krát 25 metrov. Ako vidieť, staršie plány Košíc predstavujú Ferdinandeum ináč ako Belágov projekt.
Ako si to všetko vysvetliť, zrovnať a zosumarizovať? Najpravdepodobnejšie to bolo nasledovne: Múzeum prechováva starší Belágov návrh, ktorý vypracoval na opatrovňu zmýšľanú pôvodne v skromnejších rozmeroch, možno ju chceli zriadiť úpravou staršieho predmestského domu, čo by vysvetlilo podobu návrhu s objektom zobrazeným na parcele neskoršieho Ferdinandea na Chunertovom pláne. Potom došlo k rozhodnutiu postaviť opatrovňu kapacitnejšiu, čo sa aj realizovalo a inžinier Ott to už zachytil na svojom pláne.
Ten je síce datovaný k roku 1841 /jeho tlač/, ale je natoľko komplikovaný, že musel vznikať dlhší čas pred týmto dátom a tak je na ňom Ferdinandeum zachytené rozostavané, keď Ott ešte nevedel, ako bude definitívne vyzerať /možnože sa skutočne istý čas plánovalo ako štvorkrídlová stavba, ale odstúpilo sa od toho/. Preto sa zobrazenie na Ottovom pláne, ináč veľmi starostlivo kreslenom, líši od neskorších plánov, ktoré Ferdinandeum zobrazujú už ako roky fungujúcu inštitúciu. Vrátime sa však teraz k tomu, čo vieme o konkrétnych dejinách Ferdinandea, i sklonku života cisára Ferdinanda.
OPATROVŇA A OPATROVANEC
Prvým opatrovateľom detí vo Ferdinandeu sa stal tunajší učiteľ na neďalekej predmestskej ľudovej škole Karol Grusz. Pochádzal zo slovenskej učiteľskej rodiny z Ruskinoviec, kde sa narodil 30. augusta 1804. V čase otvorenia opatrovne bol teda v optimálnom veku, mal 36 rokov. Vyštudoval v Košiciach, najprv teológiu na Kráľovskej akadémii, potom absolvoval učiteľský ústav. Jeho pôsobenie v opatrovni bolo násilne prerušené v roku 1849. Pri potláčaní maďarskej revolúcie boli vytypovaní košickí mešťania zatknutí ruskými vojskami generála kniežaťa Paskeviča a odtransportovaní do Krakova. Učiteľ Grusz bol medzi nimi, nakoniec sa však všetci ešte v tom roku istom roku vrátili do Košíc. Vo Ferdinandeu medzitým Grusza zastupoval mladší učiteľ Michal Konrády. Bol to tiež miestny Slovák z Valalík /neviem, ktorej konkrétnej dedinky/ narodený v roku 1818, teda v časoch otvorenia Ferdinandea ešte veľmi mladý človek.
Udalosti, ktoré viedli k vpádu Rusov do Uhorska, sa začali na jar roku 1848 a viedli k odstúpeniu slaboduchého cisára, čo dal meno našej detskej opatrovni. V čase, keď Šándor Petőfi hrmel zo schodišťa národného múzea svoju „Nemzeti dal", pakovalo vo vzbúrenej Viedni cisárske služobníctvo zvršky svojho pána, naložilo ho do koča a odviezlo do bezpečia. Nechápajúci Nándi bol presvedčený, že sa ide na výlet. Revolučné búrky si vyžadovali pevné vedenie krajiny a hlavne zmenu osoby na tróne. Nebol problém prehovoriť cisára Ferdinanda, aby odstúpil dobrovoľne. Akt abdikácie sa odohral 2. decembra 1848 v Olomouci a Nándiho na tróne vystriedal syn jeho brata František Jozef. Na dožitie určili Ferdinandovi Prahu a byt mu vybrali - kde inde - na Hradčanoch. Z cisára sa teraz stal opatrovancom štátu a habsburského rodu.
V Košiciach sa medzitým prestalo opatrovni hovoriť Ferdinandeum. Nie preto, že Nándi abdikoval, ale kvôli Habsburgovcom ako takým vôbec. Teraz boli nenávidenými potlačiteľmi národnej revolúcie. Od roku 1861 sa datujú rozhodnejšie pokusy mesta život detí v opatrovni pomaďarčiť. Karol Grusz tu prestal pôsobiť ešte v roku 1858 - odišiel učiť do horných predmestí a nakoniec zomrel ako penzista v roku 1885. Nahradil ho podľa očakávania Michal Konrády. Za jeho vedenia stále dominovala vo Ferdinandeu slovenčina. V roku 1868 odčlenilo mesto opatrovňu od miestnej ľudovej školy a v roku 1873 pridelilo ku Konrádymu vychovávateľku Georgínu Lengyelovú. Konrády síce ostal vedúcim opatrovne, ale Georgína posilnila pozície užívania maďarskej reči v predškolskej výchove. Konrády umrel v roku 1889, v aktívnej službe v opatrovni.
Zhruba v tých časoch, 26. júna 1875, zomrel v Prahe bývalý cisár Ferdinand. Dožil sa krásnych 82 rokov, svoju abdikáciu prežil o 27 rokov a zrod košického Ferdinandea dokonca o 35 rokov. V posledných rokoch života si z detailov jeho dobrovoľného, pred verejnosťou uzavretého exilu na Hradčanoch robili nechutné vtipy dobové humoristické časopisy. Habsburgovci však už boli v Uhorsku opäť obľúbení a košickými mešťanmi devótne vynášaní. Predmestia boli „prekrstené" menami členov panovníckej rodiny a tak sa Stredné predmestie, kde stála opatrovňa, stalo Józsefvárosom.
Na voľakedajšieho cisára Ferdinanda, arme Trottla Nandla či Nándiho, sa už zabudlo. Jeho manželka ho prežila o deväť rokov. Košická detská opatrovňa, už dávnejšie nie Ferdinandeum, sa v tom čase /1885/ starala o 181 detí, z čoho bolo 133 malých Slovákov, 41 Maďarov, 4 Nemci a 3 deti iných národností. Počet chovancov tu však klesal. V roku 1891 ich bolo už iba 168 a v roku 1895 dokonca len 100. V prvom roku nového, dvadsiateho storočia /1901/ bývalé Ferdinandeum stavebne upravili. Neskôr doň zaviedli tečúcu vodu i elektrinu. Budova stála až do polovice sedemdesiatych rokov, keď ju nakoniec nahradil moderný panelák, akýsi posledný výbežok Kuzmányho sídliska, ktoré zotrelo zo zemského povrchu väčšinu stredného i horného historického predmestia.
Tento článok bol uverejnený v denníku Košický večer - 16.3.2001
Text a reprodukcie: Jozef Duchoň
